Spoluautorstvo

Poemat (PECTUS, Košice 2007)

Písmáci dětem (www.pismak.cz 2011)

Almanach básnílku (www.basnilkove.com 2014)

Karavána ide ďalej (Rimavská Sobota 2014)

Jednozubý úsmev (Báčsky Petrovec 2016)

Sobotské okamihy (Rimavská Sobota 2017)

Dialóg s básňou (Bratislava 2018)

Básnici 2018 (Bratislava 2018)

Dekameron 2020 (Praha 2020)

Vlaky, potulky po Slovensku (Bratislava 2021)

Príbehy a iné slasti (Bratislava 2021)

Dohviezdny večer (Bratislava 2021)

 

Vydavateľstvo Perfekt

Poletíme za dúhou 2 (Poviedka Bezhlavý pes), 2006

Anjelik vo vysokej tráve (poviedka Fialové jablká), 2007

Trapoška (poviedka Viem, ako sa robí leto), 2008

Izba snov (poviedka Štvrtým mušketierom bude baba), 2009

Všetky pekné baby sú blondínky (poviedka Srdce v ofsajde), 2010

Adela, neopováž sa! (poviedka Lož má sovie nohy), 2011

Ako si vychovať brata (poviedka Môj ocko zasa cvičí karate), 2012

Skejťácke tenisky (poviedka Milujem lodné sirény), 2013

Ovečky v čerešňovom sade (poviedka Päťdesiat nad nulou), 2014

Z kvalitatívneho rámca textov sa vymykajú najmä poviedky Jany Bodnárovej Dita a vrkoč prastarej mamy, Tone Revajovej Prázdniny podľa plánu, Marty Hlušíkovej Päťdesiat nad nulou a Kvety Daškovej Zoška. Spája ich najmä psychologicky prepracovaný naratív, hutnosť rozprávačského plánu a stimulovanie čitateľa k hlbšiemu vnútornému dialógu.

My nie sme žiadne céčka (víťazná poviedka My nie sme žiadne céčka), 2015

Srdce šachovej dámy (poviedka Parník v hlave), 2016

Keď budem mať pubertu (poviedka Stretnutie s robotom), 2017

HU! (poviedka Na dunajskej hrádzi), 2018

Víťazné Mirnix dirnix (poviedka My nie sme žiadne céčka), 2019

Kapitán Spomienka (poviedka Pyžamová párty; báseň Lietajúca krava), 2019

Kráľovná (poviedka Ružové listy; dve básne o Midasovi), 2020

 

 

———————————————————————————

 

Poletime za dzhou obalka

 

 

 

 

 

 

 

Anjeklik vo vysokej trave obalka

 

 

 

 

 

 

 

Traposka obalka

 

 

 

 

 

 

 

Izba snov obalka

 

 

 

 

 

 

 

Vsetky pekne baby su obalka

 

 

 

 

 

 

 

Ako si vychovat brata obalka

 

 

 

 

 

 

 

Adela neopovaz sa obalka

 

 

 

 

 

 

 

Skejtacke tenisky obalka

 

 

 

 

 

 

 

ovecky v ceresnovom sade

 

 

 

 

 

 

 

http--d----l----l--img.pemic.cz--l--sortimg--l--019--l--5--l--4--l--0195400-23

 

 

 

 

 

 

 

srdce-sachovej-damy

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Srdce v ofsajde

Telocvikár nás dnes pekelne mučí. Stojí s píšťalkou v strede ihriska, rytmicky popiskuje a vykrikuje:
– Be-žím, be-žím, pisk-pisk-pisk-pisk! Be-žím, be-žím, pisk-pisk-pisk-pisk!
Otrocky beháme po ihrisku ako vystrelené šípy. Hoci je k nám telocvikár niekedy zákerný /raz sme mu nechtiac zničili jeho bylinkovú záhradku v rohu školského ihriska/, máme ho celkom radi. Na začiatku školského roka nám totiž povedal, že z nás urobí  futbalistov, akých táto škola ešte nevidela. A že musíme poraziť piatu A. Ja si tiež myslím, že by nebolo zlé zvalcovať tých namyslených áčkarov. Na každom telocviku sa hráme takú hru – telocvikár zakričí: Kto je náš vzor? A my skríkneme: Rooney! Spočiatku sa mi to nepáčilo. Ja by som napríklad radšej zakričal: Hamšík! Ale potom nám spolužiak Viktor Buchta /on tak aj vyzerá/ v šatni prezradil, že Real Madrid Rooneymu ponúka za týždeň vraj 285 tisíc eur!
– A to som si na internete vygúglil, že Rooney pochádza z chudobných pomerov! – pokýval Viktor Buchta svojou veľkou hlavou, aby bolo každému jasné, že zbohatnúť je iba v našich silách. Nevedel som si mohutného Viktora predstaviť ako futbalistu, ale pokiaľ ide o mňa, nebol by som najhorší. Budem večer rozmýšľať, či by bolo lepšie hrať v FC Barcelona alebo v Interi Miláno. Možno by som bral aj Manchester. Ešte večer v posteli som si prepočítal tých 285 tisíc eur na mesiac a vychádzalo mi to vyše milióna eur. To je sila!
Rozmýšľal som, čo by som si kúpil za milión eur. Mohol by som každý deň chodiť na zmrzlinu do cukrárne a môjho milióna by sa to ani nedotklo. Mohol by som si dať doviezť z Afriky špeciálne žravé kobylky, ktoré by som pustil odpornému Paľovi Štrkáčovi zo siedmej C za pulóver. Už dvakrát ma potkol, ale nemohol som mu to dokázať, lebo ten sliziak vždy vystriehne chvíľu, keď na chodbe nikto nie je. A brániť sa proti nemu nemá zmysel, lebo je o hlavu vyšší ako ja. Ale s tými kobylkami by som to dokázal. Za milión eur by som si kúpil naozajstný luk a šípy a možno by som v nejakom westerne mohol hrať Indiána. Našim by som kúpil dom s bazénom a tete Margite cestu okolo sveta, aby bol ujo Tóno rád. Niečo by som dal aj nášmu riaditeľovi, aby dal kúpiť nové futbalové dresy pre našu triedu. Bifľoši Á-čkari nech si kúpia za svoje. A školníkovi by som kúpil mačku, lebo tú jeho roztrhal zúrivý pitbul. Zvyšné peniaze by som si schoval.
Večer som ani poriadne zaspať nemohol. Len čo som zatvoril oči, videl som pred sebou Viktora Buchtu, ako sa chytá za hlavu a hučí mi do ucha: 285 tisíc eur za týždeň! 285 tisíc eur za týždeň!

Na druhý deň som sa zobudil plný odhodlania stať sa futbalovou hviezdou.
– Čo je s tebou? Čo sa tak hlúpo usmievaš? – spýtal sa ma otec pri raňajkách. Ale ja som sa nedal vyprovokovať, lebo futbalista musí mať pevné nervy. Chcel som mu povedať, že som sa rozhodol vytrhnúť rodinu z biedy a stať sa útočníkom slávneho európskeho klubu /asi to bude tá Barcelona/, ale kým by som otcovi vysvetlil, že práve hovorí s budúcim Rooneym, zmeškal by som do školy. Na druhej strane by mali moji rodičia vedieť, s kým práve sedia za jedným stolom. A preto som povedal trochu priškrteným hlasom, akým sa niekedy oznamujú dôležité správy, na ktorých nám záleží:
– Budem futbalistom!
Ale otec čítal svoje noviny, mama si maľovala oči a sestra hľadala v mobile akési číslo. Ako keby som ani neotvoril ústa!
– Možno v Barcelone alebo v Interi, – upresnil som a hrdo som sa zdvihol od stola. Ešte oľutujú, že nepočúvali svojho jediného syna!

Cestou do školy som si predstavoval, ako o pár rokov prídem na jeden deň domov, len tak, medzi tréningami, a v taške sa mi bude povaľovať zopár miliónov. Tu máš, otec, poviem a podám mu tie milióny /šek by bol možno ešte lepší/. Syn môj! Povie otec a pritúli si ma k sebe. Budem od neho vyšší a zrazu on bude ako dieťa. Zostaň s nami aspoň týždeň, povie mama. Ale ja odídem a neprídem, kým si nespomenú, ako ma dnes ráno urazili. Tie milióny im nechám, aby mali väčšie výčitky svedomia.
V škole som sa dozvedel, že sme dostali nového spolužiaka. Volá sa Tomáš a vyzerá ako vysušený fazuľový struk. Teda úplne taký nie je, ale skoro. Na prvých hodinách síce vedel všetko, na čo sa ho učitelia pýtali, ale na telocviku bol nemožný. Zabehol pár metrov a bol hotový. Keby sme tak behali my, telocvikár by nás roztrhal v zuboch. Ale náš Tomáško je asi chránené zviera alebo čo! Nemôžeme ho ani postaviť do mužstva, lebo keby ho uvideli áčkari, popadali by od smiechu na trávnik. Navyše Viktor Buchta si včera zlomil nohu a nás je teraz iba desať. To sme teda dopadli! Áčkarom je dobre, lebo ich je v triede trinásť, a tak sa môžu dvaja striedať. A čo bude s nami?
– Chalani, aby to bolo vyrovnané, namiesto Viktora berieme do tímu Marcelu. Už som sa informoval, riaditeľ to schválil, – oznámil nám telocvikár a my sme neverili vlastným ušiam. To sa môže stať len nám! Všetci sa nám budú smiať, že sme babské pupky. Ale aj tak sme boli zvedaví na popoludňajší tréning a na Marcelu. Nech baba ukáže, čo vie! Musím však uznať, že na ihrisku bola najlepšia. Nebolo to zle vymyslené. Bola medzi nami dokonca najrýchlejšia. Pripomínala mi vevericu. Ryšavé vlasy mala vyčesané do chvosta a keď hodila hlavou, bolo životunebezpečné dostať tým ťažkým ryšavým chvostom medzi oči. Mala by si tú fintu natrénovať na áčkarov.
– Ešte pár tréningov a ukážeme im to! – povzbudzoval nás telocvikár.

Keď sa už blížil zápas s áčkarmi a my sme trénovali každé popoludnie, zavolala si ma triedna:
– Gabo, ty bývaš neďaleko Tomáša, však?
– No áno…
– Odnesieš mu popoludní úlohy. Už som sa dohodla s tvojimi rodičmi.
– Ale ja mám tréning!
– Gabo! – a triedna sa na mňa pozrela ako na vraha.
Ja sa zbláznim! Nemohla si triedna vybrať niekoho iného? Napríklad bifľu Darinu? Veď ja musím trénovať! Pre istotu som rýchlo vyrazil za Tomášom, aby som sa ho čím skôr zbavil a mohol uháňať na ihrisko.
Tomášovi rodičia bývali vo vedľajšej ulici, len nedávno sa nasťahovali do vily medzi stromami. Temer ju nebolo vidieť. Zazvonil som a čakal.
– Len poď, Gabko, už ťa čakáme! – otvárala mi bráničku staršia teta. Asi babka.
Fíha, oni ma už čakajú a ja som sa to len pred chvíľou dozvedel. Teta ma viedla krásnou záhradou. Tomáš sedel na terase pri počítači a zdal sa mi ešte vysušenejší ako v škole.
– Ahoj. Priniesol som ti slovenčinu a prírodopis. Rýchlo odpisuj, musím ísť. Mám tréning.
– Mhm…
Sadol som si a čakal.
– Máš fajn babku, – povedal som, aby reč nestála.
– To nie je moja babka. To je opatrovateľka.
Opatrovateľka! Mne sa asi sníva! Tento dom, záhrada, perfektný počítač… Struk jeden fazuľový! Má všetko, na čo si len pomyslí! Tomáško má angínku? To je v poriadku, veď Gabko úlohy prinesie! Bol som napálený na svojich rodičov. Prisľúbili triednej donášku do domu a mňa sa nikto ani nespýtal! Ja mám len jednu malú izbu, o ktorú sa delím so svojou sestrou, a rodičov, ktorých vôbec, ale vôbec nezaujíma, že žijeme v hnusnom žltom paneláku, nemáme záhradu ani auto a počítač pamätá ešte neandertálcov. Najradšej by som Tomášovi ten jeho luxusný kompík zhodil zo stola.
– Ešte seď, teta Naďa ti prinesie zákusok.
– Nie, už idem.
– Prosím…
Fíha! Maznák ma prosí. No, dobre, na chvíľu sa nad ním zmilujem. Sadol som si a čakal na zákusok. Vôbec som nevedel, o čom mám s Tomášom hovoriť. Ani jemu sa asi nechcelo. Našťastie prišla teta so zákuskami. Dokonca šľahačkovými! Rýchlo som ich do seba hodil, niečo som zamrmlal akože rýchlo sa uzdrav alebo tak nejako a bežal som na tréning.

– Ako bolo u Tomáša? – spýtala sa ma večer mama.
– Majú pekný dom, veľkú záhradu, Tomáško má chudáčik opatrovateľku, perfektný počítač, a oddaného otroka, čo mu nosí úlohy, keď ho zabolí hrdielko, – povedal som.
– Gabo, Gabo… Tomáš nemá všetko. Nemá ani to, čo ty.
– Nerozumiem.
– Tomáša čaká transplantácia srdca.
– Čože?
– Budú mu dávať nové srdce. Ty si myslíš, že ho baví iba sedieť a čakať? On si nemôže zahrať futbal ako ty.
– On má choré srdce? Hocikedy mu môže prestať biť?
– Vieš, to je… ako keby ho mal teraz v ofsajde.
– A… a je tá operácia nebezpečná?
– Dúfajme, že to všetko dobre dopadne.

O mesiac som bol pozrieť Tomáša v nemocnici.
– Vyhrali ste, pravda?
– Jasné! Roznosili sme ich na kopytách, bifľošov! A Marcela im dala tri góly!
– Nabudúce si s vami zahrám aj ja.
Nevedel som si Tomáša predstaviť ako futbalistu. Potľapkal som ho po pleci a povedal som mu:
– Budeš raz mojím manažérom, fazuľa!
Ešte nikdy som nevidel Tomáša tak sa smiať.

www.youtube.com/watch?v=GaXzuwng-9g

 

Lož má sovie nohy

A občas pomôžeš pani Sovovej s malým nákupom, hovorí mi mama a strapatí mi vlasy ako malému. Fakt, vrchol. Počas celého sťahovania /dva týždne!/ som musel dávať pozor na zasopleného a vreštiaceho Adama, aby sa naším neplietol pod nohy, a teraz, keď by som si mohol konečne užívať, budem starej babe robiť nákupy! U pani Sovovej sme len na rok, Peter, veď vieš, chlácholí ma mama. Vždy, keď vraví Peter a nie Peťo, je to vážne. Ja viem, že treba vydržať, že ockovi ponúkli lepšie platené miesto a že o rok dostavajú náš byt. No už teraz vidím, ako ma bude stará dirigovať…Nemusím byť ani jasnovidcom.
– Veď keď je ocko taký počítačový expert, prečo mu nedali hneď aj byt?
– Si ako puk! Vieš, že ešte nie je dostavaný! Rok vydržíme a potom už budeme vo svojom.
– Vieš, čo je to rok?
– A ty by si chcel, aby ocko dochádzal takú diaľku? – zvrieskla mama. Asi som ju poriadne vytáčal. Do jej vresku začal revať Adam, chytil ma za nohu a zasoplil mi tie jediné normálne nohavice, v ktorých by som mal ísť v pondelok do novej školy.
– Len poď ďalej, Peťko, – usmieva sa na mňa naša domáca a strká mi pod nos akési papuče. Určite sú plné bacilov. Ale obúvam si ich, aby som nebudil pohoršenie a aby mame nežalovala. Sova pálená. Ešte nikdy som nevidel, aby sa meno tak zhodovalo s človekom. Ona naozaj pripomína sovu! Má mohutné telo, ktoré si opiera o paličku. O lýtka jej tenkých nôh sa jej šúcha biela čínska mačka. Až sa čudujem, že sa o ňu domáca nepotkne. Asi preto, že sa pohybuje drobnými krôčikmi, pričom sa pokyvuje zľava doprava. Má dosť veľkú hlavu, zahnutý nos a na perách akýsi hnusný fialový rúž. Vlasy má úplne biele, samé kučierky. Preto jej hlava vyzerá taká obrovská. Trošku ňou potriasa, ako keby stále hovorila nie.
Usádza ma v obývačke do veľkého kresla a prisúva ku mne misku s keksíkmi. Aj by som si zobral, ale vidím, že na mňa škaredo pozerá tá čínska mačka. Nemám rád čínske mačky, tie naše, obyčajné, sú milšie. Čínske sú vypasené, naduto sa tvária a majú pohŕdavý výraz. A okrem toho je na miske biely vlas. Alebo chlp?
– Len si daj, Sýria už mala, – pokyvkáva hlavou domáca. Až mi zle prišlo, keď som si predstavil, ako huňatá Sýria oblizuje keksíky. A teraz mi ich strkajú pod nos!
– Ďakujem, dám si ho neskôr, – beriem si keksík. Neviem, prečo jej nepoviem, že tie odporné pooblizované keksíky s vlasom by som zjedol iba pod hrozbou smrti. Len sedím a usmievam sa ako debilko.
– Každé ráno mi skočíš do obchodu. Tu, na papierik, som ti napísala, čo potrebujem. Iba mlieko a rožky. Sem-tam maslo. Raz do týždňa mi urobíš menší nákup, nejaký cukor, múku a tak. V sobotu doobeda mi povysávaš, popolievaš kvety a vynesieš smeti. A ešte mi vždy prinesieš zo schránky poštu. Dobre? – hovorí sova pálená a položí na stolík dve eurá.
– To je pre teba. Vždy v sobotu dostaneš dve eurá, – ďobne prstom do stolíka a posúva dvojeurovku ku mne.
Obchádzajú ma mrákoty. Už sa vidím, ako otročím za dve eurá! Každý deň bežím do obchodu ako fretka, nosím plné tašky, ruky sa mi predlžujú po kolená, vysávam hnusné blchy z kobercov, vynášam smradľavé smeti, polievam kvety a prinášam poštu. To hádam ani nemôže byť pravda! Je možné, že by ma vlastná matka takto podrazila? Hovorila predsa, že domácej iba občas pomôžem s malým nákupom! To je zrada. Najhoršie je, že tej babe nedokážem nič povedať. Predstavím si mamu, ako zalamuje rukami, potom si predstavím ocka ako povie, že trochu roboty nikomu neuškodí /jeho obľúbený výraz je, že mi kosier z hlavy neuletí/, a je mi nanič. Ešteže počas tých otrockých prác u sovy pálenej nemusím dávať pozor na nášho uvrešťaného Adama.
– Už musím ísť, – hovorím domácej. Beriem si peniaze na nákup, papierik so zoznamom a  potkýnam sa o Sýriu, ktorá na mňa hodí pohŕdavý pohľad, ako keby som bol smeť. Samozrejme, že si svoju dvojeurovku zabudnem na stolíku. Keď si uvedomím, že som sa práve ožobráčil, dvere sú už zatvorené a za nimi sa určite zlomyseľne chichoce sova pálená.
– Mohol si si zobrať ešte jeden keksík, Peťko! – vykrikuje spoza dverí, no ja nedokážem myslieť na nič iné, len na svoju prvú zabudnutú výplatu.

Všetkých nových spolužiakov ešte nepoznám, ale oni ma už zaregistrovali. Stoja pred obchodom a smejú sa mi. Vlečiem na chrbte tonový batoh s knihami, v oboch rukách sieťovky pre sovu pálenú a tvárim sa, že je to normálne. Ako taký haluzák! Čo iného mi zostáva? Baba jedna! Nemohla mi dať obyčajné igelitky? Každý by si myslel, že v nich nesiem úbor na telocvik alebo niečo podobné. Ale takto? Všetci vidia cez oká sieťovky, ako som starostlivo nakúpil múku, cukor, soľ, fľašu minerálky, zemiaky, cibuľu, karfiol a sto gramov šunky pre Sýriu. Tvárim sa, že je to normálne, popiskujem si a naschvál pohojdávam taškami, aby nikto nevidel, aké sú ťažké. Najradšej by som si ich položil a trochu si oddýchol, ale tú radosť spolužiakom neurobím. A zrazu do toho všetkého začína voňať šunka pre Sýriu. Kto to kedy videl dávať hnusnej namyslenej mačke šunku? Ja by som jej hodil granuly a bolo by. Dostal som na tú šunku takú strašnú chuť, až som začal pregĺgať. Po dnešnom školskom obede pre samovrahov sa nič iné ani robiť nedalo. Mali sme totiž mliečnu polievku s ryžou a pajšlovú omáčku. Keď som si predstavil, ako do seba pchám prasacie pľúca, radšej som obed vrátil. Asi sa ma kuchárke uľútostilo, lebo mi podala tanier s lekvárovými rezancami. Keď mám problém, vyberiem si béčko, nie? poučila ma. Ani som nevedel, že si môžem na obed vybrať z dvoch chodov… Lenže dalo sa z dnešného obeda vôbec vybrať? A tak som zašiel za roh, aby ma nikto nevidel, položil som si sieťovky na lavičku, vybral večeru pre Sýriu a šunku som zlikvidoval ako prvotriedny šrotovník.

– No poď, Peťko, poď, – kyvká sa predo mnou domáca a ja kladiem na stoličku nákup. Opatrne vyberám múku, cukor a ostatné veci a tvárim sa suverénne. Cestou som si totiž všetko premyslel: pokladničný lístok som hodil do kanála a šunku som akože zabudol kúpiť.
– A kde je šunka pre Sýriu? – zapichne do mňa oči sova pálená.
– Šunka! – hrám divadlo.
– Zabudol si? – pozerá sa na mňa domáca a čudne pohmkáva.
– Tak vám skočím…skočím ešte raz! – hovorím a každý somár by musel poznať, že klamem, lebo napriek tomu, že som si to sto ráz v duchu predstavoval, čudne mi preskakuje hlas. Určite som v tvári červený ako rajčina.
– Nechoď, Peťko, nejako to už so Sýriou urobím. Daj mi výdavok, – naťahuje sova ruku. Dávam jej mince, čo mi zvýšili z desaťeurovky a s hrôzou si uvedomujem, že na to mi domáca nikdy neskočí! Veď ja som zaplatil aj za šunku!
– Prepáčte, teta Sovová, tá šunka mi zo sieťovky vypadla… kým…kým som ju zdvihol, priskočil jeden taký pes a už ju mal v papuli…
– No, keď vravíš… – pozerá sa na mňa domáca a podáva mi dve dvojeurovky.
– Túto máš za dnes a túto za minule, lebo si si ju u mňa zabudol na stolíku. A teraz si  sadni, dáš si čajík a môžeme si zahrať šachy. Ak chceš.
Triasli sa mi ruky, lebo ešte nikdy som takto hlúpo neklamal. Pre pár koliesok šunky som zo seba urobil somára. Najradšej by som vrátil čas. Ale sova pálená rozkladá šachovnicu a prináša dve šálky čaju. Poriadne ani neviem, či mám biele či čierne figúrky. Ťahám pešiakom ako bábka. Stále vidím, tie kolieska šunky a domácu ako mi podáva dve dvojeurovky. Toto keby videl môj otec, tak by ma zrezal ako hada. A mama, tá by len zalomila rukami a pozerala sa na mňa vyčítavým pohľadom.
– Tú šunku som zjedol ja… – zašepkal som a domáca sa iba na mňa pozrela a povedala:
– Ja viem, Peťko. Ešte teraz máš na líci kúsok z nej prilepený. Šach-mat.

 

Písmáci dětem (13 básní pre deti)

Zborník autorov internetového portálu www.pismak.cz venovaný deťom (ilustroval Emil Sláma, 2011)

Pismaci detem obalka

 

 

 

 

 

 

 

Ukážky:

 

Žirafa

Idú po ulici
štyria námorníci.
Za nimi žirafa,
krk dlhý desať stôp,
v ponorke robí
periskop.
Pardón!
Bolo to tak:
idú po ulici
štyria bojovníci.
Za nimi žirafa,
hlavou rúca mrak,
na rožkoch má
malý prak.
Pardón!
Bolo to tak:
idú po ulici
štyria požiarnici.
Za nimi nekráča
vôbec nik.
Žirafa je žirafa,
a nie kúzelník!

 

Muzikanti

Psi vraj majú hudbu v krvi.
Môj Azor jeden z prvých:
Ja si cvičím bicie,
Azor skúša vycie.

 

 

Malo by sa

V škole by sa
malo učiť povinne,
že tma je svetlo
vyváľané v komíne!

 

 

Bodkočiarková básnička

Vieš ty, čo je čiarka?
Len sa dobre dívaj:
bodka práve zíva!

 

 

Snehová básnička

Viete, čo sa stalo dnes?
Zavialo nám les.
Stali sa z nás snehuliaci
a z Azora snehopes.

 

 

Oči

Je to tak, je to tak,
ostrihali ovce baču,
v rieke krochká vták.
Dedo Jožo býva v búde,
Dunčo číta noviny,
koník od radosti mečí,
koza erdží koniny.
Slon je zrazu ako hrášok
takýtohľa maličký,
na strome si čvirikajú
lietajúce rybičky.
Kde to všetko možno zočiť?
Stačí iba zavrieť oči.

 

 

Školská mapa

Jedna stará školská mapa
vzala si raz do hlavy,
že kým pôjde do penzie,
trochu školu pobaví.
Aby sme sa nenudili,
vymyslela rôzne triky:
vymenila Brno s Prahou,
New York dala do Afriky.
Etnu šupla do Egypta,
Váh skrútila v smere vetra,
rovník mierne vychýlila
o pol kilometra.
Pyramídy dala Ašu,
poludníky zgumovala,
tam, kde bola Veľká Fatra,
je dnes Fatra Malá.
Každý deň sa niečo dialo,
celý svet bol prekrútený,
žiaci boli v siedmom nebi,
učitelia pred zrútením.
Stará dobrá školská mapa
chcela všetkým ukázať,
že v škole sa musí snívať,
vymýšľať a hlavne hrať.

 

 

Noty

Tajne ušli všetky noty
z komorného orchestra,
kto ich videl, ten nech mlčí,
chcú ich za to potrestať!

Vraj pristáli nad hotelom,
čľupli hosťom do kávy,
odvtedy sú ľudia v meste
veselí a spevaví.

 

 

Dážď

Aha,
kvapka na líci!
To sa hore
pod oblakmi
sušia vodníci!

 

 

Zábudlivý cukor

Trápi sa cukor
v cukrárni:
Prečo tu trávim
celé dni?
Och, či mám hlavu
deravú –
veď som sem prišiel
na kávu!

 

 

Tak je to

Zapísaný zošit znamená,
že v tvojej ceruzke
spávajú písmená.

 

 

Premena

Gúľajú sa ježkovia,
gúľajú po stráni,
nie sú to ježkovia,
sú to tri gaštany.
Vypadli mi z pera,
tak si ich tu zbieram.

 

 

Ježko

Jajká ježko
pod kríkom:
musí prišiť podkovičky
všetkým lúčnym
koníkom.

 

 

Lenivá noha z Nohoviec

Jedna noha z Nohoviec
/vraj je to jej vlastná vec/
chce sa vybrať do sveta:
Cez hory sa prepletať,
plávať cez tri oceány,
mať tie najsmelejšie plány:
vyhrievať si v púšti prsty,
dotknúť sa aj ťavej srsti,
na Sahare chytiť leva
až by strachom celý zreval,
dať si spraviť pedikúru,
/nech vraj zvládne túto túru/,
najprv si však pohovie –
veď je noha z Nohoviec!

Hovela si naša noha,
hovela si deň aj noc,
až kým táto krátka báseň
nestratila svoju moc.

Ach, ty noha z Nohoviec,
včera už len bolo!
Dnes má iná báseň sólo.

 

 

Lesné hody

Pozvali ma na hody
kamarátky jahody:
Už sa teším, kade chodím,
to si zasa zajahodím!

 

Vydavateľstvo Pectus

poemat 2007 (zborník interaktívnej poézie (7 básní)

 

Almanach Básnílků

 

almanach kolektívu autorov www.basnilkove.com, 2014

 

almanach basnilku

 

 

 

 

 

 

 

 

Koľko prestupných staníc

musím prejsť,

aby som videla,

že vo vode

bez rakov

sa neuzerá?

Prepletám očami,

hladko, obratko,

vyberám z vrások

všetky dymy,

ústa som zatĺkla

do kamennej veže.

Slzy chcem prisoliť,

vytiekli mi.

 

 

Karavána ide ďalej…

Zborník literárnych prác členov literárneho klubu KARAVANA v Rimavskej Sobote, 2014

 

KARAVANA

 

 

 

 

 

 

 

Xxxx

Vykosím si v hlave lúku

a ty čakáš,

že fialovo zazvoním.

A ja ťa vymlčím

studeným rybím okom

a zahrabem

do trávy poslednú košeľu.

 

 

Ako to dievča

Tak mi už nasnež

medzi vlasy

a pozametaj chodníček

ako to dievča

z iných svetov:

na nohách piesok

a v rukách

kvetov plná miska.

Ten, kto ju raz získa,

už teraz drží túz.

Zablysla sa kosa.

Oženila som sa,

vieš?

 

 

Xxxx

Nikomu už

nehovorím,

že v pieskoch cítim

vôňu morí.

Nechávam ryby

tiahnuť riekou

a bosá

šliapem po tovar.

 

Stále zvedavá

žena Lótova.

 

Objím ma teplým golfským prúdom

Vtiekla som pod prah

tvojich dvier.

No dobre, tak mi neuver.

Prihrievaš si svoje šťavy,

až zasvietim soľou

ako vždy v nedeľu,

keď sa v tvojich rukách

dve moje svetlá zastelú

do stupnice mol.

 

 

Xxxx

 Nosím ťa na čele ako znak,

škriabeš ako suchá kôrka.

Pijeme život naopak,

si moja morseovka.

 

Ti-ti-ti-ta-ta-ta

som v tebe zakliata.

 

 

Xxxx

 Neviem, čo nám to napustili do žíl,

občas sme cudzí vo vlastnej koži.

 

Druhý zborník literárneho klubu Karavána pôsobiaceho v Rimavskej Sobote. Príspevky majú jediného menovateľa: príbehy alebo verše viažuce sa k nášmu mestu.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Ďakujem SC PEN za možnosť prezentácie svojej poézie. Som v dobrej spoločnosti 🙂

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

FacebookmailFacebookmail