Próza

Jiří Holub: Koľko váži Matilda, Perfekt 2013

Jiří Holub: Koľko váži Matilda, Perfekt 2013

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Ocenenie IBBY: Najkrajšia kniha leta 2013 (ilustrácie: Juraj Martiška)

 

 

 

Jiří Holub: Ako skrotiť Drzú Soňu, Perfekt 2014

Jiří Holub: Ako skrotiť Drzú Soňu, Perfekt 2014

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Ocenenie IBBY: Najkrajšia detská kniha leta 2014 (ilustrácie: Juraj Martiška)

 

 

Jiří Holub: Vzbura strašidiel, Perfekt 2015

Jiří Holub: Vzbura strašidiel, Perfekt 2015

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

S Jirkom sme sa spoznali v roku 2011 na Dňoch detskej knihy v Prešove. Zľava: Ivan Szabó, Ján Beňo, Toňa Revajová, Jiří Holub. Marta Hlušíková

S Jirkom sme sa spoznali v roku 2011 na Dňoch detskej knihy v Prešove. Zľava: Ivan Szabó, Ján Beňo, Toňa Revajová, Jiří Holub. Marta Hlušíková

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Z čitateľského maratónu v Krompachoch (5. júna 2014):

 

KRO Matilda 1

 

 

 

 

 

 

ukážky:

 

Koľko váži Matilda

(úryvok)

 I.

 Slniečko zasa svieti ako šibnuté, holuby pijú vodu zo studne na našom námestí a na tej studni sedím ja s Hermínou, kývame nohami a lížeme tú najlepšejšiu zmrzku, čo sme si kúpili u starého Bôčika.

Hermína si už dáva kornútik a tie holuby majú naň asi tiež chuť, pretože sa tu okolo nej pletú a robia také to vrkú, vrkú. Ja mám holuby rád. Sú celé popolavé a stále majú okolo seba hŕbu kamarátov.

Zrazu sa na mňa Hermína pozrie, oblizne si prst, kde má trošku zmrzky, a spýta sa: „Ty, Otruba, koľko asi môže vážiť Matilda?“

Ja sa na ňu najprv škaredo pozriem, lebo nemám rád, keď mi hovorí Otruba a pritom vie, že sa volám Karči. Najmä odvtedy sa mi to nepáči, čo viem, čo je to otruba.

Už v druhej triede na mňa Hermína vymyslela takú sprostú básničku, že:

Keď som bola u Otrubu,

rozbila som si tam hubu,

psi sa na mňa vrhli

a potom si zdrhli.

Alebo tak nejako. Ako hovorím, sprostá básnička.

A s tým priezviskom – vraj to znamená nejaký zvyšok niečoho, čo sa sype kravám. Hovorila to Janáčková a to je učka, tak to asi bude pravda.

Ináč mám ale Hermínu fakt rád. Ona sa so mnou kamaráti, ale v lavici sedí s Leontínou Borievkovou, lebo by bolo hlúpe, keby sedela so mnou. Chlapec totiž sedí s babou iba vtedy, keď vyrušuje. To nie je výmysel, u nás v tretej triede je to fakt. Keď učka vidí, že niekto robí kraviny, vyťahá ho za ucho a posadí k babe. Teda, keď je to chlapec.

Ale naspäť k tej Matilde. Ako som sa na Hermínu najprv pozrel naštvane za toho Otrubu, tak potom som sa pozrel zasa srandovne. Skoro som sa tým kornútikom od zmrzliny zadusil. Ty brďo! Koľko vraj váži Matilda. To je teda dobré!

 

Vy vlastne Matildu nepoznáte, tak ani nemôžete vedieť, že  toto je teda fakt husté.

Matilda je strašne tlstá. A k tomu sa ešte volá Tučná ako ten spevák, čo spieval pesničku o syroch a už je mŕtvy.

No a táto Matilda sedí u nás v škole. Nie je to úplná spolužiačka, ona totiž nie je iba tlstá, ale aj stará. A zlá. Predstavte si, že ona aj mláti deti. Úplne bez dôvodu. Ona napríklad ráno príde pred školu a tam stojí nejaký chalan, čo sa na ňu hlúpo pozrie. Tá megera mu treskne takú, že chalan preletí cez zábradlie! Alebo raz skoro zabila babu zo šestky len preto, že jej nedala prednosť vo dverách. Chápete to? Tá baba musí byť nebezpečný šibnutý blázon, ináč neviem. Ona už chodí do sedmičky. Nohy má také veľké ako stromy. Raz sme boli na školskom výlete v Šúrskom pralese a tam také tlsté stromy práve boli.

Nad tými nohami má veľký zadok a potom hlavu. Áno, a tiež veľké brucho. Keď ide ráno do školy, úplne duní chodník.

Chalani zo šestky jej hovoria Maskodont, ale tajne, pretože nahlas by ich to mohlo stáť úraz sánok. Netuším síce úplne, čo slovo Maskodont znamená, ale určite je to vtipné, pretože sa vždy smejú a hovoria – a teraz to slovo musím napísať, hoci by mi zaň doma určite vynadali. Hovoria: „Ty kokso! Videl si dnes Maskodonta? Keď ti tá jednu bachne, tak ti zlomí sánky!“ alebo tak nejako.

Už sa teším do šestky, tiež budem môcť hovoriť Ty kokso! A to aj dievčatám.

 

Tak práve túto Matildu Hermína myslela, keď jedla tú zmrzlinu.

Premýšľal som o tom ešte aj vtedy, keď mi povedala „čauko!“ a išla domov, do toho pekného domu na námestí, čo v ňom býva.

Ja som sa šuchtal do nášho paneláka a premýšľal som, ako to všetko urobiť. Hermína je fakt najlepšejšia kamoška, tak kvôli nej tú Matildu nejako odvážim. Ale budem si musieť dávať dobrý pozor, ono pochytiť sa s Matildou je fakt veľmi nebezpečné.

Nerád by som dopadol ako tá baba, čo ju Matilda zamkla na záchode a zvrchu je celú obliala. A to nie je všetko – tie záchody totiž boli chalanské! Ako hovorím, budem musieť byť opatrný, veru hej.

IV.

 Keď sa skončila škola, vyhádzal som všetkých zo šatne a utekal som sa pozrieť, ako sa má Hermína. Ale dnes bol fakt hlúpy deň, pretože ako som bežal, aby som tam bol čo najskôr, vrazil som pred bránou v plnej rýchlosti do Matildy. Bolo to ako naraziť na hromadu traktorových duší. Iba ma to odperovalo, ale Matildu som nejako prevrhol alebo čo. Zrazu začala padať dozadu, bolo to ako v spomalenom filme. Prevrátila sa a žuchla na chrbát. Rozleteli sa jej nohy veľké ako stromy, čo som vám o nich už hovoril, a ja som uvidel niečo hrozné! Ako padala, tak sa jej asi roztrhlo všetko, čo na sebe mala, a ja som uvidel to, čo by som podľa ocka mal vidieť, až budem veľký. Úplne ma to vydesilo! Musel som sa roztriasť. Cítil som fakt veľkú galibu a tá nebola zaslúžená, pretože keby Hermínu netresol do hlavy ten odkvap s vodou, toto sa nemuselo stať. Kým som tam stál úplne stuhnutý, pregúľala sa Matilda na brucho a začala hrozne fučať, skoro ako ten ježko, čo ho ocko raz priniesol domov. Tiež fučal a mľaskal a bol úplne slepý, tak nechápem, prečo sa hovorí, že ježkove oči.

Matilda sa z toho brucha začala dvíhať na všetky štyri a ja som vedel, že je najvyšší čas zdúchnuť.

„Vráť sa!“ počul som za sebou. „Zabijem ťa!“

Už nesmiem nikdy chodiť do školy, ak chcem zostať náš!

„Vráť sááá!“ počul som ešte za rohom. Ty brďo! Nechal som tam vrecúško s cvičkami! No čo, aj tak ich už nikdy nebudem potrebovať, keď už tam nesmiem.

Dobehol som až na námestie k Hermíninmu domu. Hneď som si všimol, že tam fakt chýba kus odkvapu! Ty brďo! Len či nie je úplne zabitá? Hneď som u nich zazvonil a srdce mi tak búchalo, ako keby som mal infrak alebo také niečo.

Infrak, to je taká choroba, keď sa veľmi nepije. Alebo pije? Nesmie sa jesť ani behať, lebo potom sa človek čapne za srdce a pich! je po ňom. Ako po Kardinálovej. Ty brďo, tak mi napadá, či sa ona tiež nepichla do srdca, Kardinálka jedna.

„Ahoj, Karči,“ povedala mi Hermínina mama, keď konečne otvorila. Pohladkala ma a povedala, že som dobrý, že som prišiel, a že Hermína spí, ale nech idem ďalej a počkám, až sa zobudí.

„Jasné,“ povedal som na to ja, ale potom mi došlo, že sa hovorí „áno, prosím,“ teda aspoň matkám, čo nie sú naše. To je predsa jasné.

Zaviedla ma do izby, kde ležala Hermína a mala úplne obalenú hlavu. Raz som videl obrázok múmie a toto mi to hrozne pripomenulo. Bola jej vidieť iba tá hlava a tiež tie zatvorené oči, ako spala. Tak som si sadol a čakal. Furt sa nič nedialo, až na to, že mi Hermínina mama priniesla kakao a kúsok štrúdle. Tú mám hrozne rád. Mama vždy hovorí, že sa za ňou môžem umlátiť, ale ja si to nemyslím. Prečo by som sa mlátil, keď jem, nie?

Potom mi priniesla ešte jednu, keď videla, ako rýchlo som tú prvú zjedol. Aj tak som mal čas, pretože tá obalená Hermína sa ani nepohla. Začal som sa trochu báť, aby to tiež nevzdala ako Kardinálová! Napadlo mi, že by som jej mohol napríklad dať pred ústa zrkadlo a skúsiť, či akože dýcha. Videl som to v jednom filme o jednej panej. Tiež ju zabili do hlavy a vyzerala taká mŕtva, že ju chceli normálka zakopať, ale ten chlap, čo s ňou chodil, jej dal pred ústa zrkadlo a potom sa vzali. Lenže – zrkadlá chlapci nenosia. Mal som iba dve koruny, sklenú guličku a angličáka. Našťastie v izbe viselo veľké zrkadlo, tak som ho zvesil a dal som ho Hermíne pred tvár.

Kto mohol vedieť, že sa práve zobudí a keď sa uvidí, tak sa zľakne?

Ako zrevala, zľakol som sa aj ja a to zrkadlo som pustil Hermíne na hlavu. Ešteže ju mala obalenú! Ani sa nerozbilo. A mohlo, lebo Hermíne z obväzov trčal nos. Našťastie sa rozbil iba ten, ale to už bolo fuk, pretože bol už rozbitý predtým, alebo nie?

Hneď priletela Hermínina mama, ale Hermína je fakt kamoška, pretože povedala, že sa na seba chcela pozrieť a ako sa videla, tak sa zľakla, že sa jej spustila krv. Fakt je skvelá, to ja by som sa rozplakal a všetko povedal.

Keď mama odišla, rozprával som Hermíne o Matilde, ako som ju zvalil a čo z toho bolo. Hermína sa začala tak smiať, až jej zasa tá krv začala tiecť a zasa prišla jej mama a čudne sa na mňa pozrela a povedala, aby som už radšej išiel.

„Čau, Karči,“ povedala moja kamoška. „A prines mi úlohy.“

Pri dverách mi pani Hermínová povedala, nech úlohy radšej prinesie Leontína Čučoriedková. Tak toto teda bolo brutálne. Leontínu ani nezaujíma, ako sa Hermína má, a vraj nech prinesie úlohy. Nič jej nepoviem. Ešte sa sem dosype a zožerie im štrúdľu a vylochce všetko kakao!

 

 

Ako skrotiť Drzú Soňu

(úryvok)

 

     Všetko bolo u nás v Žabykláčove úplne v poriadku, kým k nám neprišla Drzá Soňa. Sme malé mestečko a naša babka hovorieva, že tu vidí do taniera každý každému. Máme jedno námestie, radnicu, na vŕšku hrad a našu slávnu školu. Práve tam chodím ja, Čalabúnová, Žuvačková, Vreteno alebo slabinger Vášnivý a všetci sme žiakmi piatej triedy. Nie je nás veľa, asi pätnásť, pretože ako hovorím, Žabykláčov je malé mestečko medzi kopcami a lesmi a je dosť možné, že ste o ňom nikdy nepočuli. Učitelia nás veľmi radi nemajú, vraj všetci skončíme v polepšovni, ale my si to nemyslíme. Možno trošku hneváme, ale kto nie?

Je pravdou, že dve triedne učiteľky to s nami vzdali. Jedna ufujazdila autobusom ani nie štrnásť dní nato, čo do mestečka celá nadšená prišla – a to si myslím, že nám krivdila, pretože my sme nechceli tú kopu sena zapáliť, iba sme skúšali, či bude naozaj horieť, a ona naozaj horela. Kto mohol vedieť, že si tam bude naša učka vylihovať a ešte k tomu nie sama?

Tá druhá učka neskočila do autobusu, ale podeň, a to zasa omylom, pretože Žliabok práve vtedy skúšal vybuchovacie guľôčky a Čalabúnová práve vtedy odhodila banánovú šupku. A ako sa učka zľakla, tak poskočila a priamo sa na tej šupke šmykla pod ten autobus. Našťastie parkoval, takže sa jej vlastne tiež nič nestalo, ale zasa bolo haló a zasa sme počúvali, ako rastieme pre kriminál. Učku sme už nevideli, pretože ju ten istý autobus, ktorému predtým skontrolovala výfuk, odviezol nevedno kam.

Lenže potom ten istý autobus, čo tie dve učky odviezol, vypľul na námestí Drzú Soňu!

Ona sa volá Tichučková, ale priezvisko klame, pretože táto babizňa je hotový tajfún! Len čo prvý deň prišla do školy, zaviedla taký poriadok, že to v poriadku vôbec nebolo! Je vraj nejako špeciálne vyštudovaná, čo aj dáva okamžite najavo a hneď si myslí, že o nás všetko vie. Tak napríklad Žliabok len tak zo žartu robil, že je námesačný, lenže Tichučková ho nielen hneď a zostra prebrala, ale ešte všetkým urobila prednášku o tom, že Žliabkova mama nejedla v tehotenstve jogurty, a teraz je dieťa blázon. Medzi nami, ja som s ňou tajne súhlasil, pretože Žliabok je naozaj čudný. Veď uznajte, chodiť k rybníku bez plaviek, skákať zo skaly brušáky tam, kde je plytčina, zjesť pavúka alebo podpaľovať hnoj, to nemôže robiť normálny človek.

Lenže potom sa raz Drzá Soňa pustila do mňa, že vraj stále klamem a že je to preto, lebo dedovi vlani umrela mačka, na ktorú som bol vraj fixovaný! Chápete to?

Tichučková je jednoducho tiež čudná, strašne gúľa očami a na všetko má hneď odpoveď. Takto si to rozhádzala nakoniec s celou triedou, až ju všetci začali nenávidieť.

FacebookmailFacebookmail