Preklady – próza

 

VÚLAJT ( Milena Fucimanová)

Fortna

Najdlhšie sa udržali ženine kypré šípkovočervené pery a rovnako výrazné bradavky. Oblé matné ramená sa postupne vytrácali už vtedy, keď sme na ne kládli hlavy. Omietka si pomaly kľakala pred múrmi z nepálených tehál. Cez strechu zatekalo. Stará kolkáreň nezmizla, vypĺzla ako chorá mačka. Páchne tu zo všetkých strán.
Len to povedz, nehanbi sa, zvádza ma Zuzana. Páchne to tu spermiami. Tá vyšpúlená obryňa na stene všetkých našich kamarátov poriadne rajcovala. Jednu ruku nám položili na rameno a druhú… no…
Len to dopovedz, nehanbi sa, vraciam jej smeč. Miesto toho sa zasmeje. Aké sme boli hlúpe. Farba pleti zanedbateľná. Všetky sme boli rovnako zvedavé a vyľakané.
A vidíš, prišla Tonkova erdegmama a revala, že také cigánske móresy tu trpieť nebude a že mám hneď odísť domov, slušné dievča večer s chlapcami nikde nevysedáva. Vtedy mi vôbec nenapadlo, že ma už dopredu z vás slušných ružových vylúčila.
Prečo nepovieš bielych, keď už vyfarbuješ?
Pretože ste boli všetky vymydlené doružova. Ale aj tak by som rada vedela, kto sa to tisol k Tonkovi z druhej strany. Čo na to Tonko?
Na to tisnutie?
Na mamu.
Toníček ani nemukol. Vedel, že musí počúvnuť, ale chvíľu mu trvalo, než mohol vstať, aby matka nepoznala, čo sa s ním deje. Čo bolo vlastne dobré, myslela by si, že to z neho vykresala moja ruka.
A nevykresala?
Čoby! Držala som ich obe prihlúplo zopnuté na bruchu.
Ešte povedz: a v nich vreckovôčku!
Iba ak by som Tonkovi chcela utierať ústa. Mal ich stále plné slín. Nevšimla si si?
Možno. Už sa mi všetko nevybavuje.
Studňa na dvorčeku stále stojí ako pako, nikto jej nepovedal, že existuje vodovod. Vy, ktorí milujete staré studne, by ste tu mohli spriadať romantický príbeh. Studňa si žiada svojho studniara. Naša studňa je – v skutočnosti – skôr dedinská pumpa. Zahnuté krídlo je vyhladené, a predsa pri pumpovaní hrdzavo stená. Ale voda vo Fortne je dosiaľ pitná, aj keď to už dnes málokto vie.
Fortna je, aby ste boli konečne v obraze, priechodná ulička spájajúca námestie s Hodňovom. Priechodné uličky v hierarchii ulíc predstavujú najnižší stupeň – bedač. Nemávajú meno. Skutočnosť, že Fortna svoje vlastné meno má, môže znamenať, že je ľavobočkom niektorej z urodzených ulíc. Možno má blízko k fontáne na námestí. Možno, možno…
Pre boha živého, prečo niektoré miesta na zemi v duchu odlupujeme a odnášame si so sebou, kam sa len pohneme! Naviac keď tie miesta ani nie sú veľmi pekné. Kanalizácia v nedohľadne, čľapoce tu blato a slnka si tiež neužijete. Fortna ženám ulamuje vysoké podpätky a fúka na šušku. Formanova krčma z Fortny už tiež zmizla. Dedovia slopú inde, ale chutí im rovnako.
Fortna je situovaná od východu na západ. Z juhu je tienená nevzhľadnou budovou, zo severu je nechránená.
Kedykoľvek prechádzam Fortnou, nesmiem sa zastaviť a obzrieť: Nemusela by som sa z Fortny vymotať. Poviete si, to má z rozprávok. Čerta starého z rozprávok. To mám od Zuzany. A Zuzana má talent na vymýšľanie vecí, ktoré sa potom naozaj stanú. Kedysi bývala v Hodňove a do Fortny chodila pre zakázanú a tak vábivú možnosť pritúliť sa v opustenej kolkárni k chlapčenskému telu. Ako ja. A predstierať, že hrá na klarinete.
Fortna večer vydychovala hlinu, skrotila si mesiac a nebezpečne priťahovala všetky smrady sveta. Chlapci našli aj zabudnutú vysústruženú guľu a hnali ju chatrnou, vŕzgajúcou drevenou úžľabinou k neexistujúcim kolkom. Guľa na konci svojej dráhy vždy temne zadunela a my sme na sekundu zadržali dych. Všetko bolo plesnivé a plné hávede. Raz tam túlavá mačka porodila štyri mačence. Každé postupne v papuľke prenášala z jedného páchnuceho miesta na druhé.
Mne tam nesmrdelo nič, povie Zuzana presvedčivo. Boli to nádherné časy.
Také nádherné, že si zaslúžili prichádzať na tieto miesta v kostolných šatách.
Chodila som tam v gumákoch obutých naboso.
A potom že tam nesmrdelo!
Teraz už Zuzana patrí do Fortny i úradne. Býva v prízemnom byte onoho tieniaceho jednoposchodového dlhého domu, ktorého východné priečelie, náležite vycifrované, hľadí na námestie, zatiaľ čo západná časť tela odfukuje do Hodňova. Ťažkopádna stavba Fortnu vymedzovala. Vedľa hlavného vchodu do domu sú dvere z latiek, zámka visí odovzdane ako stará vytrasená peňaženka. Dreváreň. Medzi neohobľované latky sme ako decká strkali nos a nasávali vôňu smrekového dreva a s husou kožou sme tušili výsostné územie pavúkov. V pridelenom byte kedysi dávno predtým žila iná rodinka. Tri deti tu vychovávali, len z dvoch majú radosť. Nikto nemôže mať všetko.
Že, Zuzana.
Zatiaľ čo Fortnu vidím pred sebou ako obraz v rámčeku, Zuzanu neviem opísať. Moja chyba. Bude ti prekážať, Zuzana, keď poviem, že mi pripomínaš slniečko, ktoré si prvý raz namaľovala v prvej triede?
Čo? vyprskne. Takú hlúposť hneď zruš!
To nejde, naozaj, nemôžem.
Maľovala slniečko ináč ako ostatné deti. Vždy to bol ovál, ešte k tomu čierny. Cez ovál – slnko ďalší ovál. Obláčik. Ale vychádzala z toho smutná ľudská hlava v šatke. Niekedy sa podarila lepšie, niekedy to bolo príšerne ufúľané. Lúče nevychádzali zo slnka, ale dopadali naň zo všetkých strán. Kde to takto mohla vidieť? A prečo slnku uprela vlastné svetlo? Jej obrázky viseli na nástenke v triede, potom na veľkej školskej nástenke na chodbe na prvom poschodí. Jej kresby získali v detskej súťaži tretie miesto, nasledujúceho roku druhé a nakoniec prvé. Dostala veľkú čokoládu a diplom písaný rukou.
Tlačený, hovorí Zuzana.
Tak prepáč. Tlačený.
Je júl, základná škola vychodená ako stará topánka. Zuzanina mamička chce pre jediné dieťa to najlepšie. Odevnú priemyslovku. Zuzana má vlohy po matke. Matka šije a vie to naozaj dobre. Zuzanin otec, ten neobyčajne krásny Cigán, samozrejme existuje, ale v nedohľadne. Navonok je všetko dobré. Nič im nechýba. Nikomu sa nebudeme prosíkať, pravda, Zuzana. Ale Zuzana vie, že matka tajne kľačiac pri posteli bozkáva plechový krížik, ktorý od svojho Cigána dostala na pamiatku. Schováva ho ešte z jedného dobrého dôvodu: mohol by byť ukradnutý a ona nechce vedieť, komu ho vzal, tobôž ho vrátiť.
Matkina láska je nepodupateľná ako tráva.
/Predsa by som ťa nedala Cigánovi, uvažuje starenka. A pokračuje ako v tej známej pesničke: na to jsem, ťa, cérko, nechovala./
Nakoniec aj svadba bola a Zuzanin nevlastný otec je ako svätý Jozef. Prijal náhradnú úlohu, prijal ich obidve i s tajne bozkávaným krížikom a umlčal ľudské reči.
Aj on presadí odevnú priemyslovku, hoci to pre Zuzanu znamená ísť ďaleko z domu, zatiaľ čo v blízkom susednom mestečku sa niekoľko rómskych dievčat učí v odbore šička. V škole, ktorej sa posmešne hovorí Sorbona.
Je to všetko naozaj dávno. Mamička aj svätý Jozef sú po smrti. Zuzana doma schováva čierny džbán s bielymi bodkami – nosila v ňom „oteckovi“ pivo. Ale ináč sa netrápi ľútostivými spomienkami. Má schopnosť kedykoľvek hovoriť s obidvoma, tak aká smrť, nie? Rodinná hrobka nič moc. Keby sa odniekiaľ vynoril jej skutočný otec, možno by na nej vystrojil pravú rómsku párty a cintorín by vyľudnil. Teda… vyľudniť cintorín, to je dobré, nie?
Zuzana má stále ten svoj sivočierny humor.
Ťahala som z maminy, či tiež chodila do kolkárne.
Do Fortny?
Povedala: Musí tam byť plno prachu.
Ale nie! Každý večer ho utierame.
Ja viem, zadkami.
Takže chodila. Možno si tam Zuzanu vysedela.
Zuzana, počkaj, ja som to tak nemyslela! Zuzana!!!
Snažím sa ju dohoniť, ale je rýchlejšia. Musím dávať pozor na hrady z nedávno strhnutej starej kolkárne. Trčia do Fortny ako zle poskladané karty. Je tu síce teraz o čosi svetlejšie, ale je to čudné, studené, cudzie svetlo. Presne v mieste zrušeného kyprého lona Veľkej ženy kašle stará dodávka. Pod ňou stále mláčka oleja. Nedávno to Zuzana komentovala po svojom: V starej kolkárni si vždy niekto ucvrkol. To nevytrieš. Na tom oleji sa Zuzana pokĺzne a zlomí si pravú ruku v zápästí. Ponáhľam sa po pomoc a idem s ňou do nemocnice. Mlčíme. Sledujem Zuzaninu bolesťou stiahnutú tvár, keď má ruku natiahnuť na röntgenovanie. Mladému lekárovi, ktorý jej pichne injekciu a potom ruku odborne napráva, poviem: Dajte si veľmi záležať.
Prečo? Je to klaviristka?
Prv ako odpoviem, ozve sa Zuzana sama, už jej otrnulo: Mám na dlani napísaný osud. Nie aby ste mi ho počiahali.
Zaplatili by ste.
Čím? Pýta sa doktor. Aby som sa začal báť.
Zuzana sa uprene zadíva na jeho ruky a povie slovo, ktoré od nej počúvam často, ale doktora zaskočí: Vúlajt.
Čože?
Ale Zuzana otočí hlavu a zatvorí oči. Doktor si pravdepodobne myslí niečo o bláznivých starých čarodejniciach. Ale ruku jej dal do poriadku.
A táto stále živá spomienka spôsobila, že som vybočila z rozprávania a nepovedala som, že toto sa stalo tesne pred Štedrým dňom jedného okrúhleho roku, až po presťahovaní trojičiek, odchode Borka, páde režimu a vôbec…

Forsajt z Fortny

Zuzana čerstvo zmaturovala a ešte nevie, že za týždeň umrie jej svätý Jozef. Hovorí sa, že je dobre, že nikdy nevieme, kedy si po nás tá Veriteľka príde, ale niekedy by sme možno mali dostať znamenie.
Rozosteľ mi, Zuzanka, povedal svätý Jozef večer.
Počkaj, o chvíľu, odsekla. Čarbala si niečo do notesíka, ktorý bol plný škíc.
Iba sa na ňu pozrel, posteľ si rozostlal a ľahol si. Ráno už nevstal.
A týždeň predtým povedal: Zuzana, ty sa vraj vláčiš s tým ženáčom. Nerob to, preboha. Nech ťa niekto neprekľaje.
Nepovedala nič, ani sa nesnažila zapierať, ani neargumentovala, veď on sa rozvedie /rozvádza/.
Všetko odišlo s tým smutným ránom, ale nezmizlo.
Ženáč Borko sa naozaj rozviedol a napriek protestom Zuzaninej matky si Zuzanu vzal. Mala už osemnásť, nikto už nemal právo o
nej rozhodovať. A v tom veľkom nadšení zo slobody, lásky a očakávania bohviečoho právo rozhodovať o sebe stratila, ako keď žblnkneš do vody.
No, povie Zuzana pomaly. Aj v dobrej tráve nájdeš hrdzavý klinec.
Keď ju po prvýkrát k sebe pritisol, práve tancovali. Na hrade, po žatve. Zuzana vnímala pieseň, lepák, ktorý práve hrali: Dříve než na louce rozkvete voňavé kvítí…
Bolo jej nádherne, to znamená clivo. Chcela sa tak dlho, predlho pomaly hojdať do taktu. Dokonca /čo je určite hlúpe a nezrelé/ chcela, aby jej vyvolený bol zároveň s ňou a zároveň zmizol, aby si tú slasť mohla vychutnať a sentimentálne slziť. On si nad jej hlavou ticho pospevoval slová tanečnej piesne a Zuzana si ani nevšimla, že nemá krásny hlas. Sama si ešte neuvedomila, ako silno a bezpodmienečne bude krásnym mužským hlasom podliehať.
Matka ju pred láskou varovala. A pritom sama až do smrti milovala, ako keď rastie tráva. Aj Zuzana chcela tajne bozkávať predmety, ktorých sa dotýkali vyvolené ruky. Bozkávať niečie živé, mäkké pery jej nepripadalo také krásne. Sliny, sliny…
Ženáč Borko jej ešte v ten istý večer povedal, že keď sa na ňu po prvý raz pozrel, vedel, že chce iba ju a žiadnu inú. Vyrazila si mi dych.
Čím?
Nepovedal. Nikdy jej to nepovedal.
Trojičky sa narodia dvadsiateho piateho decembra, pol roka po svadbe. To nič, pripíjal si ujo Martin. Ďalšie dieťa už bude za deväť mesiacov.
Aké ďalšie? Protestovala. Tri nádherné deti naraz. S minimálnou bolesťou, aspoň Zuzana vždy tvrdila, že ju to nebolelo. Ako by ju nič, čo sa týka tela, nebolelo. A pritom bola celá urobená z boľavej hliny.
Borko sa s ňou veľmi rád miloval, mohla nad ním zvíťaziť a byť až do konca dní jeho kráľovná s čiernymi riasami. Keby… keby… To ešte neboli trojičky na svete, keď raz po príliš divoko nežnom milovaní Zuzana vstala, zatvorila sa do kúpeľne a presnými ťahmi zachytila ich spojené telá.
Čo tam tak dlho robíš? Volal jej muž. Zakaždým ťažko niesol, keď išla zmývať ich objatia. Hoci na druhej strane oceňoval jej čistotnosť. V tom si ma príjemne prekvapila, povedal raz. Chcel jej možno urobiť radosť, ale neurobil.
Ty si si myslel, že som špinavá Cigánka?
Panebože, tak som to nemyslel.
Ale myslel. Ale chýbali mu slová, aby dodal: a predsa…
Ukázala mu, čo nakreslila.
S úžasom pozeral. To hádam nechceš nikomu ukazovať.
Nepáči sa ti to?
Nejde o to, či sa mi to páči, povedal nemotorne. Ale také veci by žena nemala robiť.
Prečo?
Je to neslušné. Nechutné. Takto nás vidieť!
Díval sa na presnú krivku ženinho boku a na napäté rameno muža. Bolo to všetko veľmi… oblé.
Z diaľky to vyzerá ako kravské vemená, povedal, aby ju ranil.
Pretože ona tým obrázkom ranila jeho.
Už mu nikdy nič neukázala.
A predsa ho milovala aj potom, keď sa jedna časť jej duše pre neho uzatvorila. Učila sa variť jeho obľúbené jedlá. Nie vždy sa všetko podarilo a to bolo zlé. Jej Borko bol gurmán, hoci to slovo nepoznal. Pripálená ryža letela zo stola aj s kastrólikom. Nedosolenú polievku komentoval ešte niekoľko dní. Možno preto sa para nad hrncom pred Zuzanou menila na vyhrážajúcu sa sudičku. Jedinú sudičku, ani Polocigánkam sa viac možností nenadeľuje.
Bez toho, že by sa s ňou poradil, našiel jej Borko rok po narodení trojičiek miesto v komunálnom podniku. Potrebujú krajčírku, budeš to tam mať dobré. Ale Zuzana nebola krajčírkou. Bola odevnou návrhárkou.
To je hádam jedno, nie?
Nie je. Nebudem tam šiť podľa svojich návrhov, iba podľa cudzích. A to sa mu ani nezverila, že tam nie je ako krajčírka, ale ako šička. Prišíva rukávy na košele. Často opravuje to, čo iné šičky zbabrali. Majsterka ju sleduje, ako by si priala objaviť u nej nejaký kaz. Nedarí sa. Zuzana svoje remeslo ovláda a vie o tom. Na tom si zakladá. Nakoniec majsterka zmäkne. Kto by to do teba povedal, aká si šikovná. A trpezlivá, hovorí a krúti hlavou. Zuzana si všimne, že ani tej najpomalšej a zagebrenej šičke nikdy nepovie: Dievča, ako je to možné, že si nevieš poradiť s prácou?
Istý čas šila iba dupačky pre dojčatá. Bezvýrazné tvary, žiaden šmrnc. Raz priniesla ukázať, čo šila na svoje trojičky. Ženy žasli. To si robila sama? Zložité aplikácie: zvieratká, sladko farebné zmrzlinové poháre i prekvapivé fantázie. Zakaždým inakšie ukončenie drobunkých rukávikov. Kde si zobrala ten nápad?
Sama. Všetko sama. Strih, ale hlavne nápad. Veď ten sa cení najviac.
Ale je to veľmi piplavá práca, utrúsila majsterka. Tiež ju schopnosť tej Rómky zaskočila. Tým by si sa neuživila. Koľko takých dupačiek urobíš za zmenu?
Keď sa človek zapracuje, tak aj šesť.
Neblázni. Kto ťa potom bude živiť?
Dupačky sú naspäť v igelitovom vrecúšku a ženy sa zasa skláňajú nad šijacími strojmi.
Ešte niekoľkokrát Zuzana počuje, teda dievča, ty máš ale trpezlivosť, kto by to bol povedal! Ale už to nie je pochvala. Aspoň Zuzana to za pochvalu nedokáže považovať. Ale nehovorí nič. Iba raz sa temer neudržala.
Kto by to povedal, aké máš šikovné prsty, opakuje zasa susedka po jej ľavici. Akási žena vyprskla. Potom ďalšia. S tým sa už narodila, počuje Zuzana, ale to už jej hučí v hlave a nerozoznáva jednotlivé hlasy.
Nedokáže to v sebe potlačiť. Borko, najradšej by som s tým tresla. Šikovné prsty…
Čo?
Šikovné prsty.
A čo ti na nich prekáža?
Ty si zadubený. Mne nič. Ale im.
Borko si až teraz uvedomil, že hovorí vždy o „nich“. Je očividne zaskočený, nahnevaný a smutný.
Chcela by som pracovať inde.
Ale kde, Zuzana? Bude to všade rovnaké.
Ja viem, šepne. Mám byť rada, že som v teple, v suchu a medzi dobrými ľuďmi. Alebo som na niečo zabudla?
Zuzana, nebuď zlá a vzťahovačná. A nehľadaj vo všetkom strašiaka. To nám život neuľahčí.
Trojičky sú už v škôlke. Keď si ich popoludní Zuzana berie, zasa tak často počúva, aké sú čistučké, to by jeden ani nepovedal. Zuzana sa naučila usmievať a občas prijme nejakú prácu naviac. Skrátiť sukňu, opraviť golierik. Za čokoládu. Zuzana sa hanbí pýtať peniaze, hoci by jej prišli vhod. V komunále je stále platená iba ako šička. Najnižšia kategória v tejto profesii. Jedna z učiteliek jej dá na Vianoce vlastnoručne uháčkovanú prikrývku na posteľ. To je škoda na posteľ, uvažuje Zuzana a prikrývku začne v zime nosiť ako veľký, zručne nariasený a obratne aranžovaný šál. V tomto ju nikto neprevýši. Aj handru na podlahu by dokázala zbaviť nepekného zakliatia.
Borko jej o niekoľko dní prikrývku zakáže.
Prečo?
Nehodí sa to. Veľmi to kričí. Je to vulgárne.
Ja ti pripadám vulgárna?
Zuzi, neprevracaj moje slová. Ty si v poriadku. Ale tá prikrývka, len sa pozri, modrá, zelená, ružová.
No a čo?
Zelená a modrá – pre blázna dobrá, hovorí sa.
V prírode tie farby nekolú oči.
Tá prikrývka nie je z trávy. Nenos ju.
Zuzana počúvne. Nevie argumentovať. A nechce sa hádať. No tak tú prikrývku nebude nosiť. Je tam toho! Upraví si okolo krku šál, ktorý nosila už predtým. Tuctový, prehliadnuteľný. Tak sa to Borkovi páči. Zuzana už tuší, nie, teraz už vie, že Borko sa predovšetkým bojí, že bude nápadnejšia ako ostatní. Stačí, že je iná. A nikdy nebude inakšia. Vúlajt.

O štyri roky, to sú už trojičky v škole, sa celá Zuzanina dielňa pripravuje na zájazd do Rožnova pod Radhošťom. Zuzana v skanzene už bola na výlete so školou, ale veľa si z toho nepamätá. Iba na to, ako sa šaleli, jedli frgále a tajne ich zapíjali pivom. Dievčatám bolo zle, Zuzane nie. Ani netušila, že triedna usúdila, že Zuzana vie piť. Keby jej úvahu Zuzana vtedy poznala, celkom by sa potešila. Fajn, opijem sa a nepošablím sa ako ostatní. To je dobré, nie?
So susedkou Janou, blízkou kamarátkou, si Zuzana dohovorila popoludňajší dohľad nad deťmi, hneď ako prídu z družiny.
Len choď, Zuzka. Veď trčíš iba v práci alebo doma. Ak budem potrebovať ja, tak mi to vrátiš. Tiež som k deckám ako prišitá.
Zuzana sa teší. Ušila si blúzku, farbu si vybrala púpavovú. Blúzočka je žltá, ale výstrih je zvýraznený priesvitnou belavou látkou. Odkvitajúca púpava. Látka je z umeliny a zle sa šije. Ale výsledok stojí za to. Zuzanine čierne vlasy sa zdajú černejšie. Čierna sukňa je zo skupiny „prítulných“. Len sandále sú staré, topánky Zuzana šiť nevie, musí sa uspokojiť s tým, čo má. V tomto roku bolo veľa výdajov na trojičky. Rastú a topánky sú drahé. Oblečenie Zuzana šije, háčkuje, pletie. Vždy vytvára modely. To, z čoho jej deti vyrastú, dáva kamarátke Jane. Dáva je to nezištne. Iba pletené veci preplieta neustále dookola, pokým nie je vlna tenká a často nadstavovaná.
Niekto by povedal: ako jej život. Ale Zuzana takto neuvažuje. Zatiaľ čaká Rožnov.
Čo bude s deťmi? pýta sa znepokojený Borko.
Po škole zostanú u Jany. Dohovorila som sa s ňou.
Prečo si sa neporadila so mnou?
A čo nové by si mi asi tak povedal? Že si v práci dlho a trojičky samy zostať nemôžu.
Borko to musí uznať, ale ešte bojuje:
To ti nebude ľúto, že ideš na výlet bez nich?
Zuzana nechápe. Nielen, že jej to nebude ľúto, ona sa teší. Musí si od svojich drahých chvíľu odpočinúť. Keby boli s ňou, obsadili by si ju ako vždy len pre seba. Videla by len to, čo by zaujalo jej deti. Je to stále také isté: Ich občasné výlety sa končia v cukrárni, napchajú si žalúdky sladkosťami a cestou domov grckajú.
Dozaista, moja chyba, hovorí si Zuzana zakaždým, ale práve preto ich tentoraz nechce zobrať so sebou.
Už-už s tým pred Borkom pravdivo vyrukuje, ale niečo ju zastaví.
Istotne ma to mrzí, povie neúprimne. Ale ide celá dielňa. Nebudem trhať partiu.
Nie sú tam matky malých detí. Tým sa to chodí, smečuje Borko.
Určite. Ale vieš, čo by sa hovorilo po mestečku? Že všetci išli, iba ja nie, pretože … však vieš, prečo.
Borko zmĺkne.
Sto bodov, Zuzana, ako hovoria naši susedia. Už sa to učíš. Skúsila si to prvýkrát a hneď zásah!
Večer Borko vystrelí posledný raz: Čo keby si odkázala, že je ti zle? Ja by som si zobral dovolenku a predstav si to: byť celý deň spolu. V posteli. Alebo by sa ti to nepáčilo?
Borko, správaš sa, ako by som išla do Ameriky.
Pre mňa to znamená, ako by si išla do Ameriky.
Keď si Borko zo seba večer nahnevano strhne trenírky, všimne si Zuzana, že majú krivý a zle zapravený šev. Šila ich najskôr nejaká nedoučená trúba.

Zuzana už niekoľko dní v dielni šije práve pánske trenírky. Ženy nad nimi trúsia dvojzmyselné poznámky, zdá sa, že nimi ten kúsok mužskej garderóby pekne máva. Iba Zuzana šije a snaží sa nevidieť, čo má v ruke. Trenírky v nej nevzbudzujú nijaké vášne. Temer si pripadá, ako by už ani vášeň nepoznala. Borko nič nepozná. Aj to už Zuzana vie. Ale stále je plná lásky, až to v nej občas zabolí.

Rožnov je krásny a malebný. Zuzana prechádza skanzenom, vchádza do jednotlivých domov a všade si predstavuje, že tam býva s Borkom a trojičkami. Vo „výmenku“ im v duchu bleskovo zostavila krásnu detskú izbu. Veľkú izbu v richtárovom dome zmenila na útulnú miestnosť s televízorom. V komôrke, kde stojí starý „mliečnik“ a naozaj je tu cítiť kyslým mliekom, by si urobila dielničku. Do všetkých okien by našila záclony z najjemnejšieho plátenka, zdobené ažúrovou výšivkou. Kúpim si elektrický šijací stroj, napadlo jej, keď vychádzala von. Na chvíľku si odpočinula v kostolíku. Svätá Anna i jej dcéra Panna Mária sú tam vyobrazené vo valašskom kroji. Zuzana hľadí, hľadí a zrazu spí. Zaspala v dome božom, ani sa neprežehnala.
Majsterka ju zobudí drgnutím do ramena.
Ostatní sa uškierajú. To musela byť poriadna noc, Zuzana, čo?
Dáš si kapustnicu alebo pohánkovú kašu?
Pohánku.
Je dobrú kašu, myslí na valašský kroj na tých židovských ženičkách. Pravdepodobne nikomu neprekáža, že ich miestny maliar takto vymódil, čo je na tom, že sú obe zďaleka, tu ich prijali za svoje…
Doma chce o tom povedať Borkovi, ale on sa vráti až neskoro v noci. Trucuje.
Ako keď bičom plesneš, trojičky vyjdú zo školy a v rodine im je tesno. Borko by ich mal najradšej čo najdlhšie doma, Zuzana na tom netrvá.
To sa mi zdá, alebo je to pravda, Zuzana, že ty sa pokojne bez detí obídeš?
Ty by si sa chcel stále držať matky za sukňu?
Nechcel, samozrejme, nechcel, ale ona by chcela.
Ktovie.
Aké ktovie! A to sa o Cigánoch hovorí, že nadovšetko milujú svoje deti. Že by sme sa to mali od nich učiť. Vidím, že od teba sa toho veľa nenaučím.
Prásk.
Ukáž mi svoj skicár, Zuzana. Naozaj, nikde nevidím tvoje deti. Ty si ich nikdy nekreslila? Prečo?
Pretože som kdesi čítala, že zobrazený človek skoro umrie.
To si čítala nejaký cestopis. Niektoré africké kmene sa nechceli nechať fotografovať. Predsa by si tomu neverila, Zuzana!
Neverila. Ale radšej som ich nikdy nekreslila, aj keď som veľmi chcela.
A čo na to Borko?
Ale, Milena, on predsa nikdy nič nevidel. Od toho… vemena…
Niekedy v tom čase sa odsťahuje Jana – muž sa s ňou rozviedol.
To sa dalo tušiť, povedal Borko. Viem, že Jana nebola veľmi na rodinu. Len si spomeň, ako nás lákala na plesy. Alebo teba stále do kina. Vy ženské ani neviete, ako veľmi ohrozujete pokoj v rodine, keď vás stále niekde čerti berú. Žena čo lanfári – najväčšie nešťastie.

Zuzane zostala Fortna. Do kolkárne poskladala záhradnícke náradie. Na malom priestore mala kedysi dávno v árende tri záhonky /kvôli trojičkám/. Vypestovala hrášok, drobné reďkovky, skoro pastelovo zelené kaleráby. Mrkva tak na niekoľko polievok, tenučký petržlen. Hneď ako sa trojičky vydajú vlastnou cestou /s vlastnými kuchyňami/, vysadí pivonky. Karmínové kvety ale nemala rada, pripadali jej lenivé, hrubé a odovzdané. Zuzana v nich videla seba. Tiež prijala svoju úlohu. Ktorú si nevybrala sama. Ktorú jej určili iní.
Borko, prvý a dlho jediný muž v jej živote, ju chráni pred svetom a jeho zlobou, je jej rytierom a žiada si odmenu. Veď ju vytrhol z pazúrov draka opovrhnutia. Žiada si jej plné odovzdanie sa. Raz jej povedal /po nejakom horore v televízii/: Ani nevieš, pred čím si unikla, Zuzana, keď som si ťa vybojoval.
A ona sa mu odvážila postaviť: To myslíš, ako že by predo mnou zatvárali sliepky?
Ale stále bola plná lásky, až to bolelo.
A skoro nato padol režim aj komunál, v malom bytíku sa zvýšilo nájomné a umrel Borko. Zuzana sa naučila vyplňovať potvrdenky a pomaly rozmýšľa nad dôchodkom. Trojičky sa postupne zabývali v iných mestách, ale predtým stihli Zuzane vybaviť živnostenský list. Nesporne tomu nahrala aj spoločenská atmosféra, keď potláčanie a odmietanie akýchkoľvek prejavov rasizmu patrilo k „in“. Ale v súkromí sa celá rodinka opásala zaručeným zaklínadlom, prevzatým z televíznej reklamy: Sme vúlajt. /Najlepší prací prášok na čiernu bielizeň. Aby čierna zostala čiernou./
Jasné, vyprskne Zuzana. Sme jednotky na trhu. Vúlajt.

A tak Zuzana konečne robí to, čo si slobodne sama vybrala. Vymeraný dôchodok /nič moc, to nešťastné pracovné zaradenie šička sa po rokoch ozvalo ako reuma/ Zuzane zaistí pravidelný príjem a ona začína šiť podľa vlastných predstáv. V minisalóniku zaháňala obavy okrem jedinej: aby nestratila cit v pravej ruke, iba nedávno zahojenej po zlomenine.
A ja to prežívam s ňou ako nezmazateľná príčina jej úrazu.

Vúlajt

Cit v ruke Zuzane zostal. Zrak sa zhoršil, ale okuliare všetko napravia. Zuzana nie je žiadna prvorepubliková dedinská krajčírka. Vymýšľa a zhotovuje nádherné plesové modely. Aj maškarné kreácie. Najmä mladé kočky sú nadšené. Prízemný bytík vo Fortne je neustále plný žien. Zuzana je vo svojom živle. Tvorí. Karneval. Na školské divadelné predstavenie navrhla a ušila kostýmy. Dokáže dokonca zhotoviť aj klobúky, hoci to nikdy predtým neskúšala.
Neveľká miestnosť je plná handričiek. Zuzana kupuje látky so zľavou, kupuje neplánovane, riadi sa prvým očarením, ale aj praktickým rozumom. Človek by povedal, že u nej nepríde nazmar ani nitka. Kombinuje farby i materiál a jej kombinácie sú odvážne a dráždivé, po našom krikľavé. Pripravuje pôsobivé nevšedné kolekcie. Je to rozprávkový svet. Uragán, úlet. O jednej kolekcii sa hovorilo veľmi dlho. Šatám určeným na maškarné mecheche, ktorého ráz vystihuje mnohosľubné označenie Životabudiče, dala podobu fliaš. A hotové ešte poriadne namočila do rumu. Obetovala ho vtedy dosť. Aj po uschnutí sa hocikomu zatočila hlava. Hovorila som Zuzane, že si ušila vlastnú legendu. Ale mýlila som sa. Neboli to šaty – rumovky. Boli to úplne iné šaty…
Zuzana má nový elektrický šijací stroj, máte pocit, že všetko, čo vytvorí, je v neustálom pohybe. Ako na retiazkovom kolotoči. Ani si nevšimne, ako rýchlo letí čas. Ako doširoka sa na malom dvorčeku rozvinuli pivónie. A že zmĺkla pumpa, načo by sa tiež niekto ťahal s vodou v konvách?
A tak by sme mohli skončiť ako v rozprávke: A žila, šila, vymýšľala, pokým nezomrela.
Keby nebolo tých polámaných pivonkových púpät a tých nešťastných svadobných šiat.
Nie, povie Zuzana. O pivonke nie. Nikdy nikomu.
Opakuje mi to pri vchode do domu. Sporo osvetlená Fortna je k Zuzaninej povädnutej tvári rovnako nemilosrdná ako zamilovaný zlodej, ktorý sa ponáhľa s tajne utrhnutými Zuzaninými kvetmi okolo jej boľavých dverí na prvé poschodie za inou ženou. Ale to nikdy, nikomu…
Nepoviem, Zuzana.
O svadobných šatách smiem? Naozaj môžem, Zuzana?
Aj tak o nich každý vie, povie Zuzana unavene. A ja ich stále ešte mám.
Nikto by nečakal, že po odviazaných farebných orgiách zrazu ušije niečo také prosté, že slovo krása cítiš na jazyku. Sú z plátenka takého jemného, že cezeň nazrieš neveste do srdca. Žiadna nádhera, ale neopísateľná krása. Učarovali Klárike, neveste z námestia, a bola by sa v nich šťastne vydávala, keby jej matka dovolila šaty kúpiť. Nedovolila. Nebudeš sa vydávať v šatách od Cigánky. A pritom matka aj dcéra boli u Zuzany každú chvíľu – Zuzana dcére ušila nevšedné plavky. A matke tiež čosi, už ani neviem, čo to bolo, ale robila v tom parádu dosť dlho. Ale svadba – to je niečo iné. Priezračná anjelská prostota šiat im vháňala slzy do očí. Len keby neboli od Cigánky.
Keby tie svadobné šaty neboli od Cigánky.
Bolo to povedané na rohu Fortny, jedna žena druhej žene, ani hlas netlmili, ako by chceli, aby slová zapadli tam, kam boli mierené.
A pomaly sa začali trúsiť a chceli tú krásu vidieť na vlastné oči a Zuzana šaty znovu opatrne vynášala na svetlo, bez slova ich pred ženami rozostierala, ako keď kedysi dávno prababičky na trávniku bielili bielizeň. Ženy sa omámene dotýkali sladkého živôtika a Zuzana im uprene hľadela do dlaní. Nebolo možné si nevšimnúť. Hádala im z ruky osud. Bez slov, uprene, len pomalé privretie očí, tak, celkom máličko. Stačí.
Kameneli hrôzou a rovnako tak bez slov svoje ruky ponúkali. Zadržovali dych. Čo nás čaká? Čo sa stane teraz, onedlho, po čase? Ona vie. Vo Fortne sa od strachu ježí i vietor. Ona vie. Ale mlčí. Miestnosť sa plnila ich potom. Minúty medzi nimi viseli ako obesenci. Dni takisto. Hrozivé i smiešne nefilmové mlčanie jahniatok v úbohej uličke zvanej Fortna. Nedobrá inscenácia. To si chcela, Zuzana?
Zdvihla obočie. Nemusela hovoriť. Aj tak by nenašla správne slová na vyjadrenie pocitu, ktorý v tých dňoch prežívala. Mala nad poverčivými ženami moc a využívala ju.
Neblázni, Zuzana. Bude z toho iba oštara.
Z čoho by mohla byť oštara? Nepovedala som žiadnej z nich ani slovo. A ani nepoviem, ja neviem čítať z ruky. Ale ony si myslia, že niečo vidím. Tak ich v tom nechávam. Je to ich vec.
Z Fortny sa takmer cez noc stala zlovestná ulička. Poznám to. Vedieť, že vedľa vás stojí niekto, kto vie, čo je ľudským očiam skryté…
Z čoho si to zase vyčítala, ironizuje Zuzana. Také vety sú vo Fortne iba na smiech.
Vyzerá, že Zuzana si celú situáciu náležite vychutnáva. Nedokáže prestať. Zároveň ju prekvapilo, koľko žien, veľmi praktických a rozumných žien, stráca v určitých situáciách schopnosť racionálne uvažovať. Ani si neuvedomí, že pomaly zasa začína hrať úlohu, ktorú jej pridelili iní. Vedma.
Zatiaľ čo jej ruky takmer splývajú so šijacím strojom, ona je v myšlienkach ďaleko. Keď ju navštívim, poznám podľa čudne zovretých perí, že nemyslí na nič dobré.
Zuzana, odvážim sa raz, priznaj sa, že keby si mohla, tak…
Hlúposť, odbije ma.
Neverím jej, ale nechám si to pre seba. Ona tiež. Nič sa nedeje, myslieť si môže každý to, čo chce.
Ibaže do pálčivej idylky vpadne nečakane znova nevestička Klárika. Vpadne Zuzane práve do kuchyne.
Môžem sa ešte raz pozrieť na tie biele šaty?
Zuzana vstala od šitia, otvorila skriňu a šaty ukázala.
Ježiš, vydýchla Klárika. Tie sú brutálne.
To nemala hovoriť, vykrikuje u mňa Zuzana ešte v ten istý deň a ja ju nedokážem upokojiť.
Povedala o nich, že sú brutálne.
Počkaj…
A tak ja, áno, priznávam, ja som jej povedala, aby sa veľmi nenaparovala, nemá vyhrané, môže sa stať, že pôjde k oltáru ako čierna nevesta…
To si jej nepovedala, Zuzana!
Povedala, Milena. Prečo by som si mala od nich nechať všetko dovoliť? Keď sú tie šaty brutálne, tak nech to pozná na vlastnej koži. Aj tak ma tu pasovali za čarodejnicu, tak nech sa boja.
Ty však nevieš, Zuzana, že brutálne je u dnešných mladých to isté ako krásne, veľkolepé, nádherné, super… –
Nie!
Zuzana je zmätená, nešťastná, bezmocná. A ja s ňou. Ako vždy, za čo ma pánboh trestá.
Keď sa trochu upokojí, stále ešte bojuje. Tak prečo spotvorujú reč? Kto im má rozumieť?
Vúlajt, poviem. Čo tvoje vúlajt, kto mu má rozumieť?
Popoludnie už prechádza do večera, obidve vieme, že sa nedá nič robiť /nešťastné slová, slová, slová!!!/.
Ja za ňou zájdem, povie Zuzana. Musím s ňou hovoriť, než sa niečo stane.
Zamrazí ma. Už z toho tiež hlúpnem. Čo blázniš?
Do Klárikinej svadby chýbajú tri dni. Alebo štyri? V tejto chvíli  si žiadna nemôžeme spomenúť, koľkáteho je dnes, v marci roku 2007.
Pôjdem za Klárikou. Poviem jej pravdu, aby sa nebála. Aby si preboha niečo neurobila.
Zuzana je taká zúfalá, že ponúka niečo ako v nezabudnuteľnej rozprávke: dáš mi, o čom ani nevieš. Je pripravená obetovať… čo vlastne? Nahlas to nevyslovím, je to patetické, ale v hlave sa už zahniezdilo: svoju ľudskú dôstojnosť.
Počkaj, Zuzka. Čo o Kláre vieš? Možno sú jej tvoje reči na smiech.
Nevieš, ako mi je. Brala som to všetko ako hru. Ale je koniec. Hrabne si do vlasov. Je rozstrapatená, neupravená, na pančuche jej ide očko. To nie je Zuzana, ktorú poznám. To je troska. Ako málo stačí…
Zuzka, počúvaj. Najprv tam zájdem ja.
Čo máš ty s tým spoločné?
Si rozčúlená. Vidíš všetko veľmi ohnivo. Ja za Klárikou zájdem a zistím, ako sa cíti. Dám ti vedieť.
Čo jej povieš?
Ešte neviem, podľa situácie. Bež sa domov prezliecť, vyzeráš ako žitkovská bohyňa. Ak bude treba, zavolám ti a prídeš za nami. Kde máš mobil?
Doma, vydýchne. Stále naň zabúdam, aj tak nikomu nevolám.
Tak teraz ho budeš mať pri sebe. Žiadna mágia. Sme v realite. Rýchlo sa lúčime. Neviem, čo vlastne Klárike poviem. Musím si vymyslieť niečo pravdepodobné. Nič mi nenapadá. Možno budem predstierať, že som si vytkla členok. To by som si mala nacvičiť. Naraz mi všetko pripadá smiešne. Kam by som išla? Nechala som sa Zuzanou poblázniť. Možno sa Klárika naozaj všetkému iba smeje. Možno ma ani nepustí dovnútra. Možno na mňa nahucká psa.
Predsa len vyjdem z domu. Zamierim ku Kaštýlu. Neďaleko býva Klárika s rodičmi. Hľadím z mosta do plytkej rieky. Plávajú na nej husi a niekoľko kačíc. Akési dieťa vedľa mňa im hádže rozmrvený rožok a ony sa hlasno zhlukujú.
Vnímam chlad, ktorý sa dvíha od vody a celú ma prestupuje. Už je skoro sedem hodín, ale stále je svetlo. Nemôžem sa odtrhnúť od zábradlia. Chcela by som to vyriešiť ako tá šikovná rybárova dcéra z rozprávky. Ísť aj neísť. Dívam sa cez mohutnú lipu do neba a čakám vyslobodenie z tej smiešnej situácie. Preboha, do čoho som sa to zaplietla?
Zuzana sa vracia do Fortny, aby sa prezliekla a učesala. Ani nevie, čo si oblieka. Stojí pri okne, hľadí do uličky a padne jej do očí pivonkový kríček bez jediného kvetu. Kiež by už nevydal ani púpä. Kiež by sa odhodlala pivonku vykopať. Vtom jej napadne, že nech urobila čokoľvek, už za svoje viny zaplatila dopredu.
Zakaždým, keď počula, ako On berie schody po dvoch, hore sa otvárajú dvere a…
Tak prečo by som sa ešte mala kajať?
A predsa vyjde. Nevydrží čakať doma.
Aj ona má namierené ku Kaštýlu, hoci ešte nedostala žiadny signál. Čo vlastne urobím, myslí si. Čo keby som Klárike povedala, že som práve uvidela jej budúcnosť a tá je výborná. Stále je lepšie toto nevinné klamstvo než to šialenstvo, ktoré som vypustila z úst /z huby, tak to presne povedala/. Ale vie, že tým by všetko iba priklincovala. V hlave jej nezostalo ani stebielko, je úplne prázdna.
A vtom sa jej postaví do cesty jej sudička. Prichádza od rieky a začne bez pozdravu: Ja som vedela, že prídeš.
Čo? Zuzana sa roztrasie.
Umrel starý Sochorek. Nepamätáš sa, že sa o teba často staral, keď tvoja matka musela v meste niečo vybaviť?
Zuzana sa, samozrejme, nepamätá.
Umrel. A čo ja s tým?
Je vystavený v rakve v smútočnej sieni, ideme sa tam pomodliť ruženec. A ty by si mala tiež. Máš byť za čo vďačná.
Ale ja teraz práve nemôžem.
A keby budeš môcť? Alebo si myslíš, že kvôli tebe umrie ešte raz?
A už strká Zuzanu naspäť, chrbtom k mestečku, čelom k cintorínu. Zuzana chce obozretne zostať blízko dverí smútočnej siene, aby v nestráženej chvíli vypadla a prišla ku Klárike včas. Lenže Sochorkova príbuzná už začína odriekavať zdravasy. Pane na nebi, myslí si Zuzana. Takým tempom nebude hotová ani do rána.
Než sa zbadá, stojí pri rakve, díva sa na pokojnú tvár deväťdesiatpäťročného starčeka Sochorka, mimovoľne sa zahľadí na vráskavú ruku jeho vdovy. Nečíta žiadny osud, na nič nemyslí, vina sa v nej valí ako tá neľútostná krupicová kaša. Je drvená ženskými telami a zastretými hlasmi. Zasa cíti pot, má veľmi citlivý nos. Lenže tentoraz je to ona, kto čpie smrteľným strachom. Možno sa potí krvavo. Zrazu cíti na prsiach jemný závan teplého vzduchu. Smrť? Ale tá sa predsa ohlasuje ako chlad, napadne jej. Ruka vdovy, ktorá hladí tvár mŕtveho, sa naraz zastaví. Starenka sa zapotáca a iná ruka, omnoho mladšia, ju zachytí. A na zápästí mladej ruky hodinky ukazujú presný čas. Je osem hodín pätnásť minút. Večerný čas. Závan tepla sa vytráca pomaly. Zuzana má v jednej sekunde pocit, že teplo dostalo tvar ako nejaká moslimka, celá v burke. Teraz sa potklo a zachytilo sa jej tela. A potom – ako keď vám z ramien padá jemný šál. V tej chvíli sa babka domodlí a ženy sa tlačia k rakve a jedna po druhej sa letmo dotknú nebožtíkovej tváre. Zuzana je už vonku, už je na kostolných schodoch, drží v ruke mobil a ten je nemý…
Asi som musela ísť ako skapínajúca mačka, lebo sme sa obe stretli pred domom Klárikiných rodičov. Do gagotania husí sa ozve mumlanie za dvermi. Niekto vzlyká. Panebože na nebi!
Je to Zuzana, ktorá zabúcha na dvere prvá. Scéna ako z Erbena. Malá, snědá, tváře divé… Dvere sa otvoria temer vzápätí, ako by na náš príchod niekto v dome čakal. Na prahu stojí Klárika. Je uslzená, a keď nás uvidí, niečo vykríkne a obracia sa do temnej predsiene.
Mama! Je tu! Rýchlo poď… mama!
Zuzana hľadí nepríčetne a miesto pozdravu zamumle:
O štvrť na deväť?
Áno, vzlykne Klárika. A jej matka, už v nočnej košeli, dodá.
Práve pred chvíľou nám to povedal policajt, mladý Chocholák.
Aby tu Klárika na Radka zbytočne nečakala.
Klárika vzlykne, ako keď pípne kura.
Ako ste to mohli dnes ráno vedieť? znovu skvíkne, iba čo si utrie nos do papierovej vreckovky. Že bude od neho len na pár centimetrov…
Čo sa vlastne stalo? pýtam sa.
Kombajn dnes narazil do Radkovho auta. Iba o pár centimetrov minul jeho hlavu. Predstavte si. Mohol môjmu Radkovi odrezať hlavu! Bola by som naozaj čierna nevesta!
Klárika zasa tenko zakvíli. To ja som ho naviedla, aby zišiel z diaľnice a vzal to po vedľajšej. Je tam menšia premávka, bude to bezpečnejšie, tak som si myslela – už som sa ho nemohla dočkať, aj keď mi všetci hovoria, že tesne pred svadbou by sa nevesta so ženíchom nemala často vídať. Ale ja som si nemohla pomôcť… ako ste dnes ráno mohli vedieť, že mu hrozí nebezpečenstvo? Opakuje a utiera si striedavo oči a nos.
Drgnem do Zuzany, nech je ticho.
A kde je teraz?
Ešte u policajtov, zapisujú to tam do lajstier. Ľavá strana auta je rozrezaná. Ale jemu sa nestalo nič, nič, vôbec nič.
Klárika to NIČ hystericky jačí do noci.
Neviem, či si ženy všimli, že Zuzana ten presný čas vyslovila skôr než ony. Mne to neušlo.
Sme vtiahnuté dnu a musíme vypiť štamperlík slivovice. Na zázrak, na dobré konce, na čokoľvek.
Pijeme poctivo a bez slova.
Zuzana má svoj výraz. Viem ho prečítať. Zvestuje svetu: na nič sa ma nepýtajte. Nič nepoviem. Nikdy nikomu.
Čo by si aj mohla povedať? Nikto nevieme nič. Hmla za nami, hmla pred nami. A na spiatočnej ceste vo Fortne sa k tomu ešte pridá tma ako v chlieve.
Pouličná lampa blikne ako za dušičky v očistci a zhasne.
Baterku nemáme ani jedna. Počkám, až Zuzana trafí kľúčom do dverí.
No, chvalabohu, zvládla to.

Ladislav Grosman: NEVESTA

Vydavateľ: SNM – Múzeum židovskej kultúry, edícia Judaica Slovaca, vydanie prvé, Bratislava 2017

FacebookmailFacebookmail