Včielka

Zuby

Ujo zubár,
figliar veľký,
vzal mi zuby,
nechal dierky.
Zubov teraz nieto,
v ústach mám len
vietor.

(Včielka č. 5, 1989)

Popletený mak Včielka č. 11-12, február 1991 Ilustrácia: Zdena Vojtková

Najväčšia hviezdička

Katarínka sa rozbehla za mamou.
– Mama, mama, prosím, ošúp mi ceruzku. Ja chcem mať najväčšiu hviezdičku!
Mama sa veľmi začudovala Katarínkiným slovám.
– Čo to vravíš? A prečo chceš mať najväčšiu hviezdičku?
– Lebo keď mi ošúpeš ceruzku, nakreslím ňou kvetinku, a možno aj tri. A pani učiteľka v škôlke mi za to dá na výkres veľkú hviezdičku.
– No dobre, ty moja Rinka-Katarínka. Ceruzka sa však strúha. Šúpe sa banán alebo jabĺčko.
Ale Katarínka už nepočúvala, bežala kresliť kvetinku. Keď bola s prácou hotová, pyšne niesla výkres ukázať mame.
– Sú veľmi pekné, – pochválila nakreslené kvietky i Katarínku mama, – ale neviem, prečo je okolo kvietkov toľko červených bodiek.
– Ale mama, čo nevidíš? To je predsa kvetinková vôňa!
– Máš pravdu, Rinka, to je naozaj vôňa. Ja by som ju asi nevedela nakresliť, – objala Katarínku mama.(Včielka 21/22, 23. 6. 1989)

Strašný pes

Bola pekná letná sobota. Červenolíca električka odviezla mamu, otca, Rinku a malého Jakuba k jazeru. Všade bolo ľudí ako maku. Mama rozložila deku a všetci sa začali opaľovať. O chvíľu ocko povedal, že pri vode slnko lepšie opaľuje a odišiel sa s Rinkou opaľovať na skalu, ktorá rástla z jazera. Mama nestihla ani zatvoriť oči, a Rinka bola naspäť.
– Mama, mama, ocko si prosí vineu!
– Čože si to prosí?
– No krém na opaľovanie predsa! – vysvetľovala Rinka.
– Aha, ocko chce niveu…nech sa páči, – povedala mama a konečne si chcela ľahnúť na deku. Neľahla si však – Rinka bola opäť tu:
– Pri ockovi leží strašný pes a ja mu nemôžem tú vineu dať. Utekaj rýchlo, lebo ocko mi povedal, že keď mu tú vineu nedám, zlezie mu koža. Ako ho potom medzi toľkými oteckami spoznáme?
Mama zobrala Jakuba na ruky a všetci sa išli pozrieť na strašného pa, ktorý nedovolí, aby sa ocko natrel krémom.
Vedľa ocka sedel malý čierny psík.
– Toto má byť ten strašný pes? – spýtala sa mama.
– To chlapci hovorili, že je strašný… – ticho povedala Rinka.
– Mýliš sa, – povedal dedko, ktorému pes patril.
– To nie je strašný pes, ale strážny.
Všetci si vydýchli. Rinka sa psíka už nebála a dala ockovi krém. Už mu nehrozilo, že mu zlezie koža a viac ho nespoznajú.(Včielka 21/22, 1990)