Strelené rozprávky

Strelene obalka

 

 

 

 

 

 

 

Strelené rozprávky, CPress Brno, 2014, v spoločnosti Albatros Media a. s. Praha

Ilustrácie: Alena Wagnerová

Odvysielané na Rádiu Regina (slovenský okruh) v rámci cyklu Dobrú noc, deti od 20. apríla do 24. apríla 2015; číta Lucia Jašková. Repríza: 2020

http://www.ziveknihy.sk/kniha/strelene-rozpravky

Kniha existuje aj ako zvuková kniha (číta Dora Kulová)

 

V tejto knižke sa dá všetko: snívať farebne aj prechádzať sa po lúkach so psíkmi, ktoré narástli metlám.  Okrem spievajúceho vysávača tu nájdete čajovníčkov, tvrdohlavé nohavice i urazené klobúky. Dozviete sa, ako sa dá nadýchať drak, kde môžete stretnúť rozprávkové polienko, ako cestovať na dažďových kvapkách a zhovárať sa s tieňom. Môžete si nasadiť zázračný nos. A vôbec – viete, kde sa dajú robiť dierky do mrakov?

 

Ukážky

 

O metlopsovi

 

     Raz popoludní som sedela na balkóne, čítala som knihu a pila kávu. Zrazu som počula z kuchyne dva hlasy: jeden hrubší a jeden tenučký. Po špičkách som prišla ku kuchynským dverám a vidím, že pyšný zmeták sa posmieva malej metličke. Tej, ktorú používam iba na to, aby som zmietla pár omrviniek, čo spadnú zo stola:

– Neviem, kde si bola, keď prideľovali rúčky, lebo tá tvoja je iba na smiech!

– Malé metly majú odjakživa malé rúčky, – bráni sa moja metlička a utiahne sa do kúta.

– Vieš ty vôbec, ako sa zametajú napríklad také schody?

– Nie, neviem…ja zmetám len omrvinky u nás v kuchyni…

– Cha! Omrvinky! Tie dokážem zamiesť ľavou zadnou! Ale také schody! Alebo chodbu! O tom môžeš ty iba snívať!

– Ja som spokojná, – povie ticho metla a utiahne sa ešte viac do rohu, aby si ju nadutý zmeták už konečne prestal všímať.

Rada by som svojej metličke pomohla, ale montovať sa do rozprávky veľmi nechcem. Ticho odchádzam na balkón dočítať knihu, ale vidím, ako priletel vetrík, zatvoril mi všetky stránky v knihe a fúkol akési rozprávkové čary až do mojej kuchyne. Museli to byť čary, lebo krásne voňali a mali dúhovú farbu. Nuž a to, čo sa začalo diať v mojej kuchyni, nemá veru páru v rozprávkovom svete. Mojej metličke narástol pes! V kuchyni zrazu stojí krásny labrador s metličkovým chvostom. Nič mi nezostávalo, len vstať a ísť vyvenčiť môjho nového metlopsa! Nechávam stáť pyšný zmeták, ktorý od prekvapenia stratil hlas, v rohu kuchyne a vyrážam s mojím metlopsom na prechádzku.

Ako sa tak prechádzame na lúke vedľa sídliska, okom škúlim na svoj balkón. Vidím, ako z neho môj pyšný zmeták vytŕča hlavu a od zlosti mu až ozelenela rúčka. Ale robím sa že nič a pozorujem svoju šťastnú metličku. Púšťam ju z vôdzky na slobodu, nech si pobehá. A pretože je v strelenej rozprávke všetko dovolené, vidím, že moja metlička sa so psom rozprávajú, akoby to robili každý deň. Zdá sa, že si rozumejú. Vidím, ako môjho metlopsa pozoruje jeden psíčkar s čivavou.

– Prečo váš pes šteká na vlastný chvost? – spytuje sa.

Čo teraz? Predsa mu nemôžem povedať, že práve venčím svoju metlu!

– Je cvičený, – vymýšľam si.

– Cvičený? – nedá pokoj psíčkar a pochybovačne kýva hlavou.

A tu moja metlička pribehne a otočí sa na psíčkara:

– Jednoducho to tak je! Som cvičený chvost, ktorý sa rozpráva so svojím psom. Čo je na tom nepochopiteľné? A keď môj pes spí, stojím u nás v kuchyni a sem-tam zmetiem nejakú tú omrvinku.

Vidím, ako sa psíčkarovi zväčšujú oči, díva sa na svoju čivavu, potom na môjho metlopsa, zasa na svoju čivavu a napokon sa plesne rukou po čele:

– A ja som dal za výcvik svojho Nobiho celý majetok!

Nahnevaný psíčkar odchádza a moja metlička sa smeje ako blázon:

– Keď sa jeho čivava volá Nobi, nemal by to byť potom čivav?

Nepoznávam svoju utiahnutú kuchynskú metlu. Akoby jej narástli krídla a nie pes! Všetko ju zaujíma. Zbehne dolu k rieke, rozpráva sa s rybami, s muchami a dokonca počujem, ako sľubuje havranom, že im pozametá v hniezdach. Chcem ju zavolať späť, ale zrazu si uvedomím, že neviem, ako svoju metlu mám volať. Veď vyzerá ako pes! No potom sa upokojím: veď je to predsa moja metlička. Tak prečo ju tak nevolať?

– Poď sem, Metlička!

Zabralo to. Metlička prišla až ku mne a poslušne si mi sadla k nohám.

– Tak toto je ten veľký svet. Aký je krásny, – povedala.

– Musíme ísť domov. Mám prácu. Ale zajtra sem prídeme zas, – sľubujem Metličke, pripínam jej vôdzku a vzorne odchádzame domov. Vtom sa zľaknem: a čo, ak jej zajtra nenarastie žiaden pes?

– Teda ak ti narastie pes, – rýchlo dodávam.

– Narastie, už sme sa dohodli, – piští od radosti metlička a to už otvárame dvere na mojom byte. Metlička ide do kuchyne, pes zmizne a všetko je tak ako pred hodinou. Aby som pravdu povedala, je a nie je. Zmeták urazene stojí v kúte a veľavýznamne mlčí.

– Čo nič nehovoríš? Vyschlo ti v krku? – ozve sa metlička.

– To sa niekomu vraví, keď mu len tak z ničoho nič narastie pes! – skríkne zmeták.

– Sám narástol, – hovorí metlička a ticho sa chichúňa.

Čakala som, že bude zmetáku hovoriť, ako zajtra pozametá suché listy spod stromov, ale metlička si zachovala svoju úroveň. Nedokázala byť taká namyslená, ako zmeták.

Odchádzam si sadnúť na balkón, aby som konečne dočítala knihu a dopila už studenú kávu.

– Celkom zaujímavý príbeh to bol, – hovorím vetríku, lebo viem, že v celej rozprávke má prsty práve on. Len zmetáka mi je trošku ľúto, dodávam a vetrík mi na to povie:

– Zmetáka? Jemu by musela dorásť najmenej žirafa! A africké čary ešte neviem…

 

O čajovníčkoch

 

Keby som nemala starú lampu po babke, nikdy by som nevedela, že u mňa v byte bývajú čajovníčkovia. Moja stará lampa má totiž príjemné mäkké žlté svetlo. Stojí na stolíku a často mi nazíza ponad plece do kníh, ktoré čítam. Zbadala som to už dávno, ale robievam sa, že nič. Predsa si nepohnevám babkinu lampu, čo vyzerá ako veľká kvetina.

Aj včera. Sedela som vo fotelke, lampa čítala spolu so mnou, na stolíku som mala šálku voňavého čaju a zrazu (stavím sa o čokoľvek, že ste čakali na toto „zrazu“)…zrazu sa po stolíku začali prechádzať takí malí človiečikovia. Pre istotu som si pretrela oči, či sa mi to iba nemarí, ale nie. Človiečikovia sa prechádzali akoby nič a potom sa začali rozliezať po celom byte.

– Hej, …– zašepkala som a oni sa na mňa prekvapene pozreli.

– Kto ste? – šepkala som ďalej.

– Ty nevieš? Predsa čajovníčkovia! A šepkať nemusíš.

– Čajovníčkovia? V živote som také niečo nepočula. A nevidela…Odkiaľ ste prišli?

– My sme odnikiaľ neprišli, my sme tu odjakživa.

– Tu, v mojom byte?

– Samozrejme, – tvárili sa suverénne čajovníčkovia a ja som sa štípala do ruky, či sa mi to všetko nesníva.

Potom som sa zamyslela: keď môžem mať spievajúci vysávač a metličku, ktorej každý deň dorastie pes, prečo by u mňa nemohli bývať čajovníčkovia?

– A čo tu vlastne robíte?

– To si celá ty! Deň čo deň vyčituješ z kníh samé múdrosti a nikdy si nevšimneš, ako

máš napríklad ponatriasaný vankúš.

– Vy mi chodíte natriasať vankúš?

– Jasné. Narobíme sa síce, musí nás byť najmenej sto, ale ten výsledok!

Zahanbila som sa, že som si doteraz nič nevšimla.

– A sny! Všimla si si, čo sa ti sníva? – pýtali sa ma čajovníčkovia.

– Skoro nikdy si to nepamätám. Len niekedy…

– To preto, lebo keď sa ráno zobudíš, pozrieš sa hneď do okna. A svetlo odplaší každý sen! Skús po prebudení povedať: Nechcem priveľa, nechcem primálo, vankúšik, vankúšik, čo sa mi snívalo?

– A potom si budem pamätať svoj sen?

– Pravdaže.

Neviem, či si zo mňa tí malí človiečikovia nerobili blázna.

– A prečo sa voláte čajovníčkovia? Nemali by ste sa volať sníčkovia?

– Vieš, my každý večer vyskočíme z čajovej pary. Takže sa nemôžeme volať nijako ináč ako čajovníčkovia.

– A…teraz idete ponatriasať môj vankúš?

– Mhm…, – smiali sa čajovníčkovia a žmurkali na seba odušu. Cítila som, že niečo kujú. Ale čo?

A tak som ich nenápadne sledovala. Na mojom vankúši vyzerali ako stepujúce mravce. Cupkali a dupkali, až sa môj vankúš usmieval ako obláčik.

– A ráno nám povieš, čo sa ti snívalo, – chichotali sa čajovníčkovia a ako rýchlo prišli, tak rýchlo zmizli. Ani som im nestihla poďakovať. Keď som si ľahla do postele s vankúšikom ako z páperia, oči sa mi zatvorili a zobudila som sa až dnes ráno.

Otváram oči. Rozmýšľam nad čarovnými slovami, o ktorých mi včera hovorili čajovníčkovia. Fíha! Keby som si len vedela spomenúť… Zatváram oči a tuho rozmýšľam. To som celá ja. Nie že si nespomeniem na svoj sen, ale ani na zázračné slová! Tuším som si ich mala napísať rovno na vankúš…Vankúšik! Áno, v tom zaklínadle sa hovorilo o vankúšiku! Už to mám! Nechcem priveľa, nechcem primálo, vankúšik, vankúšik, čo sa mi snívalo? A vtom mám v hlave úplne jasno: v sne som aj ja bola malým čajovníčkom. Každý večer som vyskočila z čajovej pary a s mojimi bratmi som čajovo voňavá natriasala svoj vlastný vankúš! A potom sme bielym šálkam v mojej kuchyni zospodu na dno nakreslili úplne maličké kvety šťastia. Na prvý pohľad vyzerali ako malá červená bodka, ale boli to kvety šťastia. A to je všetko, čo si zo svojho dnešného sna pamätám.

Vstávam a idem do kuchyne. Obraciam šálky dolu hlavou, ale nič tam nevidím. Ale nevzdávam sa. Beriem lupu a ešte raz sa pozorne prizriem svojim šálkam. Sú tam! Na každom dne je malučičká červená bodka! Beriem si aj okuliare – a vidím jasne: kvietok. Zrazu sa teším ako nikdy. Smejem sa a poskakujem ako včera moji čajovníčkovia. Moja babka by povedala, že sa smejem, ako keby som našla železné drievko. Varím si čaj a čakám.

No konečne! Z čajovej pary vyskakujú čajovníčkovia.

– No ako? Čo sa ti snívalo?

– Nepýtajte sa, veď to viete, – smejem sa a čajovníčkovia sa smejú so mnou.

– Zajtra by sme mohli pokvietkovať šálky aj susedom. Všetkými farbami!

– To nie je problém, – hovoria čajovníčkovia. – Stačí keď si čaj trošku prisladíš medom.

– Také jednoduché? Ako dobre, že mám doma plný pohár lesného medu…

 

O bezhlavom drakovi

 

Zimné dni bývajú nielen krátke, ale niekedy aj sivé a blatisté, lebo všetci čakajú na prvý sneh. Bez neho to nie je ono.

– Ako keby tu zdochol pes, – hovorím Metličke. Práve sme na prechádzke.

– Čože?

Ups! Zabudla som, že moja metla je na psiu tému citlivá.

– To sa len tak hovorí, keď je nuda, – rýchlo dodám a pohladkám svoju Metličku po chrbte. Mimochodom, akosi rýchlo zabudla na to, že slúžila na zmetanie omrviniek. Roky sa nepohla z kuchynského kúta a teraz robí formu. Stačilo, že len raz jej dorástol pes a teraz sa hrá na čistú rasu. Ale chápem ju. Zrazu má krídla, chcem povedať psie nohy s chvostom, a nevie sa tých prechádzok nabažiť. Vlastne som rada, lebo bez nej by som si nevšimla, že stromy sa už uložili na spánok, že ranné mrazíky robia na rieke pri brehu sklenené zrkadlá, že vzduch je čistý a dajú sa doň vydychovať rôzne obrázky z pary.

– Práve si vydýchla obláčik, čo vyzerá ako guľa, – smeje sa Metlička a pritom vydychuje obláčiky, čo vyzerajú ako koráliky.

Teraz už viem, ako dobre je mať psa, s ktorým sa dá normálne rozprávať a v zime vydychovať do mrazivého vzduchu čudesné rozprávkové bytosti. Áno, bytosti. Lebo aj ja som si vtedy myslela, že obláčik, čo vydýchnem, je obyčajná para, ktorá sa rozplynie a nič po nej nezostane. Nikdy by som neprišla na to, že je to ináč, keby sa kdesi hore nad mojou hlavou neozvalo hlbokým fufňavým hlasom:

– Ešte trošku…ešte trošku…

– Fíha! Počula si to? – spytujem sa Metličky, ktorej miesto uší vyrástli radary.

– Jasné! Veď ja mám uši ako netopier, čo nevieš?

– Čo to má byť? – obzerám sa, vykrúcam hlavu k oblohe, ale tam nič nevidno, len jeden veľký mrak.

– Ja ho už vidím! Ja ho už vidím! Ty nie? – vyskakuje Metlička a šibká chvostíkom od radosti, že ona vie niečo, čo ja nie.

– Čo mám vidieť? Nad nami visí mrak a onedlho možno aj zasneží, – hovorím Metličke, lebo ma už začína dopaľovať.

– Už viem, prečo nič nevidíš! Ja mám lepší podhľad! Nože sa pozri ešte raz!

Zdvíham hlavu a obzerám si to sivé čudo nad hlavou.

– Je tam mrak a hotovo!

A tu sa mi ozve nad hlavou hlboký fufňavý hlasisko ešte raz:

– Nie mrak, ale drak!

Čože? Nad nami visí drak? Zdvihnem hlavu a skameniem: priamo nado mnou sa prevaľuje ozruta ozrutná a hovorí:

– No konečne si ma zbadala! Som snehový drak Hur!

– Hur? Čo to je za meno?

– Za to môžete vy dve: ty a tvoja psia metla!

– No dovoľ! Ako my môžeme za tvoje hlúpe meno?

– Jednoducho: tak dlho ste dýchali obláčiky pary, až sa všetky spojili a vznikol som ja. Ale ak si dobre všimneš, niečo mi chýba: hlava! Keby som ju mal, volal by som sa Snehur. Ale takto som iba Hur. Či som vám nehovoril, aby ste ešte dýchali? A vy len trkocete a nepridýchate mi tú hlavu a nepridýchate!

Pozreli sme sa s Metličkou na seba: tak je to! My sme nadýchali celé mračno pary. Vlastne dračno pary. Čo to pletiem, aké dračno? Temer celého draka sme nadýchali!

– Čo budeme robiť? – vyštekne Metlička a rýchlo vydýchne niekoľko obláčikov, ktoré letia hore k Hurovi. Pridávam sa k nej a dýcham o dušu. Bojím sa, že sa úplne vydýcham a spľasnem ako bublina. Ale našťastie sa to nestane a moje oblaky pary putujú k Hurovi.

– Už máš hlavu? – kričím, lebo takto zospodu to nie je dobre vidieť.

– Len dýchajte, dýchajte! Chýbajú mi ešte uši!

A tak sa s Metličkou prechádzame vedľa rieky, dýchame z posledných síl a pozorujeme Hura, či mu už konečne narástli uši.

– Už stačí! Nechcem vyzerať ako zajac! – mrmle Hur a ja na vlastné oči vidím, ako na nás žmurká veľkým okom.

– Ďakujem! Konečne som Snehur ako sa patrí… – buráca nám drak hrubým hlasom nad hlavami a začne púšťať snehové vločky veľké ako púpavové hlavičky. Ticho tancujú okolo nás a začínajú nabielo farbiť lúku a stromy.

Pozeráme sa s Metličkou na tú mliečnu nádheru.

– Dostala som chuť na smotanový nanuk. A ty? – zalizuje sa Metlička.

– Ja si dám doma radšej čaj, – hovorím Metličke a zrazu vidím, že Snehur sa scvrkáva, z obrovského draka sa stáva nadýchaná parená buchta a tuším si do toho sneženia pospevuje.

– Vieš, čo je na tom všetkom najlepšie? – chichoce sa Metlička a od smiechu sa hodí do snehu.

– Čo?

– Že dnes sme snežili samy na seba…

Je to možné, že mám takého múdreho psa?

 

Ukážky ilustrácií:

 

sr1a

 

 

 

 

 

 

 

(Z rozprávky Moje tvrdohlavé nohavice)

 

sr2a

 

 

 

 

 

A takto vyzerá hlavný hrdina knihy – Metlopes 🙂

 

sr3

 

 

 

 

 

 

 

Nuž a toto sú čajovníčkovia

 

 

 

V Krompachoch si čítajú Strelené rozprávky (16. marec 2015)

V Krompachoch si čítajú Strelené rozprávky (16. marec 2015)

FacebookmailFacebookmail