Mlynčeky tety Hrozienky

Mlynčeky01

 

 

 

 

 

 

 

Mlynčeky tety Hrozienky, CPress Brno, 2016, v spoločnosti Albatros Media a. s. Praha

Ilustrácie: Alena Wagnerová

Ocenenie Bibiany: Najkrajšia knihy zimy 2015

Kniha existuje aj v Braillovom písme.

 

Na treťom poschodí nášho domu býva teta Hrozienka, ktorá má na poličkách ozdobné mlynčeky. Ukrýva v nich tajomstvá. Potom tie tajomstvá narastú, teta Hrozienka sa posadí do okna a melie a melie a melie. Ak chceš vedieť, aké tajomstvá mlynčeky ukrývajú, stačí otvoriť túto knižku.

 

…Kúzelník zrazu vybral z vrecka svoju starú kúzelnícku paličku, zašibrinkoval ňou klobúku okolo nosa a povedal akési tajomné zaklínadlo. Tu sa začali diať čudesné veci, o akých sa klobúku dosiaľ ani nesnívalo: všetky rozprávkové postavičky bežali po ulici kamsi za roh. Videl zmrzlinára Vanilku, ktorému na pleci sedela mucha Svetlucha, okolo neho preletel motýlik Majstra Sláčika, papierové lastovičky, nad hlavou sa vznášal bronzový chlapec na lietajúcom Pejkovi, klobúku o nos cvrnkla akási kľučka a okolo ucha mu presvišťala hundrajúca handra. Všetci bežali a leteli a jeden cez druhého vykrikovali: „Utekajme, kým melú!“ „Kým melie kto?“ skríkol klobúk. „Predsa rozprávkové mlynčeky tety Hrozienky! O chvíľu zapadne slnko, čo nevidíš?“ Kým si stihol klobúk uvedomiť, čo sa deje, práve vstupoval aj s kúzelníkom do jedného z mlynčekov. Bolo tu teplo a voňavo, lebo bol doma. Teraz budú mlynčeky spať až do východu slnka. Do novej rozprávky všetkých vymelú až zajtra…

 

Recenzia: Mlynčeky tety Hrozienky

 

Dýchajú starosvetskosťou, pokojom, nikam sa nenáhlia. Také sú tajomstvá mlynčekov tety Hrozienky v najnovšej knihe autorky Marty Hlušíkovej. Deťom od cca 9 rokov sa v nich predstaví svet bez technológií, svet hádajúcich sa vecí, malých zázrakov a nezvyčajných hrdinov, ktorí majú aj po 60-tke.

V máloktorej detskej knihe je sústredený taký počet hrdinov – seniorov. Zábudlivý dedko, babka píšuca listy perom na papier, skupina dôchodcov stretávajúca sa pod sochou chlapca, kyslou kapustou sa živiaci dedo Tančibok a ďalší. Cítiť z nich autorkinu nostalgiu za vecami, ktoré už dnešné deti nepoznajú, za poslednými prežitkami toho, čo možno jej samej bolo blízke. Ku všetkým deduškom a babičkám je empatická, o ich popletenosti a spomienkach píše s úctou a jemným láskavým humorom. Kniha bude mať pre deti o to väčší význam, keby si ju čítali práve s nimi – so seniormi zo svojej rodiny.

Je však aj dosť možné, že z nej väčší zážitok budú mať najprv tí starší a až potom deti. Babka snívajúca o dávnom milom, ktorý jej písal listy, vdychujúca vôňu javorového listu zamotaného v poštárskej kabele, ktorý sa jej náhodou dostal do schránky, povie viac pamätníkom ako dnešným deťom. Ktokoľvek im Mlynčeky tety Hrozienky ponúkne, bude musieť rátať aj s trochou vysvetľovania a trpezlivosti, kým sa malí čitatelia dostanú do jej atmosféry.

Pomedzi spomínaných hrdinov sa v knihe objavia aj deti alebo rozprávajúce veci, ktoré sa zvyčajne na niečom poškriepia a potom to vyriešia s drobným poučením. Nechýbajú ani drobné zázraky prekračujúce detský svet, ako keď sa nedočkavý drevený koník Pejko odtrhne z kolotoča, vletí oknom do rozhádzanej izby a pomôže malému chlapcovi upratať. Keď do izby vtrhne mama a vidí uprostred nej stáť dreveného kolotočiarskeho koňa, beží po manžela, lenže koník medzitým zase odletí a zázrak je na svete. Presne to sú tie príbehy, pri ktorých sa deti budú nadšene pýtať: „A to sa fakt môže stať?“

Mlynčeky tety Hrozienky sú dvanástou knihou Marty Hlušíkovej pre detského čitateľa. Aj vo svojich predchádzajúcich knihách vložila do deja okrem detí aj hrdinov v rôznom veku, vrátane tých skôr narodených. Marta Hlušíková vydala aj dve básnické zbierky a jej cit pre slovo, nehu k ľuďom a veciam, pozorovanie sveta očami poetky cítiť z týchto príbehov možno viac ako z jej predchádzajúcej tvorby. Recenzovala som aj jej knihu Až raz budem kapitánom.

Alena Wagnerová je skúsená ilustrátorka detských kníh a časopisov, podieľa sa na tvorbe pre viacero z nich. Pre deti organizuje tvorivé dielne a arteterapeutické semináre. Venuje sa aj vlastnej tvorbe, maľuje snivé ženské obrazy v pastelových farbách.

Obe autorky spája podobná lyrika viditeľná na súlade textu a ilustrácií.

Knihu na recenziu poskytlo vydavateľstvo CPress.

Zuzana Štelbaská

 

Ukážka

 

Lampášik muchy Svetluchy

 

Bola raz jedna mucha Svetlucha. Áno, dobre počujete. Nie muška Svetluška, ale mucha Svetlucha. Veľmi sa od svojich sesterníc svätojánskych mušiek nelíšila, ale niečím predsa: ona si svietila, kedy chcela! Normálna svätojánska muška svieti v lete, presnejšie v júni a úplne najpresnejšie v noci pred svätým Jánom. To znamená, že keď dvadsiateho tretieho júna chodíme opatrne po prírode, určite uvidíme zelenkavo svietiť svätojánske mušky. Ako keby sa jún ozdobil žiariacimi náušnicami.

Nuž ale mucha Svetlucha je úplne iná kategória. Viem, že po starej matke je iba polovičnou svätojánskou muškou. Je omnoho väčšia. Ako keby jej prababka bola mucha mäsiarka. Možno bol jej pradedo dokonca ovad! Ale nechcem si vymýšľať. Jednoducho naša mucha Svetlucha dokáže svietiť hocikedy. V lete či v zime. A tak sa stane, že idete po ulici a vedľa ucha sa vám ozve jemné bzučanie a potom ostrý muší hlas: Tak na to si ja posvietim! Keď počujete túto vetu, takmer vždy je to mucha Svetlucha. Dúfam, že vám je jasné, že ide o muchu detektívnu!

Detektívka Svetlucha je zodpovedná mucha. Keď práve nelieta po našej ulici a nekontroluje, či je všetko tak, ako má byť, sedáva obyčajne na malej ručičke vežových hodín u nás na námestí. A dobre robí, lebo v podvečerných hmlách nevidno poriadne ani na hodiny, tobôž na hodinové ručičky. Stačí, keď si Svetlucha sadne na ručičku a trošku si na to posvieti. Vtedy sa rozžiari ciferník vežových hodín a všetci vidia, či majú ešte dosť času na prechádzku po námestí, alebo či sa musia ponáhľať domov.

Svetlucha sedáva najradšej na veľkom smreku, ktorý v decembri vyzdobia a bude z neho nádherný vianočný strom. Nuž ale do Vianoc je ešte dosť času. Dovtedy si treba posvietiť na veľmi veľa vecí. Napríklad na mestskú tabuľu, pri ktorej práve stojí dedko Siváček, a chce si prečítať, čo všetko sa v našom meste chystá. Nuž ale nečíta – približuje sa k tabuli, odstupuje, krúti hlavou sprava doľava a zľava doprava, krčí ramenami a napokon chce smutne odísť. Potom sa rukou chytí za hlavu. Veď on nemá na nose okuliare! Ráno ich odniesol na opravu do optiky! Úplne na to zabudol. Nuž a vtedy prilieta na scénu mucha Svetlucha! Sadne si dedkovi na plece, trošku ho poškrabká nohou po líci a všetky mestské oznamy mu šepká priamo do ucha. Veď je to mucha Svetlucha. Keď dedkovi Siváčkovi povie, že v meste bude zajtra jarmok, dedko sa poteší, lebo vtedy si vždy kupuje varené vínko. Chce muche Svetluche za pomoc poďakovať, ale tá už dávno sedí inde: presne na okne jednej detskej izbičky na sídlisku. Prišla zistiť, prečo akýsi chlapček narieka vo svojej posteli.

„Prečo nariekaš? Mám si na to posvietiť?“

„Pro… prosím?“ a spod paplóna sa vystrčí ryšavá hlava.

„Som mucha Svetlucha a som všade tam, kde ma treba. A pretože ťa počuť nariekať až na námestie, povedz, na čo si mám posvietiť.“

„Ja… ja neviem. Svieť si, ak chceš…“

„Nerozumieš mi, chlapček. Ja som neprišla svietiť, pretože sa nudím! Prišla som si na niečo posvietiť. A to je veľký rozdiel. Tak hovor: prečo plačeš?“

„Veď už neplačem.“

„Ale plakal si. Niekto ti ublížil?“

„Zhasli mi!“

„Zhasli? No a čo? Veď je večer a treba ísť spať.“

„No vidíš! Treba spať – a ty sama chceš svietiť.“

„Či si ty hlúpy! Ja si chcem posvietiť na to, prečo si plakal.“

„To musíš?“

„Nemusím. Chcem. Takže to je všetko? Zhasli ti lampu?“

„Áno! Práve som si čítal peknú rozprávku. A teraz neviem, ako sa to skončilo.“

„Aká je to rozprávka?“

„O Popolvárovi najväčšom na svete.“

„Fúha! To je tá rozprávka, v ktorej Popolvár jazdil na svini?“

„Áno. Poznáš ju?“

„Poznám.“

„A mohla by si mi ju dorozprávať?“

„Chcel by si vedieť, či získal zlatú šatku, zlaté jablko a zlatý prsteň a či mu napokon dali princeznú, však?“

„Mhm…“

„Tak vedz, že to všetko sa mu podarilo! Stal sa z neho dokonca krásny princ. Jeho dvoch starších bratov to trápilo, ale prežili to.“

„Aj ja som najmladší. Moji starší bratia sú ešte hore. Iba mne zhasli svetlo.“

„Asi preto, lebo sa potrebuješ vyspať, aby si čo najskôr dorástol svojich bratov. A okrem toho, všimol si si, že Popolvár bol z bratov najbystrejší?“

„Aj sa mi zdalo…“

„Teraz zhasnem svoj lampášik a keď chceš, zajtra priletím zas.“

Chlapec prikývol, zatvoril oči a zaspal. Snívalo sa mu, že sa stal princom a prerástol svojich bratov o celú hlavu.

 

Ukážky ilustrácií:

 

mth 1mth 2

 

 

 

 

 

 

 

(Z rozprávky Zábudlivý starček a jeho lastovička)

 

mth3mth4

 

 

 

 

 

 

 

(Z rozprávky O babke, ktorá rada písala listy)

 

 

 

 

 

 

 

 

 

FacebookmailFacebookmail