Budem sa dívať všetkým do očí
(rozhlasová hra pre mládež)
Marta Hlušíková
BUDEM SA DÍVAŤ VŠETKÝM DO OČÍ
(voľná dramatizácia na motívy poviedok Marty Hlušíkovej)
Osoby
MAŤO 11-12 piatak
DEDKO 65 bývalý učiteľ
MAMA 40
OTEC 40 ekonóm
EVA 15 deviatačka
ŠIMON 20 vysokoškolák
STANKA 15 deviatačka
VIERKA 11-12
SESTRIČKA
1.
ZVUK (ruch ulice)
MAŤO (vnútorný monológ)
Ulievať sa z huslí vôbec nie je také zlé. Len aby sa Pazúrik náhodou nestretol s našimi. A keby aj. Nech sa spýtajú dedka. Aj on povedal, že mám na husle krátke prsty.
OTEC Maťo! Ty tu čo robíš? Nemáš byť na hodine?
MAŤO Ahoj, oci… Pazúrik dnes neprišiel, tak nás pustili domov. Idem k dedkovi.
OTEC Aha… Tak ho pozdrav.
MAŤO Oci? Nemám na zmrzku. Neprispeješ?
OTEC Že si to ty… Prepáč, viac pri sebe nemám.
MAŤO Päťdesiat centov?
OTEC Viac nemám! Som ti povedal. A pozdrav dedka. Že v nedeľu ho čakáme na
obed.
MAŤO Jasné!
MAŤO (vnútorný monológ)
Teda to je sila! Päťdesiat centov… Toto ja radšej nikomu ani nepoviem.
ZVUK (ruch ulice)
2.
MAŤO Chápeš, dedko? Dal mi päťdesiat centov!
DEDKO Počkaj, môj. Päťdesiat centov… veď to je päťnásť korún! To by malo
stačiť aspoň na trojitú…
MAŤO Dedko, prosím ťa, zobuď sa! Už nerátame na koruny, ale na euráče!
DEDKO Chlapče, ja už budem rátať celý život na koruny. Kedysi som mal veľkú
zmrzlinu za sedemdesiat halierov!
MAŤO Dedkóóó…
DEDKO No dobre, dobre. Mimochodom, nemal si byť v hudobnej?
MAŤO Mal som. Ale ja sa na husle nehodím!
DEDKO V tomto výnimočne s tebou súhlasím. Máš…
MAŤO …krátke prsty! Už minule si hovoril.
DEDKO Tie krátke prsty máš po mne. Si celý ja. Mal by si sa naučiť na ústnej
harmonike. Tam prsty nepotrebuješ. Sleduj, chlapče, sleduj. Počkaj, kde ju
mám… Aha, tu je!
ZVUK (dedko hrá na ústnej harmonike; melódia z filmu Na pravé poludnie)
DEDKO To je z filmu Na pravé poludnie. O ľudskej zbabelosti a láske. Ak chceš,
naučím ťa.
MAŤO Inokedy, dedko. Ozaj, otec povedal, aby si v nedeľu prišiel na obed.
DEDKO Ak dožijem, synak, ak dožijem.
MAŤO A prečo by si nedožil?
DEDKO Vieš ty, čo sa môže stať? Nevieš! Ani to nevieš, čo bude o hodinu. A vaši ako?
MAŤO Neviem… Je to teraz u nás akési čudné.
DEDKO To ako myslíš?
MAŤO Otec je stále zamračený, mama minule čosi splietala do telefónu, že…
DEDKO Čo?
MAŤO Že otec má asi nejakú inú…
DEDKO Čo inú?
MAŤO No čo! Čo! Ženu predsa!
DEDKO Cha! Si sa zbláznil! Môj Peter? Keby si mi povedal, že nastúpi zajtra ako
dirigent orchestra alebo bude na námestí tancovať kankán, to ti skôr uverím,
ako to, že má nejakú inú ženu. Vieš, aký je to tĺk, pokiaľ ide o ženy? Veď
tvoja mama ho musela doslova uhnať, aby ho ulovila! A to sme jej pomáhali
obaja aj s mojou Anežkou… Nie, nie! Ja si svojho syna poznám!
MAŤO Ja neviem, dedko, ale naši sa skoro vôbec nerozprávajú. Otec ráno vstane,
bez slova sa naje, vypadne z domu a príde až popoludní alebo ešte neskôr.
Nikdy nepovie, čo bolo v robote, iba ticho zalezie do svojej izby a sedí až do
noci pri počítači. Aj dnes! Čo robil na tom námestí, keď mal byť v kancelárii?
Vlastne sme boli obaja niekde inde, ako sme mali byť. Pričom on ma
normálne začal vypočúvať, prečo nie som v hudobnej. Ale ak by som sa ho
spýtal ja, či nemá byť náhodou v práci, vieš si predstaviť ten cirkus?
DEDKO Ty sa ho na také veci nemáš čo vypytovať, Maťo. On ťa živí, má sa právo
pýtať. S tou hudobnou to vyriešime, aby si vašim nemusel klamať. Pazúrik
je môj bývalý žiak, zájdem za ním a pozhovárame sa. Vieš, ak ty raz budeš
živiteľom rodiny, tak aj ty sa potom budeš môcť pýtať svojich detí na rôzne
veci. Život je už taký. No, choď, môj, povedz vašim, že v nedeľu prídem.
A dovtedy sa ešte zastav.
MAŤO Dobre, poviem im. Maj sa, dedko!
DEDKO Aj ty sa drž, Maťko.
MAŤO (vnútorný monológ podfarbený ruchom ulice)
„Ak ty raz budeš živiteľom rodiny, tak aj ty sa potom budeš môcť pýtať svojich detí na rôzne veci!“ Aký je z dedka zrazu filozof! A to som sa tešil, že sa dnes znovu budem zabávať na dedkových slávnych troch vetách. Má ich napísané na lístku v kredenci pod hrnčekom, ktorý patril babke. On ich nazval bodmi. „Bod prvý: Pochovajte ma v starom svadobnom obleku! Už mi je malý, sako vzadu rozstrihnite! Aj tak to nebude nikto vidieť.“ Bod druhý: „Pochovajte ma tak, že rakvu spustíte kolmo, aby sa ušetrilo miesto. Ale moja hlava nesmie byť pri babkiných nohách, lebo to by som vám neodpustil!“ Bod tretí: „Tvár budem mať otočenú tak, aby som dovidel na svoj dom a bráničku.“ Keby som niekomu rozprával, aký odkaz nám dedko necháva v starom kredenci, bude si myslieť, že sme švihnutá rodina. Dedko je srandista, aj preto ho mám rád. No dnes ma zarazil tými svojimi ponaučeniami. Niečo sa mi na tom nezdá. Žeby niečo o otcovi vedel?
ZVUK (ráno v kuchyni, sipí kávovar, zvuk mikrovlnky, štrngot tanierov a pod.)
MAMA Už si dojedol?
MAŤO Mhm…
MAMA Vraj si bol včera u dedka. Ocko vravel, že vám odpadla hudobná.
MAŤO Mhm… Dedko v nedeľu príde. Povedal.
ZVUK (Ahojte! a buchnutie vonkajších dverí)
MAŤO To odišiel ocko?
MAMA Asi áno.
MAŤO A to sa ani nerozlúči?
MAMA Tuším povedal, že ahojte…
MAŤO Predtým vždy prišiel a bozkal ťa.
MAMA Ja ti neviem, Maťo. Odrazu je to úplne niekto iný. Ako keby ho vymenili.
Nechápem to.
MAŤO Tak prečo sa s ním neporozprávaš?
MAMA Aj som skúšala, ale vraví, že je všetko v poriadku. A možno má iba starosti
v práci a je z toho nervózny. Ty sa netráp, Maťko. My dospelí sme niekedy
takí čudní…
MAŤO Eva už odišla?
MAMA Išla skôr, majú písomku z matiky.
MAŤO Fakt, v utorok majú prvú hodinu matiku. Ozaj, mami!
MAMA Áno?
MAŤO Šimon vymyslel, že pôjdeme ako Červené nosy do nemocnice. Zahráme
deťom nejaké divadielko a prinesieme im sladkosti a hračky.
MAMA No a?
MAŤO Ja to asi nedokážem…
MAMA Nevymýšľaj. Urobíte kus dobrej roboty.
MAŤO Keď už len zacítim ten doktorský smrad, tak hodím tyčku!
MAMA Maťo!
MAŤO Už si zabudla, ako ma pri očkovaní naháňala doktorka so sestričkou a ty si
iba vykrikovala: Martinko! Martinko!
MAMA Ani nespomínaj! Doktorku si nakoniec pohrýzol do prsta.
MAŤO To som naozaj urobil?
MAMA A čo sa už nepamätáš?
MAŤO Na toto nie. Iba na to, ako ma naháňali po ordinácii a potom po chodbe.
MAMA Veď teraz nebudeš v nemocnici ako pacient.
MAŤO Už len ten smrad!
MAMA Tie decká sú tam celé týždne a niektoré aj mesiace. A ty tam máš ísť na
hodinu… Maťo, veď sa uvedom!
MAŤO Asi máš pravdu.
ZVUK HUDOBNÝ PREDEL
4.
EVA Nechcem byť ako vred na zadku, braček, ale dnes si nebol v škole.
MAŤO Bol…
EVA Netáraj, nebol si. Skočila som k vám do triedy, no nikto ťa dnes nevidel. Tak
ako?
MAŤO No… keď som ráno išiel do školy, zrazu som na námestí videl ocka.
EVA A čo má akože byť?
MAŤO Rozprával sa s nejakou ženou.
EVA No bože! Tak asi pracovné stretnutie, nie?
MAŤO Si taká blbá, alebo sa iba robíš? Nevidíš, že tu čosi nesedí?
EVA A… čo si urobil?
MAŤO Sledoval som ich.
EVA Sledoval?
MAŤO Čo si ozvena? Sledoval. Išli normálne do kaviarne. Hliadkoval som vonku.
Popíjali kávu a kvákali asi hodinu.
EVA A potom?
MAŤO Rozlúčili sa a ocko sa prechádzal po námestí, ako keby na niekoho čakal.
EVA Ale ako sa rozlúčili? Aj sa bozkali?
MAŤO To som nevidel, lebo práve vyšlo z ulice smietiarske auto a nedalo sa nič
vidieť.
EVA Takže si ho špehoval ďalej.
MAŤO Neviem, čo to malo znamenať, ale nešiel do práce. Zakotvil na dve hodky
v knižnici.
EVA V knižnici?
MAŤO V čitárni. Skrýval som sa medzi regálmi vzadu a robil som sa, že študujem
nejaké materiály.
EVA A on robil čo?
MAŤO Čítal noviny.
EVA To má byť vtip?
MAŤO Nie. Normálne si čítal a niečo si zapisoval.
EVA No a potom?
MAŤO Potom šiel do cukrárne znova s tou istou ženou, s ktorou bol ráno v kaviarni.
Zasa si dali kávu. Potom som odišiel, lebo som musel ísť na nácvik nosov.
EVA Čoho?
MAŤO Ale, Červené nosy. Pôjdeme v sobotu do nemocnice na detskú onkológiu. Už
teraz mi je z toho na figu.
EVA Ja by som to asi nezvládla.
MAŤO Ako to myslíš?
EVA No asi by som sa rozrevala. Vieš si predstaviť, že tie decká bojujú o život?
Veď to je ako keby som sa im išla posmievať, že aha, ja žijem.
MAŤO Počkaj, to nie je tak… Šimon povedal, že ideme tam tie decká trochu zabaviť
a rozosmiať.
EVA Zrazu aký uvedomelý!
MAŤO (vnútorný monológ)
„Zrazu ak uvedomelý!“ Veď aj ja mám strach… Neviem, či sa dokážem na tie decká pozrieť, či sa dokážem usmievať. Niekedy si predstavujem, že by sa také niečo stalo mne. Ako by som sa tváril, keby mi zliezli vlasy? Stále s čiapkou na hlave? No tak by mi zliezli! Aj tak je najdôležitejšie to, či človek prežije… Musel by som sa vzdať aj svojho futbalu… A potom by prišiel ten hnusný deň a zrazu by ma nebolo… Dočerta, možno by som mal niekedy napísať na papieriky nejaké slávne vety alebo čo. Aby sa na mňa nezabudlo. Niečo veľmi dôležité a nesmrteľné. Možno nakoniec skončím ako dedko s tými jeho tromi bodmi. Dedko je vlastne frajer…
EVA Počuješ ma, magor?
MAŤO Len sa nezblázni!
EVA Ty si… čo myslíš o ockovi?
MAŤO Neviem. Vôbec si nedokážem predstaviť, že by už našu mamu nemal rád.
Dedko povedal, že on si svojho syna pozná. Že skôr si ho vie predstaviť, ako
tancuje na námestí kankán.
EVA A ty si dnes hovoril s dedkom? Kedy?
MAŤO Nie, dnes nie. Bol som u neho včera.
EVA A nemal si husle?
MAŤO Nemal. Pazúrik neprišiel.
EVA Ale čo! Ja som ho v hudobke videla. Mala som totiž klavír, braček môj
prešibaný!
MAŤO No… tak som tam nebol! No a čo? Už dva týždne tam nechodím… Aj dedko
povedal, že mám krátke prsty na husle a že ma naučí na ústnej harmonike.
A že sa bude s Pazúrikom rozprávať, lebo Pazúrik je jeho bývalý žiak. No
a trochu sme sa pritom rozprávali aj o ockovi. A vtedy to povedal s tým
kankánom.
EVA Čo sa vzrušuješ, krpec? Ja to našim pod nos pchať nebudem! Nechám to na
dedka. Hovoríš, že ockovi verí… Dedko je síce švihnutý, ale na takéto veci
má nos. Tiež sa mi to s ockom nezdá…
MAŤO Akože čo?
EVA No že by podvádzal mamu!
MAŤO Minule som počul, ako do telefónu plakala… Hovorila s nejakou kamoškou
a spomínala, že ocko má asi nejakú babu…
EVA To je blbosť! Nikdy sa s ockom nehádajú. Naši sú frajeri. Keď idú po ulici,
vyzerajú ako z nejakého filmu. Naša mama je kosť a ocko tiež nie je na
zahodenie.
MAŤO A vieš mi vysvetliť, prečo sa ocko s nikým z nás nerozpráva?
EVA Neviem, krpec. Radšej spime.
MAŤO A nevolaj ma krpec, ty buchta!
EVA Sklapni!
MAŤO Rozkaz!
ZVUK HUDOBNÝ PREDEL
5.
ŠIMON Tak takto nejako si to predstavujem. Stanka bude sestrička-Ihlička, ja
budem doktor Pomaranč a ty, Maťo, budeš Tampónik-bonbónik.
MAŤO Ale Šimon! Vy dvaja ste normálni, len ja budem akýsi sprostý tampón!
ŠIMON Hlúposti! Decká sa musia chechtať, rozumieš? Kašli na to, či budeš
tampónik alebo bonbónik alebo čo. Tie decká si to… (zlomí sa mu hlas)
zaslúžia… chápeš?
MAŤO No dobre… sorry, nechcel som byť pako.
ŠIMON To je v poriadku. Ideme ešte raz?
STANKA Netreba, Šimon, veď budeme aj tak väčšinou improvizovať. A beriem tie
knižky. Budem im čítať rozprávky a bude veselo. Stačí, keď sa stretneme
pred nemocnicou v sobotu.
ŠIMON Dobre. Biele plášte a nosy donesiem. Tak sa majte, decká!
MAŤO Ahoj!
STANKA Maj sa!
ZVUK (zatvorenie dverí)
MAŤO Bol taký trochu čudný…
STANKA Asi nevieš, ale pred pár rokmi mu zomrela sestra na leukémiu…
MAŤO To som nevedel…
STANKA Mala iba sedem rokov.
MAŤO Ty, ja sa bojím, že to nedokážem…
STANKA Neboj sa, dokážeš! Pozri sa vždy na mňa, ja sa budem usmievať ako tá
najlepšia sestrička na svete. Aj injekciu budem mať iba gumenú. Sem-tam
ťa ňou švacnem.
MAŤO Čooo?
STANKA Iba tak ľahko, aby sa decká smiali.
MAŤO No dobre teda…
STANKA Budeš sa smiať a pod tým červeným nosom si môžeš aj trošku poplakať. Ale
tak, aby to nikto nevidel.
MAŤO Stanislava premúdra! Nie si ty náhodou kamoška našej Evy?
STANKA Neironizuj, dobre?
MAŤO Radšej by som babe Sovovej nosil tonové nákupy, ako išiel do tej nemocnice.
STANKA To je tá vaša susedka?
MAŤO Mhm…
STANKA Ona sa tak volá? Že Sovová?
MAŤO Aj sa tak volá, aj tak vyzerá. To si ešte nikdy nevidela! Vyzerá fakt ako sova.
Celá je taká mohutná a našuchorená, nohy ako paličky, nos zahnutý, biele
kučeravé vlasy a stále potriasa hlavou.
STANKA Posmievať by si sa nemusel.
MAŤO Veď ja sa neposmievam! Ale keby si ju videla, dala by si mi za pravdu. No
ja ju mám celkom rád, lebo nie je žalobaba.
STANKA Na teba mala niečo nažalovať?
MAŤO Ále… Nosím jej raz za týždeň nákup. Nie taký obyčajný, ale samé ťažké veci.
Minerálky, múku, zemiaky, cibuľu, karfiol, mlieko… Keby si ma videla, tak
odpadneš. Ruky mám vyťahané ako orangutan.
STANKA To len tak?
MAŤO Dáva mi za týždeň dva euráče.
STANKA Za nákup je to dosť.
MAŤO Niekedy jej aj vynesiem smeti a potom jej každý deň kontrolujem schránku
a nosím poštu.
STANKA No a čo teda na teba nenažalovala?
MAŤO Vieš, má hnusnú čínsku mačku. Sýriu.
STANKA Čo si jej stúpil na chvost?
MAŤO Nie, nie. Poslala ma kúpiť šunku.
STANKA Pre Sýriu?
MAŤO Ako vieš?
STANKA Prirodzená inteligencia, Maťko. No pokračuj, pokračuj!
MAŤO A tak som sa v tej horúčave vliekol so sieťkou plnou fliaš, ktoré ma búchali
do nôh, a navrchu tá šunka.
STANKA Ty si ju zjedol! (smeje sa)
MAŤO No zjedol! Vieš, čo sme mali v škole na obed? Mliečnu ryžovú polievku
a lekvárové rezance. Neviem, prečo je dovolené v dnešnom svete variť také
hrozné veci!
STANKA A čo? Prišla na to?
MAŤO Prišla, ale najprv ma podusila, sova pálená!
STANKA Rozprávaj a preháňaj! (smiech)
MAŤO Vraj poď, Martinko, poď, zahráme si šach. A kde je šunka? Začal som
sa potiť a potom som si vymyslel, že mi vypadla z tašky a kým som ju
zdvihol, priskočil obrovský labrador a zožral ju. A ona že hm…hm…
A potom sme hrali šach a tá baba zrazu že šach – mat! A celý čas sa na mňa
tak čudne pozerala, aj okuliare si založila, až som to napokon nevydržal
a priznal som sa, že som tú šunku zjedol. A ona ma dorazila úplne načisto:
Viem, viem, Martinko, ešte teraz máš kúsok šunky prilepený na líci.
STANKA (smeje sa)
MAŤO Ale neprezradila to našim, to si cením. Okrem toho som pre tú jej Sýriu kúpil
hneď na druhý deň šunku z vlastných úspor.
STANKA To si teda zahviezdil! Neboj sa, v sobotu nám to dobre dopadne.
ZVUK (HUDOBNÝ PREDEL)
6.
MAŤO Čím si chcel byť, keď si bol taký ako ja?
DEDKO Kozmonautom, smetiarom a hokejistom.
MAŤO Vidíš, a stal si sa učiteľom.
DEDKO A ty chceš byť čím?
MAŤO Chcel by som byť slávnym futbalistom. Viktor Buchta si vygúglil, že Roony
má vraj týždenne dvestopäťdesiat tisíc eur! Počkaj, prepočítam ti to!
DEDKO Nemusíš. Sedem a pol milióna korún. Za mesiac takmer tridsať. Slušné.
MAŤO Čo? Iba slušné? To je špicové ! Porovnaj si svoj dôchodok!
DEDKO Vráť sa na zem, synak. A okrem futbalu by si čo chcel robiť?
MAŤO Ale ja to s futbalom myslím vážne! Teraz napríklad trénujeme trikrát do
týždňa!
DEDKO Ty chodíš do futbalového klubu? Že o tom nič neviem!
MAŤO Nie, do klubu ešte nechodím, ale na jeseň bude výber. Teraz trénujeme
v škole. A predstav si, máme v mužstve aj jednu babu. Ryšavú Marcelu z
piatej cé.
DEDKO A to sa môže? Tak potom už nie ste mužstvo, keď je tam jedna žena.
MAŤO Budeme hrať so základkou zo sídliska. Obidve školy sa dohodli, že môžu hrať
aj baby.
DEDKO A dobrá je?
MAŤO Dobrá. Je veľmi rýchla a na tréningu dala tri góly! Okrem toho švacla Paľa
Štrkáča svojím hrubým ryšavým vrkočom. Neurobila to naschvál, ale ja som
sa tomu potešil, lebo Štrkáč je zákerák. Už dvakrát ma naschvál potkol
a vždy ma ťahá za dres, keď útočím.
DEDKO Takže ťa vlastne pomstila.
MAŤO Mhm… Vieš, čo by sa dalo za tie milióny kúpiť?
DEDKO A ty by si si čo kúpil, keby si ich mal?
MAŤO Každý deň by som si napríklad kúpil štvoritú zmrzlinu!
DEDKO Ech, synak! Ty by si mohol kúpiť štvoritú zmrzlinu celej škole a stále by si
mal takmer všetky peniaze!
MAŤO Našim by som kúpil obrovský dom. Bol by tam aj bazén a tenisový kurt pre
Evu! Za domom by bol les a v ňom plno dubákov. A tam by si mohol chodiť,
kedy by sa ti zachcelo!
DEDKO To je už lepšie ako zmrzlina. Akurát mama by sa mrzela, že by musela takú
opachu upratovať.
MAŤO Ale dedko! Zaplatil by som aj upratovačov!
DEDKO No a čo vaši, Maťko? Už je to lepšie?
MAŤO Minule som otca trochu sledoval…
DEDKO A to už ako?
MAŤO No normálne. Zakrádal som sa ako vo filme. Ani do školy som nešiel.
DEDKO Maťo!
MAŤO Musel som, lebo som hneď ráno videl, ako sa stretol s jednou ženou!
DEDKO Čože?
MAŤO Pili spolu kávu a potom aj neskôr išli do cukrárne!
DEDKO Nerozumiem tomu, nerozumiem. Určite to bol on?
MAŤO No teda dedko! Ja si nevymýšľam!
DEDKO Akosi mi to k môjmu Petrovi nesedí…
MAŤO Ozaj, dedko, a bol si za tým Pazúrikom?
DEDKO Prosím?
MAŤO Či si bol za Pazúrikom!
DEDKO Aha. Bol som, bol, dobre, že hovoríš. Povedal, že dieru do sveta s husľami
neurobíš. Vraj aby za ním vaši prišli a on im to vysvetlí.
MAŤO Pošlem mamu, jej sa také veci dajú lepšie vysvetliť ako ockovi…
DEDKO Ako myslíš, synak, ako myslíš.
MAŤO Dedko?
DEDKO Áno?
MAŤO A ty by si si čo kúpil za toľké peniaze?
DEDKO Ja?… Ani ti neviem. Keby sa dalo, ako sa nedá, všetky peniaze by som dal za
to, aby sa mi vrátila babka…
ZVUK (HUDOBNÝ PREDEL)
7.
ZVUK (nemocničná chodba, hlasy, ozvena)
SESTRIČKA Á, Červené nosy sú už tu! To je super! Deti sa na vás tešia! Poďte, ideme do
sesterskej, tam sa môžete pripraviť.
MAŤO (vnútorný monológ)
Asi budem musieť ísť na záchod, dvíha sa mi žalúdok z toho dezinfekčného smradu. Musím sa pozbierať, veď ako je asi Šimonovi?
ŠIMON Si akýsi bledý, kamoš!
MAŤO Uf!
ŠIMON Tu máš plášť, tu je nos a nezabudni na tú misu s bonbónmi! Stanka berie
lízanky a ja zoberiem knihy.
SESTRIČKA Takže aby som nezabudla: toto je doktor Pomaranč, toto je sestrička
Ihlička a tuto mládenec je Tampónik-bonbónik. Musím vás predsa
predstaviť!
ZVUK (kroky po chodbe, v diaľke detské hlasy, otvorenie dverí, vrava zosilnie a potom stíchne)
SESTRIČKA Deťúrence, aha, kto k nám prišiel! Sám doktor Pomaranč!
ZVUK (detský smiech)
SESTIČKA A táto sestrička Ihlička ma o chvíľku zastúpi!
ZVUK (opäť detský smiech)
SESTRIČKA A toto, deti, je Tampónik-bonbónik!
ZVUK (detský smiech a výkriky: Bonbóny! Aj ja chcem! Aj ja! Aj mne daj!)
MAŤO (vnútorný monológ podfarbený dobrou náladou okolo neho, smiechom, občasným výkrikom doktora Pomaranča alebo sestričky-Ihličky)
Keď sa smejú, vyzerajú ako ostatné zdravé deti. Stanka im rozdala lízankové injekcie a mne už rozchytali všetky bonbóny. Teraz počúvajú rozprávku. Keby nemali na rukách tie hadičky na infúzie, možno by som aj zabudol, že som v nemocnici. Ten malý chlapček pri okne počúva a má zatvorené oči. Asi sa mu lepšie počúva. Musím to vyskúšať. A… a to je čo? Veď to je Vierka! Triedna nám hovorila čosi o silnej chrípke a že Vierka bude trošku dlhšie chýbať. Vierka…
ZVUK (kroky na chodbe, v diaľke tíchne detská vrava)
ŠIMON No čo, Bonbónik? Nejaký si zostal zarazený.
STANKA Náhodou – na prvý raz celkom dobré.
ŠIMON Vezmem vás na zmrzku. Zaslúžite si. Poďte! Pozývam vás!
MAŤO Ja… nemôžem, Šimon, nehnevaj sa. Vieš, ja som tam mal spolužiačku… Tu je
plášť, ja sa ešte vrátim.
ZVUK (HUDOBNÝ PREDEL)
ZVUK (v nemocničnom parku štebot vtákov, občasné rozhovory okolo chodiacich ľudí)
VIERKA Vieš, že som si hodila dvadsať centov, či prídeš naspäť?
MAŤO A čo ti vyšlo?
VIERKA Načo to chceš vedieť? Veď si sa vrátil!
MAŤO Len tak, či to vyšlo.
VIERKA Vyšlo… Si zostal prekvapený, keď si ma uvidel, čo?
MAŤO Mhm… Učiteľka hovorila, že máš chrípku…
VIERKA To je dobre, že sme šli sem. Je tu tieň. Keď som chodievala okolo
nemocnice a ešte som nevedela, že tu raz budem, tak sa mi zdal tento park
taký nijaký. A teraz vidím, že je nádherný! Ozaj, dám si dolu šatku, dobre?
Je aspoň päťdesiat nad nulou.
MAŤO (vnútorný monológ)
Aké má veľké uši… vyzerá úplne ináč. Je to Vierka a nie je to Vierka.
VIERKA Si stratil reč?
MAŤO No… nie, len je to také… iné.
VIERKA Vyzerám ako netopier, čo?
MAŤO Nie, kdeže!
VIERKA Ale áno! Všetci tak vyzeráme… Vieš, čo bolo fakt hnusné? Keď mi zliezli
vlasy… keď som si večer ľahla spať. Hlava sa mi dotkla studeného vankúša…
MAŤO A tebe je to teraz už jedno?
VIERKA Akože čo?
MAŤO Myslím, keď máš takú holú hlavu a okolo sú ľudia.
VIERKA Vieš, najprv som nosila šatku aj v izbe, aj na chodbe, no a potom som
skúšala chodiť len tak. Najprv na oddelení, potom som si raz dala dolu
šatku v bufete a teraz som už zvyknutá. Je mi to jedno, lebo vlasy aj tak nie
sú dôležité. A dnes, tam dnu, to bola výnimka. Videla som ťa z okna a tak
som ti nechcela spôsobiť šok (smeje sa).
MAŤO Si taká… silná.
VIERKA Lebo musím… Babka mi hovorila, že keď budem silná, chorobu
porazím. Moja babka je múdra.
MAŤO Môj dedko niekedy rozpráva smiešnosti, ale tiež je múdry.
VIERKA Moja babka sa vyliečila zo zlej choroby. Dokázala to preto, lebo od začiatku
chcela chorobu poraziť. A ja to tiež dokážem!
MAŤO Ja by som asi nebol taký silný…
VIERKA To nie je pravda! Veď aj ty si si dnes nasadil červený nos a robil zo seba
šaša. Viem, ako neznášaš nemocnicu. Raz si mi vravel, že je to
najhnusnejšie miesto na svete.
MAŤO Ale to sme hrali len takú scénku. To nič nie je…
VIERKA A keby si sa mal prekonať a napríklad ísť s tým červeným nosom odtiaľto až
domov. Dokázal by si to?
MAŤO (vnútorný monológ)
Asi by som to nedokázal. Všetci by na mňa pozerali ako na dementa. To by som musel prejsť touto ulicou, potom okolo ihriska, kde dnes trénujú naši chalani a ryšavá Marcela, potom by som asi stretol všetkých susedov, lebo by určite všetci boli vonku… nie, asi by som to nedokázal…
VIERKA No tak dokázal by si to? Podľa mňa áno.
MAŤO Jasné, to nič nie je.
VIERKA Hocikde by si si ho dal?
MAŤO Hocikde.
VIERKA No vidíš, hovorila som.
MAŤO Nepochybuj.
MAŤO (vnútorný monológ)
Vraj nepochybuj. Ani neviem, kde som to slovo vyhrabal. Aký som ja zrazu frajer. Ak si tu niekto zaslúži zlatú medailu, je to Vierka.
VIERKA Musím už na olovrant.
MAŤO Tak sa teda maj. A drž sa…
VIERKA No ja čakám.
MAŤO Na čo?
VIERKA No na to, ako si nasadíš nos!
MAŤO Ale… ja som ho dal Šimonovi aj s plášťom. Prídem nabudúce a potom si ho
dám!
VIERKA Aha… Tak ahoj! A ďakujem za bonbón! (smiech)
MAŤO Ahoj!
ZVUK (HUDOBNÝ PREDEL)
8.
MAŤO Ty kokso! Chápeš? Ja som mal ten nos vo vrecku!
EVA Vedela som.
MAŤO Fakt?
EVA Tak dobre. Tušila som to.
MAŤO Ja som taký magor!
EVA Možno si ešte nedospel…
MAŤO No teda!
EVA … nedospel si do štádia, keď človek získa nadhľad. Keď sa trochu odpúta!
Chápeš? Na druhej strane som ťa obdivovala, keď si sledoval ocka. Ja by som
mala nervy. Alebo keď zatĺkaš tú svoju hudobnú. To chce tiež odvahu, nie?
MAŤO Ale nie. Odvaha by to bola asi vtedy, keby som našim povedal pravdu. Že sa
nehodím na tie husle. Takto to nechávam dedka, aby to šiel za Pazúrikom
hasiť. Niekedy som taký slabinger…
EVA Ale nie si, Maťo. Vlastne si mi ani nepovedal, ako bolo v nemocnici.
MAŤO Nakoniec som to dal! Mal som misku s bonbónmi, ani som veľmi nemusel zo
seba robiť veselého, urobili to za mňa Stanka so Šimonom. Ja som bol iba
taký prívesok. No a potom, keď som zbadal medzi deťmi Vierku… tak to ti
bol šok! Nečakal som to. Keď sme skončili, išli sme sa s Vierkou prejsť do
parku.
EVA Vierka z vašej triedy?
MAŤO Mhm.
EVA A ako to znáša?
MAŤO Predstav si, že ona bola veselšia ako ja… Bola taká silná, že dokázala byť veselá…
EVA Hm…
MAŤO Na chvíľu sa mi zdalo, ako keby bola odo mňa strašia. A predstav si, dala si
dolu šatku! Skoro som odpadol.
EVA Tak to ja by som asi nedokázala.
MAŤO Možno ma chcela vyprovokovať. Alebo šokovať. Ja neviem! Ako keby som
zrazu bol v inom svete. Nevedel som, ako sa mám tváriť! Keď som videl, aké
má veľké uši, chcelo sa mi strašne smiať a potom som sa za to hanbil. Celý
čas som mal stisnuté zuby! Bál som sa, že mi začnú drkotať…
EVA Veď dnes bolo horúco.
MAŤO To s tým nesúvisí!
EVA Ja viem, braček. Iba chcem, aby nám bolo trochu veselšie…
MAŤO Chápeš? Nedokázal som si nasadiť ten blbý nos a prejsť sa po ulici. Vierka si
dala dolu šatku a ukázala sa mi s holou hlavou! A ja machrujem ako blbec.
Vraj nepochybuj, tak som jej povedal… Zaklamal som, že nos som dal
Šimonovi a mal som ho pritom vo vrecku.
EVA No tak! Nabudúce ju pôjdeš pozrieť a keď budeš od nej odchádzať, tak si ten
nos nasadíš a bude.
MAŤO Mhm…
EVA Pśśśt! Tichšie…
ZVUK (z vedľajšej miestnosti počuť hlasy)
OTEC No to nemyslíš vážne!
MAMA A čo si mám myslieť, Peter?
OTEC Nič! Nič si nemáš myslieť. Všetko bude v poriadku, len ešte vydrž! Buď trpezlivá!
MAMA Chodíš po dome ako tieň! Slova nepovieš. To je v poriadku?
OTEC Margita…
MAMA To už nie si ty! Každú sobotu si tu v hale poskakoval s tým svojím karate, to
tvoje huch-ech-huch nám liezlo ráno na nervy, lebo sme ešte chceli spať! Ale
teraz mi to chýba! Rozumieš? To tvoje šialené karate mi chýba!
OTEC Margita…
MAMA Peter, ešte raz: ak niekoho máš, povedz mi!
OTEC Gita, ty si sa zbláznila!
MAMA Tak prečo chodíš domov tak neskoro? Prečo nikomu nepovieš ani slovo? Už
nie sme tvoja rodina alebo čo?
OTEC Tak dobre… už dva mesiace nemám prácu.
MAMA Akože nemáš? Veď každý deň ráno odchádzaš do práce a popoludní sa
vraciaš…
OTEC Vieš, aké je to strašné, chodiť toľké hodiny po uliciach, kaviarňach,
a cukrárňach? Každú hodinu posúvať ručičku na hodinách dopredu, aby mi
už konečne padla a mohol som ísť domov?
MAMA Peter… Prečo si mi nič nepovedal?
OTEC Každý deň sedím v knižnici a čítam inzeráty! Vieš ty, na koľkých pohovoroch
som už bol? Vždy, keď som ti povedal, že idem na služobku, som išiel na
pohovor. Elegantne, lebo na vzhľade záleží. Ale všetko to bolo na figu!
Borovú figu!
MAMA Peter… skúsme spolu porozmýšľať.
OTEC Už som sa aj stretol s bývalou spolužiačkou. Soňou Malou, poznáš ju. Skúša
mi pomôcť. Sonduje jedno miesto u Krkošku.
MAMA U toho Krkošku?
OTEC U toho. Neviem, čo máš proti nemu. Je to dokonca nejaká jej vzdialená
rodina. No áno, majú nechutne veľa prachov, ale on robí od vidím do
nevidím. Nie je to ten rýchlovykvasený podnikateľ. Mal šťastie, bol v pravej
chvíli na pravom mieste a chytil šancu za pačesy. No a vyšlo mu to. Ja mu
nezávidím.
MAMA Ach, Peter…
ZVUK (hlasy rodičov stíchnu, odišli z vedľajšej miestnosti)
EVA Tak to ma podrž… Chudák ocko.
MAŤO Ty kokso! Ja som ho vtedy stretol na námestí a on pritom… keby som to vedel!
EVA Netráp sa.
MAŤO A ešte som ho očiernil pred dedkom. Akože má asi nejakú priateľku.
EVA Vidíš? Náš dedko svojmu synovi verí! Čo ti to vtedy povedal?
MAŤO (smeje sa) …že ocko skôr bude na námestí tancovať kankán, ako by niekoho
mal! Dedko je čávo. On vždy vie čo a ako.
EVA Nezabúdaj, že má šesťdesiatpäť. V takom veku nevedieť by bola hanba.
MAŤO Myslíš si, že aj my raz budeme všetko vedieť?
EVA Len snívaj! Nikto nevie všetko.
ZVUK (HUDOBNÝ PREDEL)
9.
Zvuk (zvuky na nemocničnej chodbe)
MAŤO Dobrý deň!
SESTRIČKA Á! Tampónik-bonbónik! Prišiel si za deťmi? A čo tak sám? Doktora
Pomaranča a sestričku-Ihličku si kde nechal?
MAŤO Nie, nejdem za deťmi, idem za Vierkou Strakovou.
SESTRIČKA Z toho nič nebude, Bonbónik!
MAŤO Prosím?
SESTRIČKA Vierku sme už pustili domov. Mala dobré výsledky, tak sme to riskli, čo ty
na to? Ale nie že ma prezradíš, to ti len preto hovorím, že ty si už tak napoly
náš…
MAŤO Aha… Tak ďakujem!
SESTRIČKA Maj sa, chlapče.
ZVUK (Maťove kroky na chodbe, vychádza z budovy, ruch ulice)
MAŤO (vnútorný monológ)
To je teda super… Tak ja som si celý mesiac každý večer trénoval chôdzu s červeným nosom! Chodil som okolo nášho domu a robil som sa, že niečo hľadám. A teraz som prišiel zbytočne… Ale veď to je vlastne dobre, lebo Vierka je už doma. Možno už príde aj do školy! A čo ak si aj v škole dá dolu šatku? Len nech sa jej skúsi niekto smiať! Zbijem ho! Normálne ho zbijem, môžu mi dať aj trojku zo správania. Nech… No čo ak to nedokážem? Čo ak sa zľaknem a budem ticho čušať a ten king-kong Zolo sa jej bude vysmievať? Tak to teda nie! Dokážem to! A hneď teraz všetkým ukážem, že ja slovo viem dodržať. Sľúbil som Vierke ten červený nos? Sľúbil. Dodržal som slovo? Nedodržal. Ale teraz dodržím! Už nebudem chodiť s nosom iba okolo domu… Nie, nebudem skláňať hlavu, budem sa dívať všetkým do očí. A keď sa mi budú smiať, poviem im: Vierku už pustili domov! Tak!
ZVUK (v hale počuť tlmené ockovo huch-ech-huch – ocko cvičí)
MAŤO (otváranie vchodových dverí, zvuk zosilnie) Ocko! Ty zasa cvičíš?
OTEC Ua! Ua! Huch! Huch! Áno, Maťo, už bolo načase.
MAMA (z kuchyne) To si ty, Maťko?
MAMA (príde do haly) A čo to máš na tvári?
MAŤO Jáj! Úplne som zabudol. Bol som pozrieť Vierku v nemocnici.
MAMA S tým gumovým nosom?
MAŤO To je také zamotané… Najprv som prišiel bez nosa. Potom tam už Vierka
nebola, lebo ju pustili domov. Mala vraj lepšie výsledky. A potom som si dal
ten nos.
MAMA Ale veď ste tam dnes nemali akciu!
EVA (príde z kuchyne) Nechaj tak, mama, Maťo nám dnes dospel.
MAMA Nerozumiem.
OTEC Niekedy netreba všetkému rozumieť. Huch! Ua! Ua! Huch! Chystajte obed,
som hladný ako desať vlkov!
ZVUK (zvonček)
MAMA To bude dedko. Otvor, Maťo!
ZVUK (otváranie dverí)
DEDKO Á! Všetci sú v hale! To na moju počesť?
MAMA Dobrý deň, otec, poďte do jedálne. A vy všetci tiež! Ide sa obedovať!
ZVUK (všetci sa usádzajú okrem otca)
MAMA Peter, no kde si?
OTEC (prichádza do izby) Musel som sa rýchlo osprchovať.
DEDKO Tak už zasa cvičíš karate?
OTEC Otec, Margitka, deti, musím vám niečo povedať… Posledné dva mesiace to
nebolo bohviečo. Firma sa položila, prišiel som o prácu… zle som to
prežíval. Prepáčte mi, ale nedokázal som sa zmobilizovať. Bol som na
sedemnástich pohovoroch a nič… Dnes ráno mi zavolala moja bývalá
spolužiačka a mala pre mňa dobrú správu: od prvého nastupujem v jednej
firme. U otca tvojho spolužiaka Krkošku, Maťo. Na pozíciu ekonóma.
MAŤO Krkošku nemám rád, ale len nech sa skúsi vyvyšovať!
MAMA Prestaň, Maťo.
OTEC Ja viem, že som sa správal čudne. Ale akosi to bolo silnejšie ako ja. Nevedel
som, že je to také zlé prísť o prácu v malom meste.
EVA Veď si nám to mohol povedať, ocko!
OTEC Nie, nechcel som, aby ste sa trápili pre moju prácu.
DEDKO Synak! Takto sa trápili pre niečo iné. Ale zahoďme starosti za hlavu
a poďme jesť, lebo nám vychladne polievka.
MAŤO Ocko, a budeš robiť aj cez prázdniny?
OCKO Budem, Maťko. A s akou radosťou!
MAŤO Takže na dovolenku asi nepôjdeme…
DEDKO Treba rozlišovať medzi podstatnými a nepodstatnými vecami, chlapče. Ale
to je dobre, že tento rok nepôjdete na dovolenku. Prídete ku mne do
záhrady a tam to roztočíme! Motyka, hrable a polievacia hadica! Super
destinácia, vážení!
ZVUK (smiech)
ZVUK (ZÁVEREČNÁ MELÓDIA)
