Rozhlasová hra

Budem sa dívať všetkým do očí

(rozhlasová hra pre mládež)

 

Marta Hlušíková

 

BUDEM SA DÍVAŤ VŠETKÝM DO OČÍ

(voľná dramatizácia na motívy poviedok Marty Hlušíkovej)

Osoby

MAŤO                         11-12 piatak

DEDKO                       65  bývalý učiteľ

MAMA                        40

OTEC                           40 ekonóm

EVA                             15 deviatačka

ŠIMON                        20 vysokoškolák

STANKA                       15 deviatačka

VIERKA                        11-12

SESTRIČKA

 

1.

ZVUK               (ruch ulice)

MAŤO             (vnútorný monológ)

Ulievať sa z huslí vôbec nie je také zlé. Len aby sa Pazúrik                          náhodou nestretol s našimi. A keby aj. Nech sa spýtajú dedka. Aj on povedal,  že mám na husle krátke prsty.

OTEC               Maťo! Ty tu čo robíš? Nemáš byť na hodine?

MAŤO             Ahoj, oci… Pazúrik dnes neprišiel, tak nás pustili domov. Idem k dedkovi.

OTEC               Aha… Tak ho pozdrav.

MAŤO             Oci? Nemám na zmrzku. Neprispeješ?

OTEC               Že si to ty… Prepáč, viac pri sebe nemám.

MAŤO             Päťdesiat centov?

OTEC               Viac nemám! Som ti povedal. A pozdrav dedka. Že v nedeľu ho čakáme na

obed.

MAŤO             Jasné!

MAŤO             (vnútorný monológ)

Teda to je sila! Päťdesiat centov… Toto ja radšej nikomu ani nepoviem.

ZVUK               (ruch ulice)

 

2.

MAŤO             Chápeš, dedko? Dal mi päťdesiat centov!

DEDKO           Počkaj, môj. Päťdesiat centov… veď to je päťnásť korún! To by malo

stačiť aspoň na trojitú…

MAŤO             Dedko, prosím ťa, zobuď sa! Už nerátame na koruny, ale na euráče!

DEDKO           Chlapče, ja už budem rátať celý život na koruny. Kedysi som mal veľkú

zmrzlinu za sedemdesiat halierov!

MAŤO             Dedkóóó…

DEDKO          No dobre, dobre. Mimochodom, nemal si byť v hudobnej?

MAŤO             Mal som. Ale ja sa na husle nehodím!

DEDKO           V tomto výnimočne s tebou súhlasím. Máš…

MAŤO             …krátke prsty! Už minule si hovoril.

DEDKO           Tie krátke prsty máš po mne. Si celý ja. Mal by si sa naučiť na ústnej

harmonike. Tam prsty nepotrebuješ. Sleduj, chlapče, sleduj. Počkaj, kde ju

mám… Aha, tu je!

ZVUK               (dedko hrá na ústnej harmonike; melódia z filmu Na pravé poludnie)

DEDKO            To je z filmu Na pravé poludnie. O ľudskej zbabelosti a láske. Ak chceš,

naučím ťa.

MAŤO             Inokedy, dedko. Ozaj, otec povedal, aby si v nedeľu prišiel na obed.

DEDKO            Ak dožijem, synak, ak dožijem.

MAŤO             A prečo by si nedožil?

DEDKO           Vieš ty, čo sa môže stať? Nevieš! Ani to nevieš, čo bude o hodinu. A vaši ako?

MAŤO             Neviem… Je to teraz u nás akési čudné.

DEDKO            To ako myslíš?

MAŤO             Otec je stále zamračený, mama minule čosi splietala do telefónu, že…

DEDKO            Čo?

MAŤO             Že otec má asi nejakú inú…

DEDKO           Čo inú?

MAŤO             No čo! Čo! Ženu predsa!

DEDKO          Cha! Si sa zbláznil! Môj Peter? Keby si mi povedal, že nastúpi zajtra ako

dirigent orchestra alebo bude na námestí tancovať kankán, to ti skôr uverím,

ako to, že má nejakú inú ženu. Vieš, aký je to tĺk, pokiaľ ide o ženy? Veď

tvoja mama ho musela doslova uhnať, aby ho ulovila!  A to sme jej pomáhali

obaja aj s mojou Anežkou… Nie, nie! Ja si svojho syna poznám!

MAŤO             Ja neviem, dedko, ale naši sa skoro vôbec nerozprávajú. Otec ráno vstane,

bez slova sa naje, vypadne z domu a príde až popoludní alebo ešte neskôr.

Nikdy nepovie, čo bolo v robote, iba ticho zalezie do svojej izby a sedí až do

noci pri počítači. Aj dnes! Čo robil na tom námestí, keď mal byť v kancelárii?

Vlastne sme boli obaja niekde inde, ako sme mali byť. Pričom on ma

normálne začal vypočúvať, prečo nie som v hudobnej. Ale ak by som sa ho

spýtal ja, či nemá byť náhodou v práci, vieš si predstaviť ten cirkus?

DEDKO               Ty sa ho na také veci nemáš čo vypytovať, Maťo. On ťa živí, má sa právo

pýtať. S tou hudobnou to vyriešime, aby si vašim nemusel klamať. Pazúrik

je môj bývalý žiak, zájdem za ním a pozhovárame sa. Vieš, ak ty raz budeš

živiteľom rodiny, tak aj ty sa potom budeš môcť pýtať svojich detí na rôzne

veci. Život je už taký. No, choď, môj, povedz vašim, že v nedeľu prídem.

A dovtedy sa ešte zastav.

MAŤO             Dobre, poviem im. Maj sa, dedko!

DEDKO           Aj ty sa drž, Maťko.

MAŤO             (vnútorný monológ podfarbený ruchom ulice)

Ak ty raz budeš živiteľom rodiny, tak aj ty sa potom budeš môcť pýtať svojich detí na rôzne veci!“ Aký je z dedka zrazu filozof! A to som sa tešil, že sa dnes znovu budem zabávať na dedkových slávnych troch vetách. Má ich napísané na lístku v kredenci pod hrnčekom, ktorý patril babke. On ich nazval bodmi. „Bod prvý: Pochovajte ma v starom svadobnom obleku! Už mi je malý, sako vzadu rozstrihnite! Aj tak to nebude nikto vidieť.“ Bod druhý: „Pochovajte ma tak, že rakvu spustíte kolmo, aby sa ušetrilo miesto. Ale moja hlava nesmie byť pri babkiných nohách, lebo to by som vám neodpustil!“ Bod tretí: „Tvár budem mať otočenú tak, aby som dovidel na svoj dom a bráničku.“ Keby som niekomu rozprával, aký odkaz nám dedko necháva v starom kredenci, bude si myslieť, že sme švihnutá rodina. Dedko je srandista, aj preto ho mám rád. No dnes ma zarazil tými svojimi ponaučeniami. Niečo sa mi na tom nezdá. Žeby niečo o otcovi vedel?

 

ZVUK               (ráno v kuchyni, sipí kávovar, zvuk mikrovlnky, štrngot tanierov a pod.)

MAMA            Už si dojedol?

MAŤO             Mhm…

MAMA            Vraj si bol včera u dedka. Ocko vravel, že vám odpadla hudobná.

MAŤO             Mhm… Dedko v nedeľu príde. Povedal.

ZVUK               (Ahojte! a buchnutie vonkajších dverí)

MAŤO             To odišiel ocko?

MAMA            Asi áno.

MAŤO             A to sa ani nerozlúči?

MAMA            Tuším povedal, že ahojte…

MAŤO             Predtým vždy prišiel a bozkal ťa.

MAMA            Ja ti neviem, Maťo. Odrazu je to úplne niekto iný. Ako keby ho vymenili.

Nechápem to.

MAŤO              Tak prečo sa s ním neporozprávaš?

MAMA              Aj som skúšala, ale vraví, že je všetko v poriadku. A možno má iba starosti

v práci a je z toho nervózny. Ty sa netráp, Maťko. My dospelí sme niekedy

takí čudní…

MAŤO                 Eva už odišla?

MAMA                Išla skôr, majú písomku z matiky.

MAŤO                  Fakt, v utorok majú prvú hodinu matiku. Ozaj, mami!

MAMA                 Áno?

MAŤO                 Šimon vymyslel, že pôjdeme ako Červené nosy do nemocnice. Zahráme

deťom nejaké divadielko a prinesieme im sladkosti a hračky.

MAMA            No a?

MAŤO             Ja to asi nedokážem…

MAMA            Nevymýšľaj. Urobíte kus dobrej roboty.

MAŤO             Keď už len zacítim ten doktorský smrad, tak hodím tyčku!

MAMA            Maťo!

MAŤO             Už si zabudla, ako ma pri očkovaní naháňala doktorka so sestričkou a ty si

iba vykrikovala: Martinko! Martinko!

MAMA            Ani nespomínaj! Doktorku si nakoniec pohrýzol do prsta.

MAŤO             To som naozaj urobil?

MAMA            A čo sa už nepamätáš?

MAŤO             Na toto nie. Iba na to, ako ma naháňali po ordinácii a potom po chodbe.

MAMA            Veď teraz nebudeš v nemocnici ako pacient.

MAŤO             Už len ten smrad!

MAMA            Tie decká sú tam celé týždne a niektoré aj mesiace. A ty tam máš ísť na

hodinu… Maťo, veď sa uvedom!

MAŤO               Asi máš pravdu.

 

ZVUK               HUDOBNÝ PREDEL

 

4.

EVA                Nechcem byť ako vred na zadku, braček, ale dnes si nebol v škole.

MAŤO             Bol…

EVA                 Netáraj, nebol si. Skočila som k vám do triedy, no nikto ťa dnes nevidel. Tak

ako?

MAŤO             No… keď som ráno išiel do školy, zrazu som na námestí videl ocka.

EVA                 A čo má akože byť?

MAŤO             Rozprával sa s nejakou ženou.

EVA                 No bože! Tak asi pracovné stretnutie, nie?

MAŤO             Si taká blbá, alebo sa iba robíš? Nevidíš, že tu čosi nesedí?

EVA                  A… čo si urobil?

MAŤO              Sledoval som ich.

EVA                 Sledoval?

MAŤO             Čo si ozvena? Sledoval. Išli normálne do kaviarne. Hliadkoval som vonku.

Popíjali kávu a kvákali asi hodinu.

EVA                  A potom?

MAŤO             Rozlúčili sa a ocko sa prechádzal po námestí, ako keby na niekoho čakal.

EVA                 Ale ako sa rozlúčili? Aj sa bozkali?

MAŤO             To som nevidel, lebo práve vyšlo z ulice smietiarske auto a nedalo sa nič

vidieť.

EVA                 Takže si ho špehoval ďalej.

MAŤO             Neviem, čo to malo znamenať, ale nešiel do práce. Zakotvil na dve hodky

v knižnici.

EVA                 V knižnici?

MAŤO             V čitárni. Skrýval som sa medzi regálmi vzadu a robil som sa, že študujem

nejaké materiály.

EVA                  A on robil čo?

MAŤO             Čítal noviny.

EVA                  To má byť vtip?

MAŤO             Nie. Normálne si čítal a niečo si zapisoval.

EVA                 No a potom?

MAŤO             Potom šiel do cukrárne znova s tou istou ženou, s ktorou bol ráno v kaviarni.

Zasa si dali kávu. Potom som odišiel, lebo som musel ísť na nácvik nosov.

EVA                 Čoho?

MAŤO             Ale, Červené nosy. Pôjdeme v sobotu do nemocnice na detskú onkológiu. Už

teraz mi je z toho na figu.

EVA                 Ja by som to asi nezvládla.

MAŤO             Ako to myslíš?

EVA                 No asi by som sa rozrevala. Vieš si predstaviť, že tie decká bojujú o život?

Veď to je ako keby som sa im išla posmievať, že aha, ja žijem.

MAŤO             Počkaj, to nie je tak… Šimon povedal, že ideme tam tie decká trochu zabaviť

a rozosmiať.

EVA                 Zrazu aký uvedomelý!

MAŤO             (vnútorný monológ)

Zrazu ak uvedomelý!“ Veď aj ja mám strach… Neviem, či sa dokážem na tie decká pozrieť, či sa dokážem usmievať. Niekedy si predstavujem, že by sa také niečo stalo mne. Ako by som sa tváril, keby mi zliezli vlasy? Stále s čiapkou na hlave? No tak by mi zliezli! Aj tak je najdôležitejšie to, či človek prežije… Musel by som sa vzdať aj svojho futbalu… A potom by prišiel ten hnusný deň a zrazu by ma nebolo… Dočerta, možno by som mal niekedy napísať na papieriky nejaké slávne vety alebo čo. Aby sa na mňa nezabudlo. Niečo veľmi dôležité a nesmrteľné. Možno nakoniec skončím ako dedko s tými jeho tromi bodmi. Dedko je vlastne frajer…

EVA                 Počuješ ma, magor?

MAŤO             Len sa nezblázni!

EVA                 Ty si… čo myslíš o ockovi?

MAŤO             Neviem. Vôbec si nedokážem predstaviť, že by už našu mamu nemal rád.

Dedko povedal, že on si svojho syna pozná. Že skôr si ho vie predstaviť, ako

tancuje na námestí kankán.

EVA                 A ty si dnes hovoril s dedkom? Kedy?

MAŤO             Nie, dnes nie. Bol som u neho včera.

EVA                 A nemal si husle?

MAŤO             Nemal. Pazúrik neprišiel.

EVA                 Ale čo! Ja som ho v hudobke videla. Mala som totiž klavír, braček môj

prešibaný!

MAŤO             No… tak som tam nebol! No a čo? Už dva týždne tam nechodím… Aj dedko

povedal, že mám krátke prsty na husle a že ma naučí na ústnej harmonike.

A že sa bude s Pazúrikom rozprávať, lebo Pazúrik je jeho bývalý žiak.  No

a trochu sme sa pritom rozprávali aj o ockovi. A vtedy to povedal s tým

kankánom.

EVA                 Čo sa vzrušuješ, krpec? Ja to našim pod nos pchať nebudem! Nechám to na

dedka. Hovoríš, že ockovi verí… Dedko je síce švihnutý, ale na takéto veci

má  nos. Tiež sa mi to s ockom nezdá…

MAŤO             Akože čo?

EVA                 No že by podvádzal mamu!

MAŤO             Minule som počul, ako do telefónu plakala… Hovorila s nejakou kamoškou

a spomínala, že ocko má asi nejakú babu…

EVA                 To je blbosť! Nikdy sa s ockom nehádajú. Naši sú frajeri. Keď idú po ulici,

vyzerajú ako z nejakého filmu. Naša mama je kosť a ocko tiež nie je na

zahodenie.

MAŤO             A vieš mi vysvetliť, prečo sa ocko s nikým z nás nerozpráva?

EVA                 Neviem, krpec. Radšej spime.

MAŤO             A nevolaj ma krpec, ty buchta!

EVA                 Sklapni!

MAŤO             Rozkaz!

 

ZVUK               HUDOBNÝ PREDEL

 

5.

 

ŠIMON            Tak takto nejako si to predstavujem. Stanka bude sestrička-Ihlička, ja

budem doktor Pomaranč a ty, Maťo, budeš Tampónik-bonbónik.

MAŤO             Ale Šimon! Vy dvaja ste normálni, len ja budem akýsi sprostý tampón!

ŠIMON            Hlúposti! Decká sa musia chechtať, rozumieš? Kašli na to, či budeš

tampónik alebo bonbónik alebo čo. Tie decká si to… (zlomí sa mu hlas)

zaslúžia… chápeš?

MAŤO             No dobre… sorry, nechcel som byť pako.

ŠIMON            To je v poriadku. Ideme ešte raz?

STANKA           Netreba, Šimon, veď budeme aj tak väčšinou improvizovať. A beriem tie

knižky. Budem im čítať rozprávky a bude veselo. Stačí, keď sa stretneme

pred nemocnicou v sobotu.

ŠIMON            Dobre. Biele plášte a nosy donesiem. Tak sa majte, decká!

MAŤO             Ahoj!

STANKA           Maj sa!

ZVUK               (zatvorenie dverí)

MAŤO             Bol taký trochu čudný…

STANKA           Asi nevieš, ale pred pár rokmi mu zomrela sestra na leukémiu…

MAŤO             To som nevedel…

STANKA           Mala iba sedem rokov.

MAŤO               Ty, ja sa bojím, že to nedokážem…

STANKA           Neboj sa, dokážeš! Pozri sa vždy na mňa, ja sa budem usmievať ako tá

najlepšia sestrička na svete. Aj injekciu budem mať iba gumenú. Sem-tam

ťa ňou švacnem.

MAŤO             Čooo?

STANKA           Iba tak ľahko, aby sa decká smiali.

MAŤO             No dobre teda…

STANKA           Budeš sa smiať a pod tým červeným nosom si môžeš aj trošku poplakať. Ale

tak, aby to nikto nevidel.

MAŤO             Stanislava premúdra! Nie si ty náhodou kamoška našej Evy?

STANKA         Neironizuj, dobre?

MAŤO             Radšej by som babe Sovovej nosil tonové nákupy, ako išiel do tej nemocnice.

STANKA           To je tá vaša susedka?

MAŤO               Mhm…

STANKA           Ona sa tak volá? Že Sovová?

MAŤO             Aj sa tak volá, aj tak vyzerá. To si ešte nikdy nevidela! Vyzerá fakt ako sova.

Celá je taká mohutná a našuchorená, nohy ako paličky, nos zahnutý, biele

kučeravé vlasy a stále potriasa hlavou.

STANKA           Posmievať by si sa nemusel.

MAŤO                Veď ja sa neposmievam! Ale keby si ju videla, dala by si mi za pravdu. No

ja ju mám celkom rád, lebo nie je žalobaba.

STANKA           Na teba mala niečo nažalovať?

MAŤO             Ále… Nosím jej raz za týždeň nákup. Nie taký obyčajný, ale samé ťažké veci.

Minerálky, múku, zemiaky, cibuľu, karfiol, mlieko… Keby si ma videla, tak

odpadneš. Ruky mám vyťahané ako orangutan.

STANKA           To len tak?

MAŤO             Dáva mi za týždeň dva euráče.

STANKA           Za nákup je to dosť.

MAŤO             Niekedy jej aj vynesiem smeti a potom jej každý deň kontrolujem schránku

a nosím poštu.

STANKA           No a čo teda na teba nenažalovala?

MAŤO             Vieš, má hnusnú čínsku mačku. Sýriu.

STANKA           Čo si jej stúpil na chvost?

MAŤO             Nie, nie. Poslala ma kúpiť šunku.

STANKA           Pre Sýriu?

MAŤO             Ako vieš?

STANKA           Prirodzená inteligencia, Maťko. No pokračuj, pokračuj!

MAŤO             A tak som sa v tej horúčave vliekol so sieťkou plnou fliaš, ktoré ma búchali

do nôh, a navrchu tá šunka.

STANKA           Ty si ju zjedol! (smeje sa)

MAŤO             No zjedol! Vieš, čo sme mali v škole na obed? Mliečnu ryžovú polievku

a lekvárové rezance. Neviem, prečo je dovolené v dnešnom svete variť také

hrozné veci!

STANKA           A čo? Prišla na to?

MAŤO             Prišla, ale najprv ma podusila, sova pálená!

STANKA           Rozprávaj a preháňaj! (smiech)

MAŤO               Vraj poď, Martinko, poď, zahráme si šach. A kde je šunka? Začal som

sa potiť a potom som si vymyslel, že mi vypadla z tašky a kým som ju

zdvihol, priskočil obrovský labrador a zožral ju. A ona že hm…hm…

A potom sme hrali šach a tá baba zrazu že šach – mat! A celý čas sa na mňa

tak čudne pozerala, aj okuliare si založila, až som to napokon nevydržal

a priznal som sa, že som tú šunku zjedol. A ona ma dorazila úplne načisto:

                               Viem, viem, Martinko, ešte teraz máš kúsok šunky prilepený na líci.

STANKA           (smeje sa)

MAŤO             Ale neprezradila to našim, to si cením. Okrem toho som pre tú jej Sýriu kúpil

hneď na druhý deň šunku z vlastných úspor.

STANKA           To si teda zahviezdil! Neboj sa, v sobotu nám to dobre dopadne.

 

ZVUK               (HUDOBNÝ PREDEL)

 

6.

MAŤO             Čím si chcel byť, keď si bol taký ako ja?

DEDKO            Kozmonautom, smetiarom a hokejistom.

MAŤO             Vidíš, a stal si sa učiteľom.

DEDKO            A ty chceš byť čím?

MAŤO             Chcel by som byť slávnym futbalistom. Viktor Buchta si vygúglil, že Roony

má vraj týždenne dvestopäťdesiat tisíc eur! Počkaj, prepočítam ti to!

DEDKO            Nemusíš. Sedem a pol milióna korún. Za mesiac takmer tridsať. Slušné.

MAŤO             Čo? Iba slušné? To je špicové ! Porovnaj si svoj dôchodok!

DEDKO            Vráť sa na zem, synak. A okrem futbalu by si čo chcel robiť?

MAŤO             Ale ja to s futbalom myslím vážne! Teraz napríklad trénujeme trikrát do

týždňa!

DEDKO            Ty chodíš do futbalového klubu? Že o tom nič neviem!

MAŤO             Nie, do klubu ešte nechodím, ale na jeseň bude výber. Teraz trénujeme

v škole. A predstav si, máme v mužstve aj jednu babu. Ryšavú Marcelu z

piatej cé.

DEDKO            A to sa môže? Tak potom už nie ste mužstvo, keď je tam jedna žena.

MAŤO             Budeme hrať so základkou zo sídliska. Obidve školy sa dohodli, že môžu hrať

aj baby.

DEDKO            A dobrá je?

MAŤO             Dobrá. Je veľmi rýchla a na tréningu dala tri góly! Okrem toho švacla Paľa

Štrkáča svojím hrubým ryšavým vrkočom. Neurobila to naschvál, ale ja som

sa tomu potešil, lebo Štrkáč je zákerák. Už dvakrát ma naschvál potkol

a vždy ma ťahá za dres, keď útočím.

DEDKO            Takže ťa vlastne pomstila.

MAŤO             Mhm… Vieš, čo by sa dalo za tie milióny kúpiť?

DEDKO            A ty by si si čo kúpil, keby si ich mal?

MAŤO             Každý deň by som si napríklad kúpil štvoritú zmrzlinu!

DEDKO            Ech, synak! Ty by si mohol kúpiť štvoritú zmrzlinu celej škole a stále by si

mal takmer všetky peniaze!

MAŤO             Našim by som kúpil obrovský dom. Bol by tam aj bazén a tenisový kurt pre

Evu! Za domom by bol les a v ňom plno dubákov. A tam by si mohol chodiť,

kedy by sa ti zachcelo!

DEDKO            To je už lepšie ako zmrzlina. Akurát mama by sa mrzela, že by musela takú

opachu upratovať.

MAŤO             Ale dedko! Zaplatil by som aj upratovačov!

DEDKO            No a čo vaši, Maťko? Už je to lepšie?

MAŤO             Minule som otca trochu sledoval…

DEDKO            A to už ako?

MAŤO             No normálne. Zakrádal som sa ako vo filme. Ani do školy som nešiel.

DEDKO            Maťo!

MAŤO             Musel som, lebo som hneď ráno videl, ako sa stretol s jednou ženou!

DEDKO            Čože?

MAŤO             Pili spolu kávu a potom aj neskôr išli do cukrárne!

DEDKO            Nerozumiem tomu, nerozumiem. Určite to bol on?

MAŤO             No teda dedko! Ja si nevymýšľam!

DEDKO            Akosi mi to k môjmu Petrovi nesedí…

MAŤO             Ozaj, dedko, a bol si za tým Pazúrikom?

DEDKO            Prosím?

MAŤO             Či si bol za Pazúrikom!

DEDKO            Aha. Bol som, bol, dobre, že hovoríš. Povedal, že dieru do sveta s husľami

neurobíš. Vraj aby za ním vaši prišli a on im to vysvetlí.

MAŤO             Pošlem mamu, jej sa také veci dajú lepšie vysvetliť ako ockovi…

DEDKO            Ako myslíš, synak, ako myslíš.

MAŤO             Dedko?

DEDKO            Áno?

MAŤO             A ty by si si čo kúpil za toľké peniaze?

DEDKO            Ja?… Ani ti neviem. Keby sa dalo, ako sa nedá, všetky peniaze by som dal za

to, aby sa mi vrátila babka…

 

ZVUK               (HUDOBNÝ PREDEL)

 

7.

ZVUK               (nemocničná chodba, hlasy, ozvena)

SESTRIČKA      Á, Červené nosy sú už tu! To je super! Deti sa na vás tešia! Poďte, ideme do

sesterskej, tam sa môžete pripraviť.

MAŤO             (vnútorný monológ)

Asi budem musieť ísť na záchod, dvíha sa mi žalúdok z toho dezinfekčného smradu. Musím sa pozbierať, veď ako je asi Šimonovi?

ŠIMON            Si akýsi bledý, kamoš!

MAŤO             Uf!

ŠIMON            Tu máš plášť, tu je nos a nezabudni na tú misu s bonbónmi! Stanka berie

lízanky a ja zoberiem knihy.

SESTRIČKA      Takže aby som nezabudla: toto je doktor Pomaranč, toto je sestrička

Ihlička a tuto mládenec je Tampónik-bonbónik. Musím vás predsa

predstaviť!

ZVUK               (kroky po chodbe, v diaľke detské hlasy, otvorenie dverí, vrava zosilnie a potom stíchne)

SESTRIČKA      Deťúrence, aha, kto k nám prišiel! Sám doktor Pomaranč!

ZVUK               (detský smiech)

SESTIČKA         A táto sestrička Ihlička ma o chvíľku zastúpi!

ZVUK               (opäť detský smiech)

SESTRIČKA      A toto, deti, je Tampónik-bonbónik!

ZVUK               (detský smiech a výkriky: Bonbóny! Aj ja chcem! Aj ja! Aj mne daj!)

MAŤO             (vnútorný monológ podfarbený dobrou náladou okolo neho, smiechom, občasným výkrikom doktora Pomaranča alebo sestričky-Ihličky)

Keď sa smejú, vyzerajú ako ostatné zdravé deti. Stanka im rozdala lízankové injekcie a mne už rozchytali všetky bonbóny. Teraz počúvajú rozprávku. Keby nemali na rukách tie hadičky na infúzie, možno by som aj zabudol, že som v nemocnici. Ten malý chlapček pri okne počúva a má zatvorené oči. Asi sa mu lepšie počúva. Musím to vyskúšať. A… a to je čo? Veď to je Vierka! Triedna nám hovorila čosi o silnej chrípke a že Vierka bude trošku dlhšie chýbať. Vierka…

 

ZVUK               (kroky na chodbe, v diaľke tíchne detská vrava)

 

ŠIMON            No čo, Bonbónik? Nejaký si zostal zarazený.

STANKA           Náhodou – na prvý raz celkom dobré.

ŠIMON            Vezmem vás na zmrzku. Zaslúžite si. Poďte! Pozývam vás!

MAŤO             Ja… nemôžem, Šimon, nehnevaj sa. Vieš, ja som tam mal spolužiačku… Tu je

plášť, ja sa ešte vrátim.

 

ZVUK               (HUDOBNÝ PREDEL)

 

ZVUK               (v nemocničnom parku štebot vtákov, občasné rozhovory okolo chodiacich ľudí)

 

VIERKA            Vieš, že som si hodila dvadsať centov, či prídeš naspäť?

MAŤO             A čo ti vyšlo?

VIERKA            Načo to chceš vedieť? Veď si sa vrátil!

MAŤO             Len tak, či to vyšlo.

VIERKA            Vyšlo… Si zostal prekvapený, keď si ma uvidel, čo?

MAŤO             Mhm… Učiteľka hovorila, že máš chrípku…

VIERKA            To je dobre, že sme šli sem. Je tu tieň. Keď som chodievala okolo

nemocnice a ešte som nevedela, že tu raz budem, tak sa mi zdal tento park

taký nijaký. A teraz vidím, že je nádherný! Ozaj, dám si dolu šatku, dobre?

Je aspoň päťdesiat nad nulou.

MAŤO             (vnútorný monológ)

Aké má veľké uši… vyzerá úplne ináč. Je to Vierka a nie je to Vierka.

VIERKA            Si stratil reč?

MAŤO             No… nie, len je to také… iné.

VIERKA            Vyzerám ako netopier, čo?

MAŤO             Nie, kdeže!

VIERKA            Ale áno! Všetci tak vyzeráme… Vieš, čo bolo fakt hnusné? Keď mi zliezli

vlasy… keď som si večer ľahla spať. Hlava sa mi dotkla studeného vankúša…

MAŤO             A tebe je to teraz už jedno?

VIERKA            Akože čo?

MAŤO             Myslím, keď máš takú holú hlavu a okolo sú ľudia.

VIERKA           Vieš, najprv som nosila šatku aj v izbe, aj na chodbe, no a potom som

skúšala chodiť len tak. Najprv na oddelení, potom som si raz dala dolu

šatku v bufete a teraz som už zvyknutá. Je mi to jedno, lebo vlasy aj tak nie

sú dôležité. A dnes, tam dnu, to bola výnimka. Videla som ťa z okna a tak

som ti nechcela spôsobiť šok (smeje sa).

MAŤO             Si taká… silná.

VIERKA          Lebo musím… Babka mi hovorila, že keď budem silná, chorobu

porazím. Moja babka je múdra.

MAŤO             Môj dedko niekedy rozpráva smiešnosti, ale tiež je múdry.

VIERKA            Moja babka sa vyliečila zo zlej choroby. Dokázala to preto, lebo od začiatku

chcela chorobu poraziť. A ja to tiež dokážem!

MAŤO             Ja by som asi nebol taký silný…

VIERKA            To nie je pravda! Veď aj ty si si dnes nasadil červený nos a robil zo seba

šaša. Viem, ako neznášaš nemocnicu. Raz si mi vravel, že je to

najhnusnejšie miesto na svete.

MAŤO             Ale to sme hrali len takú scénku. To nič nie je…

VIERKA            A keby si sa mal prekonať a napríklad ísť s tým červeným nosom odtiaľto až

domov. Dokázal by si to?

MAŤO             (vnútorný monológ)

Asi by som to nedokázal. Všetci by na mňa pozerali ako na dementa. To by som musel prejsť touto ulicou, potom okolo ihriska, kde dnes trénujú naši chalani a ryšavá Marcela, potom by som asi stretol všetkých susedov, lebo by určite všetci boli vonku… nie, asi by som to nedokázal…

VIERKA            No tak dokázal by si to? Podľa mňa áno.

MAŤO             Jasné, to nič nie je.

VIERKA            Hocikde by si si ho dal?

MAŤO             Hocikde.

VIERKA            No vidíš, hovorila som.

MAŤO             Nepochybuj.

MAŤO             (vnútorný monológ)

Vraj nepochybuj. Ani neviem, kde som to slovo vyhrabal. Aký som ja zrazu frajer. Ak si tu niekto zaslúži zlatú medailu, je to Vierka.

VIERKA            Musím už na olovrant.

MAŤO             Tak sa teda maj. A drž sa…

VIERKA            No ja čakám.

MAŤO             Na čo?

VIERKA            No na to, ako si nasadíš nos!

MAŤO             Ale… ja som ho dal Šimonovi aj s plášťom. Prídem nabudúce a potom si ho

dám!

VIERKA            Aha… Tak ahoj! A ďakujem za bonbón! (smiech)

MAŤO             Ahoj!

 

ZVUK               (HUDOBNÝ PREDEL)

 

8.

 

MAŤO             Ty kokso! Chápeš? Ja som mal ten nos vo vrecku!

EVA                 Vedela som.

MAŤO             Fakt?

EVA                 Tak dobre. Tušila som to.

MAŤO             Ja som taký magor!

EVA                 Možno si ešte nedospel…

MAŤO             No teda!

EVA                 … nedospel si do štádia, keď človek získa nadhľad. Keď sa trochu odpúta!

Chápeš? Na druhej strane som ťa obdivovala, keď si sledoval ocka. Ja by som

mala nervy. Alebo keď zatĺkaš tú svoju hudobnú. To chce tiež odvahu, nie?

MAŤO             Ale nie. Odvaha by to bola asi vtedy, keby som našim povedal pravdu. Že sa

nehodím na tie husle. Takto to nechávam dedka, aby to šiel za Pazúrikom

hasiť. Niekedy som taký slabinger…

EVA                 Ale nie si, Maťo. Vlastne si mi ani nepovedal, ako bolo v nemocnici.

MAŤO             Nakoniec som to dal! Mal som misku s bonbónmi, ani som veľmi nemusel zo

seba robiť veselého, urobili to za mňa Stanka so Šimonom. Ja som bol iba

taký prívesok. No a potom, keď som zbadal medzi deťmi Vierku… tak to ti

bol šok! Nečakal som to. Keď sme skončili, išli sme sa s Vierkou prejsť do

parku.

EVA                 Vierka z vašej triedy?

MAŤO             Mhm.

EVA                 A ako to znáša?

MAŤO             Predstav si, že ona bola veselšia ako ja… Bola taká silná, že dokázala byť veselá…

EVA                 Hm…

MAŤO             Na chvíľu sa mi zdalo, ako keby bola odo mňa strašia. A predstav si, dala si

dolu šatku! Skoro som odpadol.

EVA                 Tak to ja by som asi nedokázala.

MAŤO             Možno ma chcela vyprovokovať. Alebo šokovať. Ja neviem! Ako keby som

zrazu bol v inom svete. Nevedel som, ako sa mám tváriť! Keď som videl, aké

má veľké uši, chcelo sa mi strašne smiať a potom som sa za to hanbil. Celý

čas som mal stisnuté zuby! Bál som sa, že mi začnú drkotať…

EVA                 Veď dnes bolo horúco.

MAŤO             To s tým nesúvisí!

EVA                 Ja viem, braček. Iba chcem, aby nám bolo trochu veselšie…

MAŤO             Chápeš? Nedokázal som si nasadiť ten blbý nos a prejsť sa po ulici. Vierka si

dala dolu šatku a ukázala sa mi s holou hlavou! A ja machrujem ako blbec.

Vraj nepochybuj, tak som jej povedal… Zaklamal som, že nos som dal

Šimonovi a mal som ho pritom vo vrecku.

EVA                 No tak! Nabudúce ju pôjdeš pozrieť a keď budeš od nej odchádzať, tak si ten

nos nasadíš a bude.

MAŤO             Mhm…

EVA                 Pśśśt! Tichšie…

ZVUK               (z vedľajšej miestnosti počuť hlasy)

OTEC               No to nemyslíš vážne!

MAMA            A čo si mám myslieť, Peter?

OTEC               Nič! Nič si nemáš myslieť. Všetko bude v poriadku, len ešte vydrž! Buď trpezlivá!

MAMA            Chodíš po dome ako tieň! Slova nepovieš. To je v poriadku?

OTEC               Margita…

MAMA            To už nie si ty! Každú sobotu si tu v hale poskakoval s tým svojím karate, to

tvoje huch-ech-huch nám liezlo ráno na nervy, lebo sme ešte chceli spať! Ale

teraz mi to chýba! Rozumieš? To tvoje šialené karate mi chýba!

OTEC               Margita…

MAMA            Peter, ešte raz: ak niekoho máš, povedz mi!

OTEC               Gita, ty si sa zbláznila!

MAMA            Tak prečo chodíš domov tak neskoro? Prečo nikomu nepovieš ani slovo? Už

nie sme tvoja rodina alebo čo?

OTEC               Tak dobre… už dva mesiace nemám prácu.

MAMA            Akože nemáš? Veď každý deň ráno odchádzaš do práce a popoludní sa

vraciaš…

OTEC               Vieš, aké je to strašné, chodiť toľké hodiny po uliciach, kaviarňach,

a cukrárňach? Každú hodinu posúvať ručičku na hodinách dopredu, aby mi

už konečne padla a mohol som ísť domov?

MAMA            Peter… Prečo si mi nič nepovedal?

OTEC               Každý deň sedím v knižnici a čítam inzeráty! Vieš ty, na koľkých pohovoroch

som už bol? Vždy, keď som ti povedal, že idem na služobku, som išiel na

pohovor. Elegantne, lebo na vzhľade záleží. Ale všetko to bolo na figu!

Borovú figu!

MAMA            Peter… skúsme spolu porozmýšľať.

OTEC               Už som sa aj stretol s bývalou spolužiačkou. Soňou Malou, poznáš ju. Skúša

mi pomôcť. Sonduje jedno miesto u Krkošku.

MAMA            U toho Krkošku?

OTEC               U toho. Neviem, čo máš proti nemu. Je to dokonca nejaká jej vzdialená

rodina. No áno, majú nechutne veľa prachov, ale on robí od vidím do

nevidím. Nie je to ten rýchlovykvasený podnikateľ. Mal šťastie, bol v pravej

chvíli na pravom mieste a chytil šancu za pačesy. No a vyšlo mu to. Ja mu

nezávidím.

MAMA            Ach, Peter…

ZVUK               (hlasy rodičov stíchnu, odišli z vedľajšej miestnosti)

EVA                 Tak to ma podrž… Chudák ocko.

MAŤO             Ty kokso! Ja som ho vtedy stretol na námestí a on pritom… keby som to vedel!

EVA                 Netráp sa.

MAŤO             A ešte som ho očiernil pred dedkom. Akože má asi nejakú priateľku.

EVA                 Vidíš? Náš dedko svojmu synovi verí! Čo ti to vtedy povedal?

MAŤO             (smeje sa) …že ocko skôr bude na námestí tancovať kankán, ako by niekoho

mal! Dedko je čávo. On vždy vie čo a ako.

EVA                 Nezabúdaj, že má šesťdesiatpäť. V takom veku nevedieť by bola hanba.

MAŤO             Myslíš si, že aj my raz budeme všetko vedieť?

EVA                 Len snívaj! Nikto nevie všetko.

 

ZVUK               (HUDOBNÝ PREDEL)

 

9.

 

Zvuk                (zvuky na nemocničnej chodbe)

MAŤO             Dobrý deň!

SESTRIČKA      Á! Tampónik-bonbónik! Prišiel si za deťmi? A čo tak sám? Doktora

Pomaranča a sestričku-Ihličku si kde nechal?

MAŤO             Nie, nejdem za deťmi, idem za Vierkou Strakovou.

SESTRIČKA      Z toho nič nebude, Bonbónik!

MAŤO             Prosím?

SESTRIČKA      Vierku sme už pustili domov. Mala dobré výsledky, tak sme to riskli, čo ty

na to? Ale nie že ma prezradíš, to ti len preto hovorím, že ty si už tak napoly

náš…

MAŤO             Aha… Tak ďakujem!

SESTRIČKA      Maj sa, chlapče.

ZVUK               (Maťove kroky na chodbe, vychádza z budovy, ruch ulice)

MAŤO             (vnútorný monológ)

To je teda super… Tak ja som si celý mesiac každý večer trénoval chôdzu s červeným nosom! Chodil som okolo nášho domu a robil som sa, že niečo hľadám. A teraz som prišiel zbytočne… Ale veď to je vlastne dobre, lebo Vierka je už doma. Možno už príde aj do školy! A čo ak si aj v škole dá dolu šatku? Len nech sa jej skúsi niekto smiať! Zbijem ho! Normálne ho zbijem, môžu mi dať aj trojku zo správania. Nech… No čo ak to nedokážem? Čo ak sa zľaknem a budem ticho čušať a ten king-kong Zolo sa jej bude vysmievať? Tak to teda nie! Dokážem to! A hneď teraz všetkým ukážem, že ja slovo viem dodržať. Sľúbil som Vierke ten červený nos? Sľúbil. Dodržal som slovo? Nedodržal. Ale teraz dodržím! Už nebudem chodiť s nosom iba okolo domu… Nie, nebudem skláňať hlavu, budem sa dívať všetkým do očí. A keď sa mi budú smiať, poviem im: Vierku už pustili domov! Tak!

 

ZVUK               (v hale počuť tlmené ockovo huch-ech-huch – ocko cvičí)

 

MAŤO             (otváranie vchodových dverí, zvuk zosilnie) Ocko! Ty zasa cvičíš?

OTEC               Ua! Ua! Huch! Huch! Áno, Maťo, už bolo načase.

MAMA            (z kuchyne) To si ty, Maťko?

MAMA            (príde do haly) A čo to máš na tvári?

MAŤO             Jáj! Úplne som zabudol. Bol som pozrieť Vierku v nemocnici.

MAMA            S tým gumovým nosom?

MAŤO             To je také zamotané… Najprv som prišiel bez nosa. Potom tam už Vierka

nebola, lebo ju pustili domov. Mala vraj lepšie výsledky. A potom som si dal

ten nos.

MAMA            Ale veď ste tam dnes nemali akciu!

EVA                 (príde z kuchyne) Nechaj tak, mama, Maťo nám dnes dospel.

MAMA            Nerozumiem.

OTEC               Niekedy netreba všetkému rozumieť. Huch! Ua! Ua! Huch! Chystajte obed,

som hladný ako desať vlkov!

ZVUK               (zvonček)

MAMA            To bude dedko. Otvor, Maťo!

ZVUK               (otváranie dverí)

DEDKO            Á! Všetci sú v hale! To na moju počesť?

MAMA            Dobrý deň, otec, poďte do jedálne. A vy všetci tiež! Ide sa obedovať!

ZVUK               (všetci sa usádzajú okrem otca)

MAMA            Peter, no kde si?

OTEC               (prichádza do izby) Musel som sa rýchlo osprchovať.

DEDKO            Tak už zasa cvičíš karate?

OTEC               Otec, Margitka, deti, musím vám niečo povedať… Posledné dva mesiace to

nebolo bohviečo. Firma sa položila, prišiel som o prácu… zle som to

prežíval. Prepáčte mi, ale nedokázal som sa zmobilizovať. Bol som na

sedemnástich pohovoroch a nič… Dnes ráno mi zavolala moja bývalá

spolužiačka a mala pre mňa dobrú správu: od prvého nastupujem v jednej

firme. U otca tvojho spolužiaka Krkošku, Maťo. Na pozíciu ekonóma.

MAŤO             Krkošku nemám rád, ale len nech sa skúsi vyvyšovať!

MAMA            Prestaň, Maťo.

OTEC               Ja viem, že som sa správal čudne. Ale akosi to bolo silnejšie ako ja. Nevedel

som, že je to také zlé prísť o prácu v malom meste.

EVA                 Veď si nám to mohol povedať, ocko!

OTEC               Nie, nechcel som, aby ste sa trápili pre moju prácu.

DEDKO            Synak! Takto sa trápili pre niečo iné. Ale zahoďme starosti za hlavu

a poďme jesť, lebo nám vychladne polievka.

MAŤO             Ocko, a budeš robiť aj cez prázdniny?

OCKO              Budem, Maťko. A s akou radosťou!

MAŤO             Takže na dovolenku asi nepôjdeme…

DEDKO            Treba rozlišovať medzi podstatnými a nepodstatnými vecami, chlapče. Ale

to je dobre, že tento rok nepôjdete na dovolenku. Prídete ku mne do

záhrady a tam to roztočíme! Motyka, hrable a polievacia hadica! Super

destinácia, vážení!

ZVUK               (smiech)

ZVUK               (ZÁVEREČNÁ MELÓDIA)

 

 

 

 

 

 

FacebookmailFacebookmail