Lúky tancujú koreňmi tráv

Luky tancuju obalka

 Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, Bratislava 2011 (grafická úprava a sadzba: Hana Fašungová, foto obálka: Marta Hlušíková, 48 strán)

 

 

 

 

 

Výber z veršov:

 

Hľadela som naruby

Medzi nohy kuchynského stola
sa zmestí tisíc životov až dovtedy,
kým neprinesú oheň.
Zbabelo bránim vlastný dych,
veď rohy miestností
sú bezpečné
ako boží kôš.
S riekou za chrbtom,
čo ľahkonoho prehladkáva
svoje kamene
do tichého pieskovenia,
a s lúkou, čo tancuje
koreňmi svojich tráv.
Lebo raz som videla do života zeme:
s hlavou pri poznaní pravdy,
s rukami kŕčovito zovretými
nad lúčnymi tanečnicami.
Niekto by povedal, že im hrozím.
A ja som len hľadela naruby.

 

Náš priateľ Majo

Náš priateľ Majo
robil obyčajné veci,
čo voňali zázračnom.
Potom nebo mávlo krídlom
a on odišiel tak jednoducho,
ako keď na jeseň odletia vtáky
a zrno nechajú rozhádzané
po poľných cestách.

 

Pri lenivom Dunaji

Ešte stále cítim v nohách
úteky  pri lenivom Dunaji,
zakázané a voňavo sladkotrpké.
Ako kŕdeľ sojok
sme zametali chodníky vlastným strachom.
Aj v rozprávke sa trikrát bojuje
o miesto na slnku.
Len vtedy sme ešte nevedeli,
že naše kopije sú už dávno
drevené.

 

V ten neskorý adventný čas

Na brány netreba vôbec klopať.
Sami sme ich otvárali
dymovým hieroglyfom.
Akí sme niekedy múdri.
Len o makové zrnko ďalej
od čiary poznania
v ten neskorý adventný čas,
keď sú plné vlaky teplých dlaní.
No my ako prikovaní
počúvame slová,
ktoré už nemali odznieť.
S ktorými sa už nerátalo.
Tak hrubo nás sotili k hudbe!
Počuli sme padať špendlíky.
Krútili sme sa v mäteži slov
a slepo hľadeli na dary,
ktoré sa nedávajú dvakrát.
Tak blízko sme boli,
tak blízko…

 

Metafora je kruh

Metafora je kruh, povedal.
Až po rokoch sa mi pravda vrátila
vo venovaní písanom dušou.
Tridsať clivých básní a jedna
mnou potichu preletelo
ako prsteň hadieho kráľa.
I dobrí jazdci padajú občas z koní…

 

Nehovorte mi o človeku

Býva čas, že Hippokrates
si berie voľno a skrýva sa
medzi ľuďmi.
Nehovorte mi vtedy o človeku.
Iba nemé ústa vo mne zostali
na druhej strane skla.
Ako film vo filme.
Nemali mi povedať,
že si sa po kútoch hľadal,
odháňal čierne mačky
a tajne si si schovával topánky
pod posteľou.

 

Tisíc malých stonožiek

S dvojsrdcom pod kabátmi
sme v ozvene svojich krokov
hľadali trúbku Louisa Armstronga.
Až na druhý koniec bieleho mesta
sme preniesli tie kvílivé tóny,
ktorými sme pošteklili hluché uši –
tajne nás vpustili ako votrelcov.
A potom sa noc plná tušených štiav
zlomila.
Natriasala sa
zeleným
dupotom,
ktorému pristrihli krídla,
až ju ukradlo ráno tiché ako po vymretí:
z otvoreného okna na nás padal sneh.
Na poduške nechával mokré bodky,
ako keby tu stepovalo
tisíc malých stonožiek.

 

Čas na kopcoch

V rozprávkach stačí mať v krpci
bylinku
a otvára sa zem.
Chlapec si dlho myslel,
že stačí potriasť zväzkom kľúčov
a otvoria sa dvere.
Keď objavil pravdu,
akoby ho niekto olúpil.
A ešte jedno zimné ráno:
vo dverách ten istý chlapec
s rozbitou vianočnou guľou
v ústach.
Vtedy sa zastavuje na kopcoch čas,
čo do dolín nepustí žiadnu ozvenu.
Chlapcova rozprávka na pokrčenom papieri
tušenými písmenami
taká nespravodlivá k druhorodeným
zrádza svojho draka,
aby sa upokojili vody.

 

Báseň z vlaku

Koly.
Také kostrnky,
čo pichajú Bohu do päty.
Ako keby niekto potancoval po pasienku
a nechal tam zapichnuté podpätky.
A potom vyskočia oranžové maky pri trati,
čo vždy svietia neskutočne dlho,
kým zmiznú za zákrutou.
A ďalej imelá ako tehotné zelené vtáky
nad slepým múrom nárekov
(taký strom s imelom
je ako žena, čo si dá urobiť plastiku).
Naľavo mizne za kopcom
maličká veža kostola,
ako keby sa potápala.
Vypískala ju dedina
a jej hroby ako sivé rybie očká bez lesku.
Kým zacítim vôňu starého oleja na stanici
(vždy tam neskutočne fúka),
ešte sa za oknom mihnú
dva barany v jednom malom dvore.
Odchádzam z kupé.
Muž oproti má na malíčku
otlačené miesto od obrúčky.

 

Ja som tá

Kričím potichu
a keď sa prelievam popod dvere,
hlavu si vrastiem
do prstov
a potom si ju schovám
medzi sivú popolavú,
lebo parížska modrá sa dávno minula.
Vždy bežím päť metrov
pred životom
s plávacími blanami
v povinnej výbave.
Zrazu mi prischne
strelka na severe,
oštrkovie mi úsmev
a ja som tá,
čo šúcha hlavou
o steny.
Najradšej by som
veterným mlynom odlomila
všetky lopaty.

 

Smejem sa trojrozmerne

Všetky horizonty sú moje,
hoci lietam s nohami prischnutými
do jediného bodu.
Dvojhlasne plávam
od steny k stene
a na kovy v mojom tele
sú slabé všetky magnety.
Šípy ladia domodra
bez jedinej stopy.
Denne ich posielam
ako zrýchlenú batožinu
svojich právd
na miesta
tisíckrát ohmatané.
Smejem sa tak trojrozmerne,
že si zajtra oprášim
všetku hrdzu z viečok.

 

Slepota

Za hrmenia organov
sa klaniame
tým chlapčekom kučeravým
a Boh pritom spieva
v listoch lúčnej trávy.

 

Na těšínskom nástupišti číslo tri

Vtedy na nástupišti číslo tri
slnko vyťahovalo pehy
mladým dievčatám, ktoré ich
so smiechom otriasali
k nohám lavičky.
Čakali tam holuby.
Lačno zobali
do tej výskajúcej mladosti
prvé dierky.

 

Súkromné šťastíčka

Do kina na námestí
sa zostupuje dvanástimi schodmi
do vône čokoládových bonbónov
a rumových praliniek.
Môj dedko Franz, ktorý kino staval,
tú vôňu miloval.
S kakaom a vanilkou pod kabátom
si večer čo večer
na plátne odžíval
svoje súkromné šťastíčka
a teraz podpláca svätého Petra
bonbónmi,
z ktorých vyjedol plnku.

Môj dedko nedaruje nič
takému nebu,
v ktorom nerastú hríby.

 

Kľúčiarka

Ráno čo ráno
sádzala teplé mliečne kvapky
do tenkých čiar bielej symfónie.
Do koryta strúhavala mydlo s jeleňom
a na studenom kameni
mydlila oči túžbam, aby si nezvykli plakať.
Guľôčkami ruženca ohmatanými až na kosť
triafala do zlých ľudí
a v nedeľu nimi cukrovala slivkový koláč.
Keď padol večer,
šťastie ukryla do geletky plnej masti
a pesničkám skrúteným v šedivom chvostíku
opatrne odomykala trinástu komnatu.

 

Ružový donkichot

Zmrzlinár na rohu ulice
nám za šesťdesiat halierov maľoval
smotanovoružové
korintské stĺpy,
ktoré zdobil tajomnými
tureckými slovami
a bielym úsmevom.
Keď zaplavil sladkými kvetmi
celú ulicu,
schoval si drobné do vrecka nohavíc,
sadol si na bicykel
a tlačil svoj zmrzlinový dom
ulicou pri Váhu až na most.
Keby šiel peši,
bolo by vidieť jeho zhrbené
donkichotské plecia.

 

Dvaja na plytčine

Dvaja čudáci
s kvapkou európskeho ozónu
v zafajčených pľúcach
núkavali sa detvami
a v nedeľu bystricami
pod pokriveným agátom
na  Piešťanskej ulici.
Jednému sedela pod baretkou
kankánová slečna,
za ktorou zodral niekoľko
bicyklových duší,
druhého v noci volával otec,
čo sa nevrátil z ruského frontu
do viedenskej krajčírskej dielne.
Obaja ako vyvrhnuté veľryby,
čo prišli dodýchať
na plytčinu
pred raňajším východom slnka.

 

Sizyfove vosky

Tí traja tam tak viseli!
Dlaňami dvoch sa rozčesli šance
a ten jeden priklincovaný k oblohe
ako slepé zrnko korenia
zrazu uvidel, že mu z krídel
vytiekli všetky vosky.
V zlomku sekundy vedel:
obetaví a poslušní
nepoznajú knihy s vytrhnutými listami.
Keď ležal s ostatnými ako ten,
čo je trieskou, keď sa rúbe les,
medzi prstami na rukách
mu rástla tráva.

 

Kováčňa december 2011

Kováčňa
december 2011

 

FacebookmailFacebookmail