Čo baby nedokážu

 Co baby nedokazuS pani Alenou Wagnerovou na Bibliotéke 2011

                                                                S pani Alenou Wagnerovou na Bibliotéke 2011

Existujú také činnosti, čo baby nedokážu – stačí sa ticho, spoza stromu, pozerať na čisto pánsku jazdu, keď sa ohnisko dá zahasiť aj ináč ako vodou z potoka.

Mladé letá, Bratislava 2011 (Ilustrovala: Alena Wagnerová; Dizajn: Svetozár Mydlo; 92 strán)

Mladé letá, Bratislava 2015 – dotlač (Ilustrovala: Alena Wagnerová; Dizajn: Svetozár Mydlo; 92 strán)

Ako elektronická kniha (načítala Jitka Krišková, Levoča: SKN, 2013) vo formáte MP3 a WMA DRM 10

Príbeh dvoch bratov, Maťka a Branka, ktorí najprv nechcú novú babu do rodiny. Až keď zistia, ako ich sestrička Lilinka musí bojovať o život, prijmú ju medzi mušketierov.

Kniha ocenená slovenskou sekciou IBBY ako „Najkrajšia detská kniha jesene 2011

Podľa knihy Čo baby nedokážu vznikla v r. 2022 monologická rozprávka Piata mušketierka, ktorá si z festivalu Zázračný oriešok v Piešťanoch odniesla Cenu odbornej poroty.

 

 

Piata mušketierka

Ako sa vyrovnať s novým súrodencom v rodine? A čo s tým, ak sa do chalanskej súrodeneckej zostavy má dostať baba? Táto téma sa v poslednom čase objavuje pomerne frekventovane v slovenskej knižnej tvorbe pre deti. Marta Hlušíková z nej vytvorila základ humorného rozprávania o dvoch výmyselníkoch, bratoch Maťkovi a Braňovi, ktrí čelia novým životným skúškam a skúsenostiam v súvislosti s očakávaním narodenia sestry. Maťko a Braňo majú vlastnú chalanskú partiu. Vlastne dve. A ani do jednej sa im sestra akosi nehodí. Ako môže zapadnúť do chalanskej (mušketierskej) bandy a plniť „rytierske úlohy“? Nebude sestra prekážať v štvorčlennom chlapskom rodinnom klube (Maťko, Braňo, otec, dedo), do ktorého akosi nezapadajú ani babka a mama? Aspoň chlapci si to myslia. Navyše, s maminým tehotenstvom sa život v rodine prudko otočil. Pozornosť sa presunula iným smerom. Mama sa správa inak, dokonca aj vyzerá inakšie.

Naznačené problémy umožnili autorke pracovať so situačným humorom. Využíva najmä posun v perspektíve pohľadu detí na rodinnú situáciu. Umožňuje jej to aj rozprávanie v ich-forme, rozprávačom je starší z chlapcov, prvák Maťko. Je typom malého mudrlanta, ktorý si pozorne všíma svet dospelých, „nasáva“ ich názory, napodobňuje ich. Jeho pohľad odkrýva detskú logiku, príznačnú  veku oboch chlapcov…

Hlušíková plasticky vykresľuje atmosféru príprav rodiny na príchod nového člena. Využila pritom tradičný motív ohrozenia, ktorý predstavuje pre hrdinov zlomový bod v ich rozmýšľaní. Sestra Lilinka sa narodí predčasne a bojuje o svoj život v nemocnici. Strach o život sestry zmobilizuje chlapcov a pomôže im zmieriť sa s tým, že o svoju pozíciu v rodine sa budú musieť deliť. Navyše, sestrička statočne bojuje o život – preto je rodenou bojovníčkou-mušketierkou.

Hlušíková patrí k autorom, ktorí svoju výpoveď stavajú na presvedčivo porozprávanom príbehu. Knižka predstavuje typ ľahkého, zábavného čítania pre deti mladšieho školského veku. Nepochybne zaujme i širší okruh čitateľov.

(Timotea Vráblová, Knižná revue, číslo 12 z 13. 6. 2012, str. 4-5)

 

Z čitateľského maratónu v Krompachoch (5. jún 2014)

 

KRO Baby 1

 

 

 

 

 

KRO Bab 2

 

 

 

 

 

KRO Baby 3

 

 

 

 

 

 

Ukážky:

Nemáme normálnu rodinu    

     Ja a môj brat Braňo nemáme normálnu rodinu. V každej normálnej rodine sa totiž mama stará o svoje deti, prenasleduje ich, keď si neumývajú ruky a nečistia zuby, a pripravuje im raňajky, ktoré sa dajú jesť. Otcovia kontrolujú žiacke knižky, pijú pivo a chodia na futbal. Babky zavárajú, spievajú a dedkovia hrajú šach.
Našu rodinu musela niekedy v praveku postihnúť nejaká duševná pohroma. Keby rozdávali medailu za inakosť, mali by sme ju v nadživotnej veľkosti vyvesenú nad vchodom, lebo: moja mama každé ráno cvičí päť Tibeťanov, ukazuje nám strašné obrázky bacilov, ktoré sa do nás  nasťahujú, keď si nebudeme umývať ruky a nekontroluje nás, či si čistíme zuby, iba nám povie, aby sme si odkladali do prasaťa na zubára. K tomu všetkému nám nevarí normálne raňajky, ale predloží pred nás hnusnú kašu. Vraj cereálie s jogurtom a ovocím. Žiadne rožky s maslom a salámou, žiadnu praženicu. Ocino mi raz za mesiac povie, že sa učím pre seba a keď sa mi nechce, aby som zasignalizoval, vybaví u smetiarov zaúčaciu brigádu. Babka sa často hrá na Sherlocka Holmesa a dedko nám rozpráva historky, po ktorých nemôžeme večer s Braňom zaspať. Okrem toho sú v našej rodine štyri psy. Je toto všetko normálne?

Už viem, čo baby nedokážu

 – Dnes vám teda ukážem, ako sa kladie ohník. Pravý indiánsky. Lúka, na ktorej bude oheň horieť, je však dosť ďaleko, – povedal ráno dedko a pod jeho dozorom sme si museli do batohov nabaliť chlieb, cibuľu, špekáčiky a fľašu s vodou. Ocka sme nechali opravovať strechu a pod dedkovým vedením sme vyrazili na indiánsky pochod.
– Ja by som naložil ohník tu, pod stromom, – navrhol Braňo, lebo sa mu nechcelo ísť cez celú horu.
– Aj ja, – pridal som sa.
– A keby si bol strom, páčilo by sa ti stáť rovno nad ohňom? –zapichol dedko do mňa oči. Vždy zapichne najprv do mňa, lebo som starší a mám mať vraj rozum.
– Asi by ma pálili konáre. Aj listy…
– No tak vidíte. Pri takom ohni môžu v hniezdach zhorieť aj malé vtáčiky. Oheň pod stromom radšej nikdy neklaďte.
Obaja s Braňom sme si vydýchli, lebo sme možno zachránili život malým vtáčikom. Hneď sa nám kráčalo veselšie. Keď sme si po hodinovom pochode mysleli, že zo sveta zmizli všetky lúky, konečne sa tá naša objavila. Rástla na nej vysoká tráva, ktorú prefukoval slabý vetrík. Vyzerala ako trávové more.
Chceli sme si konečne sadnúť na staré vysušené pne, no náš dedko Ďusi bol zrazu indiánskym náčelníkom a vydával rozkazy:
– Indián nesmie byť unavený! Maťo donesie drevo, Braňo pripraví špekáčiky a cibuľu! Až keď sme to vykonali, dedko nám začal ukazovať, ako sa indiánsky ohník kladie: najprv sa opatrne odstráni tráva, ohnisko sa vyloží dookola kameňmi, aby plameň neušiel, a zo suchých vetvičiek a zápaliek sa vyčaruje prvý plamienok. Dedko ohníku postupne pridával ďalšie halúzky a konáriky, až kým sa nerozhorel. Potom sme si na prútiky, ktoré dedko narezal, ponapichovali špekáčiky s cibuľou.
– Kto ťa naučil robiť oheň? – spýtal som sa dedka Ďusiho, keď sme dojedli posledný špekáčik. Ten však neodpovedal. Presne ako včera večer. Oddychoval. Klobúk mal položený na tvári, brucho sa mu pravidelne dvíhalo a klesalo a ticho chrapkal. Ako keby niekde veľmi ďaleko hrmelo.
Opatrne sme sa s Braňom odplazili z lúky na kraj lesa, lebo sme si mysleli, že by sme mohli pohľadať nejaké huby.
– Počuješ? – zastavil sa zrazu Braňo a vypleštil oči.
Naozaj! Náš indiánsky náčelník sa s niekým háda! Rýchlo sme pribehli k ohňu. Zistili sme, že kým si dedko ticho hrmel, obhorela mu pravá topánka. Teraz nadával nevedno či topánke alebo sám sebe.
– Kde len teraz zoženiem také topánky? Z pravej kože! Mäkučké! Čo mi len tá moja povie? – bedoval.
Dedko Ďusi ešte chvíľu lamentoval, potom rozhrabal uhlíky, aby ohnisko čím skôr vychladlo, a všetci sme sa začali chystať na spiatočnú cestu. Napokon sme chceli ohnisko zaliať vodou z blízkeho potoka, ale dedko povedal, že praví Indiáni to robia úplne ináč. Doteraz som ešte nikdy necikal do ohniska. Teraz sme si to s Braňom konečne mohli vyskúšať.
– Toto baby nedokážu! – zasmial sa dedko Ďusi a my sme sa chichúňali s ním.

Byť mušketierom nie je až také zlé

     Paľo Hruška vymyslel, že my traja, to znamená ja, on a Ervín Machuliak, budeme traja mušketieri. Vraj mu starší brat rozprával o tom, ako traja mušketieri vždy bojujú za tú istú vec a majú heslo: jeden za všetkých a všetci za jedného.
– To znamená, že ak ti bude ubližovať napríklad odporný Jožo Svinec z tretej bé alebo nejaká baba, tak my dvaja s Ervínom ti prídeme na pomoc, – vysvetľoval mi ráno pri školskej bráne.
– Keď sa niektorému z nás niečo zlé stane, tak ostatní dvaja budú stáť pri ňom? To je dobre vymyslené, – tľapkal som Paľa Hrušku po pleci, aby bol rád. Aj ja som už počul o troch mušketieroch a trochu ma mrzelo, že som s takým dobrým nápadom neprišiel sám. Veľakrát sa mi stáva, že vymyslím super veci a potom ich vymyslí aj niekto druhý a začne o nich hovoriť skôr ako ja. Nabudúce si dám na to pozor.
– A ako budeme volať o pomoc? Mali by sme si vymyslieť heslo, – hovorím.
– Tajné heslo! – dodáva významne Paľo.
– Jasné, že tajné! – hnevám sa, lebo Hrušiak chce mať vždy to najhlavnejšie slovo. Už-už som mu chcel niečo povedať, ale prišiel Ervín Machuliak. Paľo mu rýchlo vysypal svoj plán a Ervín súhlasil. Dokonca aj tajné heslo vymyslel: ten z nás, kto bude potrebovať pomoc, musí dvakrát žmurknúť pomaly a trikrát rýchlo. Potom sme si to nacvičovali a Darina-mandarina, ktorá išla okolo, si myslela, že nám niečo spadlo do oka, pozrela sa hore a potom si buchla hlavu o stĺp. Tak jej treba, mandarine, keď je zvedavá.
Nikdy by som si nebol pomyslel, že mušketiersku pomoc zorganizujeme hneď na druhej hodine. Mal byť totiž telocvik, ale Cibuľa nám prišla oznámiť, že po zvonení príde do triedy zástupca riaditeľa, ktorý bude robiť prieskum, ako vedia žiaci počítať. Že sa zisťuje, či sme v matematike lepší ako prvá cé.
Ervín Machuliak bol najlepší v telocviku, ale najhorší v počítaní. Zľakol sa, aby ho zástupca riaditeľa nedal prepadnúť, a preto sa zúrivo obzeral na mňa, na Paľa Hrušku a žmurkal. Dvakrát pomaly a trikrát rýchlo. Vtom som si uvedomil, že heslo síce máme, ale nedohodli sme sa, čo mušketierske máme vlastne urobiť.
– Ervín žmurká, – syčím Paľovi do ucha. Paľo to určite mal vopred premyslené, lebo vyskočil a išiel Cibuli niečo povedať. Tá prišla k Ervínovi, niečo sa ho spytovala, položila mu dlaň na líce, potom kývla na mňa a na Paľa Hrušku a hovorí:
– Choďte s ním, chlapci, k zubárke. Pomôžte, keby mu bolo zle.
Neveriacky sme sa dívali na Ervína. Keď Cibuľa zmizla v zborovni, pohli sme sa do čakárne našej školskej zubárky.
– Prečo si jej povedal, že ma bolí zub? – hovoril úplne zblednutý Ervín Paľovi.
– Nič iné mi neprišlo na um. Ale našťastie som jej povedal, že ti býva u zubára zle, a preto poslala s tebou aj nás. A že jej máš doniesť potvrdenie o vyšetrení…
– Ervín prevracal oči do neba a potom sme prišli do zubárskej čakárne. Nikoho tam nebolo okrem hnusného doktorského smradu. Takého dezinfekčného, ako keď sa ide pichať injekcia. Na dverách bola tabuľka: Neklopať, zavoláme vás! Z ordinácie bolo počuť bzučanie múch a komárov.
– Vŕtanie je vraj dnes už bezbolestné… – vzdychal Ervín.
Potom sa otvorili dvere. Stála v nich mohutná sestrička.
– Ty! – ukázala prstom na Ervína.
– Ako vedela, že pacient je Ervín? – vystrašene povedal Paľo, keď Ervín zmizol aj s obrovskou sestričkou za dverami ordinácie.
– Je cvičená. To vycíti, – povedal som a robil som sa múdry.
– A vieš, ako sa tá zubárka volá? Brat mi hovoril, že Zubatá, – drgol do mňa Paľo a začal sa chichotať, ale ja som mu neveril. Až budem vedieť čítať všetky písmená, prídem si to overiť.
Keď sme sa s Ervínom vrátili, bola už prestávka. Zástupca riaditeľa vraj vôbec neprišiel a naša trieda mala nakoniec telocvik. A navyše – Ervín so zaplombovaným zubom nemohol ešte jesť, a tak desiata mušketiersky pripadla nám dvom. Zisťujem, že byť mušketierom ani nie je až také ťažké.

 

Aj v krompašskej knižnici chcú zistiť, čo baby nedokážu :) - 16. marec 2015

Aj v krompašskej knižnici chcú zistiť, čo baby nedokážu 🙂 – 16. marec 2015

 

 

 

 

 

 

 

 

Ukážky ilustrácií:

 

co-baby-1a

 

 

 

 

 

 

 

co-baby-2a

 

 

 

 

 

 

 

co-baby-3a

 

 

 

 

 

 

 

co-baby-4a

 

 

 

 

 

 

 

co-baby-5a

 

 

 

 

 

 

 

 

Stretnutie knihy s čitateľmi v Krompachoch 2. júna 2015

 

Baby 2 krompachy 2.6.2015

Pozor, štart!

 

 

 

 

 

 

 

 

Baby krompachy 2.6.15

Letíme!

 

 

 

 

 

 

 

Čitateľský maratón 19. júna 2015 vo Verejnej knižnici Jána Bocatia v Košiciach

 

VH JB v KE 19.6.15 c

 

 

 

 

 

 

 

VK JB v KE 19.6.15 b

 

 

 

 

 

 

 

Verejná kn. Bocatia v KE 19.6.15

 

 

 

 

 

 

 

VK JB v KE 19.6.15 d

FacebookmailFacebookmail