Literárno-hudobné pásmo o Ivanovi Kraskovi

Literárne pásmo o živote a diele Ivana Kraska (2008)

 

Básnik zraňovaný samotou

 (literárno-hudobné pásmo k 132. výročiu narodenia a 50. výročiu úmrtia Ivan Kraska)

Juraj Sarvaš              JS

Štefan Gerža              ŠG

Milana Jutková          MJ

Gitara + husle            GH

Autentické nahrávky  A – G

  

MJ     

Ján Botto. Janko Cigáň. Bohdana Potokinová. Ivan Krasko. Básnik so šumením topoľov a briez vo svojich žilách, rodák z Lukovíšť, stotožňujúci sa so svojimi „úbohými a poníženými“, za ktorých sa k Bohu modlí a na hlavy ktorých volá trestajúcu pravicu. Máloktorý básnik poznal svoj národ tak, ako Ivan Krasko. S nebývalou prenikavosťou dovidel do hĺbky reálnej možnosti zániku národného bytia, do jeho slabosti a dobovej nedvižnosti.

Prihovára sa nám básnickým slovom človek, ktorý si volil samotu aj napriek tomu, že ho tak zraňovala…

JS

Ó, hrozný Jehovah! Ty bez milosrdenstva,

čo pomstou stíhaš mnohé pokolenia,

čo vyhladil si v suchej púšti semä

načuchlé puchom cudzích mravov:

ja pravicu Ti trestajúcu vzývam,

na vlastné plemä Tvoju volám pomstu!

Nech trvalým mu stonom penia ústa;

nech otrokárom nesie požehnanie

modlitba jeho chorej, plochej hrudi;

nech potom jeho cudzie moknú role;

švihárom zrezaný chrbát mu

nech doživotne hnusné nosí bremä;

zbabelá ruka jeho večne

nech prosí o chlieb z vlastnej práce;

nech vodstvo riek mu zhorkne na blen žravý

a skyva stuhne na žulový kameň;

nech starcovia mu nepoznajú úcty

a kliatbou nech sú zaťažené deti;

vytrhni lásku zo sŕdc jeho žien

a naplň mu ich nenávisťou zlostnou;

nech matka žiadna pevca nezrodí mu,

čo slzy krvi stieral by mu z líc;

nech opusteným zmiera vedľa cesty

a v sirý hrob nech okovy mu zvonia;

nech šibeň z jeho kríža zdobí jeho cmiter

a pamäť jeho nech je hanobenou večne:

nechce-li vedieť, že sa pripozdieva,

že z chmúrnej túrni poplašný zvon hučí –

Ó, hrozný Jehovah! Ty bez milosrdenstva,

ja pravicu Ti trestajúcu vzývam,

na vlastné plemä Tvoju prosím pomstu!

 ŠG      „Ivan Krasko prichádza, aby vystriedal Hviezdoslava. Prekročiť tento masív, tieto veľhory poézie, jej neodolné stĺpy, nebolo ľahkou úlohou. Vykonal ju tak, že preskupil hodnoty. Uvoľnil kŕč vo vzťahu poézia a národ, kŕč, ktorý sa neodmysliteľne utvoril v dlhom zápase literatúry za existenciu národa. Nič na tom vzťahu nezjednodušil, a predsa uvoľnil. Otvoril báseň ľudskému indivíduu spôsobom takým podmaňujúcim, že tento spôsob potom spätne, ako kľúč, otváral indivíduum poézii. To je kľúčové gesto, posun do poézie 20. storočia.“

MJ      Takto vidí tvorbu Ivana Kraska Milan Rúfus. Ako skromne sa v súvislosti s Hviezdoslavom vyjadruje sám básnik!

C

V svojom snení o Hviezdoslavovi: vsnil som sa do túhy stať sa tiež tak veľkým básnikom ako je on, skoro som si však uvedomil, že ja nie som orlom, ktorý krúži nad oblakom ako Hviezdoslav, že som len vtáčaťom malých hniezd a že mne slabé krídla rástli azdaj na to,

by mohlo byť z nich občas zrnko vzato,

 keď treba pera – podpísať si lieky

 na vlastnértany z duše apatieky.

MJ     

Ja nie som orlom, som len vtáčaťom malých hniezd, povedal o sebe velikán slovenskej literárnej moderny Ivan Krasko. Skromne a bez pátosu vyriekol tieto slová, bytostne zrastený so svojimi Lukovišťami a Rimavskou dolinou predovšetkým cez svoju matku.

ŠG

Dnes tichý som a chabý, jaksi bez nádeje.

Tak náhle spomnel som si na ďaleký domov,

tak náhle spomnel som si na stesk plachých očú.

Snáď preto tichý som a jaksi bez nádeje.

A slnko chlácholivo svoju večne mladú pieseň peje

v záhrade, po poli, po horách.

Po ceste spieva ju,

kde mladý topoľ, vyschlý, bojácny a holý

vypráva, že už trápne nič  viac nezabolí,

po lúkach, potok kde vrbinou jasotne beží,

bujare, bujare svieži,

podobný tomu v čiernych rodných horách,

kde moja mladosť mŕtva v bielom na pažiti leží.

JS

Tam niekde v diaľke

v čierňavých horách

dedinka biela

túli sa k zemi

pokojná, tichá.

V nej starodávne

vážneho vzhľadu

si domy čušia.

Z tých v jednom iste

ustarostená

matička moja

samotná sedí

pri starom stole.

Kostnatou rukou

podpiera čelo

vráskami zryté

– starosti tiene

vždy sedia na ňom:

tak som ho vídal

od mala svojho – –

Tranoscius má

pootvorený

– mosadzné sponky

hladené hmatom

pradedov ešte,

matno sa lisnú

v prípozdnom svetle – –

Posledný na list

díva sa, díva,

– tam naznačené

je ťažkou rukou:

„Pán Bůh požehnal

nám syna, kterýž…“ –

až dobré oči

slzami skropia

zažltlé listy…

Však stará kniha,

čo rozplakala,

matičku moju

utíši zase:

už spieva mäkkým,

tenuškým hlasom:

„Den nedělní se

skonáva, chválmež…“

– – A súmrak padá

vždy väčší, hustší

v izbietku malú –

– – A pokoj sadne

pomaly, tíško

na sivú hlavu

matičky mojej – –

 

ŠG

Vždy, keď riedke chvíle

veselosti prídu,

spievavam si starú

pieseň nášho ľudu.

No keď kati ľudu

besnotami zhudú,

zanôťme im, bratia,

novú pieseň ľudu!

I keď do hrobu ma

hrobári klásť budú,

spievajte mi, bratia,

pieseň nášho ľudu!

Sladko spať si budem,

ľahko znesiem hrudu,

keď ma odprevadí

pieseň nášho ľudu.

A archanjel s trúbkou

posledného súdu

zobudí ma iba–

piesňou nášho ľudu.

D

Báseň Pieseň nášho ľudu som napísal na nemeckom gymnáziu v Sibíne v terajšom Rumunsku roku 1893. Je najstaršia z mojich prvotín. Vydal som v nej hold našej ľudovej piesni, ktorú mám nesmierne rád.

 

G + H

 

ŠG

Ján Botto sa dlho pokúšal utajiť, že on, chemik, je básnikom clivých tónov Janko Cigáň. Alebo je to ináč, slečna Groeblová?

MJ

Anonymita Janka Cidáňa nebol úplná. Sama mám túto skúsenosť. Botto ma vyhľadal v Prahe. Prechádzali sme sa po Karlovom námestí. Neviem už, v ktorom mesiaci to bolo, ale bol vlahý podvečer. On sa v rozhovore živo zaujímal o Janka Cigáňa a keď som sa o ňom kladne vyslovila, pochválila novú nótu jeho básní a niektoré ich pointy, povšimla som si, ako ho to teší. A potom snáď niektoré jeho slovo, snáď veta, snáď slovosled spôsobili, že som povedala: Janko Cigáň je Janko Botto. Chutno sa zasmial, ale nepovedal ani tak, ani tak a mne potom občasne dochodili pohľadnice podpísané jeho rukopisom.

ŠG

Keby nebolo Františka Votrubu, ktorý chytil mladého básnika do pasce, možno by sme dodnes nevedeli, kto sa podpisoval pod svoje básne Janko Cigáň. Votruba v Slovenskom týždenníku uverejnil podpriemernú báseň Na západe, podpísal sa Janko Cigáň – a čakal. A tak list urazeného „Janka Cigáňa“ svojho odosieľateľa napokon prezradil: v Klobukách bol len jeden človek, ktorý odoberal Slovenský týždenník. Mladý chemický inžinier Ján Botto.

E

V našej rodine sa udržiavalo podanie, že jeden z predkov hral krásne na husliach. Hovorilo sa, že vedel hrať tak pekne ako Cigáň. Bol teda umelecky založený. Odtiaľ je tento môj pseudonym.

 

JS

Zdá sa skoro nepochopiteľným, že celú prestavbu slovenskej poézie môžu obsahovať dva útle zväzočky, a predsa je to tak. Mohlo sa tak stať len preto, že tu niet nič zbytočného a nič nedopovedaného. Ale i to by vysvetľovalo málo, keby sa nepridalo, že Kraskovo dielo vyrástlo pod veľmi vysokým tlakom  nahromadeným v osobnosti, ktorej prešli do krvi všetky básnické odkazy slovenskej tvorivej tradície…

MJ

…Boli, čo v chrámoch hovorili,

a boli, čo v chrámoch poslúchali.

Blahoslavení sú, ktorí hovorili

a nepovedali viac, než čo povedať mohli vo dňoch sviatočných…

JS

Nepýtajte sa ma,

čo som taký smutný,

spýtajte sa jarku,

prečo je tak mutný;

Nepýtajte sa ma,

odkiaľ toľko dúm,

spýtajte sa hája,

odkiaľ toľký šum?

Prívalová voda

jarok zamútieva,

prívalový vietor

háje rozšumieva –

a mňa skormucuje,

dumou zaťažuje

to, čo tlačí teba,

tichý národ môj.

ŠG

Srdce moje, bludné srdce,

odcudzené vlastnej hrudi,

kam sa ženieš, kam sa náhliš,

čo ťa vábi, čo ťa lúdi?

Vodievam ťa šírym poľom

po kvetnastej lúke, nive,

i po háji plnom stínu

učičíkať túhy divé.

Hľa, tu v poli plno kvetov,

každý vysmiate má líce,

a tam v háji breza, dubec

dá ti piesní na tisíce.

V olšinách zas potok hudie

tichú, snivú melódiu,

hravé vlnky prepletavo

z lúčov slnka vence vijú:

Nechceš počuť, nechceš vidieť,

odcudzené vlastnej hrudi:

len sa ženieš, len sa ženieš,

kam ťa čierne oko lúdi…

MJ

Srdce bolo Kraskovým kompasom, ktorého strelka sa jemne chvela medzi jasom a bôľom a smerovala k pravde, ďaleko od chváľ.

Čo píšeš, nech je jasné slnečný sťa lúč,

veselé jako chasník pri tanci;

nech leje balzam v srdce boľavé

a v chorú dušu úľavu a mier,

alebo nech je smutné jako chorál kresťana

a trúchle jako mokrý hrob;

nech duní jako zvony na poplach,

keď horia rodné chalupy,

a búri jako pochod utlačených na ulici,

keď deti doma chleba nemajú:

no nikdy nepíš to, čo necítiš,

čo v tvojom srdci zrod svoj nemalo;

obchádzaj krasomluvu jako mor

a vyhoď z textu slovo jalové;

nech hudbou zneje každý malý verš,

obrazom blýska každé slovíčko –

a nezabúdaj, náznak tajomna

že tisícimi tónmi znie

a v každej duši zobúdza jej pieseň stajenú:

ak všetko toto krásnom posvätíš –

tak dôjdeš ta, kam ja som nedošiel.

G+H

 

F

Pri každej návšteve milej rodnej dedinky vlhli mi oči, keď som položil nohu pri príchode na chotár dediny, na ktorom sa mojim feudálnym pánom poddaní predkovia fest storočí trápili otrockou robotou v prospech svojich pánov. Tak mi zvlhli oči aj na jar 1910 na roli, ktorú otec bol práve zasial.

 

JS

Pokojný večer na vŕšky padal,

na sivé polia.

V poslednom lúči starootcovská

horela roľa.

Z cudziny tulák kročil som na ňu

bázlivou nohou.

Slnko jak koráb v krvavých vodách

plá pod oblohou.

Strnište suché na vlhkých hrudách

pod nohou praská.

Zdá sa, že ktosi vedľa mňa kráča –

na čele vráska,

v láskavom oku jakoby krotká

výčitka nemá:

– prečo si nechal otcovskú pôdu?

Obrancu nemá!

Celý deň slnko, predsa je vlhká

otcovská roľa.

Stáletia tiekli poddaných slzy

na naše polia,

stáletia tiekli – nemôž byť suchá

poddaných roľa,

darmo ich suší ohnivé slnko,

dnes ešte bolia.

Z cudziny tulák pod hruškou stál som

zotletou spola.

Poddaných krvou napitá pôda

domov ma volá…

A v srdci stony robotných otcov

zreli mi v semä…

Vyklíčia ešte zubále dračie

z poddaných zeme?

ŠG

Vy ženy, čo bydlisko máte na úpätí tatranských hôr, čo sídlite na brehoch riek od Moravy na východ k Ungu; vy tiež kol mútnej Tisy, čo ste z našeho povstali rodu, vy všetky na moje počujte slovo!

Toto vám hovorím:

Odkedy rechtor náš v hornatom Gemeri čítať ma naučil v knihách,

A najmä pozdejšie, keď som sa po školách túlaval cudzích, a ešte pozdejšie, keď som chlieb mohol jesť národov rôznych:

vždy som len to badal, že sme my otroci, otroci krotkí. Prečo vy otrokov rodíte na svet?

MJ

Krasko sa nielen pýta. Krasko upozorňuje na smrteľné ohrozenie národného bytia, bojuje za ľudskosť, Krasko sadí šibenice…

ŠG

Som ten, ktorému v uši znela pieseň matky – otrokyne.

Tá pieseň z mojej duše nikdy, nikdy nevyhynie.

Tak smutno znela, divným bojazlivým bôľom

sa tíško niesla naším úhorovým poľom,

až chytila sa v detskej trasúcej sa duši.

Som ten, čo dozrieval pod bičom otrokára,

pod bičom, ktorý nestrábené rany denne znovu pootvára,

že žiadna z nich sa nikdy, nikdy nezahojí.

Môj chrbát skrivený už narovnať sa bojí

no vo sklopenom zraku posiaľ skrytá iskra horí…

Som ten, čo čaká na ston poplašného zvona,

bo ťažko zhynúť otrokovi, pokiaľ pomstu nevykoná.

Až potom vystriem chrbát, rumeň sfarbí líce.

Dovtedy sadiť budem stromy, z ktorých rastú šibenice…

Ó, smutno znela pieseň matky-otrokyne!

MJ

Krasko nebol iný ako jeho rodáci.

Ja som tiež z tej istej hliny,

len pomiešanej s troškou piesku,

a preto cítim osteň toho stesku…

A hoci zval život do boja, priznáva, že jeho duch mizne ako havran ošarpaný do noci.

Ó, Bože úbohých a ponížených,

modlitbu moju milosrdne prijmi!

Ty veľký, pretože si Bohom malých,

u nôh, ó, uzri Svojho najmenšieho,

 jak bez nádeje predkladá Ti,

jak beznádejne vykladá Ti

nezmernú veľkosť úbohosti svojej…

 

JS

Zmráka sa, stmieva sa, k noci sa chýli.

Od hory, od lesa tak plače, kvíli…!

Výčitky neznámych duše sa chytia.

… Vyplniť nádeje nebolo sily –

zapadli, zapadli vo zhone žitia…

Oblaky nízko sú, tak letia, letia…!

Žaluje zúfale žaloby márne

Ktos príliš úbohý z šíreho sveta,

Že veril, že čakal, že starne, starne…

Zmráka sa, stmieva sa. Zhora i zdola

Havrany veslujú do noci spešne…

Ktos príliš úbohý o pomoc volá,

Do tvári hádže nám spomienky hriešne…

Zmráka sa, pôjdeme… Noc je už spola.

FacebookmailFacebookmail