Stratená flauta pána Ananása

 

 

 

 

 

 

Albatros Media Slovakia, s. r. o., 2019, ilustrovala Zuzana Danišková

Keď sa drevená flauta s krásnym štíhlym telom a ešte krajším koncertným hlasom stratí a dostane do rúk nahluchlého dedka, zistí, ako beží svet. To nie je len snívať o tom, ako raz bude v Indii zobúdzať kobry! Nielenže je označená za staré drevo prežrané črvotočom, musí čeliť omnoho väčším nebezpečenstvám. Dokáže žiť v úplne inom svete? A čo koncertný umelec Ananás? Nájde svoju priateľku flautu?

 

Úryvok:

Medzi paradajkami

   „Toto že má byť to tvoje hovoriace drievko do mojich paradajok?” obzerá si ma babka, pozrie sa na dedka a pochybovačne kyvká hlavou. „Je to samá dierka, neviem veru, či to nie je prežraté od črvotoča… Radšej to hodím večer do ohňa, keď budeme opekať…”

Čo to povedala? Že ma hodí večer do ohňa? To je strašné nedorozumenie! Pomoc! Pomoc! DO-FA! DO-FA! DO-FA! DO-FA!

„To nie je hovoriace, ale spievajúce drievko!” berie si babka okuliare a obzerá si ma o čosi pozornejšie ako predtým. „Zdá sa, že to naozaj nebude iba také obyčajné drievko… Dobre, dedko, zapichni ho k tým mojim paradajkám a poriadne ich k nemu priviaž, aby sa nezlomili,” podáva ma dedkovi a našťastie zmizne v komore. Tuším by som ju aj vyobjímala. V živote som si tak nevydýchla ako teraz. Keď si predstavím, že by som svoj umelecký život skončila v ohni pri opekaní špekáčikov a slaninky, v šoku sa mi začínajú zatvárať dierky citlivé na prievan a na strach.

Polomŕtva sa dám dedkom vyniesť do záhrady. Ešteže do mňa fúkol vetrík! Hneď mi je lepšie. Au! Nie! Nie je mi lepšie! Dedko ma akýmsi kameňom  zatĺka do zeme! Au! Au! Au!

„Tak. A teraz si môžeš vyspevovať, koľko chceš,“ hovorí a priväzuje ma k stonke urastenej paradajky. Zasmeje sa na svojom hlúpom vtipe a našťastie odchádza.

„Nemusel si ma priviazať, ja by som aj tak rástla rovno!“ vykríkne zrazu paradajka a poriadne si ponaťahuje listy, lebo si ešte nezvykla na to, že stratila slobodu.

„Nevyťahuj sa, moja. Nevieš, ako ťa budú bolieť kríže, keď ti narastú paradajky! Zblázniš sa od radosti, že sa môžeš oprieť o toto deravé drevo,“ poučuje moju paradajku jej susedka.

„Ste sa všetci pomiatli? Aké deravé drevo? Vari nikto z vás nevie, že ja som koncertná umelkyňa?“ kričím cez dierky, do ktorých sa mi začína tlačiť hlina.

„V živote som nepočula slovo umelkyňa,“ čuduje sa paradajka.

„Čo je to koncert?“ zvedavo nakláňa stonku bližšie susedka.

„Kam som sa to ja len dostala! Vy žijete v úplne inom svete! Vraj čo je to koncert! To je predsa taká slávnosť, na ktorej hudobníci hrajú nádherné melódie! Jeden hrá na husliach, ďalší na violončele, potom je tam aj harfista, bubeník a pán Ananás.“

„Netáraj! Ananás rastie v našom skleníku! Dedko ho tam raz zasadil a čaká, až mu vyrastú nové ananásy.“

„Vášho pána Ananása nepoznám. Ale ten môj má dlhé štíhle prsty, ktoré nádherne po mne tancujú. Vychádzajú zo mňa melódie a vtedy ľudia ani nedýchajú! Keď dohrám, všetci vstanú a tlieskajú mi!“

Teraz si trochu vymýšľam. Dobre viem, že ľudia netlieskajú tým mojím niekoľkým písknutiam, že potlesk väčšinou patrí huslistom alebo klavírnym sólam. No zdalo sa, že to na paradajky zapôsobilo.

„A potom… potom… po každom koncerte nás oboch, mňa aj pána Ananása, pošle dirigent za odmenu do Indie! Tam sa vždy slníme na brehu mora. Pán Ananás počíta bielučké vlny a ja uspávam kobry.“

Tak! Ale som im dala!

„A čo je to more?“ ozvala sa susedná paradajka.

No toto! Zbláznim sa! Zbláznim sa! Už som sa zbláznila!

 

 

FacebookmailFacebookmail