Nové Zámky – Prečo mám rád slovenčinu

Prečo mám rád slovenčinu, Prečo mám rád Slovensko

23. mája 2019 – vyhodnotenie 27. ročníka celoslovenskej literárnej súťaže s medzinárodnou účasťou

Veľkolepý projekt, množstvo súťažiacich, nádherný priestor Cisársko-kráľovskej jazdiarne. Zúčastnila som sa na odovzdávaní ocenení a troškou som prispela krátkym príhovorom do zborníka prác:

U nás hory voňajú a obloha medenie

Gréka sa nemusíte pýtať na jeho lásku k vlasti, Olymp týčiaci sa za jeho chrbtom hovorí za všetko. A Francúz sa nehanbí za slzy, keď horí Notre Dame. Američan hrdo drží ruku na hrudi, keď hrajú jeho hymnu a možno by sa našej otázke začudoval. Prečo mám rád slovenčinu, prečo mám rád Slovensko… Už dvadsiaty siedmy raz sa pýtame detí niekdajších detí, prečo. Hoci tu pod Tatrami existujeme druhé tisícročie, sme mladá republika. Možno práve uvedomenie si našej lokálnej starobylosti spôsobuje, že niektorí sme ľahkovážnejší k súčasnosti a vlažnejší k svojim dejinám. Jedna zo súťažiacich píše, že až americký lektor ju naučil cítiť prírodu na vlastnej koži. Až pod jeho vplyvom si uvedomila, akú krásu máme, aká originálna je naša hudba.

Je dobre, keď človek precíti, že jedným z faktorov, ktoré nás formujú, je domov. Prečo mám rád slovenčinu, prečo mám rád Slovensko… Odpoveď musí narásť v srdci. Pred tromi týždňami sme si pripomenuli storočnicu od úmrtia Milana Rastislava Štefánika, vedca a politika, ktorého si vážil vzdelaný svet, len tu doma to s tou úctou k nemu nebolo vždy také, aké by malo byť. Štefánik nás nesporne posunul ďalej. Aj kvôli nemu sa treba zamyslieť nad láskou k domovine. Nebol jediný, kto svoj život podriadil vyššiemu záujmu. Keď som pri nespočetných návštevách Prvého slovenského gymnázia v Revúcej videla, v akých skromných podmienkach rástla kultúra národa, s akým osobným nasadením učiteľov a študentov sa udržiaval vysoký status školy, často mi napadlo, či by aj súčasníci dokázali, aby sa nemožné stalo možným. Áno, je iná doba. Naši mladí sa raz budú vyrovnávať s otázkami životného prostredia, budú sa musieť vrátiť k prírode, aby jej splatili dlh, ktorý narobili predchádzajúce generácie. Preto je dobré vedieť, prečo majú radi tento kúsok zeme v strede Európy, prečo je pre nich materinská reč taká krásna. Ako porotkyňu tretej kategórie ma potešilo čítať, že naše hory voňajú, až duša plesá, a obloha ráno medenie. Že jedle sú anjeli stromov s krídlami na každú svetovú stranu. V jednej práci píše mladý muž o podolínskom kostolíku a jeho organe. O tom, ako organista diriguje spievajúce nebesá.

Oceňujem, ako mladí ľudia s citom používajú svoj materinský jazyk, ako kultivovane sa vyjadrujú. Veď to je najkrajšia odpoveď na otázku našej literárnej súťaže.

PhDr. Marta Hlušíková, členka Spolku slovenských spisovateľov a SC PEN

 

FacebookmailFacebookmail