O Šoškovi, čo bral všetko doslova, DAXE 2022
Škriatok Šoško, ktorého si spisovateľ vymyslel, to nemá ľahké. Bol vymyslený do sveta slov, kde žijú prefíkané slová, ktorým maličký škriatok naozaj nemôže rozumieť. Ale pretože je šikovný a má veľké srdiečko, nič nie je nemožné 🙂
(úryvok)
Domotaný príbeh
„O decembri sa nám bude dobre vymýšľať,“ zasmial sa ráno spisovateľ.
„Prečo?“ nechápal Šoško.
„Lebo v decembri chodí Mikuláš a Ježiško.“
„Akože chodia? Len tak? Po ulici alebo po parku? A držia sa aj za ruky?“
„Ach, vidno, že som ťa iba nedávno vymyslel! Keď poviem, že chodí Mikuláš, znamená, že ľuďom nosí malé darčeky. Sladkosti a tak. Položí ich zvyčajne do topánky, ktorú ľudia nechávajú pod oknom. Ježiško príde o niekoľko dní neskôr a nosí darčeky, ktoré dáva pod stromček.“
„Vy ľudia ste veľmi zvláštni. Povieš príde a myslíš tým dá darček.“
„My sme už takí čudáci,“ povedal spisovateľ. „Vstávaj, kamarát, je osem hodín!“
„Mýliš sa, je iba sedem,“ obrátil sa na druhý bok Šoško a chcel ešte driemkať. Najlepšie by bolo, keby sa mu pri driemkaní zdalo, že dostáva darček.
„Nie, kamarát môj, ty sa mýliš, nie ja! V noci sa menili hodiny. O druhej ráno sa ručička posúvala na trojku.“
„Sama od seba?“
„To len akože! Všetci ľudia si ráno nastavili hodiny tak, aby ukazovali o hodinu viac.“
„Čože? To mi môže len tak niekto zobrať moju hodinu?“
„Je koniec marca, vtedy sa zimný čas mení na letný.“
„Cha! Vraj letný čas! Veď je jar a my vymýšľame zimný príbeh!“
„Tak sa už najedz, lebo takýto nahnevaný a hladný nevymyslíš vôbec nič…“
Šoškove vrásky na čele však o chvíľočku zmizli, lebo mal na raňajky vianočku s maslom a šípkovým džemom. K tomu teplé kakao. Aj keď to bola vianočka ako máčik a z kakaa len tri kvapky.
„A vieš, že to možno má byť také domotané? Veď aj teraz, na jar, jem vianočku. Tú by som mal jesť predsa na Vianoce!“ povedal Šoško a tešil sa, aký je múdry.
„Myslím si,“ ozval sa spisovateľ, „že by sme aj my mohli vymyslieť domotaný príbeh. Napríklad o dedkovi, ktorý sa v zime na Mikuláša išiel kúpať do rieky.“
„Áno. Už ho vidím! Prichádza k rieke. Vyzuje sa, zoblečie sa do plaviek a hoci sa všetci dívajú naň ako na atrakciu, vlezie do vody. Najprv po členky. Chcel by vykríknuť: Zimaaa! Ale v tej zime nedokáže ani ústa otvoriť. Iba hrdinsky hľadí pred seba a vlezie hlbšie. Po kolená. Nikto z ľudí nepočuje, ako ticho jajká: Ach, ja starý blázon! Veď toto sa nedá vydržať! Všetci iba vidia, ako sa ponorí po pás. Hlupák si ty, Jano, šepká dedko a ponorí sa po krk. Ľudia pri rieke tlieskajú, lebo otužilcovi treba tlieskať. Iba my však vieme, že dedko Jano v skutočnosti nie je otužilcom. Vždy o tom iba sníval. A dnes sa konečne odhodlal do rieky naozaj vojsť a premeniť svoje snívanie na čin. Preto rýchlo vybehne z vody, oblečie si teplučký župan a chce sa obuť. V ľavej topánke má však mikulášsky balíček! Rýchlo ho vyberie, obuje sa a iba tak v župane ide rýchlo domov, aby obdaroval babku sladkým balíčkom.“
„To je dobré!“ vykríkne spisovateľ a dodá: „Konečne viem, prečo sa chodia otužilci kúpať do rieky práve na Mikuláša! Vedia, že nájdu v topánkach sladkosti!“
