Raňajšie glosy na Rádiu Regina

https://reginastred.rtvs.sk/ranna-glosa

  1. október 2013 Seniori – gymnasti

 

     V mailovej pošte som dostala link na malé video – osemdesiatšesťročnú gymnastku. Sivovlasá decentná dáma s okuliarmi cvičí na bradlách. Výmyk hore zvláda ľavou zadnou, s bradlami si evidentne tyká. V prostných sa plavne vznáša, jej kotúle sú ľahučké a isté. Niečo podobné vysielala asi pred rokom televízia v neskorých nočných hodinách – nemecký dokument o atlétoch. Dominovali deväťdesiatnici.

Keď to človek vidí, zrazu sa cíti v šesťdesiatke mladíkom a hneď svižnejšie vykračuje po chodníku. Uvažuje, že možno zahodí dehonestujúcu paličku. Tí nabudenejší ju rovno lámu na kolene ako piešťanský barlolámač. Mimochodom, aj ten nedávno oslávil osemdesiatku. Šesťdesiatnik sa usmieva na svet, o desať rokov pobeží hádam aj štvorstovku. Voľnejšie dýcha a z kalendára si vyškrtne kontrolu u lekára.

Išla som minule po ulici a na lavičkách som videla posedávať mladých ľudí. Aký kontrast! Unavené šestnásťročné telá zhrbené nad displejmi mobilov. Telá, ktoré čakajú ďalšie hodiny doma pri počítači. Telá sediace sedem hodín denne v škole, na telocviku zohrievajúce lavičku v telocvični ako necvičiaci – však mám papier, nie?

Je mi ich ľúto. Ako zvládnu behanie po lekároch, keď raz budú seniori?

 

  1. október 2013 O prokrastinácii

V jednom nedeľňajšom rozhlasovom vysielaní sa hovorilo o prokrastinácii. O chorobnom odkladaní dôležitých úloh na nasledujúci deň. Wikipédia tvrdí, že prokrastinácia je psychickou záležitosťou, kým lenivosť fyzickou. Vždy som si myslela, že keď sa mi nechce napísať do časopisu rozprávku, na ktorú čakajú, a ja radšej idem žehliť alebo si robím poriadok v skrini, som jednoducho lenivá. Teraz, keď viem, že situácia je iná, a ja mám dokonca pri odkladaní povinností výčitky svedomia, je mi jasné, že nie som leňoch. Jednoducho trpím prokrastináciou. Utvrdila ma o tom aj posledná veta z hesla na wikipédii: Postihnutí sa často upokojujú a presviedčajú sami seba tvrdeniami typu: „Pod tlakom podávam lepšie výkony.“

Jedna z mojich obľúbených viet, ktorou legalizujem momentálnu nechuť niečo urobiť.

Vlastne prichádzam na to, že žijem v dobe, keď je nesmierne dôležité vedieť správne pomenovať daný jav. Nielen nazvať lenivosť prokrastináciou. Žijem v dobe, keď nemáme stretnutia, ale mítingy. Nechodím na dovolenku, ale navštevujem exkluzívne zahraničné destinácie. Môj sused nepracuje ako robotník, ale operátor výroby. Bývalý skladník a zásobovač je logistikom a vedúci oddelenia sa stal riaditeľom úseku, ktorý podlieha priamo prezidentovi spoločnosti. Akurát z profesora na univerzite sa stal vysokoškolský učiteľ. Ale netreba podliehať panike. Či nebol aj sám Jan Ámos Komenský nazvaný učiteľom národov?

 

 

  1. október 2013 Ezoterická hudba

 

Nedávno som sa stretla s mojím známym z kníhkupectva.

– Stavím sa, že neuhádneš, čo som dnes predal, –  hovorí mi.

– Podľa toho komu, – vravím.

– Muž okolo päťdesiat. Bol to taký slušný a dosť unavený človek.

– Čo si mu predal? Nejakú svetovú klasiku?

– Pomôžem: hľadal cédečka.

– Vzdávam sa, – vravím a môj známy čaká iba na to.

– No. Takže prišiel a chcel niečo upokojujúce. Hovorím mu: skúste ezoterickú hudbu. Neznámy len krútil hlavou a ďalej sa prehŕňal v cédečkach. Chcel som mu vyjsť v ústrety, tak som mu ponúkol šum mora. Nula bodov. Potom vtáčie trilky. Nič. Už som žartoval a povedal, či nechce hluk mesta, ponáhľajúci sa dav a podobné hlúposti. No on sa len prehŕňal, prehŕňal, potom si zobral akési cédečko, založil si slúchadlá a stal sa zázrak! Tvár sa mu vyjasňovala, oči sa mu blažene zatvárali a ústa sa mu roztiahli do úsmevu. Potom si zložil slúchadlá a nabitý novou tajomnou energiou ukázal na cédečko. Toto beriem! povedal, zaplatil a odišiel.

– No a čo si mu to teda predal?

– Prázdne cédečko.

Tak toto som nečakala. Ten človek si kúpil ticho!

Neviem, kto to bol. Asi učiteľ. No keď som minule cestovala autobusom, štyria stredoškoláci tak vykrikovali, ryčali, krochkali a predvádzali sa, že si myslím, že neznámy zákazník bol možno šofér toho autobusu.

 

 

  1. október 2013 Porovnávanie húb

 

     Na hodine slohu dostali študenti úlohu: opísať porovnávaním dve huby: muchotrávku zelenú a pečiarku ovčiu. Bolo zaujímavé sledovať, ako si poradia. V učebnici mali na dvoch stranách opísané znaky oboch húb. Vľavo bola muchotrávka, vpravo pečiarka. Poznámkam o hubách nemožno naozaj nič vyčítať, sú v nich dokonca latinské názvy: Amanita phalloides a Agaricus arvensis. Chýbalo však to podstatné – v učebnici nebol obrázok ani jednej z týchto húb. Komenského názornosť dostávala na frak len taký fukot.

Ale študenti si poradili. Porovnali klobúk, lupene, hlúbik, dužinu, všimli si výskyt oboch húb, aj ich praktický význam. Úlohu zvládli dobre, veď faktov bolo v učebnici dosť. Pridali aj bonus – recept na paprikáš z kuriatok a tvrdenie, že dubáku sa nič nevyrovná. Jeden zo študentov vytiahol dokonca perličku: vraj zistil na nete, že na ďalekom severe, kde sa pasú soby, sa stávajú aj takéto veci: ak sa Eskimák otrávi hubami, predtým ako zomrie, ho ostatní prinútia vycikať sa. Moč je vraj halucinogénny, stačí ho len vypiť. Ostatní študenti kamarátovi veľmi neverili, ale halucinogénny moč na nich urobil nesporný dojem.

Je dobre, že máme takýchto životaschopných mladých ľudí. Ale nechcela by som jesť praženicu z húb, ktoré boli identifikované podľa znakov z učebnice.

Možno na ministerstve školstva by si pochutili.

 

 

  1. október 2013 Duc-duc-duc-duc

 

Pred obchodom stojí auto. Duc-duc-duc-duc. Má otvorené dvere, matka išla nakupovať. V aute sedí asi desaťročný chlapec a rytmicky pokyvkáva hlavou. Duc-duc napĺňa ulicu a do príchodu matky sa stáva pánom situácie. Chlapcova natriasajúca hlava mi pripomína atmosféru dávnych rituálnych tancov okolo ohňa za zvukov bubnov, keď rytmus ovládol tancujúcich. Srdcia im bili rovnako, vyrovnával sa im krvný tlak  a všetci sa cítili silní a neporaziteľní. Idem okolo auta a nechápem, prečo sa mám aj ja stať členom silnej a neporaziteľnej svorky. Rýchlo odchádzam a rozmýšľam, či sa ľudstvo podvedome nevracia do dávnoveku. Možné to je – veď aj v súčasnosti sa vytrácajú melodické piesne a nahrádza ich často iba rytmus bez melódie. A potom reč: vytráca sa schopnosť plynule hovoriť. Ľudia komunikujú virtuálne, slová nahrádzajú skratkami. Presne opačný proces ako kedysi, keď sa neartikulované zvuky postupne nahrádzali zvukmi artikulovanými. Možno som to prehnala a netreba sa vrátiť až k rituálnym ohňom. O tom však, že sa ľudstvo v svojej podstate nezmenilo, svedčí tento text:

Založili sme mestá: zistime, či azda nie sú zanedbané. Každé to mesto v najlepšom i zlom je pre nás priadzou na praslici: musíme všetko vedno pospájať a z toľkej priadze vyrobiť si kusisko súkna, aby občania videli, že sa časy menia, aby sa ľudu ušiel skutočný dar najlepšieho oblečenia. Vravíte, že slová sú vám akési povedomé? Hneď som si myslela – veď je to úryvok z Aristofanovej hry Lýsistrata. Text nie je ani veľmi starý: iba 2500 rokov.

 

 

  1. november 2013 Dnešné deti a hračky

 

     Nedávno sme sa bavili o tom, aké je detstvo dnešných detí. Je rovnako zázračné, ako bolo detstvo ich starých rodičov? A vtedy som si spomenula na náš „farebný ďalekohľad“. Tak sme volali rúrku z tvrdého papiera, na konci ktorej bolo mliečne sklo. Pod ním štrkotali dúhové skielka. Stačilo rúrkou pohnúť doľava – a vyrástol v nej farebný kvet. Potom sme ňou pokrútili doprava a rozkvitol kvet ešte krajší. Čarovná rúrka trónila na poličke úplne hore, na čestnom mieste, aby sme ju nerozbili. Aby sme neprišli o rozprávkový svet.

Bola som minule na návšteve. Medzi horami plyšákov, autíčok na baterky, kopou stavebných dielikov z lega a koľajnicami s hovoriacimi vláčikmi ticho ležala zázračná rúrka: nebola z tvrdého papiera ako kedysi, bola z umelej hmoty. Aj ona však skrývala prekrásne obrazce nádherných farieb. Na koberci ležal nepovšimnutý kúsok fantázie vedľa ukričaného hrnčeka, ktorý vyhrával anglické pesničky. Nuž áno, zmenila sa doba. Hračky namiesto detí spievajú, kričia a behajú cez prekážky. Žijú si svoj vlastný svet, do ktorého sa chodí iba na návštevu. Žijú si svet, ktorý nás prerástol.

Kedysi sme v drevenom divadielku prežívali s bábkami čarovný príbeh. Pohybovali sme nimi. Vymýšľali sme im slová. Boli sme tí, ktorí tvorili hru. Dnes sa deti na hru dívajú.

Ich detstvo mi niekedy pripomína vtip, v ktorom sa pýta jeden chlapec druhého:

– Videl si včera búrku?

– A na ktorom programe?

 

 

  1. november 2013 Hospitalizácia

 

Bratanec bol minule na lekárskom zákroku, ktorý si vyžadoval dvojdňovú hospitalizáciu. V neštátnom zariadení zákrok hradila zdravotná poisťovňa, poplatok 250 eur bol za nadštandard: za samostatnú izbu, televízor, trikrát denne slušnú stravu, za príbor, servítky, toaletný papier, za čajík v termoske. Na prianie urobili aj kávu so smotanou, s cukrom či bez. K tomu milý úsmev sestričky.

Spomenula som si na svoju hospitalizáciu v štátnej nemocnici. Musela som si priniesť všetko: od toaletného papiera po príbor. Ani mobil si nebolo možné nabiť a míňať tak elektrinu. Z toho mi vychádza jedno: štát veru nie je partnerom do zlého počasia. Darmo mu raz mesačne slušne zaplatím. Toaleťák a príbor v nemocnici mi jednoducho nedopraje a nedopraje. Na druhej strane uvažujem, že ešte stále nemusím do nemocnice nosiť vlastnú posteľ, periny, toaletný stolík, infúzny stojan a sestričku.

Nedávno som čítala list, ktorý písala jedna stredoškoláčka študujúca v USA. Bola v ňom informácia, že jej „druhý otec“, ako tam volajú náhradného rodiča počas štúdia, musel za operáciu a trojdňovú hospitalizáciu zaplatiť 83 tisíc dolárov. Netuším, či si dotyčný platil alebo neplatil zdravotné poistenie, len som si spomenula na bratanca a jeho 250 eur – poplatok za nadštandard. Hneď sa mi lepšie dýchalo.

Okrem toho mi vtedy dávno, keď som bola hospitalizovaná, svietilo po celý čas do okna slniečko. Keď bol hospitalizovaný bratanec, lialo. Aspoňže tak.

 

 

  1. november 2013 List stredoškoláka o štúdiu v cudzine

 

V súčasnosti sa veľa hovorí o našom školstve. Pretože každý chodil do školy, je tým najlepším odborníkom na neduhy nášho vzdelávania. Skúsme trošku obrátiť list a začítať sa do riadkov jedného stredoškoláka, ktorý sa vrátil po ročnom pobyte z cudziny:

Lepšie sa tam starajú o učiteľa. Každý má vlastnú triedu a žiaci chodia za ním a nie on za žiakmi. Triedy sú klimatizované, majú chladničku, mikrovlnku a notebook. Každý žiak má počítač a prístup učiteľov je veľmi dobrý – veď nástupný plat je prepočítane na eurá 2150 a s vekom alebo odrobenými rokmi rastie. Preto starší učitelia už nemenia školy, lebo nie každá škola si ich môže dovoliť.

A čo sa týka dochádzky, študent môže vymeškať 12 dní za semester, nezáleží na tom, či sú ospravedlnené alebo nie. Akonáhle vymešká 13, opakuje celý ročník.

A vzdelanie? No s tým je to horšie… naša učiteľka histórie nevedela nakresliť na tabuľu štát, v ktorom žije šesťdesiat rokov, hoci je to viac-menej obdĺžnik. Chcela vedieť, kde leží Slovensko. Či je pri Brazílii. Spolužiaci sa ma pýtali, či máme televízor, ľad, či ešte vešajú a tak. Myslím si, že sú hlúpejší a majú sa stokrát lepšie. No na slovenské jedlo, pivo a baby proste nemajú!

Tento stredoškolák nemá ešte maturitu, ale pomocou svojho pobytu v cudzine vie omnoho viac o vlastnom školstve ako tí, ktorí si v školských laviciach poctivo odkrútili svojich 9 až 12 rokov a pri pive v krčme sú tými najlepšími školskými poradcami.

 

 

  1. november 2013 Tínedžerka na Bibliotéke

 

Pred pár dňami sa zatvorili brány 21. ročníka knižného veľtrhu Bibliotéka. Obavy vydavateľov, že pre vysoké vstupné bude slabá návštevnosť, sa našťastie nepotvrdili. Účasť bola rekordná!

Prechádzala som sa medzi stánkami, chytala do rúk množstvo nádherných kníh a prežívala som radosť z toho, že máme takých šikovných vydavateľov, polygrafov, ilustrátorov i spisovateľov. Na druhej strane ma ako autorku skľučoval pocit márnosti, že všetko už bolo napísané. Že možno nosím drevo do lesa.

Práve som prechádzala okolo pódia Literárnej kaviarne Panta Rhei. Bola tam prezentácia najnovšej knihy poviedok pre deti. Malí diváci sa zapájali do debaty s Dadom Nagyom, okolo prúdili davy ľudí, slovom výborná veľtrhová atmosféra. Pristavila som sa, veď sa hovorilo o literatúre pre deti – a to je moja srdcovka.

– Prečo sa ti páčila víťazná poviedka? – spýtal sa Dado Nagy akejsi dvanástky.

– No… lebo… lebo je tam zaujímavý dej.

– Aha! Takže ťa zaujal príbeh! – potešil sa moderátor. – A čo konkrétne sa ti páčilo?

– No dej…

– Dobre. Tak mi povedz, na akú zaujímavú knihu si spomínaš.

– Na žiadnu. Ja nečítam.

– Nečítaš? – podskočili Dadovi Nagyovi okuliare.

– Nečítam.

– Ale niečo si musela čítať. Ktorá bola tvoja posledná?

– Ja som ešte neprečítala žiadnu knižku, – vyhlásila tínedžerka a moderátorovi vyskočili na čelo kvapky potu – ale možno sa mi to iba zdalo. Zrazu mi bolo neskutočne ľúto mladej „odborníčky“ hrdej na to, že dosiaľ ešte nič neprečítala, pričom pred širokým publikom posúdila víťaznú poviedku najnovšieho zborníka pre deti. Potichu som sa vytratila a rozmýšľala o tom, že tá dvanásťročná dievčina bola iba odrazom našej súčasnosti:  väčšina z nás sa totiž tvári veľmi múdro a odborne, ale svojou knižnicou by sa nepochválila.

Niet sa totiž čím chváliť.

  1. december 2013 Staré írečité výrazy

Pri listovaní v Kukučínovej Rysavej jalovici som natrafila na slovo „potrizniť si“ v zmysle pozhovárať sa, pobesedovať si. Nuž áno, slovná zásoba sa vyvíja. Jedna vrstva slov zaniká, druhá pribúda. Kedysi bola v móde latinčina a gréčtina, neskôr sme prijímali germanizmy, rusizmy a dnes sa na nás valia anglicizmy a valcujú našu slovenčinu rýchlosťou blesku. Už nepovieme Prajem ti pekný deň, ale Maj krásny deň. Namiesto Večer sa uvidíme povieme Vidíme sa večer. Vetu neskončíme slovným spojením alebo nie. Stačí povedať jednoduché a krátke slovíčko či?

A tak mi je trochu ľúto tých našich starých írečitých výrazov a slovných spojení. Jedným z prvých, kto ich vyzbieral z nízkych pričupených chalúp a zasadil ich do rozprávkovej kytice, bol Pavel Emanuel Dobšinský. Už len veta Dobre, ale nebárs voňala tajomnou hrozbou. Alebo v rozprávke o čertovi sa píše: Len sa tak sprplil v prachu. Cítite tú chuť

vysušenej zeme na jazyku? To boli slová, ktoré voňali, chutili, zvonili a hýrili farbami.

V polovici októbra sa v Drienčanoch na počesť Pavla Dobšinského konala súťaž v recitácii rozprávky: Zlaté pero, zlatá podkova, zlatý vlas. Prišli sa na nej ukázať recitátori z celého Slovenska. Fare v Drienčanoch, na ktorej Dobšinský pôsobil, zasa na pár dní zabúchalo od radosti srdce. S naším rozprávkarom sa spája aj unikátna socha venovaná nielen jemu, ale aj slovenskej rozprávke: Pavel Dobšinský sedí pri veľkej otvorenej knihe, z ktorej vychádzajú rozprávkové bytosti. Socha stojí pri Kultúrnom dome v Rimavskej Sobote a vždy, keď idem okolo nej, spomeniem si na staré slovenské slová. Aj na to Kukučínovo potrizniť si. Potrizniť si! Ako keby sme sa pri stretnutí iba sťažovali a bedákali. Ako keby sme beznádej mali akosi zakódovanú v slovách.

Nuž ale či môže byť smutný ten národ, ktorý stavia sochy rozprávkam?

 

 

  1. december 2013 Na návšteve o dovolenke

 

Poznáte to: priatelia vás pozvú na návštevu. Potešíte sa, lebo vonku je zima lezúca za golier, u priateľov poriadne kúria, nie tak ako u vás. A okrem toho je pani domu vyhlásená kuchárka. Kúpite fľašku rulandského šedého a pretože ste galantný človek, tak pridáte orchideu.

Deň D je konečne tu. Vybozkávate priateľovu manželku, s priateľom sa upelešíte v obývačke, popíjate rulandské, chrumkáte oriešky, vychvaľujete koláč – a potom to príde: priateľ  zhasne svetlo, zatiahne žalúzie, na stene sa objaví biele plátno a vy začínate splácať svoju daň: tri hodiny sledujete mix videoklipov a fotografií z poslednej dovolenky celej priateľovej rodiny. Defilujú pred vami starostlivo vyselektované zábery plné širokých úsmevov, bronzové telá ligotajúce sa od nánosu krémov, na videu sledujete nekonečné zábery na morský príliv, zapadajúce slnko a fasádu hotela, v ktorom na druhom poschodí bývali šťastní dovolenkári. Nasledujú ďalšie zábery na domácu pani v odvážnych plavkách na nafukovačke, detičky vytrvalo sa potápajúce počas celého tretieho videa a konečne prichádza posledný záber na horizont, aby to trochu zasmrdelo umením.

– Nuž, kamarát, konečne sa aj my približujeme Japoncom, − vraví priateľ. – Aj tí len fotia a fotia a dovolenkujú až doma pri sledovaní videa.

Priateľ ešte pripomenie, čo sa oplatilo kúpiť a čo nie, a vaša návšteva sa končí.

Vonku premýšľate o tom príklade s Japoncami a ste sám na seba nahnevaný, že ste nemali odvahu priateľovi povedať, že na japonských videách sú kultúrne pamiatky, hrady a galérie.

Samozrejme, zapoviete sa, že na ďalšiu návštevu vás tak ľahko nikto nedostane. Potom si za rohom poviete, že koláče boli fajn, káva tiež, a tie tri hodiny by ste beztak doma prespali. Za ďalším rohom vám napadne, že si aj vy kúpite kameru a za úplne posledným rohom už viete, kam na budúci rok pôjdete zdokumentovať svoje vyvaľovanie sa pri morských vlnách. Dokonca presne viete, kedy pozvete priateľa s manželkou na koláč.

 

 

  1. december 2013 Šikula – Tam, kde sa cesta skrúca

 

Často rozmýšľam, či sme sa po 89-om my, ľudia, nejako kvalitatívne zmenili. Či sme sa po našej nežnej za temer štvrťstoročie ľudsky posunuli. Vychádza mi, že to nie je žiadna sláva. Človek zostane stále človekom so svojimi slabôstkami, hnevom, láskou, závisťou a ľahostajnosťou. Podnet na rozmýšľanie mi dala kniha Vincenta Šikulu Tam, kde sa cesta skrúca. Brilantné spomienky na svoj život, v ktorých nechýba ani takýto zápis: V bratislavskej Mozartovej sieni sa uskutočnil koncert zo súčasnej slovenskej a českej hudobnej tvorby…Cez prestávku som vyšiel najprv na chodbu, potom na dvor s hudobným skladateľom Tadeášom Salvom. Vravel mi: „Pozri, Vinco, aký pekný koncert, a ako málo ľudí! Prišli i českí brnianski hudobníci, skladatelia a hráči, a z nás tu nikoho… Pozri, aká neúcta od ľudí, aj kolegov voči vlastnej tvorbe, k tvorbe svojich kolegov. Niet tu ani jedného hudobného kritika! Asi preto, že prší! Ale ako prídu k tomu tí Česi, vlastne Moraváci, aby sa sem tralákali až z Brna a ešte dnes v noci šli nazad – a tu ich počúva iba zopár ľudí! Takmer toľko, koľko je účinkujúcich. Márne potom vravíme, akých máme dobrých skladateľov! Vysmejú sa nám; Koľko máte poslucháčov?! Lebo keď prídu Slováci do Brna, tam vždy býva plná sieň…“

     Dlho som mala knihu otvorenú na tomto mieste. Áno, pán Salva to vystihol úplne presne: neúcta. K tvorbe, originalite, duchovnu. Z našich životov jednoducho – vymizla. Prestávame si vážiť človeka a nikomu sa akosi nechce ponoriť hlbšie do spoločenských problémov. Plávame len tak opatrne, plytko po povrchu javov, viac netreba. A možno ani neplávame, len sa tak čliapkame v našich kalužiach a znižujeme kritériá všetkého: vzdelania i zábavy. Pulty v obchodoch sa prehýbajú od množstva brakov a rôzne farmy a vyvolení nám vnucujú svojrázny spôsob života.

Čítala som, že Česi robili štatistiku, z ktorej vyplýva, že 95 percent detí by chcelo dostať pod vianočný stromček knižku. Radšej ani neuvažujem, ako by tá štatistika dopadla u nás…

 

 

  1. december 2013

 

Božie narodenie – najväčší cirkevný sviatok roka.  Vonia ihličím, prihovára sa koledou a úderom kostolného zvona a napriek zime za oknami medovo hreje na jazyku.

Keď som bola malá, babka ma vždy zobrala do kostola pozrieť sa na betlehem. Bol krásny, v životnej veľkosti. Vo vzduchu sa miešala vôňa smrečkov a kadidla a ja som ľutovala malého Ježiška, ktorý ležal na slame, lebo v kostole bola zima. Tešila som sa, že naň dýchali zvieratká a horeli sviečky jasným pukotavým plamienkom.

Som mestské dieťa, príchod koledníkov do domu a rôzne ľudové zvyky som pozorovala len z diaľky: z televíznej obrazovky.  Rada listujem v knihách, kde sa píše o ľudových zvykoch, lebo sa mi do života akosi nikdy v priamej podobe nedostali. Aj teraz mám jednu z knižiek pred sebou a zisťujem, že na Božie narodenie, prvý sviatok vianočný, skôr, ako sa čokoľvek začalo v dome robiť, utekal niekto z domácich na potok po vodu. Všetci sa v nej potom rad-radom poumývali. Na okolí Žiaru nad Hronom vyliali vodu pod jablone, v Honte napojili touto vodou dobytok, v Turci ňou pokropili ovce, aby mali veľa jahniat. Naši predkovia dobre vedeli, že voda je vzácna a liečivá.

Ďalej som sa dočítala, že na Božie narodenie nesmela prísť do domu ako prvá návštevníčka žena. Som rada, že túto reláciu nezačínam ako prvá. Rozmýšľam, koľko ľudí ma teraz ráno dvadsať minút po šiestej počúva. Väčšina ešte po včerajšej polnočnej omši sladko spí. Ale predsa: pacienti v nemocniciach, sestričky, lekári, šoféri, hasiči, vrátnici, redaktori rozhlasu a televízie a všetci tí, ktorým sa skončila nočná služba, všetci tí, ktorí už vítajú deň, vám prinášam vinš, ktorým si na Božie narodenie vinšovali naši predkovia v Horehroní zdravie a šťastie:

 

Vinšujem vám na toho

Krista Pána narodenie,

že by ste mohli hojnejšie, spokojnejšie

tie rôčky dočkať,

ako ste ich dočkali.

Na poli úrodu,

vo dvore príplodu,

v chyži lásku,

svornosť, spokojnosť.

 

 

  1. január 2014 Novoročné sľuby

 

Novoročné ráno 2014. Je takmer neuveriteľné, že sa začína štrnásty rok nového tisícročia. Nešťastnú trinástku máme teda za sebou – pre niektorých bola naozaj nešťastnou a pre druhých zasa rokom radosti. V niektorých hoteloch izba s číslom trinásť nie je. V živote sa to takto jednoducho nedá urobiť. Musíme si odžiť každučký rok, a teda aj ten trinásty v kalendári. Včera sme sa s ním rozlúčili a dnes opatrne otvárame ten ďalší. Dávame si novoročné sľuby a predsavzatia, väčšinou chceme byť štíhlejší a bohatší. Po pár dňoch nás eufória z chudnutia prejde, aby sme ju o rok zasa oprášili.

Čo zvyčajne robievajú ľudia na Nový rok? Hovorí sa, že to, čo robíme v prvý deň roka, budeme robiť po celý rok. Preto by sme nemali byť hašteriví, mrzutí a nahnevaní, podľa našich starých mám by gazdiné určite nemali prať, vešať bielizeň a šiť.  Na obed pre istotu nejeme hydinu alebo zajaca, aby nám neuletelo a neutieklo šťastie. Toľko toho robíme v prvý deň roka, aby sme boli šťastnejší a spokojnejší, aby bol celý rok lepší ako ten predchádzajúci! A čo robíme tých ostatných 364 dní? Možno sa stačí iba zastaviť a pozrieť sa okolo seba, aby sme videli ľudí, ktorým občas treba pomôcť. Viete si predstaviť, že by mala pravdu povera, podľa ktorej sa dlho verilo, že o polnoci, keď sa strieda rok s rokom, sa dobytok v maštaliach rozpráva ľudskou rečou? Hovorí vraj o tom, čo gazdu v novom roku čaká. Zvieratá – tie by vedeli rozprávať! Najmä psíky, ktoré sa stali po týždni nepohodlným vianočným darčekom. To by sme sa čudovali, aké vysvedčenie by niektorí z nás dostali. Zatiaľ o nás píšu psíky iba labkami do snehu.

Keď sa o nás bude písať v srdciach, to bude ten pravý šťastný rok, akého želám všetkým vám, ktorí ste vstali v túto skorú posilvestrovskú hodinu.

 

 

  1. január 2014 Televízne reklamy

 

Koľko sa toho povraví o televíznych reklamách! Faktom je, že lezú na nervy, lebo sú zámerne vysielané nahlas. Oveľa hlasnejšie ako ostatný program. Keby boli primerane ozvučené, možno by ich divák pretrpel. Takto dochádza k úplne opačnému efektu: divák vypína zvuk, prepína na iné kanály a teší sa dovtedy, kým aj tam nezačnú servírovať reklamu. Všimla som si, že väčšinou idú reklamy na viacerých televíznych kanáloch naraz. A tu prichádza čaro nechceného: divák vstáva a urobí záslužnú prácu: ide do kuchyne a umyje v reklamnom čase napríklad riad. Počas jedného filmu som takto v čase reklám stihla v pondelok upiecť koláč. V utorok som vyžehlila, v stredu oprala záclonu, vo štvrtok napísala glosu, v piatok som uvarila na sobotu, v sobotu som dokončila rozprávkový seriál pre deti a v nedeľu som konečne dočítala knihu.

Priatelia, nenadávajte na reklamy! Veď nám poskytujú toľko časopriestoru! Môžeme sa venovať sebe, rodine, postíhame všetko, čo sme cez deň neurobili. Stačí si iba vypracovať systém – napríklad počas predposlednej reklamy sa osprchovať, počas poslednej si umyť zuby a vôbec nič sa nestane, keď záver filmu odspíte – hodíte sa rovno do postele, veď hygiena je vybavená.

Vlastne by nebolo zlé, keby v televízii vysielali iba reklamy. Vtedy by sa televízor nemusel zapínať vôbec. Konečne by sme uvideli, ako naše deti vyrástli, zistili by sme, že už dávno nie sú piataci, všimli by sme si babkin nový chrup a možno by nás prekvapil pes, ktorý u nás už dva roky ticho žije v prestávkach medzi reklamami. Členovia rodiny by sa raz za čas stretli pri spoločnom stole, aby zrazu zistili, že – spoločná komunikácia akosi nie je možná… Že zabudli viesť dialóg, zabudli počúvať slová druhého.

A tak by sa všetci po špičkách vytratili k svojim notebookom a tam by si poskypovali jedna radosť.

 

 

 

  1. január 2014 Kontrola z inšpektorátu práce

 

Stretla som minule známu.

– Si akási bez nálady, – vravím.

– A čuduješ sa? Mala som kontrolu z inšpektorátu práce.

– A? – pýtam sa, lebo známu poznám ako mimoriadne schopnú majiteľku knižnej predajne. Nielenže zoženie zákazníkovi knižku podľa jeho priania, ale robí rôzne akcie pre čitateľov, pripravuje pre nich besedy, poskytuje vianočné zľavy – slovom vzorná po každej stránke. Som zvedavá, čo jej pracovníci inšpektorátu práce vyhodili na oči.

– Boli tam päť minút pred otvorením predajne, – hovorí známa, – práve prišla moja pracovníčka. Pustila ich dnu, všetko si poprezerali, zápis bol v poriadku.

– Tak potom nerozumiem, čo sa vlastne stalo.

– Stalo sa to, že tí dvaja kontrolóri robili svaly na moju Vierku. Vraj prečo tam bola päť minút pred otvorením predajne. Či nebodaj robí načierno. A že či vie, že majiteľka, to ako ja, môže dostať za to pokutu až 2000 eur. Vraj to tentoraz ešte do zápisu nedajú, ale nech si dá na to nabudúce pozor.

– Ale veď to je hlúposť!

– Aj ja tak hovorím. Vysvetli to však mojej Vierke, ktorá bola z toho úplne hotová. Bála sa, že porušila pracovný poriadok a že sa na ňu budem hnevať. Chápeš to? Čo sú to za kontrolóri? –  krútila moja známa hlavou a ja som jej na to nedokázala odpovedať. Pripadala som si ako v Kocúrkove alebo v niektorom Orwellovom románe. Odmietam uveriť, že takýto argument by naozaj akýsi úradník dal do zápisu.

A potom mi to došlo: tým dvom sa Vierka, mladá kočka, určite páčila. Jednoducho potrebovali na ňu urobiť dojem, potrebovali sa urobiť dôležití. To jediné by ich ako-tak chabo ospravedlňovalo.

Musím sa nabudúce zastaviť v kníhkupectve. Ak uvažujem správne, Vierka by mala mať na pulte vo váze najmenej červenú ružu.

 

 

  1. január 2014 Nočný bratislavský príbeh

 

     Skúsenosť mojej priateľky v hlavnom meste republiky by sa dala nazvať „Nočný príbeh“. Pozrime s na jej zážitok bližšie: je večer, autobus plný cestujúcich, priateľka sa vracia z veľkej kultúrnej akcie k známym, u ktorých má prespať. Zrazu prudké zabrzdenie. Šofér skočí na brzdu, aby zabránil zrážke s osobným autom. Moja priateľka preletí cez dve sedadlá a zisťuje, že z hlavy jej tečie krv. O chvíľu je od krvi celá. Šofér volá záchranku, priateľku s hlbokou tržnou ranou odvážajú do štátnej nemocnice. CT vyšetrenie, injekcie, zašívanie  rany na hlave. O jedenástej večer ju z chirurgie prepúšťajú. Priateľka sa pýta, v ktorej nemocnici vlastne je a ako sa dostane k známym. Je ešte otrasená zážitkom z autobusu, vyholenú hlavu okolo rany má prikrytú vlasmi, ruku narazenú a dlaň opuchnutú. Pred odchodom dostane inštrukcie:

– Teraz pôjdete do pokladnice zaplatiť za pohotovostné ošetrenie. Potvrdenie nám prinesiete.

Keď mi priateľka rozprávala svoju anabázu, prvýkrát ma zarazilo, že musela platiť za ošetrenie, ktoré vzniklo ako následok kolízie autobusu s autom. Kolízie, za ktorú nemohla. Poškodenou bola ona. A druhý raz som sa zarazila nad systémom nemocnice – pacient, ktorého by sa patrilo po chirurgickom ošetrení odviezť domov sanitkou, v post šokovom stave blúdi po nemocnici, hľadá pokladnicu a s dokladom o zaplatení sa vracia na oddelenie, kde ho ošetrili.

Ozaj – kto by bol zodpovedný za to, keby sa napríklad priateľke zakrútila hlava a spadla by na ulici? Každý si predsa vzorne splnil povinnosť: šofér zabránil väčšej zrážke, záchranka pohotovo odviezla pacientku do nemocnice, lekári starostlivo ošetrili ranu, vyčistili ju, zašili, urobili všetky dostupné vyšetrenia. Nemocnica mala svoje peniaze, priateľka sa nakoniec o polnoci dostala k známym. Všetko do seba krásne zapadá, len z celej situácie akosi vypadol človek. Nočný príbeh stratil človeka – a pritom bolo v celom príbehu ľudí ako maku.

 

 

  1. január 2014 Ľudská hlúposť

 

V jednom dokumentárnom filme som videla zaujímavé podmorské zábery: na prvom bol jedovatý morský had, ktorý sa ticho ako časovaná bomba vlnil nad pieskovým morským dnom. Lovil. Okolo jeho hlavy plávalo množstvo žltočiernych rybiek. Len s hadom boli v bezpečí. Nikto si na ne netrúfol. A potom druhý záber: dlhá štíhla rybka, ktorá hľadala bezpečný úkryt, aby neohrozená vyčkala ďalšie obdobie lovu. Hľadala, až našla: morského tvora, ktorý pripomínal akúsi článkovanú rúru, ktorá jedným otvorom nasávala vodu a tým druhým ju zo seba vypudzovala. Rybka bola šikovná, rýchlo sa rúre  vopchala do vypudzovacieho otvoru. Tam čakala v bezpečí, kým ju hlad nevyhnal na ďalší lov. Nebola sama, zmestila sa tam aj ďalšia jej kamarátka.

Aké podobné nám ľuďom: čo najviac si naloviť a požívať ochranu mocných! A vraj sme páni tvorstva! Nie, nie sme. Všetko tu už je, my sa iba učíme. Vlastne nie sme ani zamak originálni. Napodobňujeme prírodu vo všetkom: v architektúre, v dizajne. Chceme lietať ako vtáky, ponárať sa ako ryby. Jan Werich povedal: „Ale přemýšlet, a to dá práci, umí jen část lidstva. Ona část, ona tenoučká vrstva, která válčí s lidskou hloupostí.“ Ako je to teda s naším premýšľaním a s našou ľudskou hlúposťou? Nech o tom uvažujem z ktoréhokoľvek uhla pohľadu, vychádza mi jediné: kooperácia s prírodou je pre nás nevyhnutná. „Dnes niekto sedí v tieni, pretože ktosi dávno zasadil strom“, povedal americký filantrop Warren Edward Buffett a ja si vždy spomeniem na jeho slová, keď idem cez Záhradu 1. mája v Rimavskej Sobote a hľadám nádherné topole, ktoré pred rokmi vyťali vedľa budovy plavárne. Ten istý pocit som zažila pred pár dňami neďaleko lučenskej autobusovej stanice. Chýbajú tam stromy, ktoré na jeseň spílili. Pred piatimi rokmi vyrúbali v Trenčíne storočné ginko z plochy pri mestskom parku a jedenásť drevín odstránili aj pri úpravách zvolenského námestia. Tento zoznam by bol poriadne dlhý. Myslím si, že odpoveď na otázku, ako je to s naším premýšľaním a našou hlúposťou, nie je také ťažké uhádnuť.

 

 

  1. február 2014 Internet a deti

 

Digitálna doba nám priniesla dokonale prepojenú samotu. Citujem vetu Andrijana Turana z jedného jeho rozhovoru. Myšlienku krásne dopĺňa Peter Holka svojím knižným konštatovaním, že internet je virtuálny drotár, ktorý oplietol celú zemeguľu. Na týchto výrokoch je okrem ich hlbokého obsahu krásne to, že sú presné a obsahovo nasýtené. Zdá sa, že hovoriť o internete je nosenie dreva do lesa, nuž ale či sa dá nehovoriť, keď sa blíži Deň pre bezpečnejší internet?  Snažíme sa o bezpečnosť našich webových stránok, slovom – dbáme na to, aby náš virtuálny svet bol chránený. A čo ten skutočný svet? Je bezpečný? Môj päťročný vnuk si vždy schová hlavu, keď sa na obrazovke objaví zloba a násilie. Donúti rodičov prepnúť televízor na inú rozprávku. Je vo veku, keď ešte môže pomyselné nebezpečenstvo zo svojho života vyhodiť. Bojím sa však, či budú mať rodičia dnešných malých detí dosť síl ochrániť ich od skrytého násilia okolo nás: od alergénnych potravín, párkov bez mäsa, ovocia, ktoré dozrieva na dlhých plavbách loďou, kureniec kŕmených antibiotikami.  Bojím sa, či bude mať naša spoločnosť dosť síl obnoviť jabloňové sady, kupovať mäso z vlastných dochovaných zdrojov, či budeme natoľko múdri, aby sme dokázali jesť ovocie a zeleninu, ktorá rastie v našich podmienkach. Geneticky sme na to totiž usporiadaní. Koniec-koncov, zapnite si internet, tam človek nájde často tú správnu odpoveď. Alebo to dajte vyhľadať deťom – za počítačmi sú zručnejše a šikovnejše ako dospelí. Je to síce paradox – ale začínam sa o ne menej báť ako o generáciu ich rodičov.

 

  1. február 2014 Každý sa rozumie do školstva

 

Na Slovensku sa každý rozumie do futbalu a do školstva. Predsa sme všetci chodili do školy, nie? Trochu by som to chcela vyvrátiť, lebo keby chcel zo svojich školských skúseností čerpať môj rovesník, určite by si spomenul, ako sme na prírodopise kreslili do zošitov kostru mačky a psa. Nenaučili sme sa síce ani jedno psie plemeno, ale kostru sme ovládali výborne. A potom: pamätáte sa, školskí pamätníci, ako sme kedysi s nadšením ako čerství pionieri, tuším tretiaci sme boli, prišli s odhodlaním „pionier bráni mier“ na svoju prvú pioniersku schôdzku? Našou vedúcou bola ktorási ôsmačka, ktorú sme so zbožnou úctou rešpektovali a do zošitov sme si kreslili – a teraz sa podržte, ak nesedíte – my sme si kreslili krecht. Že neviete, čo je to? Jama na zemiaky. Netušili sme, ako tá jama súvisí s bránením mieru, ale doteraz mám v hlave jej bočný prierez. Takže čerpať zo skúseností bežnému smrteľníkovi neodporúčam. Na riešenie dnešného školstva potrebujeme skutočných odborníkov. Lebo ako uvažujem, tak uvažujem, ani posledné úpravy zákona, ktoré zabránia niektorým žiakom študovať na gymnáziu kvôli slabšiemu priemeru, nie sú najšťastnejšie. Mala som totiž v triede stredoškoláka, ktorý bojoval s dejepisom a jazykmi. Jednoducho mu robilo problém niektoré pasáže si vtĺcť do hlavy. Podľa nového zákona by od budúceho školského roka mohol na gymnázium zabudnúť. A verte mi, že by to bola škoda, lebo tento môj žiak reprezentoval Slovensko na svetovej fyzikálnej olympiáde v Taliansku. Doniesol medailu.

 

  1. február 2014 Na jednej ulici celý svet

 

Na základe analýzy dát z Keplerovho teleskopu objavili vedci 8,8 miliárd planét podobných Zemi, ktoré sa nachádzajú v Mliečnej dráhe. ,,Pravdepodobnosť, že na niektorej z týchto planét existuje život, je 100-percentná,“ uviedol jeden z vedcov. Toľko správa z internetu. Neviem, prečo mi napadla táto téma na raňajšiu glosu, možno preto, že sa blíži Svetový deň turistických sprievodcov a ja som si predstavila, aké perspektívne zamestnanie sa črtá niektorým ľuďom. Lebo medziplanetárnemu turizmu sa v budúcnosti ľudstvo asi nevyhne.

Buďme však skromnejší: zatiaľ sa pohybujme na Zemi, stačí hádam v Európe, konkrétnejšie na Slovensku a ešte presnejšie v malom juhoslovenskom okresnom mestečku. Ja som tu totiž na jednej ulici na niekoľkých štvorcových metroch objavila celé Slovensko: vedľa čínskeho obchodu stála žobráčka a neďaleko nej robotníci dávali do poriadku mramorovú fasádu banky, ktorej interiér vylepšovali. Keby šli cez naše mesto turisti a ja by som bola turistická sprievodkyňa, čo by som im povedala? Nuž – že sú to typické javy Slovenska: že sme si zvykli na ľudí, ktorí vystierajú ruku a bez ohľadu na to, či získané mince minú na jedlo alebo ich prepijú, nás citovo zneisťujú a prehlbujú v nás pocit viny, lebo predsa len žijeme lepšie ako oni. Že sme si zvykli na čínske obchody, ktorým sa výrazne darí. Zvykli sme si na banky s pozlátenými tabuľkami a kľučkami. Vyplavuje sa to osudové ruské: my užé privýkli. Pár mesiacov pred kľúčikovými rošádami na námestiach som tiež mala pocit, že sme si už zvykli, že sa nič nezmení. Teraz neviem: naozaj sme si privykli?

 

 

  1. február 2014 Úcta k človeku a sochy

 

Zaujala ma správa o obyvateľoch Bosny a Hercegoviny, ktorí petíciami žiadajú úradníkov, aby postavili pamätník poslednému sarajevskému leštičovi topánok. Husein Hasani, ktorého domáci poznali ako uja Miša, zomrel a s ním odišiel tak posledný leštič topánok v meste.

Nuž – predbehli nás v tom Sarajeve. My sa doteraz nevieme dohodnúť, kde v Bratislave postaviť sochy Konštantínovi a Metodovi, o význame ktorých všetci veľmi dobre vieme. Ionescov Bérenger tento problém nemal: všetkým sochám vo svojom kráľovstve dal hlavy odraziť a prirobiť hlavu novú, ktorú vysochali podľa neho. Možno len predbehol dobu a naznačil praktické riešenie problémov. Nuž ale vráťme sa k Sarajevčanom: klobúk dole pred úctou, ktorú preukázali leštičovi topánok. V praxi naplnili Hviezdoslavovo Ó, práci všetka česť, česť práci všetka! Jak a kde konávaná… A to možno ani netušia, že nejaký Hviezdoslav existoval. Majú oni svojho Mešu Selimoviča.

Uvažujem, či by niečo také bolo možné u nás – postaviť sochu leštičovi topánok. Pochybujem. My máme svojho Čumila, pričom by to vôbec nemal byť Čumil, ale Nazízač alebo Obkukávač. Ale to je také naše, slovenské: čo je doma, to sa neráta. My potrebujeme trochu európskeho vzduchu. Čumil. Možno lepšie by bolo voyaer alebo gaper (gejpr). Ak k tomu prirátate napoleonského vojaka a paparazziho, tak sme už prinajmenšom európski. Ešteže máme  hlavnom meste slušniaka vo fraku s cylindrom, Schőne Náciho, vlastným menom Ignáca Lamára. Predsa len niečo svoje. Slušnosť si treba vážiť.

  1. marec 2014 Peniaze nájdené a stratené – úroky zo života

 

Pred pár rokmi som kupovala čosi v novinovom stánku a pri vyberaní peňaženky z kabelky som pravdepodobne vyhodila aj igelitové vrecúško s peniazmi. S peniazmi od žiakov – v teň deň som totiž v škole vyberala za objednané knihy. Keď som sa k stánku vrátila, vrecúška už nebolo. Prišla si o osemsto korún, vravím si. A potom som si spomenula na to, ako som kedysi dávno ako dieťa, keď ešte boli modré papierové trojkorunáčky, našla neobvyklým spôsobom celých šesť korún: išla som vysypať do kontajnera smeti, nadvihla som veko – a tam, navrchu, rovno pod mojím nosom sa modrali dva papieriky. Pre desaťročného človeka to bol poklad. Cukríky, čokoláda alebo kino či zmrzlina. A nie jedna! Aj v rozprávke o troch grošoch sa požičiava a vracia. Nuž, teraz som vrátila neprimerane viac. Mrzelo ma to, dlho som si vyčítala vlastnú nepozornosť, ale napokon som sa upokojila: Veď možno to boli len úroky z nálezného, ktoré za tie desaťročia narástli. Také moje životné penále…

Minulý týždeň som platila na pošte stoeurovkami a slečna za okienkom mi vraví: Ale vy ste mi dali o stovku viac! Nezdalo sa mi to a hovorím: Asi nie… No tak dobre, prepočítam si kasu a budeme vedieť, na čom sme. Slečna prerátala kasu a hovorí: Je to v poriadku. Tá stovka je vaša. Zarazila som sa, lebo som si nepamätala, či som mala v peňaženke naozaj skrytú tajnú stovku, veď sa blížia manželove narodeniny, alebo som si ju do peňaženky iba chcela dať. Bola som zmätená a pre istotu som sa na druhý deň prišla k okienku opäť spýtať, či pri večernej uzávierke naozaj nechýbalo sto eur. Nechýbalo.

Pri spomienke na dávnych nájdených šesť korún, na stratených osemsto a záhadných sto eur mi to konečne došlo: mám zázračnú peňaženku. A to som ju nedávno chcela vymeniť za inú.

Ešte to tak.

 

  1. marec 2014 Humor v novinách pred sto rokmi

 

V učebnici literatúry pre druhý ročník gymnázií  je ukážka slovného humoru spred sto päťdesiatich rokov. Znie takto: Rozhovor v krčme

Pišta: Naše národné hospodárstvo jedine pri náležitom rozdelení práce zakvitnúť môže. Iba tak budeme šťastní a spokojní.

Jožo: Nuž, a susedko, akože vy to rozumiete, to náležité rozdelenie práce?

Pišta: Ako? Nuž tak, že ty obstaráš toť s Janom múku, Michal navarí z nej knedieľ a ja ich zjem.

Výborná ukážka. Autorov učebnice chválim, lebo študenti si z nej odvodia veľa poznatkov: že ľudia sa nemenia, že ani doba sa veľmi nezmenila a že sa treba sem-tam pozrieť aj do histórie a poučiť sa.  A možno by bolo dobré poučiť sa nielen stredoškolákom, ale aj nám ostatným. Skúsme nazrieť na novú webovú stránku, kde sú zdigitalizované staré tlače. Niečo vám prečítam z Národných novín z 8. januára 1914, ktorých vedúcim redaktorom bol Svetozár Hurban:  Úradníkov už máme toľko, že čochvíľa i hrobár dostane pisára.  Keď sa akási fabrička zjaví a spraví, je tam 30 robotníkov a 40 úradníkov… Industria sa tu nikdy nevyvinie, lebo ako už rečeno, i pri nej hneď je viac úradníkov ako robotníkov. A keby niečo i bolo, to zahraničná konkurencia skynoží. Odkiaľ ľud má brať? Zárobku tu niet, roľníkovi sa neurodí, a keby aj mal niečo na predaj, nemôže to speňažiť – remeslo skynožila špekulácia. A jednako je ohromná drahota. Teda u nás je to naopak: inde ľudia dobre zarábajú a lacno žijú, u nás sa nezarobí a draho žije… A hoci je už všetko úradmi preťažené, jednako sú preplnené všetky stredné školy; a zas aby každý dostal úrad, kto to vládze vyživiť? Neveriacky čítam sto rokov staré správy, ktorých autorom bol Ján Póstényi píšuci pod pseudonymom Povážsky. Mladý, 23-ročný študent, ktorého o rok vysvätili za kňaza. Uvažujem, čo sa za posledných sto rokov stalo, že sme stále na začiatku. Kde sme nahodili spiatočku?

 

 

  1. marec 2014 Mesiac knihy – rozprávky

 

Marec je Mesiacom knihy. Ale to je teraz, v marci, téma taká častá, že sa budem radšej zamýšľať nad cestou, ktorá ku knihám vedie. Myslím si, že sa začína pri čítaní rozprávok tým najmenším. Keď som naposledy vymýšľala rozprávku svojmu vnukovi, rozkázal si o vysávačoch. Dobre, vravím. Tak teda o vysávačoch.

Vŕvŕ vŕ. Dobrý deň.

Bź bź bź bź bź? Ako sa máte?

Vŕvŕ. Dobre.  Vŕ vŕ? A vy?

Martinko sa od smiechu váľal po perine. A potom stačilo už len pokračovať: Bź bź bźbź… Vŕ vŕ vŕ…Bź bź bź bź. Vŕ vŕ? Bźbźbź…

Keď som skončila, vnúčik vraví:

– Babina, to bola najlepšia rozprávka v mojom živote!

– A vieš, o čom sa vysávače rozprávali?

– No…že budú spolu vysávať a že budú kamaráti a že keď všetko povysávajú, pôjdu na zmrzlinu.

Objavila som čaro nechceného. Vlastne čo to vravím: objavila som čaro chceného! Objavila som rozhovor svojho vnuka s rozprávkou, ktorá ani nemala slov!

Tu niekde sa začína cesta ku knihám.

So svojimi čitateľmi sa stretávam často, záleží mi na tom, čím sa im moje knižky dostali pod kožu a či vôbec.  Z besied vždy odchádzam plná energie a priznám sa, niekedy aj dojatia. Raz ku mne pristúpila malá čitateľka, mohla byť tretiačka, a pohladkala ma po rukáve. Neviem si predstaviť milšie stretnutie s čitateľom.

Už ste tento týždeň čítali svojim deťom rozprávku? Nezahoďte si tieto chvíle, nemusia sa vrátiť.

 

 

  1. marec 2014 O krstných menách

 

Starí Rimania mali iba niekoľko krstných mien: Aulus, Gaius, Gnaeus, Lucius, Marcus, Publius, Quintus, Titus a ešte zopár. Tuším ich bolo dvanásť. Rimania svoju praktickosť obdivuhodne zdokonalili: keď tesali do kameňa oznamy o svojich slávnych činoch, používali iba začiatočné písmeno krstného mena. U žien to bolo ešte jednoduchšie: dcéra preberala rodové meno otca. Takže dcéra Publia Ovídia by sa volala Ovídia. Ak by mal Publius Ovídius dcéry dve, prvá by bola Ovídia maior a druhá Ovídia minor. Ak bolo dcér viac, volali sa Ovídia Príma, Ovídia Sekunda, Ovídia Tercia a tak ďalej. Slovom – starí Rimania uprednostnili jednoduchosť a logiku.

Otváram dnešný kalendár a zisťujem, že ten už dávno nestačí množstvu krstných mien u nás. Na každý mesiac pripadá približne 150 mien. Napríklad v jeden jediný deň, a to 5. septembra, oslavujeme až 19 rôznych mien. Iba 23 dní z celého roka je určených na oslavy jediného mena. V marci to boli Anežka a Albín. Teraz neviem: sme nepraktickejší ako starí Rimania alebo vynaliezavejší? Ťažko povedať. Čo možno tvrdiť s istotou, je fakt, že v poslednej dobe upadajú biblické mená Ján, Jozef, Mária, Anna a objavujú sa  Chuanovia, Rihany, Dženifery, Zidanovia a dokonca  Juniori a Prezidenti.

Mimochodom – oslavy. Nie všade sa oslavujú meniny a nie všade sa oslavujú aj narodeniny. V jednej knihe som čítala o príbehu americkej lekárky skúmajúcej pôvodných austrálskych obyvateľov. Domorodci sa jej pýtali, čo dnešní moderní ľudia oslavujú. Zaskočila ich odpoveď, že narodeniny. Nechápali, prečo oslavujeme niečo, o čo sme sa nepričinili. Oni vraj oslavujú vtedy, keď urobili niečo zmysluplné pre ostatných. Všetci sa tešia, je to ich spoločný sviatok. Stále si spomeniem na túto myšlienku, keď vidím bujaré a nezmyselné oslavy, na ktorých oslávenec presvedčený o vlastnej dôležitosti koľkokrát ani nevie, kde tá Austrália vlastne leží.

 

 

  1. apríl 2014 Prvoaprílový rok 2013

 

Je síce už po prvom apríli, keď si môžeme dovoliť rôzne hlúpostičky a nikto sa neurazí. Ale položili ste si otázku, či má ľudská hlúposť naozaj sviatok iba 1. apríla? Nedávno som sa dočítala, o akých kuriozitách písali noviny minulý kalendárny rok. Vyzerá to tak, že rok 2013 bol celý akýsi prvoaprílový. Neveríte? Tak počúvajte:

     Starosta jedného talianskeho mestečka zakázal ľuďom zomierať. Alebo: Francúzska ministerka poradila bezdomovcom, aby počas krutých mrazov zostali radšej doma.  Možno aj vy máte v pamäti faux pas španielskych architektov, ktorí zabudli do 47-poschodovej budovy navrhnúť výťah. V štáte Washington zasa chceli zdaniť cyklistov, lebo dýchajú rýchlejšie, a tak produkujú viac oxidu uhličitého. Diali sa veci neslýchané: v USA vydražili trojročný kurací rezeň za 8100 dolárov – podobal sa totiž na prezidenta Washingtona. Alebo: Krava vyliezla na strechu, prepadla stropom a zabila spiaceho muža. Tomu hovorím kravská pomsta. A teraz takú milú správu. Ľudskú: Muž vnikol do cudzieho bytu a zjedol rizoto. Pridám ešte jednu takú skoro našu: Snehuliak kládol policajtom pasívny odpor. Zlatú medailu by som však dala stručnému konštatovaniu: Polícia na Maledivách zatkla kokosový orech.

Nechcem, aby tento kaleidoskop kurióznych novinových titulkov a článkov pôsobil samoúčelne, chcem iba upozorniť na to, že tieto situácie sa nestali u nás. Aby sme sa upokojili a nepodceňovali sa. Aby sme nenadávali na všetko, čo sa u nás minulý rok stalo.  Celý rok máme na to, aby sme to dohnali.

Ale aby sme stále iba nežartovali: viete, aký je dnes deň? Myslela som si. Deň detskej knihy. Je dobre, že nasleduje po neoficiálnom dni bláznov. Vraví sa totiž, že deti, blázni a filozofi hovoria vždy pravdu. Zaželajme si teda, aby sme si vždy dokázali pravdu okoreniť dúškom smiechu, aby sme nikdy nezabudli, že sme kedysi boli deťmi.

 

 

  1. apríl 2014 Deň učiteľov

 

Pred pár dňami sme oslávili Deň učiteľov a pripomenuli sme si tak Jana Ámosa Komenského, učiteľa národov. Dnešní študenti orientačne ovládajú jeho zásady týkajúce sa názornosti pri vyučovaní a postupu od jednoduchšieho k zložitejšiemu, no mnohí netušia, kam by mali ísť, keby mu chceli položiť na hrob kyticu.

Ja som si na Deň učiteľov spomenula na svojho vysokoškolského pedagóga – profesora Jozefa Mistríka. Na jeho úžasnú pamäť! Keď som prišla vo štvrtom ročníku štúdia na skúšku zo štylistiky, tak mi povedal, kde presne som sedela v prvom ročníku na proseminári z jazykovej kultúry. Na skúške mi dal asi desať otázok, na ktoré chcel rýchlu a presnú odpoveď. Poslednú otázku na mňa vystrelil ako guľomet: „A index máte?“ A potom sme sa rozprávali o štylistike, o štúdiu – a ja som už počúvala iba tak na pol ucha od veľkej radosti z jednotky v indexe. Prístup Jozefa Mistríka mal v sebe niečo z vysokoškolskej noblesy a pedagogického nadhľadu. Aj preto som si ho zvolila za školiteľa svojej diplomovej a neskôr rigoróznej práce.

Bol to profesor, s ktorým sme mali prednášku o matematicko-štatistickej analýze textu. Končila sa v piatok o 19-tej hodine. Dobre sa pamätám aj na to, ako v piatok pred Vianocami bola poslucháreň plná. Tento údaj čosi hovorí o veľkom pedagógovi.

Keď mi Jozef Mistrík po rokoch, ako starý pán, raz povedal: „Marta, až teraz viem, ako dobre učiť“, stratila som reč. Dnes už medzi nami pán profesor nie je. A tak by som chcela vedieť, ako to s tou fintou okolo učenia vtedy myslel!

 

  1. apríl 2014 Správy a deti

 

Pred pár dňami sme oslavovali Svetový deň detskej knihy. Triumf slávila fantázia, radosť z čítania, stretnutie s tvorcami rozprávok a čarovných príbehov. Na jednej strane sme my, dospelí, celí uveličení, koľko robíme pre tých drobcov. Rozvíjame ich fantáziu, čítame im, púšťame im večerníčky. A potom príde to očakávané: „a na druhej strane…“ Áno. Na druhej strane malého človiečika občas zabudneme pred televíznou obrazovkou a tá malá nasávajúca špongia – lebo presne takto pracuje obohacovanie malých hlávok o nové poznatky – tá malá špongia počúva, čo sa na ňu valí:

Státisíce vyhodené do luftu. Úradníci schválili príspevky aj podvodníkom.

Nezvestnú ženu našli utopenú v rieke Hron.

Podnikateľ sa priznal k podplácaniu, zákazky od štátu ale dostáva naďalej.

Novorodenca pravdepodobne udusila vlastná matka. Polícia začala stíhanie.

     Tak trošku by som chcela, aby dnešná moja glosa bola malým apelom na rodičov: sledujte čas rozprávok. Hneď ako biely psík vojde k deduškovi do chalúpky,  nenechajte napospas svoje dieťa správam. Iba čo mu do hlavy pustíte vírus, ktorý tam bude šarapatiť poriadne dlho. Lebo dieťa pokojne strávi v knižkách a rozprávkach zlo. Jedinou podmienkou je, že bude potrestané. S nespravodlivosťou sa žiadne dieťa nevyrovná bez ujmy. Dokonca aj škaredosť, hrôzu, odporné tvory, to všetko dieťa príjme, lebo vie, že knižka naň robí svoje bu-bu-bu a ono ju môže kedykoľvek zatvoriť. Veď aj my dospelí sa radi bojíme v kine. Vieme totiž, že na konci filmu naskočia titulky, rozsvieti sa a my vykročíme do reálneho sveta.

  1. apríl 2014 Chlapi – muži

 

Témou dnešnej mojej glosy budú chlapi. Nie, nie, žiadne vzory podstatných mien – chlap, hrdina, dub, stroj, kuli. Ani krčmového chlapa, čo buchne do stola mohutnou päsťou a kopne do seba štamperlík, ani toho nechcem dnes veľmi spomínať. Chcem hovoriť o tom, že na dverách toaliet zvyčajne nájdeme tabuľku MUŽI a ŽENY. Nie CHLAPI a ŽENSKÉ. Pretože muž – to je aj chlap, aj drsniak, aj rojko, aj manžel, aj slobodný … a takto by sme mohli ešte pokračovať aj minútu-dve. Chlap, nech je aj akokoľvek odvážny, hrdý a sebaistý, nikdy nedosiahne to, aby trónil na tabuľke označujúcej WC. Túto výsadu majú iba muži. Podobne je to s rodom – je mužský, ženský a stredný, a nie chlapský, ženský a stredný. Nechápem, prečo sa potom v čase hlavných televíznych správ nehovorí o mužoch, ale o chlapoch a prečo niekomu hrozí basa a nie väzenie. Povedia nám, čo urobil frajer mladučkej celebrity. Nie priateľ. Frajer. Siahame po hovorovej slovnej zásobe a úroveň správ znižujeme na krčmovú.

A možno sa mýlim. Možno sa pripravuje invázia nových, chlapských, WC tabuliek a ja o tom ani len netuším! Možno vypukla kultúrna revolúcia a ja som mimo! Čo ak objavím v poličke Jeromeho knihu Traja chlapi v člne? Možno v kinách už premietajú remake francúzskeho filmu Chlap a žena. Jeden nikdy nevie, znie to tak tarzanovsko – novátorsky. Bojím sa nazrieť do Hrušovského prózy. Čo ak ju nanovo vydali pod názvom Chlap s protézou? A do Chalupkových Spevov sa už nepozriem vôbec, lebo nie je vylúčené, že tam nájdem nie Likavského väzňa, ale Likavského basistu.

Áno, sú situácie, kde slovo chlap je namieste: napríklad keď Michal Tučný spieva dnes už kultovú pieseň Když si báječnou ženskou vezme báječnej chlap.

 

 

 

30. apríl 2014                     Škola a poriadok

Chcela by som dnes hovoriť o pravidlách a poriadku v škole. A obhájiť našu dávnu učiteľku Slezákovú. Všimla som si, ako sa správajú dnešní žiačikovia v triede. Popíjajú počas hodiny, v mnohých triedach sa voľne pohybujú medzi lavicami, rešpektuje sa ich osobnosť. Zamyslela som sa nad tým, či sa kedysi dávno rešpektovala naša osobnosť. Začal pučať socializmus a vymykať sa z davu nebolo v móde. Dnes by niekto možno povedal, že sme nemali slobodu. Pravda bola taká, že na našu neobyčajne prísnu učiteľku Slezákovú bola celá naša prvá C hrdá, aj keď sme museli sedieť s rukami za chrbtom. Kto sa pohol, dostal pokarhanie. Také pokarhanie bolo dokonca odstupňované: obyčajné vyzeralo ako šikmá červená čiara v žiackej knižke. Oveľa nebezpečnejšie pokarhanie bolo v krúžku. Slovom – naša učiteľka zaviedla hneď od začiatku presné pravidlá. Pri písaní malých písmen to napokon bolo dôležité – veď posúďte sami: malé písmeno p. My, žiaci  učiteľky Slezákovej, sme ho písali takto: šikmá čiara zdola nahor, zvislá čiara – a tu pozor! Po zvislej čiare sa vraciame pekne smerom hore, kde sa pol centimetra pred koncom čiary zvrtneme v elegantnom oblúčiku, ktorým dotiahneme malé písmeno p do vydareného konca. A viete, ako sa učili písať malé písmeno p béčkari? Oni sa po zvislej čiare vôbec nevracali nahor! Oblúčik odporným spôsobom k zvislici jednoducho pripojili! Toľká nedôslednosť! Béčkarmi sme pohŕdali a na našu učiteľku sme boli profesionálne hrdí. Dýchali by sme za ňu. Bola pre nás autoritou a vždy si vedela so všetkým poradiť okrem dňa, keď nás prišli očkovať. Vtedy Miro Pašš utiekol z triedy. Okrem doktorky ho vždy naháňala polovica učiteľov aj so školníkom. Musíte uznať, že za toto naša učiteľka naozaj nemohla.

 

 

  1. máj 2014 Študenti a internet

 

Keď som minule študentom naznačila, že by nebolo od veci, aby sa naučili štvorveršie známeho básnika, prevrátili oči do neba. Nechcela som ich dráždiť tým, že my sme kedysi ovládali bežne naspamäť tie najslávnejšie úryvky počnúc listom Tatiany v ruštine a končiac Smrekovou básňou Anča, Anča, samé mlieko, samá krv. Viem, že dnešný školský systém sa spolieha na študentovu schopnosť výberu faktov a narábanie s nimi.  Mnohí z nich výber berú doslova: vyberú si z internetu tému a skopírujú ju do svojich materiálov. Bez akejkoľvek úpravy, zásahu, obyčajne aj s chybami. Tento typ študentov sa v podstate nemôže spoľahnúť na nič: ani na svoju pamäť, pretože štátne vzdelávacie programy memorovanie zavrhli, ani na svoju schopnosť selekcie. Veď aj načo? Máme predsa internet. A tak títo študenti zaplavujú vysoké školy, ktoré k nim načahujú dvanásť dračích rúk ako v tej Smrekovej básni o Anči. Keď chcú budúci technici niečo vypočítať, nazrú do kalkulačky, keď chcú budúci inteligenti niečo vytvoriť, otvoria si počítač. Všetka česť tým študentom, ktorí rozum používajú. A nie je ich málo. Sú schopní overiť si fakty na nete a zaujať k nim vlastný postoj.

Ale aby som nespomínala iba študentov. Laxný postoj k vzdelaniu mali kedysi aj školskí úradníci. Stal sa totiž prípad, že riaditeľka istého gymnázia do záverečnej maturitnej správy vpísala rozprávku Ako išlo vajce na vandrovku. Riaditeľka mala už dlhší čas pocit, že maturitné správy na ministerstve nikto nečíta. Na koniec rozprávky pripísala: Kto toto prečíta, nech zavolá na telefónne číslo (napísala svoje číslo), pošlem mu tisíc korún. Nemusím hádam dodávať, že nikto o peniaze záujem neprejavil.

A tak na ministerstve školstva dodnes existuje jediná rozprávka na svete, ktorú nikto neprečítal.

 

 

  1. máj 2014 Rodina a detské hry

 

     Zajtra je Svetový deň rodiny. A rodina znamená nielen bezpečnosť, istotu a spoločné tajomstvá, ale aj detské hry. Najradšej som sa hrávala u babky pod kuchynským stolom. Bol mojím kráľovstvom. Odtiaľ som pozorovala kuchynské dianie, dôverne som poznala babkine a dedkove nohy, poznala som aj nohy v súčanských kapcoch, ktoré babke pravidelne nosievali domácu smotanu, maslo a kravský syr. Až raz prišli cudzie nohy. Boli to nebezpečné nohy, lebo ich človek niesol so sebou oheň! Pamätám si, že so začala zúfalo kričať:

– Ja som eťe majiťká a nedám sa upájiť! Nedám sa upájiť!

Robotník s letlampou v ruke mi darmo vysvetľoval, že prišiel dať z okien dolu starú farbu a že má doma tiež také malé dievčatko ako ja. Neverila som mu.

Keď som trochu povyrástla, hrávala som sa s deťmi na obchod. Čupievali sme na veľkom betónovom poklope s kovovými obručami. Bol ním prikrytý čistiaci kanálový otvor, ktorému sme honosne hovorili studňa. Ten, kto sedel na poklope, bol predavač. Ostatným predával najčastejšie chlieb, múku, mlieko a cukríky. Čiže drobné kvietky rastlinky, ktoré sme volali chlebíky, rozdrvenú tehlu, „kysličku“ a horký mlieč. Ten, kto sa včas nedostal na poklop, musel sa postaviť do radu. Bol iba kupujúci. Ak bol náhodou sám, do radu sa musel postaviť tak či tak. Lopúchové listy boli veľké peniaze a púpavové hlavičky boli koruny. Pod nami hučala raz studňa, raz vodopád, v skutočnosti splašky. Náš kanálový poklop by sme si nedali za nič na svete. Bol tak trošku tajomný: večer na ňom podľa mojej babky sedával totiž bezhlavý pes s ohnivými očami. Cez deň my. Tvorili sme tak so psom jeden svet. Nikomu z nás ani len nenapadlo, kde pre živého boha môže mať bezhlavý pes ohnivé oči. A toto bolo na rodine to krásne – babka do nás zasiala kus fantázie a my sme sa už tešili na ďalší večer, keď nám bude rozprávať o hypnotizérovi, ktorý zmanipuloval celú dedinu. Ale o tom možno niekedy nabudúce.

 

 

  1. máj 2014 Akcia v Múzeu v RS

 

Pamätám si na jeden rozhovor s Milanom Rúfusom. Povedal, že dnešná doba je zameraná na dve veci: chlieb a hry. Že je to doba povrchná. A ja som si pri jeho slovách spomenula, ako sme takto, v máji pred pár rokmi, mali na pôde Gemerského múzea v Rimavskej Sobote zaujímavú akciu. Niektorí z nás, gymnaziálnych profesorov, pre verejnosť pripravili hodnotný program, v ktorom sa hovorilo o knižnom fonde Múzea. Každý z nás sa chcel ukázať s  niečím zaujímavým. Ja som sa dotkla starších slovenských textov, pustila som prítomným nahrávku staroslovienskeho otčenáša, pripomenula som im zmeny v našom jazyku za posledných dvesto rokov a naučila som ich určiť si z latinského nápisu na budove rok, aby vedeli, kedy bol nápis vytesaný. Kolegyňa maďarčinárka pútavo rozprávala o živote v starej Rimavskej Sobote, angličtinárka sa zamerala na Shawa, pripravila dialóg z jeho Pygmalióna s hudbou z muzikálu My fair lady, francúzštinárka pripomenula Maupassantovu poviedku Náhrdelník, polovica bola vo francúzštine, a nemčinárky preložili časť  filozofického textu zo Solennií s množstvom krásnych myšlienok. Náš maratón zaujímavostí spríjemňovala folková skupina M.E.L.L., v ktorej vystupovali študenti gymnázia. V toto popoludnie si každý mohol niečo nájsť pre svoju dušu. Čas, ktorý sme príprave tejto akcie venovali, sme neľutovali. Chceli sme ukázať, že to, čo zasiala pred dvesto rokmi  Učená spoločnosť malohontská, nepadlo na planú pôdu.

Ako hlboko sme sa mýlili, sa ukázalo hneď na mieste. V kolektíve sme vtedy boli štyridsiati. Viete, koľko kolegov si nás prišlo vypočuť? Dvaja.

Viem, bol piatok, koniec týždňa. Obyčajný piatok jednej povrchnej doby…

 

 

  1. máj 2014 O pánu Hrebíčkovi

Po skončení vysokej školy som zakotvila na jeden rok v Archeologickom ústave SAV v Nitre. Pridelili ma k malému človiečikovi, ktorý mal hrubé okuliare a ktorý za dverami vykladal komusi vyššiemu, že ani nemá pre tú novú (akože pre mňa) stôl a vôbec, načo mu budem. Akurát tak zavadzať. Keď vyšiel z dverí pracovne, iba čosi zamrmlal a dal mi do rúk akýsi papier s textom.

– Nájdete tam chyby. O hodinu sa stretneme, – vydal rozkazy a nebolo ho (neskôr som sa dozvedela, že môj budúci šéf bol dlhé roky vojakom z povolania). Dvere sa za ním zatvorili a ja som osamela s papierom v ruke na chodbe. Išla som si sadnúť na sekretariát a ticho ako myška som hľadela do zákerného textu. Bolo v ňom chýb ako maku. Vyše sto. Presne o hodinu  sa zjavil pán Hrebíček, tak sa môj šéf volal,  zabodol do mňa svoje obrovské oči spod skiel na nose a povedal:

– Tak ako? Koľko chýb ste našli? – Vyše sto, – hovorím.

A vtedy sa udiala premena, akých v živote zažijeme len niekoľko. Pánu Hrebíčkovi vyskočilo obočie a oči sa mu zablýskali.

– Nože, – zobral papier a kývol rukou, aby som ho nasledovala. Skontrolovali sme iba prvý odsek. Odložil papier, pozrel sa na mňa a odvtedy to bol úplne iný človek. Začal mi prideľovať zaujímavé texty na korektúru, naučil ma dôslednej práci s textom. Bol to rok, na ktorý nikdy nezabudnem. Nalepilo sa na mňa toľko, že niekedy som už nedokázala vnímať nové a nové poznatky. Pán Hrebíček vedel poradiť. Nikdy nehovoril zbytočne, mal svojský suchý humor a prenikavý úsudok. Bilo v ňom rebelantské srdce. Keď som po roku odchádzala z Archeologického ústavu, v deň odchodu mi povedal:

– Viete, koľko chýb v tom texte našli tí, čo sem chceli prísť pred vami?  Najlepší výkon bol dvadsaťsedem.

A preto mi je tak trochu smutno, že v kalendár nie je Deň šéfov. Vlastne nie je nič stratené. Práve som ho vymyslela.

 

 

  1. jún 2014 Moje divy sveta

 

Milan Lasica mal jednu televíznu reláciu. Volala sa tuším Mojich sedem divov. Pozýval si do nej významných ľudí a pýtal sa, čo ich najviac udivuje. Vždy som sa dozvedela niečo zaujímavé. Často som rozmýšľala, ako by som odpovedala ja. Zistila som, že jeden z mojich divov sveta je div časový. Keď si totiž predstavím, koľko času ubehlo od Krista po dnešok, cítim akúsi bázeň. Veď rátajme: narodil sa Kristus, stopäťdesiat rokov od jeho ukrižovania zimujú u nás Rimania, o sedem dlhých storočí neskôr tu pôsobia Konštantín a Metod, Európu ohrozujú Tatári, usadzujú sa tu Turci, Jesenius demonštruje verejnú pitvu, o storočie neskôr vešajú Jánošíka, o ďalšie storočie Bernolák a Štúr robia pre Slovákov, čo je v ich silách, Chalupka píše svoje Mor ho! a Sládkovič Marínu, o sto ďalších rokov ľudstvo pozná, čo je to svetová vojna, a netuší, že sa mu ujde ešte jedna, po ktorej stred Európy okúša sladkosť socializmu, aby ho dnes zrazil na kolená dravý kapitalizmus. A teraz to príde: toto všetko sa zmestí do zážitkov dvadsiatich za sebou žijúcich storočných ľudí. Ja by som teoreticky mohla byť tým dvadsiatym prvým, ak dožijem. Nie je život človeka úžasný?

Presne to som si pomyslela, keď sa naposledy v slovenskom rozhlase losovali témy maturitných prác a jedna z nich znela: Ten pohľad mi vyrazil dych. Malo to byť rozprávanie. Zaujímalo ma, čo maturanti napíšu vo svojich prácach. Kedy ich život prekvapil? Keď som sa začítala do textov, skoro ani jeden nebol autentický. Raz to bol príbeh pubertiaka, ktorý má moc čarovať, akýsi nový Harry Potter, potom zas príbeh tridsiatnika. Málokedy príbeh vlastný. Maturanti sa ukryli v texte medzi riadky a ja som v duchu rozmýšľala, o čom by asi hovorili, keby ich Milan Lasica pozval do svojej relácie Mojich sedem divov.

 

 

  1. jún 2014 Minimalizmus v živote

 

Keď sa raz rozhlasový reportér opýtal známej speváčky, čo by ešte v živote chcela dosiahnuť, povedala, že porýľovať záhradu. Bolo to už dávno, asi pred tridsiatimi rokmi. Jej odpoveď ma vtedy prekvapila, často som si na ňu neskôr spomenula. Zaskočil ma ten minimalizmus v priamom vysielaní. Nechápala som, že obyčajné zrýľovanie záhrady stačí speváčke na to, aby bola šťastná. Najprv som si myslela, že je to póza, taký reklamný trik. No ako človek dozrieva, mení sa jeho optika – a nie je to len okuliarmi. Možno je to zmenou uhla pohľadu na život, lebo postupne som prichádzala na to, že aj obyčajnosť má svoje čaro. Idete napríklad po ulici a začne tak obyčajne pršať. Vytiahnete si dáždnik a neplánovane pozorujete hríby ďalších dáždnikov. Možno by ste aj chceli myslieť na to, že by sa patrilo byť už doma, no vy zrazu uvažujete o tom, že dáždnik pred vami vyzerá ako baroková kupola kostola, okolo ktorého ste kedysi dennodenne chodili. Páčil sa vám vtedy miništrant, ktorý sa vždy cestou z kostola zastavil na námestí na zmrzlinu. Spomeniete si, že tento letný dážď vždy robil na teplom asfalte kalúžky, na ktorých rástli bubliny. A kým dopadla prvá kvapka, ticho na rozpálenej ceste zasyčala. V takých kalužiach ste sa s kamarátkami naboso brodili, voňali teplý asfalt a chytali mokré perly dažďa, ktorý druhý raz pršal z gaštanovej aleje vo vašej ulici. Vlastný životný film vám občas umožní nájsť v obyčajnosti toľko krásy, že to viete len vy sami.

A preto sa dnes ani neodvážim pomyslieť, koľko zázračností sa skrýva v rýľovaní obyčajnej záhrady.

 

18. jún 2014            Mládež – alkohol

     Pretože je dnes Medzinárodný deň piknikov, človeku sa vybaví nádherné prírodné stolovanie kdesi pod stromom na deke, pri speve vtákov a šušťaní trávy. Ideálne aj so zmrzlinou v termoske. Ozaj, vedeli ste, že zmrzlina vznikla v Číne pred štyri tisíc rokmi?  Dnes existujú v USA dokonca zmrzliny s príchuťou vín. Sú síce iba 5 percentné, no konzument musí mať aj tak najmenej 21 rokov. V spojení alkoholu a veku mladého človeka sa mi vždy vybaví jeden americký film, v ktorom sa stredoškolská študentka spoločensky unavila na akejsi párty a bola vylúčená na istý čas zo školy. Hneď sa v mysli prepnem do našej súčasnosti a chce sa mi smiať. U nás totiž niečo také ako zákaz konzumácie alkoholu existuje, ale len na papieri. Skúste sa prejsť v piatok večer po námestí ktoréhokoľvek nášho mesta. Hemží sa to študentmi – stredoškolákmi, ktorí posedávajú na múrikoch, popíjajú – slovom, majú „padla“. A niečo také – vylúčiť na týždeň či dva stredoškoláka zo školy? To nie je trest, to je sen!

    Viem, nemôžem porovnávať film a skutočnosť, nie je to korektné. No na tých piatkoch trvám. Kedysi chodili stredoškolskí učitelia na kontroly po podnikoch. Dnes tieto právomoci nemajú, a je to dobre. Pretože to pokladám pre nich za ponižujúce. Na dodržiavaní zákona by malo záležať predovšetkým rodičom a kontrolovať jeho plnenie by mali ľudia zákona. Alebo sa mýlim? Keď pred piatimi rokmi  u nás na námestí policajti robili medzi mládežou dychovú kontrolu na alkohol, viacerí rodičia sa ohradili proti tomuto traumatickému zážitku, ktorý postihol ich dieťa. Ohradili sa práve tí rodičia, ktorým bolo jedno, kde a s kým trávi večer a noc ich neplnoletý potomok.

     Vlastne som rada, že tá americká vínna zmrzlina k nám ešte nedorazila. Už teraz vidím davy dvanásťročných sediacich na lavičkách s piatim ľadovými kopčekmi v kornútikoch. Určite by nám ju všetku zjedli zákon-nezákon.

  1. jún 2014 Krásy Slovenska – Banská Štiavnica tabuľka

 

Júl dýcha júnu na krk, žiaci sa tešia, lebo rozdávanie vysvedčení je už na spadnutie, rodiny žijú v očakávaní dovoleniek, výletov a letných radovánok. A tak som si spomenula na jednu študentskú exkurziu.

– Precestoval som skoro celú Európu, – povedal vtedy šofér autobusu, – ale takú krásnu prírodu ako u nás len tak ľahko nenájdete.

Automaticky sme sa začali okolo seba obzerať akosi pozornejšie. Išli sme z Malohontu cez Muráň hore do Tatier. Lúky, pasienky, zeleň stromov – nádhera. Človek si vtedy mimovoľne uvedomí, že aj doma máme krásu a hodnoty. Ľudia často nadávajú na to, čo je doma, a vychvaľujú cudzie.  Je to taký náš národný šport. Keď som raz bola v Banskej Štiavnici, zastala som pred známou budovou lýcea, ktorú slávnostne v roku 1830 otvoril Ján Kollár. Na lýceu študovali takí velikáni pera ako Andrej Sládkovič či Alexander Petőfi. A presne sem som sa chcela dostať – upozorniť na to, že v budove na Trojičnom námestí títo dvaja romantickí básnici študovali. Sládkovič osem rokov a Petőfi jeden rok. Obaja básnici boli dokonca spolužiaci. Pamätám si, že po oboch stranách hlavného vchodu boli vtedy tabuľky. Jedna na pamiatku Petőfiho, jedna na pamiatku Sládkoviča. Čo myslíte, pod ktorou tabuľkou boli kvety? Neviem, ako je to s tabuľkami teraz, lebo som už dlhšie v Banskej Štiavnici nebola. Chcem však veriť, že aj pod Sládkovičovým menom sa objaví kvetinový venček na znak úcty.

A možno som rojko a dnes nie sú na budove lýcea už ani tie tabuľky. U nás v Rimavskej Sobote sme totiž na budove spojeného protestantského gymnázia nemali tabuľku, ale tabulisko, ktoré oznamovalo, kto všetko na gymnáziu študoval: Ivan Krasko, Janko Jesenský, Koloman Mikszáth, Štefan Marko Daxner, Jozef Škultéty, Ján Čajak ml. a mnohí ďalší. Zoznam by bol poriadne dlhý. Po 89-om budova spustla a zmizla aj tabuľa. No prosím! A ja si všímam kvety, pričom inde ani tabule niet…

 

 

  1. september 2014 Ja a škola – srieň

 

 

Viem, že si teraz znepriatelím všetkých žiakov, ktorým ešte vonia vo vlasoch prázdninový vietor, ale musím tú vetu povedať: ja som chodila do školy rada.

Najprv som sa nevedela dočkať chvíle, až prvýkrát vkročím do školskej budovy. Zvonka vyzerala veľmi podivne, videla som totiž za veľkými vchodovými dverami  chodbu, stĺpy a to bolo všetko. Myslela som si, že tá chodba – to je vlastne škola. Ako to bude? Budem len tak chodiť po chodbe a to bude tá škola? Keď som neskôr sedela v svojej lavici, už som bola starý mazák. Žiadna chodba, ale trieda s pevnými pravidlami. Vyučovanie sa začínalo raňajším modlením a o pol roka neskôr ho vystriedala Pieseň práce. Nech však bola doba akákoľvek, mala som svoju školu rada. Veľmi veľa som čítala. Vďaka tomu som raz zažiarila: učiteľka sa nás spýtala, či niekto vie, ako sa povie iným slovom námraza. Nikto to nevedel. Ako je to možné, že nik nevie, že je to srieň? Dlho som váhala, či sa prihlásiť. Veď to vyzeralo ako zrada ostatných! Nakoniec som neuniesla fakt, že ja to viem a nikto o tom nebude vedieť. Zdvihla som ruku:

– Srieň.

Nuž, možno nemať rád školu v prípade, že viete, čo je to srieň práve vtedy, keď sa na to pýtajú?

A preto vám chcem povedať, žiačikovia, žiaci a študenti – v živote je dôležité vedieť isté veci v pravý čas. Osedlajte si školu a nedovoľte jej, aby na vás sedela ako balvan. To vy ju musíte donútiť, aby vám vydala svoje poklady. Lebo ona ich skrýva. Kľúč od nich máte vo svojich rukách, len o tom možno neviete.  A nemračte sa, lebo mladosti svedčí najmä úsmev.

 

 

  1. september 2014 Dvere

 

Každý máme nejaké svoje dvere. Úctivo na ne klopeme, netrpezlivo vyklopkávane, ešte netrpezlivejšie ich otvárame, búchame na ne, lomcujeme kľučkou, otvárame ich, zatvárame, div ich nevykĺbime z pántov. Na koľké dvere som klopala a koľké dvere otvárala tým, ktorí potrebovali pomoc! Ťažko si vybrať tie pravé.

A predsa si spomínam na jedny, ktoré viedli do mojej prvej triedy. Študenti boli už dospelí, väčšina z nich bola staršia ako ja – ich triedna. Otvorila som tie biele drevené dvere a za nimi sedelo vyše tridsať párov očí, ktoré ošacovali najprv moje nohy. Neviem, či nejaká manekýnka prešla po móle tak pozorne, ako vtedy dávno ja uličkou medzi lavicami ku katedre.

Aj nemocničné dvere si výrazne pamätám: otvorili sa, sestrička do nich strčila hlavu a povedala: Máte telefón! Vtedy ešte neboli mobily. A ja, rozbitá po pôrode na tristo kúskov, som sa prišuchtala k telefónu, zdvihla slúchadlo a v ňom sa ozval rozjarený hlas môjho manžela: A vieš ty o tom, že máme syna?

A ešte jedny dvere vyplávali z mojich spomienok: dvere na spoločnom kabinete dvoch mojich kolegov. Jeden z nich bol sedliačisko ako repa – každú veľkú prestávku si opekal na panvičke slaninku, a druhý kolega bol zástancom zdravej výživy. Nosil si na desiatu jogurt a jabĺčka. Blaško, ak ma počúvaš, to my sme ti vtedy tie jablká zjedli. Boli sme mladí a drzí. Prepáč nám to, zbytočne si podozrieval svojho kolegu. No a práve tie zjedené jablká sa stali jablkami sváru. Od rána sme videli, že dvere na kabinete kolegov sú otvorené a v strede je stolička. Školník čosi nad dverami opravoval a tak zostala nešťastná stolička medzi dverami. Kolegovia ju obchádzali až do konca vyučovania.

Dvere, ktorých kľučku cítim v dlani, sú dvere gymnázia, v ktorom som učila 24 rokov. Prešli nimi stovky mojich študentov a nakoniec aj ja. Nenápadne, ako keď si odskočíš do bufetu po obložený rožok.

 

 

  1. september 2014 Futbal chlapcov

 

 

Okolo futbalového ihriska v našom meste chodím takmer denne. Vždy sa na ňom niečo deje – cez pracovné dni tréningy a počas víkendov zápasy. Minule, bola to sobota, sa na jednom z ihrísk naháňali za loptou dve žiacke mužstvá. Vlastne ešte len družstvá, lebo o mužnom veku sa tu hovoriť nedá. Tréneri pokrikovali na svojich zverencov, rodičia prežívajúci zápas nadmieru emotívne svojim deťom radili spoza bielej čiary, slniečko sa smialo, chlapci predvádzali pred najbližšími svoje futbalové umenie – a tak som sa na chvíľočku pristavila. Bola som odmenená: mohla som pekne naživo sledovať útočnú akciu modrých a obranné majstrovstvo bielych. Potom sa sily obrátili a tlačili bieli. Zápas bol vyrovnaný, striedavo sa útočilo na bránku súpera, situácia, keď by sa malo niečo stať.  Niet nič horšie ako stereotyp. O chvíľu som sa dočkala zmeny: jeden z modrých hráčov predviedol pred šestnástkou sfaulovanú obeť. Jasne som videla, že biely bežal za modrým, ani sa ho nedotkol, a vtedy modrý trošičku povyskočil a potom sa zvalil ako podťatý. Chvíľu sa vôbec nehýbal, pripomínal mŕtveho chrobáka a čakal akože sfaulovaná obeť na rozhodcu. Vyzeral ako po náhlom infarkte, až som sa preľakla. Videla som však, že okom pozorne sleduje trávnik, a tak ma zaujímalo, ako vyrieši situáciu rozhodca. Ten prišiel a stuhnutého modráka napomenul. Modrý hráč vyskočil ako strunka a hralo sa ďalej. Potešila som sa, že rozhodca zhodnotil situáciu správne, a zároveň ma ohromila sila hereckého talentu u modrého hráča. Na jeho približne 12 rokov to nebolo najhoršie. Aj správanie rozhodcu ukazovalo, že na podobné úkazy je zvyknutý. Uvažovala som, že predsa som tým chalanom len krivdila – oni nie sú družstvo, oni sú už mužstvo!

Naučili sa napodobňovať dospelých naozaj vo všetkom.

 

 

  1. september 2014 Učenie je nudné?

 

Raz mi jedna známa povedala, že ona by nemohla učiť. Vraj to musí byť príliš nudné – stále dookola to isté. Prekvapilo ma to, lebo nikdy som učenie nepovažovala za nudnú prácu. Keď som o rok natrafila na identické učivo v inej triede, vždy som urobila obmenu. Pokúšala som sa o iný spôsob práce s textom. A tak som za takmer 40 rokov pedagogickej práce nikdy nepostrehla nudu. Keď som nedávno vybaľovala škatule plné kníh, poznámok a materiálov, ktoré mi zostali po toľkých rokoch učenia, natrafila som aj na práce študentov, ktoré som nedokázala vyhodiť. Pripomenuli mi hodiny krásnej tvorivosti – práve sme sa učili pochopiť, čo je to haiku. Zasvätenci vedia, že je to kratučká báseň, ktorá pozostáva z troch 17-slabičných riadkov. 5-7 a 5 slabík. Akási básnická fotografia, v ktorej musí byť zachytený časový údaj. Tu sú ukážky z prác mojich študentov: Matné svetielko, / zasnežené ulice, / nevidím stopy. // Na teplých oknách / sa začala maľovať / studená kresba. // Sedím v škole, /myseľ odvial jarný vzduch / a nevnímam nič.

Odkladám haiku už dnešných vyštudovaných vyskoškolákov a do rúk sa mi dostáva text piesne Wonderful world, ktorú sme si na hodine púšťali v interpretácii Louisa Armstronga, prekladali ju do slovenčiny a celý deň nám vtedy znelo v hlave: vidím teplé ľudské dlane, srdcia vykúpané, žiaden ľudský pád, iba: mám ťa rád.

A tu zrazu držím v ruke témy, ktoré som študentom kedysi napísala na tabuľu ako námety na úvahu: Nauč sa rozoznávať ozajstnú tvár ľudí. / Iba ten, kto nemá dosť bohatstva v sebe, musí slúžiť veciam. / Čo vieme dať iným, to nikdy nejde na náš úkor. Študenti sa tak vzácne dotkli slovenských básnikov a musím povedať, že to neboli plané úvahy.

Rada by som stretla svoju známu a pozvala ju na šálku kávy pri škatuliach plných spomienok na prekrásne povolanie. Povolanie, ktoré nikdy nemôže byť nudné.

 

 

 

 

 

  1. september 2014 Zuzka Zguriška

 

Presne pred 30. rokmi, 24. septembra 1984, zomrela Zuzka Zguriška. Občianskym menom Ľudmila Šimonovičová, po svadbe Dvořáková. Prvá svetová vojna a dobové zmätky spôsobili, že okrem Slovenska študovala aj v Bavorsku, Maďarsku i srbskej Subotici. Zmaturovala v Brne a potom učila štyri roky na Myjave. Po štúdiách dejín umenia a filozofie pracovala ako scenáristka na Barrandove. Jej hrob nájdeme v Prahe.

Narodila som sa na Myjave 13. apríla 1900, na Veľký piatok. Tento dátum obsahoval priveľa nešťastných zložiek, takže niet divu, že otec sa ozval: „To som zvedavý, aký trojnásobný blázon bude z našej prvorodzenej!“

Trojnásobný šťastný blázon – učiteľka, scenáristka, spisovateľka. V prózach sa vrátila k rodným Myjavčanom, ktorí ťažké životné situácie riešili často humorom. Zuzka Zguriška bola láskavou mamou svojich kopaničiarov. Pamätám si na jej postavu tetky Šurínky z poviedky Zuby, ktorú som čítala ako dvanásťročná. Ako tetke nikto nechce veriť, že nové zuby nie sú jej pravé, a preto sa sťažuje svojmu zubárovovi: „Nyšt naplat, pán doktor, užch tu zasek. Nenych s nymi kór nyšt spokojná. Ná, jaké falešné zuby sú to, o kerých nygdo za živý svet nesce verit, že sú falešné. Bolach fčera f kostele, ale nygdo nyšt. Reku, ludkovia, ná, kuknyte sa, mám nové zuby! A ony na to, že veru pekné nové! Scelach si ich vytáhnut a presvedčit ich, ale ze zubami nedaj bože pohnút, držia jako prikované!“ A tak Zuzka Zguriška svojimi textami spôsobila, že som sa stala nadšenou obdivovateľkou nárečí. Je jedno či myjavských, liptovských alebo šarišských. Potvrdzujú bohatosť a pestrosť našej krásnej slovenčiny.  A preto si myslím, že dnešný deň, ktorý je Svetovým dňom mlieka v školách, by mal byť na pamiatku Zuzky Zgurišky aj Dňom slovenských nárečí.

 

 

  1. október 2014 Slovenská populácia sa scvrkáva

 

Slovenská populácia sa povážlivo scvrkáva. Zatiaľ nás je asi päť a pol milióna, no začíname starnúť. Podľa prognostikov nás bude do roku 2025 menej o 180 tisíc. Mladí rodičia to dnes nemajú ľahké. Musím sa postaviť na ich stranu, lebo ako niekoľkonásobná stará mama viem, koľko starostí je okolo dieťaťa a koľko finančných prostriedkov odčerpajú z rodinného rozpočtu plienky, mlieko, detské výživy, detské oblečenie – a to nepočítam kočík, autosedačku, postieľku a iné potrebné veci v domácnosti, ktoré sa musia pre dieťa kúpiť. Uznávam, že my sme kedysi až toľko výdavkov na deti nemali.

Nedávno som sa stretla s priateľkou. Rozprávali sme sa o časoch, keď boli naše deti ešte malé. Pri káve mi vyrozprávala nasledujúci príbeh o svojom prvorodenom synovi: snažili sa ho s manželom vychovávať sparťansky, presne podľa naštudovaných príručiek. To znamená, že v noci nechodievali s kočiarom cez železničné koľajnice, len aby decko zmĺklo, ani sa nestrhávali pri každom zaplakaní svojho pokladu. Zaviedli režim tvrdej ruky, zdalo sa, že vyhrávali jedna nula a svet im kľačal pri nohách. No potom prišlo do tuhého: ich synček pritvrdil a odmietol jesť. Najprv boli iba trochu znepokojení, potom robili všetko, čo bolo v ich naštudovaných silách a na tretí deň ich zachvátila panika. Utekali k lekárke. – To dieťa je hladné, – povedala, keď uvidela vycivené telíčko.

–  Ale on nechce jesť! – vysvetľovala lekárke nešťastná priateľka. – No tak ukážte, nech vidím! Priateľka sa útrpne usmiala a priložila svojho prvorodeného asi po tisíci raz k prsníku. Vrhol sa naň, až sa dusil. Lekárka sa vraj vtedy na ňu pozrela ako na krkavčiu matku a poslala ju domov.

Chvalabohu, že to dobre dopadlo. Poprosím potom v roku 2025 prirátať do štatistiky o troch ľudí viac: hladný chlapček odvtedy už vylepšil našu populáciu o dvoch človiečikov.

 

 

  1. október 2014 Dušan Dušek a jeho učiteľ

 

Keď sme po 89-om razom skočili do kapitalizmu, pamätám si, že sa začali v základoch otriasať aj sviatky. Keď bol v roku 1994 organizáciou UNESCO vyhlásený na 5. októbra Svetový deň učiteľov, v snahe o svetovosť zostalo školstvo pár rokov v neistote, či oslavovať tento nový sviatok a ukázať tak pružnosť a flexibilitu, alebo zostať pri tom našom starom – pri Medzinárodnom dni učiteľov, ktorý sa oslavuje na počesť Jana Ámosa Komenského koncom marca. Časom sa vody vyčírili a zostali sme predsa len v tradičných vodách. V podstate by nemal byť dôležitý konkrétny dátum, lebo vzdať úctu učiteľovi môžeme hocikedy, nielen v dňoch predpísaných.

Nedávno som čítala knihu Melón sa vždy smeje od Dušana Dušeka. Už dávno ma nerozosmiala spomienka na učiteľa tak, ako spomienka jeho literárneho hrdinu Adama na strane 98. Už len prezývka Homo! Či môže mať učiteľ krajšiu? Nuž a tento Homo bol svojráznou postavou. Keď zazvonilo, dorazila do triedy najprv jeho aktovka, ktorú doniesol obetavý týždenník z predchádzajúcej triedy. Homo zatiaľ využíval prestávku plnými dúškami – fajčil na zadnom schodišti školy svoje obľúbené Lipy. Keď prišiel do triedy, všetkým oznámil, aby nikdy nefajčili, a poveril Hildu, aby zapísala absenciu. Všetky dievčatá volal tým istým menom – Hilda. Chlapci mali mená dve: Bublina a Plech. Skúšal piatich žiakov naraz, poznámky z dejepisu diktoval, lebo učebnicu podľa neho písali polointeligenti. A keď si týždenníci nesúci Homovu aktovku do ďalšej triedy otvorili tajne jeho notes a pripísali doň po tri jednotky všetkým v triede, Homo sa tváril, že si to nevšimol.

Homo mi pripomenul učiteľa Igora Hnízda z Obecnej školy. Bol však láskavejší, s dávkou nadhľadu. Vedel pochváliť za usilovnosť, vedel, že žiaci sú jeho partnerom. Učiteľ, ktorý zostane v knihe bez ohľadu na to, či ho budeme oslavovať 5. októbra alebo 28. marca.

 

 

  1. október 2014 Príjemné prostredie jednej základnej školy

 

 

Tak ako sa vrah vracia na miesto činu, aj ja ako bývalá pedagogička sa často v myšlienkach vraciam do školských tém. Na sociálnych sieťach som totiž čítala jeden text, v ktorom sa píše o dobrých žiakoch. O tom, že majú vysoké ambície, že si veria, že majú snahu dokončiť úlohu, majú radosť z poznania a lepšie rozumejú sami sebe. Citujem: Jednou z dôležitých úloh školy a rodiny je viesť deti k vlastnému sebapoznaniu, pretože práve v tomto poznaní je ukryté tajomstvo šťastnejšieho prežívania života v škole… Dobrí žiaci veria, že v živote veľa dokážu, a pracujú na tom. Vedia aj o tom, že uspejú vtedy, keď budú tvrdo pracovať. Dlho som rozmýšľala nad týmito slovami. Priznám sa, zdali sa mi velikášske a tak trochu odtrhnuté od života. A potom som si vybavila jednu svoju dávnejšiu besedu s čitateľmi, na ktorú ma pozvali žiaci istej dedinskej školy. To, čo som v tejto škole objavila, ma prekvapilo. Deti si samy od seba pripravili power-pointové prezentácie týkajúce sa mojej tvorby, samy od seba dokázali zdramatizovať texty, zahrať ich, pripraviť výber ukážok, odmoderovať celú akciu. A to bol iba úvod besedy. Nasledovali otázky, ktoré mali hlavu aj pätu, cez ne žiaci konfrontovali samy seba s literatúrou. Prostredie školy bol príjemné, každá chodba bola vymaľovaná rozprávkovými motívmi.

– Viete, my žijeme umením, – povedala mi riaditeľka školy. –  U nás v dedine je každý druhý hudobník. A to, že máme takéto samostatné a šikovné deti, to je práca nás všetkých.

Hovorila mi to vo svojej pracovni, ktorá mala možno šesť metrov štvorcových. Som rada, že som na svojich besedách objavila takúto výnimočnú školu.

Pritom som videla oveľa honosnejšie riaditeľské pracovne. Chýbal im však duch školy.

 

 

 

  1. október 2014 Vincent Hložník

 

V piatok bude Svetový deň informácií, dnes je Medzinárodný deň školských knižníc a dokonca Medzinárodný deň porozumenia koktavosti. Zdá sa mi, že to ľudstvo s tými dňami akosi preháňa. Myslím si, že užitočnejšie bude pripomenúť si, že dnes by mal Vincent Hložník 95 rokov. Významný maliar, ilustrátor, grafik a sochár. A čo ma teší ešte viac – že jeho rodáci na neho nezabudli. K jeho 90-tke osadili na ceste do Svederníka, lebo tam sa Vincent Hložník narodil, zaujímavý monument z dreva a zo skla vysoký takmer 6 metrov. Znázorňuje oko, ktoré má spájať rodný dom maliara so stálou expozíciou v Považskej galérii umenia v Žiline, ktorú otvorili na jeho počesť. Malo by to byť symbolické oko, ktoré bdie nad domom Vincenta Hložníka, povedal tvorca monumentu. Páči sa mi, keď si obce vážia svojich rodákov a ľudí, ktorí posúvajú spôsobom života a tvorivosťou úroveň ostatných kvalitatívne vyššie.

„Veľmi dobrý človek to bol, každý si ho vážil. Veľmi pekne maľoval. Keď bol malý chlapec, mali sme kuchyňu vybielenú a celé to ceruzou pokreslil,“ povedala pri otvorení expozície mladšia sestra Vincenta Hložníka.

Zaujali ma tieto slová, lebo viem, ako deti rady kreslia po stenách. Ako my dospelí vtedy vyskakujeme zo stoličiek, zúfalo premaľúvame čistou bielou prvé detské kresby. Sú tam princezné a draky, dobré víly, vychudnuté koníky, ktorým sa stačí iba otriasť, aby sa z nich stali žiarivé tátoše, na ktorých možno odcválať do fantázie. Určite je tam žabí princ, spiderman či hovoriace autíčka. Je to náš problém, že na stene vidíme iba čiary. Pokúsme sa dívať okolo seba niekedy iným okom. Tak, ako kedysi učiteľ Zdeněk Balaš, ktorý v malom Vincentovi objavil skrytý talent.

 

 

  1. október 2014 Pamiatka zosnulých – spomienka na Jana

 

Blíži sa Sviatok všetkých svätých a Pamiatka zosnulých. Čas, keď si každý začína v duši trošku upratovať, keď si vyzametá miestočko v srdci, aby si taký vyumývaný a čistý spomenul na svojich najbližších. Ktosi múdry povedal, že človek žije dovtedy, kým na neho ľudia spomínajú. A tak mi akosi mimovoľne vplával do myšlienok môj býval študent. Bola som jeho triednou na gymnáziu. Stačí, keď si zatvorím oči: vidím ho sedieť v strednom rade, v predposlednej lavici. Jeho sústredený pohľad, vlasy na ježka, športovú bielu košeľu s vodorovnými pásikmi, v ktorej často odchádzal na tenisové tréningy rovno z vyučovania. Trénoval mladších žiakov, rozdával im zo seba to najlepšie, vždy sa usmieval tak naširoko, aby sa mu do úsmevu zmestil celý svet. Bol mimoriadne ambiciózny. Bavilo ma doberať si ho na hodinách latinčiny, lebo som vedela, že sa doma dopredu naučil jednu lekciu navyše. Mrzel by ho posmech spolužiakov, keby náhodou nevedel preložiť nejaké slovíčko alebo nedajbože vetu.

Toto leto mala moja bývalá trieda stretnutie dvadsať rokov po maturite. Najprv sme išli na cintorín za naším Janom. Zapálili sme mu sviečku a spomínali.

– Jano bol veľký bojovník, – ozval sa Maťo, ktorý s ním sedel štyri roky v jednej lavici a ktorý ho navštevoval aj v najťažších chvíľach života. – Keď choroba načas ustúpila, dokázal sa tešiť z toho, že sa konečne môže sám najesť. Považoval to za čosi zázračné. Keď vám bude zle a budete naštvaní, spomeňte si na Jana. Na to, že sa dokázal tešiť z maličkostí a že bojoval do poslednej chvíle.

Z cintorína sme vtedy odišli na spoločné posedenie a ja som cítila, že Jano je s nami. Že aj on prispel k tomu, že títo moji dávni študenti sú dnes šikovní lekári, vedci, pedagógovia, no predovšetkým zodpovední ľudia.

A tak ma trochu dnes mrzí, že som si Jana za jeho prílišnú ctižiadostivosť na latine vtedy dávno doberala.

 

 

  1. november 2014 Doplnenie DOD v BB

 

 

Presne pred dvoma mesiacmi, 5. septembra, bol v rádiu Regina Deň otvorených dverí. Sedeli sme všetci glosátori aj s pani redaktorkou v štúdiu a spolu s nami hudobná skupina Slovak Tango. Hodina ubehla veľmi rýchlo a pretože scenár predpokladal rozhovor na rôzne témy, mnohé zostalo zamlčané. Rada by som sa vrátila k tomu, čo som chcela svojim poslucháčom ešte povedať. A tak sa dostávam k otázkam a najmä k odpovediam, na ktoré vtedy nebol čas: Pri čom sa viete schuti zasmiať a čo vás vie vytočiť? Naposledy som sa naozaj schuti zasmiala na výroku môjho vnuka. Bol večer, povedala som mu rozprávku a otvorila okno, aby mal v izbe dobrý vzduch. V diaľke sa blýskalo a do tej večernej atmosféry sa ozval bojazlivý Maťkov hlas: Babina, babina, otvor to okno iba trošičku, lebo takto sa dívam búrke rovno do očí!  A čo ma vie vytočiť? Absencia elementárnej slušnosti. Napríklad poďakovať sa za prácu. A neustále ma vytáča hektickosť nášho života, z čoho vyplýva akási plytkosť. Nemáme času jeden na druhého.

Poďme k ďalšej nezodpovedanej téme: Spomínate si na nejakú absurdnú otázku? Veruže spomínam. Raz sa ma na besede, tuším v Krupine to bolo, spýtal jeden chlapček: Ako sa cítite, keď sa ako slávna spisovateľka prechádzate u vás po ulici a ľudia vás zdravia, lebo vedia, že ste to vy? Vtedy som tomu chlapčekovi povedala, že aj spisovateľ je taký istý človek ako iný. Nechcel to akosi prijať, ale ja viem, že z toho vyrastie.

Ešte jedna otázka zostala nezodpovedaná: V akých situáciách sa cítite vyslovene trápne?  Určite vtedy, keď verejne ponižujú človeka. Je to pre mňa takmer neznesiteľné. A keď sa obmedzený a primitívny hlupák cíti dôležitý a nenahraditeľný.  Vtedy by som najradšej ušla. Vlastne, dnes by som to aj mohla urobiť, lebo je Deň behu, ale to nepôjde. Mám okolo seba samých príjemných a milých ľudí.

 

 

  1. november 2014 Žijeme alebo existujeme?

 

 

  1. novembra pred 75 rokmi sa v Záhorskej Vsi narodila Lucia Poppová, jedna z našich najvýraznejších sopranistiek. Keď ju ako mladú speváčku objavila Viedenská štátna opera, otvorila sa pred ňou kariéra svetovej umelkyne. Lucia Poppová na svoj prvý kontakt s viedenskou operou spomína takto:

„Keď som pred komisiou predspievala, zhŕklo sa do sály celé divadlo. Potom takmer do večera som musela opakovane spievať na požiadanie tých znalcov, ktorí prišli neskôr a chceli tiež počuť, koho to spoza železnej opony vlastne angažovali. A ja som vďačne spievala. Prirodzene, po slovensky. Napokon ef-ká sú v slovenčine také isté ako v nemčine…“

Nasledovala La Scala v Miláne, Covent Garden v Londýne či Metropolitná opera v New Yorku. Naša operná diva spolupracovala s Herbertom von Karajanom i s Leonardom Bernsteinom. Iba my doma sme hrali mŕtvych chrobákov a meno Lucia Poppová sa v médiách neskloňovalo. Situácia sa uvoľnila až po roku 89. Práve zásluhou Lucie Poppovej sa zintenzívnila spolupráca bratislavskej a viedenskej opernej scény.

O štyri dni, v nedeľu, si pripomenieme aj úmrtie Lucie Poppovej – zomrela iba 54-ročná. Jej miesto posledného odpočinku je v Bratislave v Slávičom údolí.

Lucia Poppová bola slávna a skromná. Vzácna kombinácia. Dnes je v móde opačný trend – byť dravý a neskromný, byť v epicentre diania, lebo kto nie je v médiách, ten nežije. Mám niekedy pocit, že existujeme len naoko. Len preto, aby sme na sociálnych sieťach prezentovali svoju výnimočnosť. Virtuálny svet sa stáva realitou. Skutočný život sa toho všetkého možno až zľakol. Ticho nám preteká pomedzi prsty, významne mlčí, veď čo už s nami. Čaká na deň, keď zistíme, kde sa skryli pravé hodnoty. Pravdepodobne sa toho nikdy nedočká.

A tak teda uvažujem – ako je to? Žijeme alebo existujeme?

  1. november 2014 Digitálna demencia

 

Pred dvoma rokmi sa začalo v médiách skloňovať slovné spojenie „digitálna demencia“. Prílišné bratanie sa s médiami spôsobuje vraj rozklad poznávacích funkcií mozgu. Nejde o to, že by nás sociálne siete robili hlúpejšími. Nemeckí vedci nenápadne upozorňujú na nebezpečenstvo toho, že mladý človek, ktorému sa mozog iba vyvíja, bude mať problém s pamäťou. Nedokáže sa ponoriť do hĺbky problému, nedokáže súcitiť s okolím, čím ďalej tým viac budú jeho komunikačné schopnosti sploštené. Jeho schopnosť porozumenia textu bude výrazne obmedzená. Generácia mladých od 14 do 24 rokov si vystačí s menším počtom slov. Keď si napríklad študent robí úlohy, počúva hudbu, mailuje a po očku sleduje sociálne siete, vykonáva tak viacero činností naraz, pričom ani jednu nie do hĺbky. Údajne mozgy takýchto ľudí budú úplne ináč prepojené ako mozgy ich rodičov či starých rodičov. Badateľné to bude už okolo roku 2020, upozorňujú Kórejci, jeden z najdigitalizovanejších národov.

Zaskočila ma táto správa, lebo aj ja zvyknem robiť viacero činností naraz. Rozmýšľam, či som už neprepadla cez oká siete medzi digitálne dementných jedincov. Na druhej strane viem, že ženy odjakživa dokážu súčasne robiť viacero činností a muž iba jednu, no poriadne. Je to v nás zakódované už od praveku: muž lovec sa musel sústrediť na lov a na žene zostalo udržiavanie ohňa, starostlivosť o deti, jedlo, šatstvo. Žena je nastavená na viacero činností už pekných pár tisícročí. Nebojím sa o ňu. Z toho mi vychádza jediné: v ohrození je muž! Dnes je Medzinárodný deň bez fajčenia. Ak vám na svojich mužoch záleží, nedovoľte im popri práci pofajčievať. Budú vykonávať až dve činnosti naraz! Ich mozgy nedajbože začnú pracovať ináč a digitálne poznačené budú stačiť vnímať hoci viacero žien. Och! Ono to už asi vypuklo dávnejšie, to len Nemci a Kórejci na to prišli až teraz a zvaľujú všetko na sociálne siete!

 

 

 

 

 

  1. november 2014 Mudráci z krčiem a ich pravdy

 

     Dnešná doba dáva priestor každému na vyjadrenie svojich názorov. Kedysi si svoje povedali muži v krčme, ženy si poklebetili na priedomí a ich hlas sa stratil pri prvej brázde za chotárom. Dnes sedí celá naša malá slovenská komunita pri počítačoch a to je už iná káva! Človeku stačí čítať komentáre pod statusmi na sociálnych sieťach a raz-dva zistí, že až taký priepastný rozdiel medzi krčmovými múdrosťami našich pradedov a dnešnými komentármi nie je.  Vždy ma ohromuje, keď niekto len tak z rukáva sype svoje názory na politiku, školstvo, šport, zdravotníctvo, kultúru. Vie s neotrasiteľnou istotou, čo kde chýba a kto má v tom prsty. Vie presne, kto je u nás darmožráč a kto by mal dostať šancu. Dúfam, že tomu rozumiete: darmožráči sú všetci ostatní. O šanci pre najschopnejšieho radšej pomlčím.

Slávny rímsky spisovateľ Plínius Starší pred takmer dvetisíc rokmi napísal: Ne sutor supra crepidam, čo v preklade znamená „nech obuvník nejde ďalej ako po črievicu“.  Vysvetlím: raz jeden obuvník kritizoval slávneho gréckeho maliara Apellesa – vraj črievicu na obraze mohol namaľovať aj ináč. Apelles uznal, že na tom čosi pravdy môže byť. Keď však obuvník začal kritizovať aj kresbu nohy, Apelles sa nahneval. Obuvník má kritizovať to, čomu sa rozumie. My Slováci máme podobnú vetu: Šuster, drž sa svojho kopyta.

Raz sa stalo, že pri príprave textov do jednej učebnice sa ozval recenzent a z pozície otcov žiadal odstrániť slovo „niekedy“ z vety Niekedy sa s nami hrá aj otec. Nuž ale či možno tomu otcovi v texte zazlievať, že sa nemôže s malým dieťaťom hrať stále? Musí predsa chodiť do práce a živiť rodinu. To by sa mohla ozvať aj zástupkyňa žien a učebnica by sa tak nikdy nedopísala!

Možno raz tieto problémy odpadnú a pre každé dieťa napíše učebnicu rodič sám. Predsa máme demokraciu a všetci vieme všetko najlepšie.

 

 

  1. december 2014 Blíži sa Mikuláš- spomienka na detstvo

 

December je pre deti asi najčarovnejším mesiacom v roku. V hypermarketoch síce vidia vianočné ozdoby už od konca októbra, ale tá chvíľka, keď chodí Mikuláš a dáva do topánok darčeky, tá chvíľka je jedinečná. Prvý dotyk s Vianocami. Potom už iba rátajú, koľkokrát sa vyspia. A preto mi je vždy ľúto, keď príde chvíľa a deti sa dozvedia, že Mikuláš neexistuje.

Ako päťročná som aj ja zažila ten magický čas, keď som raz v podvečer s rodičmi prišla k starým rodičom na návštevu a tam ma všetci zrazu odšikovali do kúpeľne. Kázali mi dívať sa na malé kúpeľňové okienko. Nechápala som, prečo sa mám dívať práve na to obyčajné okno, do ktorého som sa hocikedy cez deň pozrela. Vždy za ním šušťal listami vysoký topoľ. Dlho sa vtedy nič nedialo, hoci to čakanie bolo tajomné na nevydržanie. A potom to prišlo! Na okienko zabúchal sám Mikuláš!  Nemohol to byť nikto iný, veď mi to tvrdili obaja rodičia! Teraz už viem, že to búchal dedko rúčkou metly, ktorou dočiahol z kuchynského okna presne do stredu kúpeľňového okienka. Aj keby mi to boli vtedy prezradili, ja by som nikomu neuverila. A keď som o chvíľu na to objavila v čižmičke červený šuchotavý priesvitný balíček s perníkom, čokoládou a búrskymi orieškami, za nič by som tú sladkú krásu nevymenila. Dosiaľ som vďačná dedkovi za ten mikulášsky večer. Lebo keď si teraz spomínam na Vianoce a na darčeky, nepamätám sa už presne, aké boli. Väčšinou knihy a oblečenie. Zlievajú sa mi do akejsi univerzálnej spomienky. Ale tá jedinečná atmosféra, keď som vtedy podvečer počula Mikuláša klopkať na okienko iba kvôli mne – na tú nezabudnem nikdy.

Je dôležité dať dieťaťu niečo viac ako hmotný darček. Je to investícia, ktorá sa zúročí možno až po rokoch. Ako keď starček sadil jabloň s tým, že z jabĺčok už neochutná.

Som si istá, že veľa ľudí vie, ako svojim deťom takéto chvíľky urobiť.

 

 

  1. december 2014 Papiernictvo na našom sídlisku

 

Dnes je Deň ľudských práv. Ako rozmýšľam – tak rozmýšľam, ale asi som minule porušila ľudské práva. Bolo to takto: išla som nakúpiť do nášho malého papiernictva na sídlisku. Predavačka stála vonku pred minipredajňou, pofajčievala a keď zbadala, že chcem vojsť do jej svätyne, vykríkla s cigaretou  ruke: „Prepánajána! Človek nemá právo v pokoji si vyfajčiť cigaretu!“ Zahanbila som sa, že kvôli jednej bublinkovej obálke porušujem ľudské práva. Keď nakoniec predavačka cigaretu položila na múrik a vošla, aby ma obslúžila, či sa nestalo, že obálka mala iný rozmer, ako som potrebovala?

Aj druhá skúsenosť s ľudskými právami sa odohrala pri vchode tej istej predajne. Chcela som kúpiť akúsi drobnosť, úplne spokojná, že vonku nikto nefajčí, a tu na dverách ceduľka: Prídem hneď! Nenávidím takéto tabuľky. Keby tam bolo napísané Prídem o 14,30, každému je to jasné. Takto človek nevie, či predavač odišiel pred minútou, alebo o minútu príde. Hneď môže trvať 5 minút, aj dobrú trištvrtehodinku. Nuž ale – predsa nebudem úbohú ženu oberať o jej ľudské právo odskočiť si na obyčajnú ľudskú potrebu.

Tretia skúsenosť s naším malým papiernictvom na sídlisku bola nakoniec pozitívna: pri platení som namiesto desaťcentovej mince dala predavačke dvadsaťcentovku. Ona mi desať centov vydala. Nevšimla som si, vravím. Ale ja som si všimla! povedala predavačka.

Všetko sa dobre skončilo, tak ako v rozprávke. A to je ten oslí mostík, ktorý využijem, aby som upozornila, že zajtra bude Medzinárodný deň vysielania pre deti. Treba im rozprávok ako soli. Tých rozhlasových aj televíznych. Aby si uvedomili, že dobro sa dobrým odpláca. Tak ako mne v mojou malom príbehu o našom sídliskovom papiernictve.

 

 

  1. december 2014 O pozorovaní

 

Dnes by som rada hovorila o pozorovaní. Nemám najhorší postreh, no neviem, či je to životná výhra. Napríklad sledujem film: dvojica sedí v aute, rozprávajú sa, ich dialóg je živý, on gestikuluje rukami, volant je kdesi mimo a pritom sa ani jeden z nich nedíva na cestu. Za normálnych okolností by tí dvaja už dávno havarovali. Alebo najnovšia verzia King-Konga: obrovská opica sa šmýka po zamrznutom jazere, lady Ann sedí v jej obrovskej ruke, všade prituhuje, len kráska má na sebe ľahké šatočky a šťastná sa smeje. Keď sa s ňou opica vyškriabe na Empire State Building, okolo hučia lietadlá a lady Ann má na sebe šaty stále čisté. Z takýchto záberov som nervózna. Neviem, či je dobré všímať si takéto drobnosti. Ale na druhej strane, keby som si menej všímala detaily, asi by nevznikli knižky, v ktorých sú maličkosti často veľmi dôležité. Lebo detail je dôležitý aj v živote. Bola som nedávno na jednej besede. Pani knihovníčka mi pripravila prekvapenie – deti si dali na hlavy papierové čiapky a červené nosy. Chceli mi pripomenúť obálku jednej mojej knižky, z ktorej som im za odmenu čítala. A potom som si to všimla – vedľa mňa sedel chlapec, ktorý si ten červený nos dal na oko a hneď vyzeral ako kapitán Achab. Bolo mu tak svojsky dobre. Nohou si kyvkal do taktu. Viem to, lebo ňou udieral do mojej stoličky. Robil to s takým spokojným výrazom na tvári, že človek hneď vie: takéto dieťa nemôžete prerušiť, lebo by ste mu pretrhli sen práve vo chvíli, keď víťazil nad trojhlavým drakom. Možno práve objavil poklad alebo sa rozprával so svojím tátošom, pretože zakliata princezná už nebude dlho čakať. Žil si svoj denný prídel rozprávky. Páčilo sa mi, že si ten červený nos nedal tam, kde ostatní. Má predstavivosť, a určite aj odvahu, lebo všetci mali nosy na správnom mieste a okrem toho pani učiteľka svojich zverencov sledovala pozorným okom. Vôbec som si toho zaujímavého chlapca nemusela všimnúť. Nuž ale to by nevznikla táto glosa. Možno by som hovorila o tom, že presne pred 25 rokmi v USA odvysielali 1. diel Simpsonovcov.

 

  1. december 2014 Štedrý večer

 

A opäť je tu Štedrý večer, v reči starých Slovanov aj Kračún. Ale aj Dohviezdny večer, ako hovoria zápisy už od 17. storočia. Na severnej Orave starí ľudia dodnes hovoria Badňak. Napokon – je jedno, akým slovom pomenujeme dnešný deň. Vonia medovníkmi a zvoní rolničkami. Svieti plamienkami sviečok na stromčeku a na chvíľu dáva aj dospelým zabudnúť na všedné starosti. Prebúdza v nás ten sladký pocit rodinnej spolupatričnosti a obohacuje nás o radosť detí, ktoré odmietajú uveriť, že darčeky sa pod stromček dostali ináč ako zázrakom.

Tento rok som dávala pozor, kedy začnú médiá servírovať svojim poslucháčom a divákom sviatky lásky a pokoja. Ak som dobre sledovala, prvýkrát sa skupinka akčných a tešiacich sa ľudí prihovorila divákom 20. októbra vetou „Všetkým šťastné a bohaté, šalala-šalala-šalala“.  Poznačila som si, že vonku bolo rekordných 20 stupňov tepla. Ale nechajme reklamu, ktorá občas vyskočí z vlastnej osi, aby si trochu poskákala po jazyku a väčšinou aj po nás, konzumentoch. Zastavme sa, lebo dnešnému dňu patrí pokoj. Predovšetkým pokoj duše a vnútorná vyrovnanosť. Zaspomínajme si na svoje detstvo, na rodičov, starých rodičov, lebo sa hovorí, že človek tak dlho žije, ako dlho zostáva v mysliach a spomienkach iných ľudí. Keď si vybavím Štedrý večer, vždy sa mi vo vnútornom zraku objaví betlehem v našom barokom kostole. Bola v ňom Mária, Jozef a Ježiško v ľudskej veľkosti. A naozajstná slama, na ktorej ležalo Jezuliatko, v tej Božej maštali prenikavo voňala. Bolo ju cítiť spolu s vôňou kadidla. Tváre svätcov boli ožiarené reflektormi a pripadali mi až neskutočne živé. Vždy si na Štedrý deň na ten dávny betlehem, ku ktorému ma prvý raz zobrala babka, spomeniem.

Dokáže ma vnútorne naladiť zo stupnice dur do stupnice mol.

 

 

  1. december 2014 Vedomostné súťaže úsmevne

 

Posledný deň v roku sa obyčajne nesie v rovine bilancovania celého roka, veselíme sa, rozprávame si vtipy  a nekonečne sa prejedáme. Nebudem dnes rozprávať vtipy, hádam je ešte priskoro. Ale neubránim sa úsmevnému poohliadnutiu sa za viacerými vedomostným súťažami, ktoré som počas roka sledovala. Nie, nebudem ich menovať. Nazvime ich jednoducho vedomostné súťaže. Mám takú úchylku – zapisujem si hlúposti, ktoré sa tvária ako veľké múdra. Zo svojich zápiskov teda vyberám a pýtam sa:

Viete, ktorá zem sa nezúčastnila 1. svetovej vojny? Čína. Áno, máte pravdu, u nás sa povie krajina, to bratia Česi majú zem. Ak vám to napadlo, znamená, že hlavy sú čisté, ešte ste nezačali popíjať.

Viete, ako sa ináč povie prestávka? Stavím sa, že neuhádnete! Je to vraj pomlčka. V jednej súťaži moderátor tvrdil, že samopašná žena sa ináč povie recesistka. V ďalšej súťaži som sa dozvedela, čo človeku zvýši teplotu. Vraj horúčka. Ďalšia súťaž ma poučila, že poskytnutie pomoci sa volá uľahčenie. Alebo vraj ten, kto sa vyhýba práci, je darebák. Vždy som si myslela, že to je fluktuant. Darebák môže byť aj zlodej pracovitý až priveľmi. Nechcela by som byť v koži žiačika, ktorý sa zo súťaže dozvedel, že Scott šiel na výpravu do Antarktídy na Severný pól. Nakoniec som ohlúpnutá vedomosťami z našich súťaží iba mávla rukou, keď si moderátor pomýlil Jesenského s Tajovským. A ešte niečo pridám – veď je Silvester. Viete, že právo kábulských žien vzdelávať sa nazývame vymoženosť?  A že autor si musí predchádzať nakladateľa? Ja si vážim svojho vydavateľa.  A že leštenka skrášli všetko, na čo nanesieme? A najlepšie na koniec: viete, ako sa volá kameň na ostrenie kozy?

Je Silvester, posledný deň roka. Pripíjam na zdravie a na jasný rozum, priatelia!

 

 

  1. január 2015 Literatúra a literatúra

 

Keď pred troma mesiacmi dostal Nobelovu cenu za literatúru francúzsky spisovateľ Patrick Modiano, na našom slovenskom literárnom trhu existoval preložený jeden jeho román: Rodokmeň. Vyšiel u nás v roku 2006. Autor pritom získal prestížnu Goncourtovu cenu už v roku 1978. Dvadsaťosem rokov predtým, ako sme si ho všimli. Niečo podobné sa mi stalo aj rok predtým: knihy od Alice Munroovej, držiteľky Nobelovej ceny, som si objednávala v češtine. V slovenčine vyšla jej kniha s názvom Ako o život až v nasledujúcom roku.

Ako je toto možné? Čím sa riadi náš knižný trh? Už som si vlastne odpovedala. V slovnom spojení knižný trh. Každý trhovník chce svoj tovar predať čo najlepšie. Balí ho do lákavého obalu. Na obsahu často nezáleží. A my kričíme do sveta, odmietame pokazené mäso a párky, ktoré mäso nevideli, odmietame zhnitú zeleninu a ovocie. Dobre robíme. Len sa pýtam, prečo to nerobíme aj pri duševnej potrave? Prečo neselektujeme medzi literatúrou a „literatúrou“? Dovolím si citovať časť textu Andrija Turana z jeho stĺpčeka Zbytočne popísaný papier v minuloročnom októbrovom čísle Knižnej revue: „…Oveľa viac ma hnevá, že…podaktorí ľudia pocítili za posledných 20 rokov stále silnejšiu túžbu napísať o svojom živote knihu…Tieto knihy sú ležiakom už dva dni po uvedení na trh. Predstavujú zbytočne popísaný papier…a v ľuďoch vyvolávajú pocit, že zaujímavý život, čo stojí za zaznamenanie, má každý, kto bol pár minút v Teleráne.“  K životopisným trhákom našich celebrít stačí pridať mamutiu horu tej literatúry, kde už na šiestej strane viete, ako to celé dopadne. Stále tie isté príbehy o nevere, zrade, kávičkovaní hlavných hrdiniek, ktoré sú buď unudené boháčky alebo týrané ženy. Tento typ literatúry nám prekrýva všetko to vzácne, čo na nás na pultoch kníhkupectiev čaká. Možno už nové vydania Patricka Modiana či Alice Munroovej.

 

 

  1. január 2014 2. G píše sloh

 

 

Kam len oko dovidí. Umelecký opis Slovenska – jedna z troch tém polročnej slohovej práce na tabuli. Hlavy mojich študentov sa skláňajú nad papiermi, lebo výsledkom ich práce je známka, ktorá ovplyvní ich polročnú klasifikáciu. Pozorujem zamyslené tváre druhákov. Roland si vyzlieka sveter, potom sa zahľadí kamsi dolu a doprava a úporne rozmýšľa. Milan, ktorý pravidelne mešká, hoci býva najbližšie, sa práve hodil do lavice a nenápadne si odhrýza z rožka. Adrián nakopnutý raňajším Redbullom napodiv dlho a dlho premýšľa, kým sa mu rozbehne pero. Izabela si upíja z dvojlitrovej kofoly a teší sa z jogurtu, ktorý si postavila na lavicu a ktorý cez najbližšiu prestávku zje. Vety  slohovej práce evidentne ešte do jej hlavy nedorazili. Robo s Martinou majú pred sebou hrnčeky s teplým čajom a Marek sa hlási a pýta sa, či babie leto má napísať s veľkým písmenom. Ostatní študenti sa nevymykajú z priemeru a sústredene píšu.

Som zvedavá, ako rozbehli svoju fantáziu pri umeleckom opise Slovenska. Či si ho vôbec vybrali z troch možných tém. Pri sledovaní jednej súťažno-zábavnej relácie v televízii som totiž s úžasom počula, že podľa jednej zo súťažiacich je najvyšším vrchom v Bratislave Chopok. Druhá súťažiaca tipovala, že mestom na Dunaji by vari mohli byť Piešťany. Aj tvrdenie, že Vltava sa vlieva do Dunaja je celkom zaujímavé. Teraz už viem: títo ľudia nikdy v škole nepísali slohovú prácu na tému Kam len oko dovidí.

     Asi som vybrala dobre. Presviedčam sa o tom aj pri opravovaní – väčšina si zvolila práve krásy Slovenska. Zo zošitov vyskakujú vrcholky Tatier pocukrované prvým snehom, kaštieľ v Betliari, hnúšťanská príroda, Bratislavský hrad, aj les za dedinou, v ktorom žijú bájne bytosti. Nuž áno, chýb je v prácach neúrekom, na tom ešte treba popracovať, ale už teraz mám istotu, že nikto z mojich študentov neprifári Chopok Bratislave a neukradne Váhu jeho Piešťany.

 

 

  1. január 2015                        Môj dedo Vincent

 

Dnes má meniny Vincent. Toto meno má latinský pôvod a v preklade znamená „víťaziaci, premáhajúci niečo“. A tak som si dnes spomenula na svojho deda Vincenta, ktorý bol železničiarom. Bol hrdý na svoju mašinku, rád hral karty a rád si vypil vínka. Chodievala som občas k starým rodičom na prázdniny. Ako mestskému dieťaťu mi boli vzácne kačky, husi a sliepky, obrovské prasa v chlieve, studňa s veľkou kľukou a vaňa uprostred viniča, v ktorej sa v lete dalo vyvaľovať v príjemne prehriatej vode. Môj dedo Vincent nerád videl, keď sme mu zobkali z viniča, ktorý si pestoval na svoje obľúbené vínko. Ale vrátim sa k významu jeho mena: víťaziaci, premáhajúci niečo. A práve o tom chcem hovoriť. Ako nad nami dedo Vincent zvíťazil, pričom o tom vôbec netušil. Bola som vysokoškoláčka a mala som priateľa. Tí, ktorí sú dnes v podobnej situácii, vedia, aké vzácne je mladým ľuďom byť trochu sami. Najlepšie cez noc. A tak sme sa vybrali k mojim starým rodičom na návštevu. Tešili sme sa, ako prespíme u nich na dedine, lebo v internátnej izbe už bačoval cez víkend iný pár. Keď sme k mojim starým rodičom prišli, dedo Vincent sa potešil, lebo konečne mohol otvoriť demižónik. Babka na neho gánila, ale jemu žiarili oči ako baterky. Konečne mal dôvod piť, mal komu vykladať svoje teórie o svetovom poriadku, o zdražovaní mäsa, pestovaní ovocia, o leopoldovskej stanici, vlakoch, zabíjačke a to celé dokola ešte raz, aby sme si dobre zapamätali, čo je v živote dôležité. Zahral si pritom aj na heligónke, na ktorej neskôr hrával môj otec a teraz sa občas ozve u nás doma. Dedo Vincent rozprával dlho, neustále popíjal a nalieval, až sa onedlho pozrel demižóniku na dno. Odbila polnoc a my sme poriadne ani nevedeli, ako sme sa dostali do postele. Noc, na ktorú sme sa tešili celý týždeň, sme prespali v sladkom rizlingovom opojení. Dedo Vincent zvíťazil nad našimi plánmi. Lišiacky ich zmaril, doteraz neviem, či náhodou alebo zámerne. Musíte uznať, že význam svojho mena reprezentoval naozaj príkladne.

 

 

  1. január 2015 Bulgakov a jeho Zápisky mladého lekára

 

Koniec roka a začiatok ďalšieho je pre mňa vždy časom, ktorý venujem knihám. Z množstva prečítaných mi uviazli v hlave Zápisky mladého lekára od Michaila Bulgakova.  Brilantné spomienky doktora medicíny, ktorý po skončení fakulty nastúpil ako mladé 23-ročné ucho do nemocnice, kde bol jediným lekárom: chirurgom, internistom, pôrodníkom, zubárom – slovom človekom, ktorý začínal svoju prax veľmi nezvyčajne. Hneď v prvý deň na klinike, ak môžeme takto nazvať ošarpanú nemocnicu v zapadákove, hlavný hrdina priznáva: …uistil som sa, že inštrumentárium je mimoriadne bohaté…účel veľkého množstva tých panensky sa lesknúcich nástrojov je mi úplne neznámy. Nielenže som ich nikdy nedržal v rukách, ale ani som ich, otvorene priznávam, nikdy nevidel. A v tento prvý deň sa mu prihodil prípad, ktorý mu získal také meno, že za ním chodilo denne sto až stodvadsať pacientov. Priviezli totiž zomierajúce dievča, ktorému trepačka na ľan odtrhla nohu. Nešťastný otec kľačal pred vyjaveným lekárom-mladíkom a prosil ho o pomoc.

„Pomôžte jej!“ a opäť sa hodil na kolená a vlasy ostrihané podľa kastróla mu preleteli na oči. „A je to tu. Je to tu. Och, načo som sem prišiel!“

Hlavný hrdina nedáva záchrane mladého dievčaťa žiadnu nádej. Personál okolo neho tŕpne a pozoruje ho. Doktor Bomgard, lebo tak sa hlavná postava poviedok volá, urobí svoju prvú veľkú amputáciu. A pretože život dievčaťa zachráni, hoci tomu sám neverí, získa meno, ktoré mu nedovolí poľaviť vo svojej lekárskej praxi ani o piaď. Bulgakova literárna kritika označuje za majstra diagnózy. Lekárskej aj tej spoločenskej. A tak rozmýšľam nad príbehmi, ktoré sa udiali takmer pred sto rokmi – písal sa vtedy rok 1917 – a uvažujem nad dneškom. Nad tým, ako sa do služby človeku predral biznis. Rozmýšľam, kam sme sa za sto rokov posunuli ako ľudia a akú diagnózu by nám určil majster Bulgakov.

 

 

  1. február 2015 Miery si nosíme so sebou

 

Človek mal odjakživa túžbu všetko odmerať, odvážiť, zaškatuľkovať a zaznačiť. Často si však vôbec neuvedomil, že dĺžkové a plošné miery nosil vlastne so sebou. Nie, nie, nenosil žiadne metre, mal miery rovno na sebe. Neveríte? Tak dávajte dobrý pozor: palec bol najmenšou dĺžkovou mierou: takmer 2 centimetre, presne 1,85 cm. Pozor, ide o šírku palca, nie o jeho dĺžku. Ďalšou dĺžkovou mierou bola dlaň, ktorá sa rovnala štyrom palcom (približne 7 a pol cm). Ak máte pravítko, zmerajte si šírku dlane. Takej tej priemernej. Ani baníckej, ani detskej. Potom bola stopa, čiže dĺžka chodidla (29,6 cm). Je to dĺžka šľapy priemerného muža. Zaujímavou dĺžkovou mierou bol lakeť: meral sa od špičky lakťa až po koniec prostredníka. Povedané po našom – 44 a pol centimetra. Siaha bola vzdialenosť medzi koncami rozpätých rúk (asi 1,80 m) a dvojkrok si dokážete tiež ľahko predstaviť: približne meter a pol. Tisíc takýchto dvojkrokov tvorilo rímsku míľu. Gréci poznali ešte aj stadion, ktoré sa rovnalo dĺžke pretekárskej dráhy na štadiónoch. Tá však bola rôzna: od 177 do 192 metrov.

Naši predkovia to mali zaujímavo vyriešené aj s plošnými a objemovými mierami: napríklad jutro, asi štvrtina hektára, bola plošná miera, ktorú dokázal zorať volský záprah za jeden deň.

Objemové miery platili v staroveku aj pre tekutiny, aj pre obilie. Najmenšou objemovou mierou bol kyatos, čiže náš krčmový poldecák. Svojho prapradedka mal aj polliter: starí Gréci ho nazývali sextarius. Z histórie si možno spomeniete na amforu. Mala 26 litrov a v staroveku sa napríklad počtom amfor merala nosnosť lodí.

Ako vidíte, staroveké miery boli úzko späté so životom človeka. Rozmýšľam, s čím je spätý dnešný moderný človek. S mobilom? Počítačom? Niekedy nie je na škodu naučiť sa čo-to od našich predkov, nechať techniku na chvíľu odpočívať, byť na chvíľu slobodný a ničím neviazaný.

 

  1. február 2015 Dezider

Dnes oslavujú meniny Deziderovia. Pôvod mena Dezider je v latinčine. Slovo desiderium znamená túžba, prianie, žiadosť. Podľa rôznych horoskopov má muž tohto mena presne vytýčenú trasu, po ktorej sa bude v budúcnosti pohybovať. Svoju prehru dá vraj hnevom pocítiť celému okoliu. Dokáže sa však zmobilizovať a bojovať ďalej. Neúspech ho teda neodradí. Dezider je vraj vášnivý, až agresívny. Údajne sa ovíja okolo svojej obete ako brečtan a dusí ju svojou majetníckosťou. Nezvykne si vraj dávať obrúsok pred ústa, riadi sa heslom „čo na srdci, to na jazyku.“ Jeho farba je fialová. Toľko vraví horoskop.

Riaditeľ školy, v ktorej som 9 rokov učila, bol tiež Dezider. Nech čítam ako čítam, nič z horoskopov sa na neho nehodí. Vždy bol mimo školského diania, mala som pocit, že na schôdze prichádza ako hosť, ako človek zvonka. A o vytýčenej trase, ktorú si Dezider zvykne v živote zvoliť, by sa tiež dalo pochybovať. V časoch, keď som učila, boli riaditeľské kádre dosadené stranou a tá určovala ich životnú trasu. Ani hnevlivý náš riaditeľ nikdy nebol. Hlas nikdy nezvyšoval, budil dojem, že na svojej stoličke sedí iba omylom. Iba raz sme ho zažili úplne inakšieho. V škole bol hĺbková inšpekcia, ktorú učitelia tak obľubujú. Posledný deň inšpekcie bolo vyhodnotenie cieľavedomej kontrolórskej práce. Postava inšpektora sa vypínala za dlhým stolom a prstom smerujúcim kamsi hore, možno až k Leninovi, pichal do vzduchu a tragickým hlasom nám oznámil jeden z najhorších hriechov: „Do kolonky číslo tri ste napísali bodku!“ Náš riaditeľ sa postavil, zdvihol ruku a povedal: „Bodku!“ Konečne bol rázny a nekompromisný. Keď inšpekcia odišla, zasa budil dojem, že na chodbe vyrástol iba omylom. Nie je už medzi nami a ja na neho spomínam v dobrom, pretože sa nestaral do mojej práce. Mohla som učiť podľa vlastných predstáv a  napriek tvrdej normalizácii som ju takmer necítila. A tak na svojho riaditeľa Dezidera spomínam v dobrom, aj keď možno nepatril medzi vzorových vedúcich pracovníkov.

 

 

  1. február 2015 Hotel Tatra a jeho bývalá sláva

 

Takmer každé mesto má budovy, ktorých história je zaujímavá, no dnešnej generácii často neznáma. Aj Rimavská Sobota takéto budovy má. Napríklad hotel Tatra. Málokto vie, že kedysi sa volal Tri ruže. Rimavská Sobota a Rožňava sa totiž dohodli, že na znak dobrých vzťahov si hotely v oboch mestách vymenia názvy aj s erbami. V Rožňave dodnes funguje hotel s názvom Čierny orol s orlicou v priečelí. Názov sobotského hostinca Tri ruže dnes už upadol do zabudnutia. Samuel Kollár ešte v dvadsiatych rokoch 19. storočia píše, že na budove hostinca sa nachádza krásna ruža. Dnes tam darmo budete ružu hľadať. Neviem, prečo sa Rimavskosoboťania takto zachovali a čo sa skrývalo za týmto krokom. Dnes je na priečelí latinský nápis Excitor oppido Gloriosa, advenae deliciosa, čo znamená Vypínam sa mestu na slávu a cudzincovi na potešenie. Nápis, ktorý poslanie budovy vystihuje. Dnes sa totiž v sále na prvom poschodí konajú stužkové slávnosti, venčeky a pamätám sa aj na medzinárodnú konferenciu v roku 2008 o živote a diele Ivana Kraska, rodáka z neďalekých Lukovíšť. V sále hotela Tatra odznelo slovo básnika, dokonca zhudobnené, svojou návštevou poctili Rimavskú Sobotu hostia z Rumunska, Čiech, no najmä vnuci a vnučka zakladateľa slovenskej literárnej moderny.

Keby mali budovy pamäť, rada by som počúvala historky a zážitky, ktoré sú ukryté medzi ich hrdými múrmi. Viem, že v hoteli Tatra spieval František Krištof Veselý a koncertoval čerstvo zaľúbený Béla Bartók. Do koho? No predsa do mladučkej Rimavskosoboťanky, červenovlásky Ditty Pásztorryovej, jeho budúcej druhej manželky. Bola jeho žiačkou na konzervatóriu a tiež v hoteli Tatra koncertovala. Béla Bartók pod vplyvom svojej matky, Slovenky Pauly Voitovej, učiteľky z Martina, zozbieral v Malohonte a na Gemeri neuveriteľné množstvo slovenských ľudových piesní. Len škoda, že sa nedožil u nás vydania svojho zozbieraného folklórneho materiálu. My Soboťania by sme určite radi prišli do sály hotela Tatra vypočuť si nádherné piesne. Veď na priečelí budovy sa predsa píše, že slúži na potešenie.

 

 

 

  1. február 2015 Pošta

 

Nie raz sa mi stalo, že pošta doručila môj list až po niekoľkých dňoch. Nechcem vravieť o pošte zle, lebo ja mám poštu odjakživa rada. Rada píšem listy a pohľadnice a rovnako rada ich dostávam. Boj s časom však často prehrám a potom si sadám k počítaču a vybavím korešpondenciu neporovnateľne rýchlejšie ako klasicky. Ja som vlastne fanúšička klasickej pošty, držím jej palce. Rozmýšľam, ako to bolo s poštou kedysi dávno? Spomenula som si na hodiny dejepisu a starých Peržanov. Áno, tam sú korene pošty. Za kráľa Kýra v 6. storočí pred naším letopočtom. Najprv si však Peržania museli vybudovať výborné cesty. Perzská kráľovská cesta mala 2400 kilometrov a prekvapovala svojou dokonalosťou už v staroveku. Celý helénsky svet prevzal od Peržanov ich poštový systém. Pridali sa aj starí Rimania. Už vtedy sa prepravovali listy, balíky a dokonca aj noviny. Áno, už pred viac ako dvetisíc rokmi existovali z príkazu cisára Galia Iulia Caesara noviny, ktoré ľudia volali Acta diurna, čo zodpovedá nášmu názvu Denník. Písalo sa v ňom o politike, verejných vyhláškach, obsahoval aj odkazy súkromného charakteru. Noviny sa z Ríma šírili do jednotlivých provincií. Najprv mali všetko na pleciach rýchli bežci, ktorí sa striedali. Neskôr sa objavili na scéne sveta poštové vozy. Každých 8-12 kilometrov stála pri ceste stanica, po latinsky statio posita (tu má korene slovo „pošta“). Stáli tam pripravené oddýchnuté kone. Pošta tak bola pomerne rýchla a dobre fungovala. Mala dokonca svojho ministra, ktorý sídlil v Ríme. Zaujímavé bolo, že odosielateľ mohol svoj list označiť slovkom „cito“, čo znamenalo „rýchlo“. Nuž a keď tam bolo slovo „citissime“, „najrýchlejšie“, rovnalo sa to dnešnému listu prvej triedy. Určite ho tak rýchlo nedoručili ako dnes, ale na dobové pomery to bolo primerané.

Tento exkurz do histórie ma poučil, že na to, aby bola pošta rýchla, musia byť vybudované kvalitné cesty. Dúfam, že naša pošta prekoná aj tento hendikep a moje predplatené literárne časopisy mi doručí včas.

 

 

 

 

  1. marec 2015 Koncert za chlieb s bryndzou

 

 

Denne chodím okolo budovy v našom meste, v ktorej sídlil od roku 1887 Uhorský kráľovský súd. Neskôr Krajský súd a napokon poliklinika. Kedysi honosná súdna sieň na prvom poschodí slúžila neskôr na kultúrne účely. Práve tam vystúpil o sto rokov neskôr Bohdan Warchal so svojím komorným orchestrom. Hrali Vivaldiho. Jeho hudba vrátila tejto miestnosti svoju vážnosť a majestátnosť. Bola som vtedy ohromená silou zážitku. Veľký dirigent so svojím orchestrom, ktorý precestoval celý svet, v malom okresnom meste. To sa predsa nestáva každý deň. Stáli pred nami hudobníci, ktorí boli známi svojím perfekcionalizmom, tým, že skladbu cvičili takmer rok, kým s ňou vyšli pred publikum.

Možno mi teraz neuveríte, ale za podmienok, za akých vtedy títo umelci hrali, by dnes neprišiel vystúpiť ani dídžej z Hornej Dolnej. Keď som sa totiž na druhý deň rozprávala s pani Pustajovou, ktorá už nie je dnes medzi nami, povedala mi, že Warchalovci hrali grátis. Z priateľstva. Pretože na občerstvenie pre nich nedostala ani korunu, za vlastné kúpila chlieb, urobila bryndzovú nátierku a po koncerte pohostila hudobníkov a ich slávneho dirigenta. Pamätám si, ako vtedy prišla televízia a ako sa pár dôležitých hláv mesta mihlo pred kamerami. No televízni diváci určite netušili, že warchalovci priateľsky vystúpili s Vivaldovým repertoárom za chlieb s bryndzou.

Vždy si na túto príhodu spomeniem, keď idem okolo neorenesančnej budovy, ktorá časom tak spustla, že dnes je v rekonštrukcii. Je ohradená plotom. Keď pôjdem dnes okolo, určite nebudem počuť, ako sa cez škáry obitých múrov  preháňa vietor. Budú sa tam ozývať Štyri ročné obdobia od Vivaldiho.

Dnes by mal totiž Maestro Antonio Vivaldi narodeniny.  Na tento svet prišiel 4. marca 1678 v Benátkach.

 

 

  1. marec 2015 Mesiac knihy – knihy a ja

 

Je marec, Mesiac knihy. Nuž – nemôžem sa tejto téme vyhnúť. Knihy ma totiž sprevádzali od malička. Keď som dostala pod stromček tri hrubé diely Dobšinského rozprávok s Benkovými ilustráciami, ešte som nevedela čítať. A tak som najprv obdivovala obrázky. Princezné s dlhými zlatými vlasmi, kráľovské šaty, koníky i trojhlavých drakov. Keď mi mama začala rozprávky čítať, cítila som čosi tajomné až desivé. Znepokojovalo ma, keď sa rozprávka neskončila dobre (lebo aj také boli). Chcela som sama prísť na koreň akejsi pravde, o ktorej som ešte nič netušila. Otravovala som susedov, aby mi povedali, aké je toto písmenko, tamto písmenko, až nastal okamih, keď som sa začítala do rozprávok sama. Asi tu niekde vznikla túžba raz niečo pekné napísať. Knihy ma odvtedy sprevádzali celý život – od prvých „mojich“, ktoré som si kúpila za vlastné zarobené peniaze, až po knihy, ktoré som sama poslala do sveta. Ale nie o tých chcem hovoriť. Rozmýšľam, ktoré knihy by som si z toho veľkého množstva, ktoré mám v knižnici, zobrala so sebou, keby som si mohla vziať napríklad iba desať. Alebo dvadsať. Nedokázala by som sa rozhodnúť. Asi by som si nevzala žiadnu, aby som ostatné knihy neurazila. Mám ich uložené podľa autorov a k mnohým ma viažu spomienky. Vždy sa zasmejem, keď chytím do rúk Samka Táleho. Je pokrčený a celý akýsi iný. Samka som totiž požičala a omylom mi ho vyprali aj s batohom. Za nič som nechcela nového Samka, tento starý a vypratý mi je vzácny – lebo v ňom mám venovanie autorky Daniely Kapitáňovej. Spomínam si na stretnutie s ňou, ako sme jej v našom literárnom klube v pivničných priestoroch pod knižnicou po premiére divadelnej hry venovali kyticu. Akosi sa pozabudlo na vázu a kvety sa zatiaľ dali do akejsi zabudnutej urny. Ktosi by povedal, že čaro nechceného – veď sa hovorilo o knižke, ktorej celý názov znel Samko Tále: Kniha o cintoríne. Takto by som mohla hovoriť o desiatkach ďalších mojich kníh v knižnici. Možno by to bolo chaotické, tak ako sám život. Niekto má knihy usporiadané podľa farby alebo veľkosti. Aby mu ladili s nábytkom. Ten by môjho Samka ani len nepustil medzi svoje vzorne zoradené knihy. A nech! Ja si ho aj tak nedám.

 

 

  1. marec 2015 Významné dni

 

Niekedy je glosátor (konkrétne ja) v stave, že hľadá pre svoju glosu vhodný námet. Častokrát otváram rôzne kalendáre, hľadám významné dni, o ktorých by sa dala napísať dobrá glosa a nachádzam dni naozaj neuveriteľné: napríklad Deň komplimentov (24. január). Alebo Svetový deň mokradí (2. február). Asi nikto z vás netuší, že 9. marca máme Deň paniky a 13-ho Svetový deň obličiek. 1. apríl je aj Medzinárodným dňom zábavy v práci a na Juraja je Medzinárodný deň tučniakov. O mesiac majú svoj svetový deň korytnačky. Zaujal ma aj Svetový deň žonglovania Svetový deň boja proti rozširovaniu púští a sucha. Tie sú v júni. Viete, že svoj deň majú aj lenivci? 10. augusta je totiž Záhaľčivý deň. Našla som dokonca Medzinárodný deň pôvodného obyvateľstva sveta. Uvažujem, kto vlastne slávi tento deň. Adam a Eva? Existuje aj Svetový deň besnoty a Deň za právo vedieť. Netuším, čo vedieť, ale to je dobrý deň. Páči sa mi aj októbrový Medzinárodný deň nájomníkov. Je to také demokratické. Upokojuje ma aj Svetový deň chrbtice. To, že je dôležitá, viem. Takto je ešte dôležitejšia. Konkrétne 16. októbra. Možno stojí za zmienku aj Deň cestovín, Svetový deň absurdít či Medzinárodný deň nenakupovania.

Niektoré významné dni však svoj význam nesporne majú. Napríklad Európsky deň jazykov. Býva 26. septembra a ja si vtedy vždy spomeniem na to, ako sme kedysi dávno v deviatej triede robili raz do týždňa  vysielanie do školského rozhlasu. A vždy sme dával nasledujúcej triede hádanku. Vtedy som vymyslela chyták: prečítala som slovenský text odzadu a otázka znela – v akej reči to bolo? A vtedy sa chcel pred nami vytiahnuť náš riaditeľ školy a povedal: francúzština? Musela som zachovať dekórum, aby som sa nerozosmiala. Nechcela by som byť vtedy v koži nášho riaditeľa. Preto si myslím, že vedieť aspoň dva cudzie jazyky je pre nás viac ako potreba. Európsky deň jazykov má v systéme niektorých absurdných dní šľachtické miesto a dnešné školy o ňom dobre vedia. Ešteže tak.

 

 

  1. marec 2015 Dni detskej knihy

 

 Banská Bystrica dnes drží ochranné krídla nad literárnym sviatkom – odvčera sa tu konajú Dni detskej literatúry. Každý rok sa schádzajú spisovatelia, ilustrátori, vydavatelia a šíritelia kníh pre deti. Už niekoľko rokov mám česť zúčastňovať sa týchto nádherných stretnutí, viesť debaty o literatúre s ľuďmi rovnakej krvnej skupiny, ktorí nosia radosť deťom. Zisťujem, že nie som jediný blázon postihnutý svetom detí. Veď na stretnutie so slepým dievčaťom na košických Dňoch detskej knihy sa zabudnúť nedá. Dala si urobiť so mnou a Martinom Kellenbergerom fotku, ktorú nikdy neuvidí.

Dnes chcem zaloviť v pamäti a vytiahnuť krásne zážitky z Dní detskej knihy, ktoré sa konali pred dvoma rokmi v Prievidzi. Pripomenúť si kontinuitu s dneškom. Určite mi nikdy nevymizne z pamäti beseda v základnej škole v Lehote pod Vtáčnikom. Tam je totiž jeden z výrazných pedagogických mužských vzorov školník. Pán Čertík cez prestávky deťom spieva do mikrofónu, hrá sa s nimi, opraví všetko, na čo si len zmyslia, je neustále usmiaty a v dobrej nálade. Myslím si, že škola bez neho by bola iba polovičná… Do takejto školy by som chcela chodiť: majú bazén, tenisový kurt, ovocný sad – nuž a toho usmiateho pána Čertíka. Vtedy som s uvedomila, v čom táto takmer štvortisícová obec vyhrala nad mnohými mestami: tu sa žije tvorivo! A to len tak hocikde nevidíte.

Alebo beseda v Nedožeroch-Brezanoch. S Romanom Bratom a Miroslavom Regitkom sa na hodinu stávame deťmi. A nielen my – veď na Romanovej „rýchlej ruke“ sa zabáva aj pán riaditeľ, ktorý žiakov na besedu priviedol. Mirko Regitko zatiaľ ticho sedí a maľuje jeden obrázok za druhým. Otázky sa sypú ako jarný dážď a ja sa snažím zapamätať si tie veselé detské tváričky. Najviac sa mi zafixuje jeden ryšavý chlapec s modrými očami, pehami a zubami ako lopaty. Nádherný Pipi Dlhý Pančuch. Prežíval každé jedno slovíčko a vôbec netuší, že si Nedožery navždy budem spájať s tou pehavou zvedavou tvárou.

 

 

  1. apríl 2015 Nekvalitné preklady v knihách

 

Moja stará mama hovorievala, že aprílové slnko je ešte zubaté. Manželova naďmama používala na skorú jar výraz „csalóka“. V apríli sa takmer všade otvárajú okná dokorán, opájame sa sviežim jarným vzduchom. Veď aj názov mesiaca – apríl – je odvodený z latinského slova aperíre, čo znamená otvárať,  odomkýnať. Konečne pomyselnými kľúčmi odomykáme dvere do jari. A mne zrazu pod vplyvom profesijnej deformácie napadá slovné spojenie „otváranie okien do Európy.“ Výstižné pomenovanie kultúrnych snáh Slovákov v medzivojnovom období priblížiť sa, aspoň literárne, Európe. Začínajú sa prekladať svetoví autori a slovenskí literáti sa opatrne vyberajú do sveta. Kultúrne sa včleňujeme do Európy ešte skôr, ako do nej zhruba o trištvrte storočia oficiálne vstúpime.

Prvé desaťročie najnovších európskych skúseností máme za sebou. Okná do Európy sme otvorili ešte väčšmi. Niekedy mám pocit, že stojíme v prievane, ktorý svojou razantnosťou vymetá všetky kúty v dome. Ako keby nám niekedy vymietol aj poctivú prekladateľskú prácu. V ostatných rokoch vyrástli na knižných pultoch hory nových kníh. Za týmto množstvom textov cítiť obrovské tempo knižnej produkcie. V mnohých vydavateľstvách nieto času na korektúry rukopisov. Ponáhľame sa, bežíme a niekedy už iba chytáme  býka za rohy.

Minule som v kníhkupectve natrafila na knihu, o ktorej som čítala veľmi prajné recenzie. Otvorila som ju a ako na potvoru mi padlo oko na dialóg, ktorý sa začínal takto:

„Kde ideš?“

Možno to bol autorský zámer, možno tá postava naschvál hovorila nespisovne. Neviem. Knihu som zatvorila a vložila do poličky.

Uvažujem, či sme tie pomyselné okná neotvorili trochu viac, či ich pánty vôbec udržia.

 

 

  1. apríl 2015 Pôžitkáreň

 

Vykračovala som si minule po našom krásnom námestí a na budove, ktorá dosť necitlivo narúša jeho štvorcový renesančný pôdorys, bola tabuľa s nápisom Pôžitkáreň. Aké nezvyčajné slovo! Rozmýšľala som, čo za pôžitky môže táto sklená budova poskytovať. Nejaké jedlo pre gurmánov? Ale asi nie, lebo nikde žiadnej vône, nikde hladné tváre dožadujúce sa svojho pôžitku. Napadlo mi, že ide o telesné pôžitky iného charakteru, ale to som hneď zavrhla, veď neďaleko Pôžitkárne sa vypína Rímskokatolícky kostol svätého Jána Krstiteľa. O aké pôžitky by ešte mohlo ísť? Mne by pokojne stačila príjemná čitáreň s nevtieravou hudbou, kde by som si sadla, priniesli by mi kávu a ja by som si mohla čítať. To by bol pôžitok! Ale nie, kto má dnes už čas vysedávať v sklenej kukani a vyčitovať si? Potom som sa lepšie prizrela tomu sľubujúcemu nadpisu a zistila som, že na tabuli nie je napísané Pôžitkáreň, ale Pôžičkáreň. Hneď mi to bolo jasné. Okolo ani živej duše, kto by si už na jar bral pôžičku? A ešte takto v strede námestia, aby klebetné baby mesiac pretriasali vreckové suchoty svojich známych! V malom meste sa tomu človek jednoducho nevyhne. Potešila som sa, že som prišla záhade na koreň a priznám sa, aj mi bolo tých pôžitkov trochu ľúto.

Niekedy stačí zmeniť jedno písmeno a katastrofa je na svete, to vedia všetci úbožiaci, ktorí neradi píšu diktát. No v poslednom čase je doba akási benevolentnejšia voči pravopisným chybám. Chápeme to, veď hektika rýchlych dní nás núti sms-kovať alebo mailovať bez interpunkcie. Potom sa stane, že žiačik neboráčik pozabudne v úlohe na interpunkciu. Ľutujem tieto deti, lebo nech sa snažia ako snažia, nemajú čas zastaviť sa a uvedomiť si pravopisnú správnosť úlohy. Čaká ich množstvo krúžkov, počítač, hranie sa s mobilom a možno aj stretnutie s priateľom. Čo už jedna čiarka! povedia. Niekedy nič, niekedy veľa. Predstavte si, že by sme vo vete Poďte jesť, deti! Nedali čiarku. Ako by sa vám páčila veta Poďte jesť deti? Ja by som z nich nezjedla ani chlp.

 

 

  1. apríl 2015          Cesta autobusom

 

     Človek pri svojich cestách po našom malom Slovensku zažije rôzne prekvapenia a vypočuje si od svojich spolucestujúcich množstvo príbehov. Napríklad nedávny zážitok z cestovania po našej R 1-tke: pred výjazdom smerom na Hronskú Breznicu stojí na diaľnici autobusová čakáreň. Konkrétne plechová búda, kedysi modrá, teraz už poznačená hrdzavým zubom času. Jednoducho – nevzdala sa. Čo už s ňou, štruktúrou starou. Sme demokratická krajina, takže aj plechovej búde dáme šancu na život. Napadlo mi, že iróniou osudu by bolo, keby v tej čakárni stáli ľudia. Len tak by postávali a vyzerali by svoj autobus.

Pri cestovaní sa človek neubráni tomu, aby nepočul, o čom sa zhovárajú spolucestujúci. Jedna pani druhej vykladala, ako bol jej príbuzný na sonografickom vyšetrení obličky. Pretože mal iba jednu, ľahol si na pravý bok a čakal. Ľahnite si na ľavý bok, najprv vám vyšetrím pravú obličku, povedal lekár. Ale ja mám iba ľavú obličku, povedal pacient. Lekár zobral papier a napísal: Pravá oblička neprítomná. V mysli som si vybavila repliku zo známeho filmu: Odstěhovala se do Humpolce! Alebo z druhej strany cestujúca vykladá, ako sa na jednej vysokej škole z malého mesta, ktorá má pobočku v ešte menšom meste, dá bez problémov vyštudovať.  Ozaj, máme ešte na Slovensku mesto, v ktorom by nebola vysoká škola? Aspoň taká úplne maličká. Spomínam si na svoju Univerzitu pri Dunaji, po chodbách ktorej sme chodili s posvätnou úctou. Kráčali po nich takí velikáni ako Milan Rúfus, Jozef Mistrík, Miloslav Okál a mnohí, mnohí ďalší. Ich podpisy v indexe si chránim ako oko v hlave. Keď sme promovali, ďakovali sme svojej alma mater za všetko. Končili sme bez titulu, iba ako promovaní filológovia. To nám malo stačiť, inteligencii jednej. Dnes sa slovným spojením alma mater bežne označuje akákoľvek stredná škola a magisterský titul možno získať za humnami. Nuž – zmenila sa doba. Hodnotiť ju budú tí, čo prídu po nás.

 

 

  1. apríl 2015 Svadobná kytica a socha Lenina

 

Škoda, že nemám glosu zajtra. Či by sa mi ako milovníčke kníh a zároveň autorke hovorilo o zajtrajšom dni! Je to totiž Svetový deň kníh a autorských práv. Takto sa musím uspokojiť s narodeninami Vladimíra Iľjiča Lenina. Vlastne nielen Lenin má dnes sviatok. Spomínam si na jeden 22. apríl pred tridsiatimi ôsmimi rokmi. Konala sa jedna malá nenápadná svadba. Moja. A tak trošku s tým Leninom súvisí. V tých časoch totiž existoval jeden nepríjemný zvyk: nevesta bola vyzvaná odniesť svoju svadobnú kyticu k soche velikána. A ako na potvoru – v Nitre, kde sa sobáš konal, bola socha Lenina vzdialená od radnice doslova za rohom. Ako správna nevesta by som sa mala zaujímať o iné problémy, ako o to, že ma s úsmevom na perách donútia odniesť kyticu k soche. Vopred som sa pripravovala na to, že odmietnem. Nie, nebola som nikdy typom, ktorý by svoju svadobnú kyticu vysušil a pietne odložil do skrine, aby ju so slzou v oku ukazoval o päťdesiat rokov svojím vnukom. Iba ma iritoval fakt, že kytica, na ktorú budem spomínať aj po rokoch, by mala skončiť pri podstavci s Leninom. Vnútorne som sa trápila, nedalo mi to spať. Ako to úradníčke oznámim?  Poviem, že prepáčte, nezanesiem? Lebo povedať trhnite si, alebo vylezte mi na hrb sa na vlastnej svadbe jednoducho nehodí. A tak ma nesmierne potešilo, že nakoniec ma nikto nevyzval k tomu, čoho som sa celý čas obávala. Pravdepodobne moja malá kytica z gerber nebola až taká atraktívna.

Vlastne ten 22. apríl dopadol celkom dobre. Otec sa od radosti trochu spoločensky unavil, šťastný, že má prvú dcéru z krku, aj sme si zatancovali, aj sme sa zabavili. Keď sa v hoteli pozatvárali dvere za svadobnými hosťami a my s manželom sme kráčali k podnájmu, kde sme vtedy bývali, brieždilo sa. Ružový opar sľuboval krásny deň. V ruke som držala svadobnú kyticu a tešila som sa na to, ako si doma konečne vyzujem topánky. To, že nám mravce zožrali všetky ananásové rezy, ktoré som v pondelok chcela priniesť do práce a pohostiť kolegov, to je už iný príbeh. Cítila som, že to je za tú kyticu…

 

 

 

 

  1. apríl 2015 Ľudsko-psie dialógy

 

Na to, že po ulici chodia ľudia a nahlas sa rozprávajú, na to sme si už zvykli. Telefonujú, a nie sú to už iba workoholici. Mobil prenikol do nášho života – jednoducho sme si ho doň vpustili a dovolili mu ovládať nás.

Minule som však zažila rozhovor bezmobilový. Bol to dialóg muža a jeho psa. Rozprával sa s ním, čosi mu vysvetľoval a pes iba občas vzhliadol k svojmu pánovi, akože áno, áno, registrujem ťa, a poslušne vykračoval vedľa svojho veliteľa. Ešte častejšie vídavam, ako sa so svojimi psami zhovárajú ženy. Ich pes často plní funkciu najmladšieho dieťaťa v rodine. Žena mu vykladá, ako nesmie hrýzť kostičku, ktorú ktosi prajne hodil do trávy, ako si nesmie zašpiniť labky a podobné ženské postrehy. Najkrajšie sú však tiché prechádzky pánov a ich štvornohých priateľov. Skoro ráno, keď sa prebúdza príroda, v rannej hmle často vidieť dve postavy: jednu ľudskú a jednu psiu. Do ticha občas zakrákajú vrany, ozve sa hlas káčera od blízkej rieky, na topánkach sa ligoce ranná rosa a cez hmlu sa predierajú prvé lúče slnka. Znie to dosť gýčovo, čo poviete? Ale presne takto to poznám. A tieto ranné ľudsko-psie dialógy sú mi omnoho bližšie ako množstvo múdrych rozhovorov v masmédiách. Krčmové múdrosti už ani nespomínam. Zakaždým som prekvapená, koľko odborníkov schovávame v našich pohostinstvách pri krígľoch piva. Neuznaných fajnšmekrov na svetovú politiku, na domáce problémy hospodárstva, školstva a športu. Možno by mal taký minister chodiť v utajení po našich krčmách. Dozvedel by sa, ako by to mal vlastne robiť. Toľko špecialistov na všetko takto schovávať pred svetom je vlastne hriech. Pritom mnohí z týchto odborníkov svoje znalosti života čerpajú z internetu. Som zvedavá, čo by sa stalo, keby raz na celej zemeguli vypli elektrický prúd. Informačný kanál sa zatvorí a ľudia si zrazu spomenú, že by bolo teba zaloviť vo vlastnej hlave. Ale ako hovorievala moja babka, kde nič nie je, ani smrť neberie.

Ešteže máme elektrárne!

 

 

  1. máj 2015 O demokracii

 

Vyše štvrť storočia nás delí od námestí plných ľudí. …Sľúbili sme si lásku… spieval dav a zvonil kľúčmi. Nikomu vtedy neprekážal nepríjemný novembrový chlad, ktorý liezol pod kožu. Všetci volali po demokracii. A tak ju tu teda máme. Dospela, prešla rôznymi peripetiami a dnes sa ňou vážne zaoberajú psychológovia. Dovolím si citovať z rozhovoru doktora Pavla Černáka, šéfa Psychiatrickej nemocnice v Pezinku, z rozhovoru, ktorý pred mesiacom poskytol médiám:

Ktosi si tu totiž už dve desaťročia možno účelovo zle vysvetľuje pojem demokracia. Akoby to boli len práva a slobody a žiadna disciplína a zodpovednosť. Rodičia a tobôž škola deťom nenastavujú jasné hranice… Ak sú deti vedené k tomu, že sú akceptované a priam zbožňované za všetky svoje bezhraničné prejavy a nepoznajú pojmy ako disciplína, zodpovednosť a poriadok, vzniká obava, kto bude raz viesť tento štát a spravovať jeho veci.

Doktor Černák hovorí o dnešnej spoločnosti, ktorá preferuje narcistické hodnoty. Ľudia chcú byť „in“ – mladí, bohatí, krásni, zviditeľnení a podľa možnosti s mocou v rukách.

Tieto jeho slová sa mi opäť vybavili, keď som si pozrela modelové video na novú formu dopravy v budúcnosti: ľudia sa prepravovali elegantne, nehlučne, bezpečne a rýchlo akýmsi nadzemne ukotveným dopravným prostriedkom podobným ľahkému vtákovi. Nezaujal ma ani tak spôsob dopravy, ako spracovanie animácie videa: všetci cestujúci boli elegantní, štíhli, sebaistí, slovom – bezchybní a dokonalí.  Všetci boli „in.“

 

 

  1. máj 2015 220 rokov od narodenia Šafárika

 

Školské osnovy zo stredoškolskej literatúry sa zužujú a prehlbujú, čo nie je na škodu veci, ak uvažujeme o systéme, ktorý má študenta učiť literatúru, a nie ho učiť o literatúre. Pretože v osnovách na Šafárika akosi nezvýšilo, rada by som pripomenula, že dnes uplynulo 220 rokov od jeho narodenia. Máme po ňom pomenovanú univerzitu v Košiciach, námestie v Bratislave, vyše 40 rokov sa podľa neho menovala dnešná Tornaľa. Práce neštítil jsem se nikdy, ale ne vždy mohl jsem jíti po hlasu srdce… vyznáva sa rodák z Kobeliarova v Gemeri. Aké zaujímavé sú cesty osudu! Keď Šafárik študoval v Kežmarku, rektor lýcea Adam Podkonický tak znevažoval Slovákov, že spôsobil u mladého študenta opačný efekt. Zo Šafárika sa stáva dôsledný obhajca svojich slovenských koreňov – začína zbierať ľudové piesne a sám tvorí prvé básne. Vtedy ešte v češtine, veď Ľudovít Štúr prichádza so svojou slovenčinou až o tridsať rokov neskôr. Po štúdiách v Jene, kde sa vo Weimare zoznamuje aj s Goethem, pôsobí v Novom Sade. Stáva sa už ako 24-ročný riaditeľom pravoslávneho gymnázia, časom sa však venuje už iba literárnej a vedeckej práci. Po 14-tich rokoch prichádza do Prahy. Spočiatku živorí, po dlhých rokoch sa stáva mimoriadnym profesorom slovanskej filológie. Je pochovaný v Prahe na Olšanskom cintoríne, Česi dali dokonca k nemu previezť aj pozostatky Jána Kollára z Viedne.

Virtuálne si listujem Šafárikovou knihou Slovanský národopis vydanou v Prahe v roku 1842 a všímam si, že kniha je oskenovaná zo zbierok Stanfordskej univerzitnej knižnice v Kalifornii. Po rokoch ma opäť ohromuje veľkosť Šafárikovho diela. Úspech dosiahol nesmiernym úsilím a húževnatosťou. Nedávno som išla okolo skupinky štyroch stredoškolákov, ktorí mali nahlas pustený mobil. Stáli na chodníku a na rytmus akejsi repovačky sa vlnili a prevracali oči do nebies. Keď mobil dohral, skupinka sa pobrala preč. Zostalo po nej na asfalte niekoľko pľuvancov. Nuž – niekomu sa práve takto začína jeho celoživotná kariéra.

 

 

  1. máj 2015 O šťastí

 

Raz som dala napísať svojim študentom slohovú prácu na tému Môj vysnívaný život. Študenti sa pustili do opisovania svojho budúceho šťastia. Väčšinou malo podobu perfektne zariadeného domu s bazénom a dvoma autami. Takmer v každej slohovej práci malo šťastie hmotnú podobu. Vzácne som natrafila aj na iné šťastie – na pocit, ktorý prežívame, keď sú všetci doma zdraví a spokojní. Je zaujímavé vedieť, ako si bohyňu šťastia predstavovali v staroveku. Kto z vás by povedal, že socha Šťasteny bola stvárňovaná rôzne? Jedna Fortuna mala na znak prelietavosti krídelká, druhá sa nohou opierala o guľu, symbol nestálosti, ďalšia mala v ruke roh hojnosti. Mimochodom, Šťastena bola slepá a jej účes bol naozaj kuriózny: vpredu bohaté vlasy a vzadu bola holohlavá. Aby ju každý mohol chytiť za pačesy. A ten, kto ju ľahostajne minie, ten ju už za vlasy nechytí. Nuž – asi preto toľko podôb, lebo ľudia majú rôzne predstavy o šťastí. A potom – všetci vieme, že šťastie je vrtkavé. Stane sa, že si šťastný – a vôbec o tom nevieš. Až potom ti dôjde, že tá malá chvíľočka – to bolo to šťastie, o ktorom si v danej chvíli nevedel. Preberám si v hlave tie svoje chvíľočky a tu mi vypláva na povrch jedna nedávna: sedím v detskej izbe, príde môj mladší vnuk s akýmsi albumov samolepiek, otvorí ho a jednu maličkú bledomodrú vyberie. Nalepí mi ju na čelo a povie: Kuásna! A ja chodím s tou samolepkou krásy ako Indka a som vnútorne šťastná. Samolepku si dokonca zabudnem na čele a zbadám to až na ulici, keď sa na mňa ľudia čudne dívajú. Možno vyzerám ako blázon. Ale či sa nevraví, že blázni sú šťastní ľudia?

 

 

 

 

  1. máj 2015 Dlane v našom živote

 

Čítanie z ruky odjakživa ľudí lákalo. Vraj ak ste pravák a na pravej ruke máte viac čiar ako na ľavej, žijete aktívne a využívate všetko, čo vám bolo do života nadelené. Dívam sa do svojich oboch dlaní, počítam čiarky a o pár minút počítanie vzdávam. Ale nedá mi to a pátram ďalej. Zisťujem, že moje srdce vládne nad hlavou, s myslením to nie je až také zlé, mám sklon k alergiám a som pomerne vitálna. To človeka poteší. A – potom prsty! Vraj ľudia s výrazne dlhším prsteníkom ako ukazovákom sú kreatívni a umelecky nadaní. Tí, ktorým vytŕča ukazovák a prsteník sa skromne krčí pri prostredníku, sú praktickí ľudia. Stavím sa, že si teraz obzeráte prsty. Ja mám výrazný prsteník, je to jednoznačné. Naši predkovia boli väčšinou praktickí ľudia, o čom svedčí ľudová múdrosť Z holej dlane nevyžiješ. O tom, ako nepoznáme múdrosť predkov, svedčia ľudia, ktorí s dlaňou k slnku kdesi pri múriku potrebujú prežiť. Vždy mi je úzko, keď prechádzam okolo tých, ktorí odhodili akékoľvek zábrany a naťahujú ruku s prosbou o pomoc.  Spomínam si na prvého žobráka, ktorého som v živote uvidela: bolo to pred vyše štyridsiatimi rokmi v Rakúsku. Bol to pre mňa šokujúci pohľad, lebo u nás vtedy žobrákov nebolo. Ten starý muž v jednej viedenskej uličke mi dokonca vzhľadom pripomínal môjho starého otca, ktorý sa, mimochodom, vo Viedni narodil a prežil tam svoju mladosť. O to bola pre mňa celá situácia frustrujúcejšia, hoci môj starý otec vtedy už nežil.

Ale dlane majú aj omnoho vznešenejšiu funkciu: sú pre niekoho darom. Napríklad pre moje vnúčatá, ktoré majú večný problém, ktoré ma bude pri prechádzke držať za ruku. Tri ruky ešte nemám. A keď začne v lete chodiť štvrtá, najmladšia vnučka, začnem nosiť dlhé sukne, aby sa mohlo každé z vnúčat svojej babiny pevne chytiť.

 

 

  1. jún 2015 Moja sestra Daniela

 

Dnes by oslavovala narodeniny moja sestra Daniela, ktorá už osem rokov nie je medzi nami. Ešte stále by nemala šesťdesiatku. Kým budem žiť, budem obdivovať jej statočnosť. Keď jej lekári povedali, že už nikdy nebude chodiť, o pol roka ich prišla pozrieť na onkológiu iba s paličkou, elegantná, s nádherným účesom, lebo vlasy, to bola vždy jej pýcha. Bol to deň jej víťazstva. O pár mesiacov to bolo úplne ináč, ale ja nezabudnem na jej šťastný hlas, keď mi o svojej návšteve v nemocnici hovorila. V takýto deň, ako je dnes, by som si mala zaspomínať iba na to najkrajšie, čo som so sestrou prežila. A mne ako na potvoru napadá chvíľa, keď som na ňu ticho žiarlila. Presne viem, kedy: mala som asi štyri roky a sedela som u babky v obývačke pod veľkým jedálenským stolom. Počúvala som, o čom sa rozprávajú rodičia s babku a dedkom. Politizovalo sa. Väčšinou o veciach, ktoré mi nič, ale vôbec nič nehovorili. Zrazu som spozornela: akosi často hovorili o mojej mladšej, len nedávno narodenej sestre. Stále som počula len Dane a Dane. Bola som z toho smutná. Prečo všetko Dane a mne nič? Až po čase som prišla na to, že vtedy sa nehovorilo o mojej sestre. Ako som aj mohla tušiť, čo to dane vôbec sú? Odľahlo mi, lebo som akosi nemohla uveriť, že by boli moji rodičia voči mne až takí nespravodliví.

U nás na schodisku, ktoré viedlo do dvora, bola zvláštna akustika. A tam Danka sedávala na hornom schode a nádherno-smutne spievala:  tá trenčianska nemocnica, tá je krásne stavaná…  Celý život bola spätá s nemocnicou – stala sa zdravotnou sestrou. V ušiach mi znie ten smutný spev o nemocnici postavenej zo samého kameňa a vynára sa trpká spomienka: práve tá nemocnica od Danky pri odchode do invalidného dôchodku žiada časť uniformy, ktorú ona za tridsať rokov služby už dávno zodrala. A kamenný kruh je uzavretý.

 

 

 

  1. jún 2015 After party

 

Maturity sú za nami, tablá sa odnášajú z výkladov obchodov, niektorých maturantov čakajú prijímačky, niektorí nastúpia na vysoké školy bez nich. Zistila som určité rozdiely medzi tablami kedysi a dnes. Bežne sme oznamovali dátum najbližšieho pomaturitného stretnutia po piatich rokoch formulkou Ad revidendum. Dnes sa objavuje namiesto toho anglické After party. Život sa posunul do zábavnejšej polohy. Je trendy byť neustále pozitívne a zábavne naladený – užívať si, brať celým priehrštím. Koniec-koncov, mladým to svedčí. Veď aj v známej študentskej piesni sa spieva Gaudeamus igitur, iuvenes dum sumus – tešme sa teda, kým sme mladí. Vlastne – dokedy je človek mladý? Jozef Cíger Hronský vo svojom románe Jozef Mak píše, že človek musí v druhej múdrej tridsiatke žať, čo v nemúdrej prvej tridsiatke zasial. Takže možno tridsiatka je tou magickou hranicou mladosti. Hronský by sa asi čudoval, keby videl, že mladí sejú, študujú, väčšinou sociálnu prácu, menežment alebo masmediálnu komunikáciu – a zrazu je tu druhá tridsiatka a úrody niet, pretože nieto práce. Nemôže sa každý pohybovať v médiách, menežovať a sociálne sa prezentovať. Jednoducho, musíme aj čosi vyrábať.

  1. mája začali v Rimavskej Sobote búrať cukrovarský komín, ktorý bol vyše polstoročia dominantou priemyselnej zóny mesta. Časť obyvateľov bola proti búraniu, lebo komín pripomínal ľuďom časy, keď sa z cukrovaru, pivovaru, risa, mliekárenských závodov, zéťéesky okolo obeda striedali pracovné zmeny a ulice boli plné ľudí. Časť obyvateľov tvrdí – načo je komín, keď nič z toho, čo bolo, nezostalo? Mesto čaká túžobne na zrýchlenú komunikáciu, ktorá by pomohla prílevu investorov, na komunikáciu, ktorá je časovo odsunutá, lebo ju niet z čoho financovať.

To veselé After party  na tablách oznamuje jedno: mladí sa veseliť budú. Ale nie v tomto meste.

 

 

  1. jún 2015 Ako sme striehli, až sme vystriehli

 

Jún je jeden z najkrajších mesiacov v roku. Je prevažne teplý, príjemný, sľubuje žiakom a študentom prázdniny, no predovšetkým je to čas školských exkurzií a výletov. Na jeden si spomínam – jeho aktéri sú dnes už ctihodní lekári, inžinieri, učitelia, slovom – ľudia na svojich miestach.

V jeden krásny júnový deň som bola so svojou triedou druhákov – gymnazistov na školskom výlete na Orave. Plavili sme sa na Ostrov umenia, obdivovali Oravskú priehradu, v múzeu Hviezdoslava som sa tajne dotkla jeho plášťa, obdivoval sme okolie z Oravského Podzámku.

Po úmornom dni som očakávala, že trieda okolo polnoci zaspí (len učitelia vedia, že také veci sa nikdy nedejú. Na výletoch sa jednoducho nespí). Okolo polnoci som s kolegyňou skontrolovala izby, či je všetko v poriadku. Pri šestnásťročných chlapcoch a dievčatách nevyhnutnosť. Všetko bolo v poriadku ale len zdanlivo. Pretože sme mali s kolegyňou otvorené dvere na bunke, chlapci z izby oproti vedeli, že sme hore a neopovážili sa vyraziť o poschodie nižšie za dievčatami.

– Zatvorme dvere a postavme sa za roh, – hovorím kolegyni.

Necelé tri minúty stačili chlapcom na vyrazenie do terénu. Za rohom sme odchytili jeden rum, akúsi vodku a ešte dajakú fľašu. A tak sa chlapci vrátili do svojej bunky, ktorú sme do rána preventívne zamkli, bez alkoholu.

Konečne sme s kolegyňou zatvorili dvere na izbe, zvalili sme sa na stoličku,  odpili sme si z vodky a spokojne zaspali. Či sa niekomu výprava za druhým pohlavím podarila, to neviem. V každom prípade o deväť mesiacov nepribudol žiaden nový výletník.

 

 

  1. jún 2015 Tanečná lekcia

 

     Videla som krásny dokumentárny film – dvaja mladí ľudia nádherne tancovali. Ich pohyby boli plné harmónie a bielej krásy. Pódium bolo zrazu primalé pre takú veľkú lásku. Pódium! Vlastne aké pódium? Mala som dojem, že je to lúka plná trávy a kvetov. Bolo to také sugestívne, že som tú lúku nielen videla, ja som tú lúku cítila. Voňala klinčekmi a materinou dúškou. Vniesla ma do spomienok na detstvo, keď som ako šesťročná chodila so svojou babkou do záhrady. Babka cupkala predo mnou po úzkej prašnej ceste, okolo cvrlikali cvrčky, trsy lesnej trávy boli mäkulinké a hebké. A do toho všetkého tá vôňa materinej dúšky. Už sa presne nepamätám, o čom sme sa s babkou zhovárali. Viem iba, že som sa s ňou cítila istá a bezpečná. Cestička do záhrady viedla až za mesto. Babka sa pustila do práce medzi hriadkami a ja som sedávala pod stromom v tieni. Do záhrady chodieval aj dedko, ale príbeh, ako sa raz z tej záhrady vracal, ten poznám iba z rozprávania. Vraj sa to stalo v deň, keď mu nasadili nové zuby. Práve išiel zo záhrady s košíkom cibuľky a kýchol. Vôbec mu nenapadlo, že vykýchol aj svoj nový chrup. Prišiel na to až doma. Napokon vraj hľadala celá rodina, až sa zuby našli v prachu cesty.  Aj po rokoch sa zasmejem na tejto príhode a uvedomím si, že ma do spomienok doslova vtancovali mladí tanečníci na javisku v tom dokumentárnom filme. Tu niekde by mohol byť koniec mojej dnešnej glosy, ale nie je. Tí mladí tancovali tak famózne, že ja som si až na konci filmu všimla, že mladík nemal ľavú nohu, šikovne si pridŕžal pri tele barlu, a dievčaťu chýbala pravá ruka.

Životná lekcia, na ktorú tak ľahko nezabudnem…

 

 

  1. september 2015 A opäť je tu škola

 

A zasa je tu prvý deň nového školského roka. Ako keď odlietajú lastovičky – tak opúšťajú školáci miesta svojich letných hier. Prváci s vystrašeným výrazom v tvári, v ruke kvet, na chrbte novučičká taška. Držia sa za ruku svojich rodičov a boja sa chvíle, keď tú ruku budú musieť pustiť. Ich starší spolužiaci idú dôležitejšie, lebo tak chodia mazáci.

Spomínam si na svoj prvý deň. Presne na ten moment, keď som sa musela pustiť maminej ruky. Sedeli sme na lavičkách vo veľkej telocvični ako malé chrobáky. Akísi neznámi ľudia rečnili a potom sme išli do svojich tried. A znovu ruky – každému pridelili jedného spolužiaka. Ja som bola dvojica s Terkou Strápkovou. Pamätám si, ako som sa rozplakala, lebo ktosi povedal, že u Terky doma je desať detí. Doteraz neviem, prečo ma tých desať detí rozplakalo. Ale asi som iba ľutovala samu seba, lebo odkedy som vedela, že musím ísť do školy, bolo mi jasné, že už nikdy nebudem slobodná. Že sa nemôžem hrať v tráve vtedy, keď ja chcem, nemôžem si zaspievať, keď sa mi práve bude chcieť. A to všetko som si uvedomila na schodoch z telocvične do svojej triedy. Doteraz to nechápem – veď som sa na školu tak tešila!

Raz mi rozprával známy, aký šok utrpel z prvého dňa v škole on. Najviac sa totiž tešil na veľkú prestávku, lebo vtedy sa v škole môže jesť. Tak mu to povedali starší kamaráti. Niesol si plnú tašku jedla a po slávnostnom príhovore riaditeľa ich pustili domov. Okradli ho o prestávku! Veď ani vyhladnúť ešte nestihol.

Možno sú to pre nás dospelých úsmevné príhody, ale pre prváčika sú to zážitky nesmierne dôležité. Dnes držím palce svojmu najstaršiemu vnukovi. Ide po prvý raz do školy. Ako dobre, že moja dcéra nie je učiteľkou – môže ísť s ním. Mne to nikdy nebolo dopriate – ja som bola v inej škole, s inými študentmi. S našimi deťmi išiel 1. septembra vždy manžel.

Asi by som sa mala opäť rozplakať…

 

  1. september 2015 Plánovanie

 

O tom, ako sa neopláca plánovanie a kalkulácia, som sa presvedčila na vlastnej koži. Bola som vtedy štvrtáčka na vysokej škole. V letnom semestri sme mali prednášky z dejín antického náboženstva s profesorom Okálom. Pretože jeho prednášky boli aj v skriptách, neoplatilo sa nám kvôli jednej hodine chodiť na prednášku, keď bolo celé popoludnie voľné. Ako sa blížilo skúškové obdobie, piataci nás varovali pred prísnym profesorom Okálom. Vraj si ľudí z prednášok dobre pamätá. Zmrzli nám úsmevy a začali sme kalkulovať. Čo tu však človek nakalkuluje, keď bola pred nami len jedna – jediná prednáška? Posledná. Nezostávalo nič iné, ako „ksichtkurz“. Tak sme volali taktiku, keď si sadnete do prvej lavice prenášajúcemu rovno pod nos, dívate sa mu uprene do očí, prikyvujete a tvárite sa múdro. Dôsledne som sa na posledný atak na profesora Okála pripravila: namaľovala som sa, nové topánky som vytiahla zo skrine a obliekla som si tmavomodrý elegantný plášť. Vtedy sme bývali v Mlynskej doline v átriákoch. Stálo iba pár horných budov, cesta ešte nebola vybudovaná, k autobusovej zastávke sme sa dostávali hrboľatým a strmým chodníkom. Pretože moje nové topánky držali krok s módnym trendom, ich plató bolo aspoň trojcentimetrové. Zradilo ma hneď na prvom strmšom výčnelku. Našťastie som si pri páde nič nezlomila. Akurát môj plášť už nebol elegantný. Špinavá s roztrhanými pančuchami by som možno urobila dojem na profesora Okála, ale neriskla som to.

Nakoniec som skúšku urobila za jedna. Možno som sa na skúšajúceho pekne usmievala na chodbách fakulty alebo si ma s niekým splietol. Poctivo však dodávam, že som sa na skúšku učila ako žeravá.

 

 

  1. september 2015 O jedle

 

     Dnes budem hovoriť najmä o jedle a trochu aj o stolovaní. Minule totiž jeden chlapík v reštaurácii sŕkal. Ľudia okolo sa obzerali a prepichovali ho zamračenými pohľadmi. V Japonsku by sa nad tým nikto nepozastavil, lebo tam sa polievka bežne sŕka z misky. Skúste tam však použiť pri stole vreckovku! Nuž áno. Všetci máme svoje zvyky. Číňania napríklad pohŕdajú naším maslom a syrmi. Podľa nich je to pokazené mlieko. V Mexiku sa zasa nepodáva soľnička z ruky do ruky. Vraj to prináša smolu. Ale vráťme sa k jedlám. Kedysi si ľudia predstavovali, že v roku 2000 už hádam ani nebude klasická strava. Budeme si z tuby vytláčať hmotu, ktorá každého zasýti, alebo si dáme tabletku a vec bude vyriešená. Pamätám si na tie články v časopisoch. Nepáčilo sa mi, že ma čakajú tabletky a akási hmota z tuby. A čo potom fazuľová polievka mojej babky? Boli v nej široké rezance a na vrchu plávali lístočky majoránu. Alebo hríbovica nakyslo či zemiaková baba! Tohto všetkého sa vzdám? Nakoniec, nemusíme to s tým pokrokom až tak preháňať. Nechcela by som prísť ani o makovú štrúdľu. Už som pristará na kobylky a červíky, o ktorých sa začína v súvislosti s výživou ľudstva hovoriť čoraz intenzívnejšie. Možno sa moji pra-pravnuci budú smiať nad dnešnými jedlami. Možno budú všetci vegetariáni. A preto na záver jeden vegetariánsky:

Raz sa slávny francúzsky komik Fernandel rozhodol stať vegetariánom. Keď ho v jeden deň prichytili v reštaurácii nad chutným bravčovým rezňom a spýtali sa ho, či si takto predstavuje svoje vegetariánstvo, iba sa usmial a vraví: – Ja predsa som vegetarián! No dnes je streda a v stredu máme my vegetariáni pôst.

Na zdravie, priatelia – a nepostite sa!

 

 

  1. september 2015 Španielske mušky

 

Viete, že španielska muška nie je vôbec žiadnou muškou? Je to asi centimeter dlhý zelený chrobák, pľuzgiernik lekársky, po latinsky Lytta vesicatoria. Obsahuje jed kantaridín, ktorý funguje ako afrodiziakum. Pýtam sa teda aká muška? A to nie je všetko. Slovným spojením „španielska muška“ sa označuje aj drobná ozdobná náplasť z čiernej lesklej látky, ktorá mala rôzne tvary – symboly hracích kariet, kolieska, štvorčeky, kvety a podobne. Tieto ozdoby sa nosili na tvári, prípadne si ich žena dovolila dať do výstrihu, čo predstavovalo vrchol dvorných zvádzacích snáh vtedajších dám. Bolo vraj drzé, ak niekto použil viac ako tri mušky. A už sa blížim k jadru veci: španielske mušky sa používali na dvore francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV-ho. Dúfam, že ste si všimli: francúzskeho kráľa! Pýtam sa teda: akéže španielske mušky?

Máme to v tej našej Európe akési popletené. Napríklad slovo „karneval“. Čas veselosti, zábavy a hodovania. A keď sa na toto slovo pozornejšie pozriete, zistíte, že pochádza z latinských slov carne levare, čo znamená zdržiavanie sa mäsa. Slovom pôst. Naši predkovia používali v cirkevnej slovančine výraz meNsopust. Česi majú aj dnes masopust. Na prvý pohľad úplný zmätok slov. Ale je to vysvetliteľný jav – pred pôstom, ktorý sa začínal na Popolcovú stredu, sa ľudia v pondelok a utorok poriadne zabavili, dobre sa najedli a časom si hostiny predĺžili aj na stredu a štvrtok. Takže pôvodný výraz „karneval“ začali používať nie na pomenovanie pôstu, ale zábavy. Veď sme ľudia.

O pár dní, v sobotu, si pripomenieme Európsky deň jazykov. Ja som si ho pripomenula už dnes.

 

 

  1. september 2015 Vrtošivá móda

 

Keď som mala päť rokov, veľmi som chcela mať dlhé vlasy. Vždy som bola ostrihaná na chlapca a až na dva nevydarené pokusy mi to zostalo dodnes. Ale ja som to vtedy dávno vyriešila – natiahla som si na hlavu hrubé hnedé pančucháče a tie dve časti nohavíc, to boli dva princeznovské vrkoče. Stačilo dať na každý vrkoč mašličky a efekt bol dokonalý. Až Twiggy, „tvár roka“, ma neskôr ako štrnásťročnú upokojila, že krátke vlasy sú dobré vlasy. Len s tými sukňami si to mohla rozmyslieť. Lebo ja som si vždy predstavovala, že keď budem veľká, budem nosiť dlhé sukne a nimi budem zametať cestičku. Nuž – nekonalo sa. Ako som rástla, sukne sa skracovali. Aj sen o topánkach na vysokom podpätku padol, lebo rok po Twiggy ovládla Európu bosonohá Sandy Show.

Ale nebolo by to spravodlivé, keby sa mi nesplnila aspoň časť mojich pubertálnych snov. Móda sa totiž menila ako počasie. Raz boli sukne dlhé, raz krátke, nohavice úzke, potom široké, nechýbali ani mrkváče. Našťastie dnes je móda ústretová: každý si môže obliecť to, v čom sa najlepšie cíti. Ale len na prvý pohľad – uniformita rifiel nepustí. Tak sme si na ne zvykli, že kedysi drsné a pevné nohavice amerických pastierov v súčasnej móde kraľujú. Aby aj vlk bol sýty a koza zostala celá, vyrábajú sa aj rifle ľahučké, strečové, zoštíhľujúce. Keď sme sa minule na hodine slovenskej konverzácie rozprávali na tému móda, spýtala som sa dievčat, ako je to s nosením sukieň. Neverila som vlastným ušiam – niektoré dievčatá vo svojom šatníku sukne vôbec nemajú. Nakoniec – čo sa čudujem, muži často nosili sukne a nikto z toho nerobil haló. Móda je vrtošivá a tak to zostane.

 

 

  1. október 2015 Spomienka na leto

 

Videla som dve fotografie. Na jednej bol černošský chlapec v roztrhanom tričku so starou ošúchanou futbalovou loptou v rukách. Jeho tvár bola oázou šťastia. V očiach iskričky a radosť. Na tej druhej fotke bol rovnako starý chlapec v značkovom oblečení s najnovším mobilom v rukách. Nahnevano sa tváril, asi bol nespokojný so správou, ktorú dostal. Možno s niečím iným, neviem. Dlho som porovnávala tie dva diametrálne odlišné zábery. Kde hodnoty ako šťastie a spokojnosť nič nehovorili tomu značkovému chlapcovi a ten otrhaný zlobu a ukrivdenosť možno ani nepoznal. Tieto dve fotografie predstavujú zložité problémy dneška, lebo existuje viacero spôsobov, ako možno žiť – a len od nás záleží, či nájdeme pre seba ten pravý.

Možno tomu všetkému napomáhame niekedy aj my sami. Keď som v lete sledovala v bazéne svojich dvoch šantiacich vnukov, všímala som si  aj ostatných ľudí. Zaujala ma skupinka dospelákov, ktorí obdivovali najmladšieho člena svojej rodiny. Chlapča spolu s deťmi vliezlo do obrovskej žaby, aby sa po jej jazyku šmyklo do vody. Celá rodina prepukla v jasot. Chlapča sa ešte pár ráz zošmyklo do vody a zakaždým ho rodina ubezpečovala o jeho výnimočnosti. Pre istotu šťastná mama cvakala fotoaparátom a hrdý dedo vytiahol kameru. Jazyk žaby, po ktorom sa chlapča šmýkalo, bola tá najnenáročnejšia šmykľavka v plytkom detskom bazéne. Pár metrov od nej bola väčšia. Uvažovala som, že na tú nebudú stačiť ani tri fotoaparáty alebo kamery. A potom – čo príde, keď  chlapec nastúpi do školy, keď ho prijmú na vysokú, keď spromuje? Kde sa zastaví latka obdivu a chválopotlesku? Zdá sa mi, že si pletieme na seba slučku. Naše deti nebudú schopné rozlíšiť normálne od nadpriemerného. A prvá facka od života len tak bez prípravy zabolí naozaj poriadne.

Teraz si uvedomujem, že v lete som svojich vnukov nefotila. Uložila som si ich iba tak, do svojej hlavy. Odtiaľ už nemajú šancu odísť, vždy budú so mnou.

 

 

  1. október 2015 Slovo „prečo“

 

My ľudia sme už takí: ak máme zimu, chceli by sme teplo. Ak na nás praží slnko, žiada sa nám dažďa. Ak leje ako z krhly, privítali by sme slniečko. A pretože ani ja nie som žiadna výnimka, nemajte mi za zlé, keď si ešte raz spomeniem na letné horúčavy, ktoré nás pripravovali o poslednú štipku rozumu. Ľudia ako zhypnotizovaní utekali k vode. A tam v dnešnej glose utekám aj ja. Keďže som niekoľko posledných dovoleniek trávila horúčavy za spustenými žalúziami a až posledné leto som vyrazila k vode, bazénové osadenstvo ma šokovalo. A pretože píšem najmä pre deti, všímala som si hlavne tie. Je až neuveriteľné, ako za posledných tri až päť rokov pribudlo obéznych detí a mládeže. Neverila som vlastným očiam. A nielen detí. Obézne boli celé rodiny. Popíjali v bufetoch pepsi-colu, tlačili do seba hamburgery a langoše, z reproduktorov sa smialo leto a mne bolo tak akosi čudne pri srdci. To je môj objav leta číslo jeden. A teraz prichádza objav leta číslo dva: keď som vnímala konverzáciu detí a rodičov, čím ďalej tým viac lietalo vzduchom nové slovo súčasnosti: prečo.  Ale nie to detsky zvedavé prečo. Nie, deti sa nepýtali, prečo je voda studená alebo prečo na oblohe bežia oblaky a tisíc ďalších prečo. Deti sa nepýtali vôbec. Iba reagovali na svojich rodičov. Rodič povedzme príde k bazénu, kde drkoce zubmi jeho dieťa a volá ho von. Dieťa reaguje slovom „a prečo?“ Rodič povie dieťaťu, že už dostalo jesť a piť, že dokonca ochutnalo granulovanú zmrzlinu. Slovom, na ďalšiu granulovanú zmrzlinu už nezostalo v peňaženke nič. „A prečo?“ Rodič povie dieťaťu, aby vrátilo chlapčekovi loptu. „A prečo?“ Nepamätám sa, kedy som počula tak často slovné spojenie „a prečo“. Ako spochybnenie rodičovského príkazu, ako nejakú legalizáciu neuposlúchnutia. Ešte dlho som rozmýšľala nad tým detským „a prečo“. Pýtam sa: prečo s tým rodičia nič nerobia? Je to jasné: príde škola a tam sa deti naučia používať to naozajstné prečo. Tak sa teda držme, kolegovia.

 

 

  1. 10. 2015 Jozef Gregor Tajovský

 

Viete, kto to bol Greško, Grigorievič, Izäslav, Jano z Dohnian, Jozef Slovák, Kaprál, Žiarsky, Podsokolovský, Jozef Spevák či Spevák Gregor? Boli to pseudonymy Jozefa Gregora Tajovského, ktorého 140. výročie narodenia sme túto nedeľu oslávili. Hovoriť o tvorbe Tajovského je ako nosiť drevo do lesa: väčšine z nás napadne Maco Mlieč a Statky-zmätky. Rozhľadenejší si spomenú aj na Mamku Pôstkovú a Ženský zákon. Opakujem, nebudem hovoriť o tvorbe. Chcem dnes hovoriť o rodine Gregorovcov – veď manželka Tajovského, Hana Gregorová, bola spisovateľkou a svetobežníčkou. Kým Jozef Gregor býval najradšej doma a nanajvýš posedával v krčmičke a pozoroval ľudí, aby ich čo najvernejšie zobrazil vo svojich poviedkach, jeho manželka a dcéra Dagmar brúsili po Európe. Ani Dagmar nemala ďaleko k literatúre – napísala niekoľko kníh, v ktorých opisovala vzťah svojich rodičov – bol vždy úctivý a láskavý. Spomínala na svojich rodičov ako mecenášov mladých literátov a výtvarníkov – veď u nich v bratislavskej vile napríklad dva roky býval Martin Benka. Schádzavali sa u nich spisovatelia ako Janko Jesenský, Gejza Vámoš, Fraňo Kráľ. Ten dokonca mladej 16-ročnej Dagmar písal zaľúbené verše. Na slávne literárne salóny u Gregorovcov sa spomínalo aj po rokoch.

Minule som čítala, že dcéra Dagmar Prášilová dala Jozefovi Gregorovi štyroch vnukov. No poznal len dvoch. Vnučka a najmladší vnuk sa narodili až po jeho smrti. Žili v Prahe a celý život boli na svojich slávnych starých rodičov hrdí. „Je úžasné, ako si nás na Slovensku vážia. V Čechách sa niečo podobné nenosí, potomkov slávnych ľudí až tak nevnímajú,“ povedal jeden z nich.

Priznám sa – dobre mi padli tieto slová, lebo nie sú každodenné. Odrážajú náš vzťah k vlastnej kultúre a k ľuďom, ktorí pre to, kde sme dnes, neurobili málo.

 

 

 

28.10.2015    Ľudovít Štúr

 

Dnes si pripomíname vzácne dvesté výročie narodenia Ľudovíta Štúra. V svojej glose by som chcela Štúra spomenúť nie ako ikonu, ale ako obyčajného človeka. Do jeho takmer dokonalého obrazu vykresľovaného učebnicami literatúry by som chcela pustiť slabý vetrík človečiny, aby bolo cítiť, že mal k ľuďom blízko. Prvé stretnutie s rečou obyčajného človeka, ktorá mala vyššie ambície, ako všednú komunikáciu, absolvoval ako devätnásťročný, keď z existenčných dôvodov prerušil štúdiá na bratislavskom lýceu. Stal sa pisárom na panstve grófa Zaya, kde si popri dohľade nad hospodárstvom zapisoval ľudové piesne. Možno by sme sa dnes o ňom učili ako o zberateľovi ľudovej slovesnosti, keby mu nebol Samo Chalupka, jeho vzor, nenapísal list. Nie obyčajný, taký do duše. Odjakživa som rada čítala listy slávnych, lebo mi umožnili vidieť v nich čosi, čo nie je v učebniciach. A tak som pre vás vybrala úryvok z listu Ľudovíta Štúra Samuelovi Bohdanovi Hroboňovi, v ktorom píše o Jankovi Kráľovi toto:

„Písal mi aj Kráľ list, ale impertinentný, grobiansky. Vozí sa po novinách a najmä po úvodných článkoch, hovorí, že svet očakáva nový princíp, že sa vraj s princípom slovanským vystúpiť malo atď., no slovom, hovorí tak, ako keby z duba spadol…. Kladie mi ten grobian Chorvátske noviny za vzor… a naposledok tak je tento človek impertinentný, že sa len vozí a domnelému napraveniu novín nič neposiela… Braček! Ja som tohoto človeka náramne rád videl, a keď u mňa býval, čo mi aj príkrosti narobil, všetko som mu premíňal, hľadiac k tomu vyššiemu, čo tlie v duchu jeho. Ale teraz sa mi už zhnusil, ako sa zhnusil mnohým našim najporiadnejším: Kadavému, Hurbanovi atď. I Chorváti mi o ňom zo Záhrebu nechvalne písali.“

Tak toto v učebniciach nevyčítate. Sú ako sterilná porcelánová šálka v sekretári. Kávu však často pijeme zo šálky, ktorá má niečo viac – držali ju ľudské ruky z oboch strán, voňala v nej káva a možno na ušku bola aj malá prasklinka.

 

 

  1. november 2015 Mám rada knihy

 

Zajtra sa otvoria brány bratislavskej Bibliotéky. Tú minuloročnú som musela z rodinných dôvodov vynechať, na tú zajtrajšiu sa teším. Ako autorka, aj ako čitateľka. Obrovské množstvo kníh, stánkov a pódií. Striedajú sa na nich spisovatelia, predstavujú sa nové knihy. Neviem sa dočkať stretnutí s ľuďmi, ktorých celý rok nevidím, ale viem, že na Bibliotéke sa o seba potkneme. Pred pár rokmi som chodila okolo stánkov s priateľkou, Bratislavčankou. Keď sme sa lúčili, povedala mi: Vidíš! Ja som tu domáca a nestretla som nikoho známeho. A ty takmer tridsiatich! Vlastne podľa každoročných Biblioték vidím, ako beží čas. Nestačím sa nadýchnuť – a je tu ďalšia.

Mám rada knihy. Už som niekde povedala, že nebudem žiť sto rokov, a preto si vyberám, čo budem čítať. Priznám sa, mierila som na súčasnú „tiež literatúru“. Aj som sa za túto vetu trošku zahanbila. A tak som teda nedávno zalovila. Brožovaná väzba, malý formát, akurát do ruky. Nie, autorku ani názov neprezradím. Plytký príbeh písaný štýlom školáka (slovné spojenia typu „šialene sa zarehotal“, „vyštekla som a vyskočila ako zmyslov zbavená“, „zaškeril sa“, „Moja milovaná! zakvílil,“ „divý ryk sa mu dral zo srdca“ a podobné perly), príbeh s kriminálnou zápletkou plný patetických opisov emócií. Viem, že takých „bestsellerov“ je na našom knižnom trhu veľa. Viem aj to, že pokiaľ sa nájdu čitatelia, vydavateľ im s radosťou vyhovie. Trápi ma však, že takéto knihy sa nazývajú v anotáciách bestsellermi. Že čitateľ nadobudne dojem, že „toto“ je naozajstný život. Veď tak to je aj v seriáloch! Takýto čitateľ nemá šancu trošku povyrásť, nútime ho pozerať sa na svet zo žabej perspektívy a on to vôbec netuší. Môj pocit spoluzodpovednosti, veď sama píšem, ešte zosilnel, keď som sa dozvedela, že autorkou knižky, o ktorej som tu hovorila, má k slovenskému jazyku veľmi blízko. Vyštudovala ho.

 

 

  1. november 2015 Deň veteránov

 

Dnes je Deň veteránov. Vyhlásil ho americký prezident Wilson v roku 1919 a je vyjadrením vďaky za hrdinstvo vojakov v 1. svetovej vojne. Skončila sa 11. novembra 1918 o 11-tej hodine prímerím.

Slovo veterán pochádza z latinského slova veteranus, čo znamená starý. Veterání mílités boli starí vojaci. Vyslúžilci. U nás v súvislosti so starými ľuďmi nepoužívame tento výraz. Sme trošku jemnejší: skloňuje sa slovo seniori. Teda starší. Akosi podvedome veteránov plašíme preč, ako keby ani neboli, hoci vo svete sa starí ľudia tešia úcte – napríklad v Japonsku. U nás to s tou úctou až tak nepreháňame. Čítala som minule na túto tému vtip, ktorý možno ani vtipom nie je:

Deduško sedí na lavičke a ide okolo študent. „V akej zaostalej a primitívnej dobe ste vy žili!“ hovorí dedkovi. „Nič z toho, čo máme dnes, ste nemali – ani mobily, internet, automatiku…“ Dedko sa na mladého kohúta pozrie a vraví: „Áno, máš pravdu. Nič z toho sme nemali. A preto sme to pre vás vymysleli. A ty? Čo si ty urobil pre nasledujúcu generáciu?“

Mimochodom – dnes je aj Svetový deň použiteľnosti. Existuje desať rokov a jeho podstata tkvie v tom, ako zabezpečiť jednoduchší prístup a používanie služieb a produktov dôležitých pre človeka a jeho život. Takže použiteľnosť toho, čo dnešní veteráni kedysi vyrobili a zostrojili pre dnešných mladých ľudí. Vlastne tieto dva dni úzko súvisia. Napriek tomu, že pre nejedného deduška je internet nepoužiteľný…

 

 

 

  1. november 2015 Postele slávnych

 

Človek je síce individualita, ale je pravdou, že sa rád porovnáva s inými ľuďmi. Keď som videla fotografie, ktoré urobili zvedaví reportéri v spálňach slávnych Slovákov, zaujalo ma to. Bola som zvedavá, čo majú celebrity spoločné s priemerným človekom. Na jednej fotografii sa z bazéna dá dovidieť až na Alpy. Predpokladám, že to nebol záber zo spálne, no jeden nikdy nevie. Uvažujem, porovnávam. Ja zo svojej obyčajnej postele, ktorú sme si kedysi dali urobiť na mieru, vidím akurát skriňu, na ktorej trónia škatule plné vianočných darov, ktoré nemám čas používať. Napríklad ryžovar. Celý život varím ryžu podľa Vlada Műllera a neviem si to vynachváliť. Ryžovar od dcéry zatiaľ ticho číha na skrini vedľa škatule s farbami. Mojím snom bolo totiž maľovať, až raz budem na dôchodku. Nuž – nekoná sa. Niet času. Na ďalšej fotke slávneho človeka je posteľ šikmo. Mne stačí, že ja som šikmo, keď mi nohy z postele vytlačí náš pes. Mať ešte šikmo orientovanú posteľ by Monk skrytý vo mne nedovolil. Na ďalšej fotografii má majiteľka svoj vlastný portrét rovno nad hlavou. Vždy som tŕpla, že veľké a ťažké obrazy nad záhlavím postele raz nevydržia nápor vlastnej váhy a poriadne švacnú svojich majiteľov po hlave. Byť atakovaná vlastným portrétom musí byť frustrujúce. Na nasledujúcom zábere má majiteľka okolo postele naukladané rôzne veci z pobytu v cudzine – tabuľky, obrázky. Ďalšia má neďaleko postele niekoľko poličiek plných kabeliek. Len moja posteľ maniere slávnych ignoruje. Na stolíku mám komíniky kníh a večer si vždy vyčitujem. Tróni tam Rudo Sloboda, Alica Munroová, Etela Farkašová, Mila Haugová, Maxim Gorkij, Dušan Dušek, Dežo Ursíny, Amélia Nothombová, Ivan Kadlečík a mnohí ďalší. Je ich momentálne 53. Raz ma už jeden taký komínik kníh v spánku zavalil. Hovorím si, vždy lepšie, ako keby mi mal rozbiť hlavu vlastný portrét.

 

 

25. november 2015
Vážim si slovo                                                                                                                 

Dnes si na svete ľudia pripomínajú dva dni: Svetový deň odstránenia násilia voči ženám a Medzinárodný deň mäsa a deň práv zvierat. Tak je to uvádzané na solídnej internetovej stránke, jasné, že nepoviem, ktorej. Na prvý pohľad si to človek prečíta a povie: no a čo? Tak si tieto dva dni pripomenieme a ide sa ďalej. Veď to… ide sa ďalej. Bežíme, stále niečo naháňame a niet času sa pristaviť. Naša naďmama sväto-sväte verila, že čo je raz napísané, to je zákon boží. Kedysi malo slovo svoju váhu. Aj ja si vážim slovo. A tak si dovolím pristaviť sa pri formulácii oboch medzinárodne uznávaných dní: prvým je Svetový deň odstránenia násilia voči ženám. Prečítajme si to ešte raz: Svetový deň odstránenia násilia voči ženám. To znamená, že násilie bolo odstránené! Vari nie? Nie, nebolo. Stále je, denne sme s týmto javov konfrontovaní. Navrhujem premenovať tento deň na Deň odstraňovania násilia voči ženám. Aby sme si uctili pamiatku troch sestier Mirabalových, ktoré boli diktátorským režimom v Dominikánskej republike pred 55-mi rokmi zavraždené. Aby sme si pripomenuli, že máme ako spoločnosť ešte veľa práce pred sebou.

Druhým dňom je Medzinárodný deň mäsa a deň práv zvierat. Oslavovať mäso a zachovávať právo zvierat na život – akosi mi to nejde dokopy. Aktivisti chcú dosiahnuť koniec zabíjania zvierat pre potravinárske účely. Chápem ich, no ťažko sa to vysvetľuje hosťom v reštaurácii. Alebo babke, ktorá ide so sekerou v ruke vybrať sliepku na nedeľnú polievku. Áno, aj mne je ľúto zvierat, ale potravinový reťazec v prírode má svoje rokmi nadobudnuté pravidlá. Vráťme sa však  k formulácii: Medzinárodný deň mäsa a deň práv zvierat. Jednoducho z nej vypadlo slovko „bez“. Takže si dnes pripomenieme Medzinárodný deň bez mäsa a deň práv zvierat. Sľubujem, že na obed si dám zemiakovú babu. Nech mi sliepky prepáčia, pár vajíčok som im potiahla. Viem, že som obmedzila ich právo na vysedenie kuriatok. Ale prežijú to. Kto by už sedel na vajciach koncom novembra?

 

 

  1. december 2015 Novodobí otroci

 

 

Dnešný Medzinárodný deň zrušenia otroctva si pripomíname vyše tridsať rokov. Viem, viem, otroctvo u nás nikdy nemalo klasickú otrokársku formu. Mali sme poddaných, ktorí odovzdávali desiatok úrody svojmu zemepánovi. Dnes odvádzame štátu zo svojich zárobkov asi štyridsať percent a ticho poddaným ten desiatok závidíme. Ale každý vie, že otroctvo spočíva hlavne v neslobode, a preto sa radujeme, že zo života zmizli dereše a drábi. No verte-neverte, čosi som predsa objavila: V čase, keď  Valné zhromaždenie OSN Medzinárodný deň zrušenia otroctva prijalo, napísal Ľubomír Feldek Báseň na obranu detí. Počúvajte úryvok:

Zrazu však koho v dave neuzrieme? /Otrokov! / Ako? Veď už neboli. / Sú zas. A idú. / Každý vlečie bremä – / kráčajú naše deti do školy. / Ó, toho, čo si myslí, / že je možné zmúdrieť / tým večným prenášaním múdrych kníh, / by mali každou múdrou knihou po gebuli udrieť – / nech potom povie nám, či zmúdrel z nich.

Kompetentní! / Vám k jubileám – činky! / Výstredné? Radšej bežné hocičo? / Tak dobre – album! / A v ňom röntgenové snímky chrbtíc / tých malých knihonosičov!

„Úradnú prácu robieval aj doma,“ / lekári po infarkte napíšu nám do karty. / A každé dieťa každý večer čo má? / Domácich úloh na tri infarkty.

Ako nás história oklebetí! / Že žili, boli takí ľudia raz, / čo boli otrokármi vlastných detí.

 

Možno by som túto dnešnú glosu nenapísala, ale pochopte: aj môj vnúčik chodí do školy.

 

 

 

  1. december 2015 Frajeri našich ciest

Striedam sa s kolegyňou – ja učím v pondelky, utorky a štvrtky a ona v stredy a piatky. Pretože som si zabudla v škole plášť, v jednu stredu sme sa stretli na chodbe. Vlastne to spôsobil zabudnutý plášť, lebo nebyť toho, nestretnem sa s kolegyňou, ktorá mi povedala, že ma ráno počúvala v autobuse. Oblial ma pot. Moju glosu počúvajú v autobuse? Ťarcha zodpovednosti sa svoje slová si mi na chvíľu sadla na plecia a trochu ma prikrčila. Každú stredu ťa počúvame, dodala kolegyňa Mirka a ja som celý deň nad tým rozmýšľala. Od tohto stretnutia vždy, keď píšem glosu, mám pred očami autobus z Ratkovského Bystrého do Rimavskej Soboty. Glosa sa vysiela o 6,22. Takže autobus by mal byť niekde pri Bakte. Ak ste tam teraz, moji milí, všetkých vás pozdravujem, osobitne pána šoféra. Od októbrového cestovania vlastne pozdravujem všetkých šoférov – viem, čo hovorím. Cestovala som z Michaloviec do Rimavskej Soboty. Išla som dvoma autobusmi po opravovanej ceste, na ktorej sa počet zdržovacích semaforov vyšplhal nad desať. Keď mi šofér v Michalovciach povedal, že o 14,45 nebude v Košiciach ani náhodou, že bude rád, keď prídeme o štvrť na štyri, rozlúčila som sa so svojím spojom autobusovým aj vlakovým a rozmýšľala som, čo budem hodiny a hodiny v Košiciach robiť – veď od 15,23 do jedenástej večer je ak dobre počítam takmer osem hodín. V tomto čase sa jednoducho z Košíc do Rimavskej Soboty nedostanete. Predstavte si však, že šofér michalovského autobusu to s odretými ušami stihol! Poďakovala som sa mu a povedala, že je frajer. Niečo po východniarsky povedal, ale ja viem, že mu to dobre padlo. Keď som videla, ako nesie na svojich pleciach to meškanie cestujúcich, meškanie, za ktoré on nemôže, to označenie „frajer“ mu právom patrí.

Šoféri autobusov, frajeri našich ciest, držte sa!

 

 

  1. december 2015 Televízia a futbal

Len prednedávnom sme v televízii sledovali boj našich futbalistov o postup na Majstrovstvá Európy. A o tom chcem hovoriť – o televízii, o futbale a o našich starých rodičoch. Manželova starká, naša naďmama, žila síce v dvadsiatom storočí, ale k televízii mala veľmi vyhranený vzťah. Rada si posedela pred obrazovkou, no absolútne nechápala, čo je realita a čo je fikcia. Napríklad do smrti nepochopila, prečo tí čudní muži v podkolienkach behajú po trávniku. Prečo? Čo užitočné vzíde z ich chaotického behania? A prepánajána, prečo sa už len snažia trafiť tou malou loptou do tej veľkej brány? Zmení sa niečo? Keď celý svet s napätím sledoval kroky amerického astronauta na Mesiaci, naša naďmama si klopkala po čele a krútila neveriacky hlavou. Úprimne sa smiala, že ju teda nikto na hruškách nenachytá. Vždy sa smejem tomuto jej zvláštnemu ponímaniu televízie. Zvyčajne si vtedy spomeniem na svojho dedka, rodeného Viedenčana, ktorý mal tiež k televízii zvláštny vzťah. Úplne iný. Chápal tú magickú skrinku ako zdroj zábavy. Prichádzal k nám každý večer, zapálil si cigaretku (vtedy ešte neboli zdraviu škodlivé) a čakal na film. Hlavne kvôli filmom chodieval – bol rozmaznaný Viedňou. A vtedy sa z času na čas stávala taká malá socialistická podpásovka: namiesto hlásateľky oznamujúcej s čarovným úsmevom perfektnou slovenčinou detektívku sa objavil nejaký dobre živený tajomník, prípadne predseda jéerdé, ktorý začerstva vyjadroval svoj postoj k aktuálnym otázkam dňa. Vtedy môj dedko dvíhal ruky nad hlavu a chcel do televízora hodiť popolník. No futbalu rozumel a mal zdravý nadhľad. U nás v Trenčíne sa totiž v 60-tych rokoch hrala prvá liga. Keď Jednota hrala s Trnavou alebo pražskou Spartou, boli to nerváky. Po skončení zápasu sa z futbalového štadióna valili davy ľudí, v prípade výhry jasajúce a v prípade prehry naháňajúce rozhodcu. A na konci rednúceho davu sa vždy objavil náš dedko, potľapkával zroneného otca po pleciach a hovorieval svoju už legendárnu vetu: Mäso aj tak nezlacnie!

 

  1. 12. 2015 Užitočné rady starých mám

Pri predvianočnom upratovaní sa mi dostala do rúk útlučká brožúrka praktických rád. Podľa pravopisu v knižočke tipujem na 30-te roky XX. storočia. Gazdinky, viem, že už máte upratané, napečené, a tak berte tieto rady ako zaujímavé predvianočné osvieženie. Je čas citrusového ovocia, a tak som našla užitočnú radu: viete, že citróny môžete uskladňovať aj v suchom piesku stopkami dolu, aby sa medzi sebou nedotýkali? A že ak máte jablká na skriniach, majú byť tiež stopkami dolu? Viem, že je to rada pre mnohých nepochopiteľná – akéže jablká na skriniach? Veď keď chcem, kúpim si v supermarkete, nemusím odkladať na skriňu. Nuž áno, jablká dovezené zo zámoria zrejúce v podpalubí lodí, tie sa dajú kúpiť. Ale tie naše, zo záhrady, najkrajšie voňajú na skrini.

A teraz pozor – v móde sú opäť čipky! Viete, ako ich čistiť? Budete prekvapení: poprášite ich múkou a trochu v ruke pomädlíte. Vyprášite, opäť poprášite múkou a pomädlíte. Až potom možno čipky namočiť do studenej vody a následne ľahko preprať v mydlovej vode. Nasleduje bomba pre tie gazdinky, ktorým sa nechce žehliť pokrčené šaty: stačí ich vyvesiť do kúpeľne a napúšťať pri tom horúcu vodu – v pare sa vystrú. Zaujala ma tiež rada, ako po praní treba rukavice natiahnuť na formu a nechať vyschnúť. A sme doma – u nás neexistujú formy na rukavice! Ako buržoázny prežitok zmizli ešte za socializmu. Na záver som si nechala škvrny od kávy a čokolády. Tie sa perú v mydlovej vode s trochou čpavku. Nato ich ponamáčame v manganistane, pretrieme handričkou namočenou v kyseline siričitej a napokon oplákneme v mäkkej vode. A tu sme, milé gazdinky, skončili. Kým by ste pozháňali manganistan, kyselinu siričitú, čakali na mäkkú vodu a potom zistili, že tá dažďová je plná chémie, oveľa rýchlejšie si kúpite nové šaty. Tu kdesi nastal stred kultúr a spôsobu života. Najvyšší čas zatvoriť knižku z prvej republiky, utrieť ju od prachu, posadiť sa k medovníčkom a pustiť si rozprávku v televízii.

 

 

  1. december 2015 Nezvyčajný zlodej

Toto je moja posledná glosa v roku 2015. Preto by som vám chcela popriať pevné zdravie, lásku, odvahu riskovať a kúsok obyčajného ľudského šťastia. A ešte čosi – ale na to sa potrebujem vrátiť k jednej mediálnej správe z konca leta. Nezvyknem čítať čiernu kroniku, ale na túto jednu akosi nedokážem zabudnúť. Je veľmi zvláštna. Citujem:

 

„Doposiaľ neznámy páchateľ dňa 28. 8. 2015 v čase od 11.00 do 12.23 hodiny v priestoroch jedného z kníhkupectiev na Obchodnej ulici v Bratislave odcudzil bez použitia násilia celkovo 11 rôznych kníh, čím spôsobil škodu vo výške približne 418 eur… Polícia v tejto súvislosti pátra po mužovi vo veku 25 až 35 rokov, ktorý má štíhlu postavu a výšku 170 až 180 cm. Oblečené mal biele tričko, modré rifle a na očiach dioptrické okuliare. Na oboch rukách mal tetovanie.“

 

Aký nezvyčajný zlodej! Predstavujem si intelektuálne vyzerajúceho okuliarnatého mladíka, ktorý má tajné futbalové ambície, o čom svedčí tetovanie na oboch rukách. A ten po večeroch číta, číta a číta. Pochybujem, žeby išiel riskovať predaj kníh, aby sa obohatil o 418 eur. Je to bohém, žiaden upätý Monk – tých kníh bolo jedenásť. Nie desať ani dvadsať. A bohém jemný a uhladený, lebo knihy odcudzil bez použitia násilia. Pravdepodobne nebol pre personál kníhkupectva vôbec podozrivý. V každom prípade to bol však zlodej.

Napriek tomu by som rada túto správu dnes spomenula ako posolstvo do nového roka 2016, aj keď pripúšťam, trochu bizarné: k mojim úvodným novoročným prianiam nám všetkým želám do roku 2016, aby nikomu nič nechýbalo okrem zlodejov. Ak budú, tak nech sú to len tí, ktorí kradnú knihy a nič iné.

 

 

  1. január 2016 Traja králi

Na tri krále o krok dále, hovorí ľudová múdrosť. Nad dverami dedinských domov sa belejú písmená C+M+B a ľudia si tak spomínajú na mená troch pohanských pútnikov, ktorí prišli vzdať hold Ježiškovi v jasličkách: Gašpar, Melichar a Baltazár. V skutočnosti sú to skratky latinského výrazu Christus mansionem benedicat – Nech Kristus žehná tomuto domu. Nuž nech je to tak či onak, všetci sa tešíme, že deň je už o trošku dlhší ako bol na Vianoce. Veď aj preto naši predkovia volali zimný slnovrat Kračúnom. Až potom ho vystriedali kresťanské Vianoce.

Spomínam si na Troch kráľov pred dvadsiatimi rokmi. Pozvali ma do vtedajšej televízie vtv na polnočný rozhovor s divákmi. Priame vstupy, všetko naživo. Hovoriť sa malo o mojej tvorbe pre deti. Nakoniec sa rozhovor zvrtol na moje pôsobenie v dvojjazyčnom meste. Niečo si z hodinového rozhovoru pamätám, ale nie všetko. Musela by som si prehrať kazetu (doteraz som si reláciu nedala nahrať na DVD-čko). Pamätám si však, že v aute televízie, ktoré ma viezlo do hotela, sedela pani, ktorá bola jazykovou kontrolórkou vysielania. Pekne sa na mňa usmievala, asi bolo všetko v poriadku. Vždy si na ňu spomeniem, keď sledujem dnešné relácie, kde sa moderátor pokojne rozlúči s divákmi vetou: Majte pekný štvrtok a vidíme sa v piatok. Dva germanizmy za  sebou. Dnes už nie sú jazykové kontroly pri vysielaní. Veď musíme kontrolovať toľko iných vecí! Oveľa podstatnejších ako nejaké slovíčka. A tak mi napadajú verše Miroslava Válka:

Nadovšetko miluj rodný jazyk, svoju reč.

Je zamat a je meč.

Nevhodný dotyk nech ju nepokazí.

Dnes majú tieto slová 40 rokov. Rýchlo sme zabudli…

 

 

  1. január 2016 Psie nebo

 

Rozprávala mi známa, že ich psovi Harinovi kúpili slúchadlá. Len také falošné, obyčajné. Také, aké mal zubatý prostáčik v Dedinke strediskovej. Čo vraj mali robiť? Vždy, keď začali pozerať televíziu, Harino kňučal, zavýjal a dosť výrazným spôsobom upozorňoval na svoju osobnosť. Nuž tej nemej tvári kúpili nemé, hrubé, obyčajné slúchadlá pre ťažko pracujúcich pri pneumatickej vŕtačke. Odvtedy ich Harino pokojne leží so slúchadlami na ušiach (trochu mu ich upravili podľa tvaru hlavy), cíti sa ako v psom nebi a oblizuje im od vďačnosti papuče. Časom mu vraj začali závidieť. Kým oni trpievali pri večerných správach, Harino sa tváril ako kráľ. A tak to u nich začala starká. Kým deti venčili Harina, zobrala slúchadlá, nasadila si ich, zatvorila oči a dlho, dlho sedela s neopísateľným výrazom šťastia. Vychutnávala ticho. Potom nechcela slúchadlá Harinovi vrátiť, no nakoniec zvíťazil K. O. Konečne prišiel rad aj na susedku. Vravela, že kým sa Harino vzdal, stálo ju to celú safaládku. “Nasadila som si slúchadlá. Pane bože! Tak tomuto hovorím „To je ono!“ vykladá susedka a pokračuje: “Dívam sa na správy, politici hovoria, usmievajú sa, nič nepočuť, všetci sú zrazu bratia. Ústa sa otvárajú – stačí len dosadiť dialóg ako do rovnice s tromi neznámymi. Nádhera! Len raz som sa preľakla. Najprv ukázali Slovensko a potom zrazu Madagaskar. Oblial ma pot, že žiadame nejaký Beňovského majetok alebo čo, ale bola to, samozrejme, hlúposť. Ukazovali železnicu. Čistý vlak, až oči prechádzali. Ale radšej to dlho neukazovali. No a potom som musela Harinovi vrátiť, čo je jeho. Svet v momente stratil čaro a zavalil ma informačný buchar: politici stále rečnia, Donald Trump raz vedie vo voličských prieskumoch, raz je dolu, ozónová diera sa zväčšuje, El Ňiňo nám ešte ukáže, čo je to zima a tak stále dookola…” zvesila susedka plecia.

Aj tak jej toho Harina a jeho psie nebo závidím.

 

 

  1. január 2016 Masky

Tempora mutantur et nos mutamur in illis, hovorieval náš starý profesor latinčiny. Narážal na fakt, že po rokoch sa zmeníme. Nesúhlasili sme s ním,  netušiac, akú hlbokú pravdu nám hovorí. Meníme sa. Veď si len spomeňme na naše pomaturitné stretnutia: po piatich rokoch každému rozprávame, ako zmeníme svet. Po desiatich hovoríme o svojich geniálnych deťoch. Po pätnástich spolu prekonávame nástrahy svojich geniálnych pubertiakov, po dvadsiatich hľadáme a poskytujeme konexie potrebné na to, aby naši géniovia zažiarili, po dvadsiatich piatich hovoríme o pracovných úspechoch a prípadne sa chválime geniálnymi vnukmi. Po tridsiatich si ukazujeme obrázky z dovoleniek a po štyridsiatich si vymieňame adresy lekárov. Slovom – akýsi pomaturitný karneval v maskách. Večný kolobeh života, pričom mnohí z nás neodkladajú masku ani vtedy, keď sú sami. Priznať si vlastnú človečinu nie je len tak. To nie je obyčajný fašiangový karneval, keď úderom dvanástej všetci odložia masky a my zistíme, že sme sa celkom dobre bavili s tým nemožným Jozefom Mrkvičkom z prízemia. Alebo dav – anonymný a láskavý, pretože všetko zakrýva. Obrovská maska.

Pamätám si na časy, keď sa deti v škôlkach hrali na zvieratkovský karneval. Všetci boli slony, lebo masky mali dlhé choboty, cez ktoré sa dalo hlasno fučať. To bolo fučania, keď všetky slony aj s pani učiteľkou rýchlo utekali do pivnice a na dvor, do pivnice a zasa na dvor.

Európa zneistieva a človek sa bojí, aby nás opäť neovládli masky. Nech sú už akékoľvek: pokrytecké, násilne veselé alebo tie zvieratkovské s chobotom.

 

 

  1. január 2016 Moja druhá mama

Dnes by mala moja svokra 90. rokov. Tak ako sa robia vtipy o blondínkach, politikoch  a policajtoch, tak je množstvo vtipov aj o svokrách. Som rada, že moja svokra nebola klasickou svokrou z vtipov. Bola mojou druhou mamou, ktorej som celý život vykala, hoci mi viackrát naznačila, aby som jej tykala. Úcta k nej mi tykať jednoducho nedovolila.

Keď sa s mojím svokrom spoznali, bolo tesne po druhej svetovej vojne. Krásne mladé sivooké dievča si všimlo muža s očami ako nebo, ktorý postával pri mlyne vždy vtedy, keď ono išlo okolo. Ani jednému neprekážalo to, že on bol Slovák ako repa z Kysúc, a jej rodná reč bola maďarčina. Obaja boli dôkazom toho, že pravú lásku nemôže rozdeliť žiaden jazyk. Keď som listovala v zošitoch mojej svokry, ktorá sa v dospelom veku prihlásila na kurz slovenčiny, ohromila ma precíznosť poznámok. Moja svokra hovorila síce so silným maďarským prízvukom, ale vždy gramaticky správne, bez akýchkoľvek chýb. Zámerne lúštila krížovky, aby sa precvičovala v slovnej zásobe. Najväčšmi ma však prekvapila vtedy, keď som ju našla sedieť v kuchyni nad mojimi zošitmi s básňami. Zdvihla ku mne uplakanú tvár a povedala: Aká krásna báseň… Zohla som sa nad zošit a tam boli kratučké veršíky: Tak len bežíš / chytáš plameň/ a ten kdesi / za horami /až ťa zamrazí. / A ruky len od sadzí / a od sadzí… Neviem, čo všetko vytušila moja druhá mama v tejto krátkej básni, koľko životných víťazstiev a prehier v nej našla, viem iba, že sme sa na chvíľu stretli. Tak naozajstne, ľudsky, ako dcéra s mamou.

Dnes mame položím na hrob kvet a možno jej tú báseň ticho dopoviem…

 

 

  1. február 2016 Priestor pre fantáziu

 

Vizuálny smog. Moderné slovné spojenie vyjadrujúce množstvo bilbordov, plagátov, reklám, ktoré na nás útočia zo všetkých strán. Stoja vedľa ciest, vyskakujú na nás spoza rohu, bijú nás po hlavách a všetky ako jeden ponúkajú novú alternatívu života. Stačí len ísť voliť.

Môj mozog vtedy zatvára svoje vstupné dvierka a radšej sa zamotá do spomienok spred dvadsiatich rokov. Tiež to bol plagát. Obrovský, čierno-biely na plote pri križovatke. Boli na ňom dva zadky. Jeden starý, scvrknutý, druhý koketný a svieži, ešte voňajúci telovým mliekom. Vedľa nich prázdne miesto. Šofér nášho raňajšieho autobusu pri plagáte vždy spomalil. Zadky vtedy neelektrizovali iba nášho šoféra, ale aj cestujúcich. Tí sa konečne v dobe vtedajších politických nejasností mohli vyjadriť k niečomu konkrétnemu a jasnému. Babka na prednom sedadle iba zalomila rukami a odpľula si do vreckovky. Sused si už pred zákrutou nasadzoval silnejšie okuliare a malá Zuzka sa vždy smiala, že je to mama a tata. Zadky dráždili fantáziu. Jedni vtedy tvrdili, že to tam visí obraz našej budúcnosti a starý Novák povedal, že tam zadky visia preto, aby sme aspoň kohosi mohli kopnúť na to najsprávnejšie miesto. Potom k zadkom zrazu pribudol text: Nový za starý! Vraj byt. Fantázia cestujúcich sa upokojila, zadky stratili svoje tajomstvo a všetci mysleli zasa iba na politiku. Zisťujem, že sa za tých dvadsať rokov vlastne nič nezmenilo. Našinec má rád konkrétne veci. Skôr ho poteší zadok na bilborde ako tvár politika sľubujúceho lepší život.

Tak mi napadlo: ďalší vývojový stupeň človeka vzpriameného by mohol byť človek sľubujúci – homo spondens.

 

 

  1. február 2016 Zamyslenie čisto literárne

 

Pred sto rokmi Kafka uverejnil svoju poviedku Premena. Nechcela by som byť Gregorom Samsom, ktorý sa v jedno ráno premení na chrobáka. Dostáva tak svoju rodinu do zahanbujúcej situácie, ktorá v ňom stratí jediného živiteľa, a útrpne pozoruje, ako trepe nohami v posteli, lebo pancier mu nič iné nedovolí. A napokon, keď chudák Gregor Samsa ako chrobák zomrie, slúžka všetkých volá a kričí: Ono to zdochlo! Aká bezútešnosť! Typický temný Kafka. Vždy mi bolo nesmierne smutno, keď sa na niekom páchala neprávosť, voči ktorej bol bezmocný. Podobne ľúto mi bolo psíka Šaryka v Bulgakovovej novele Psie srdce. Mimochodom, všetky psíky s týmto menom, majú podľa psieho kalendára dnes meniny. Ale aby som neodbiehala: pes Šaryk, pouličná drzá zmeska,  s obareným bokom sa biedne potĺkal ulicou a snehová víchrica mu dávala zabrať. A tu – ako posol z jasného neba ide okolo doktor Preobraženskij, ktorý Šaryka zachráni. Aby sme si nemysleli, že Preobraženskij to urobil z čírej ľútosti. Mal plán: voperovať Šarykovi ľudskú hypofýzu a čakať, či sa stane to, v čo dúfa: že pes sa zmení na človeka. Zmenil sa. Ale na akého! Taký, aký bol pes, taký sa z neho stal človek: drzý, bez škrupúľ a ohľadov, ktorý si chce iba užívať a nechce nič dávať. Je nad slnko jasné, že doktor Preobraženskij premenil Šaryka-človeka opäť na Šaryka-psa. Ozaj, nezdá sa vám, že takých Šarykov máme na tony? To sú tí, ktorí bezohľadne ryžujú na našej nerozhodnosti, nútia nám výrobky, ktoré sa pokazia pár dní pred uplynutím záručnej lehoty, bezohľadne preletia cez priechod po špičkách našich topánok, Šarykovia, ktorí sa presúšajú pred televíznymi kamerami, lebo kto nie je v médiách, ten nie je Šaryk, či ako to vlastne je. A tak občas, pri prechádzkach, rozmýšľam, z ktorej ulice vyjde doktor Preobraženskij. Poľovníci majú takú píšťalku. Písknu a o chvíľu privábia jeleňa či srnca. Neviete, kde predávajú vábničku na doktorov Preobraženských?

 

 

  1. február 2016 Zákernosti jazyka

 

Na sociálnych sieťach som objavila skupinu, ktorá sa volá Kávopiči. To sú tí, čo holdujú káve. Ako sa vlastne v slovenčine povie ten, čo rád pije kávu? Predsa povedať „pijan kávy“ nie je to pravé orechové. V akademickom slovníku slovenského jazyka je pri slove „pijan“ vysvetlenie: „…ten, kto veľa pije opojné nápoje, liehoviny, opilec, ožran, alkoholik.“ Pijan kávy mi jednoducho nesedí. Ako sa teda povie človeku, ktorého činnosťou je pitie?

Keď som už pri krátkych slovesách typu piť, overujem si to na podobných: viť. Myslím viť vence. Ako sa volá ten, čo vije vence? Vič? Vijan? Hlúposť. Pri vytí na Mesiac máme pomôcku: je to pes. Alebo sloveso šiť. Existuje slovo šička – žena, ktorá šije, zašíva, pára. Ale muž? Šič? Nie, šič v našej slovnej zásobe nie je. Muža povýšime rovno o triedu vyššie – nazveme ho krajčírom. Čo by sa už mocoval s akýmsi páraním alebo zašívaním. Alebo sloveso ryť, rýpať… Och, radšej prestanem. Každý jazyk má svoje zákernosti a výnimky, prečo by sa mala slovenčina vymykať?

Kedysi, za našich čias, boli cudzinci, ktorí k nám prišli študovať, po polročnej jazykovej príprave hodení rovno do vody. Dnes slovenčina nerobí vrásky ani tým, ktorí sa ňou živia. Preto ma potešilo to, čo som raz videla na ulici: vtedy práve  mrholilo. Z domu vyšiel otec rodiny, len tak – v papučiach a teplákoch vysypať smeti. Za ním vyštartovali deti. Chlapček na trojkolke a staršia dcérka. Prší, povedal otec a vysypal smeti. Nie, odpovedala dcérka. Prší, zopakoval otec. Nie, držala sa svojho malá. Prší! Zvýšil otec hlas a ona ho opravila: Nie, iba poprcháva… a tým slovom presne vyjadrila situáciu a svoju nádej, že ešte to nie je dážď, že kým sa naozaj zleje, medzi slabými kvapkami aj jej bude dopriate povoziť sa na trojkolke. Zasmiala som sa, aby ma ten otec nepočul a dievčinke som v duchu zatlieskala.

 

 

  1. február 2016 Matej

 

Dnes je Mateja. Vtedy zima uvažuje, či zostane alebo zmizne – dokazujú to aj pranostiky: Svätý Matej ľady láme, ak ich nenájde, hneď ich narobí. Alebo: Ak prší na Mateja, urodia sa zemiaky. Na Mateja mráz, potom štyridsať ráz. Svätý Matej zimu tratí, alebo bohatí. Alibista je tento náš Matej. Faktom je, že ešte stále máme viac tmy ako svetla: slnko vychádza okolo pol siedmej a zapadá osemnásť minút po piatej popoludní. Ministerstvo školstva v tom má však jasno – v Košiciach a Prešove mali jarné prázdniny už minulý týždeň a naše deti sa nevedia dočkať budúceho pondelka. Vtedy budú frajeri zasa oni. Akosi nechápem: prečo nemôžu mať všetky deti na Slovensku jarné prázdniny naraz? Ktosi múdry raz vysvetľoval, že by bola príliš zaťažená doprava. Nuž ale potom si z rovnakého dôvodu môžeme rozdeliť napríklad Vianoce. Alebo Veľkú noc – veď aj vtedy sa polovica Slovenska dáva do pohybu. Preťaženie dopravy považujem za chabý dôvod takéhoto delenia jarných prázdnin. Rodiny žijúce v rôznych krajoch nemajú šancu stretnúť sa spoločne na horách, lebo stále bude ktorási z rodín chýbať. Z úcty k rodine hlasujem za jednotné jarné prázdniny!

Ale vrátim sa k Matejovi, ktorého meno hebrejského pôvodu znamená vraj symbolicky znalosť tajov sveta. Matej je dosť nezvyčajné meno, nachádza sa viac v literatúre ako v reálnom živote (prepáč, Maťo z 3. G, výnimka potvrdzuje pravidlo). Spomenula som si totiž na jedného literárneho Mateja: Matej Cuthbert z Anny zo Zeleného domu. Tichý, hanblivý, tajomný, s veľkým srdcom. Starý mládenec. Takže Matejovia, ak nechcete byť starými mládencami, treba byť úplne iný: otvorený, aktívny a možno aj trochu hlučný. Iba to veľké srdce by ste si mohli nechať. To ešte žiadnemu Matejovi neuškodilo.

 

 

  1. marec 2016 Mestské divy

 

Počula som, že každé poriadne mesto má svoje divy. Taká Banská Štiavnica napríklad. Má ich až sedem, niektorí ľudia hovoria, že ešte viac. Sneh, ktorý padá na Petra a Pavla, čudný čas na radničných hodinách, dom, do ktorého vstúpite na prvé poschodie, pričom má aj prízemie, voda, čo tečie do kopca, studňa na streche a mnohé ďalšie. Štiavničania sú šibali. Neprezradia vám, že sv. Peter a Pavol sú sochy na Nemeckom kostole, nepovedia vám ani, že ručičky radničných hodín si kedysi splietol učeň, ktorý ich nasadzoval – jednoducho ich vymenil. A strmý terén mesta naozaj dovoľuje vstúpiť do domu z jednej strany na prvé poschodie a z druhej strany na prízemie. No a voda tečúca do kopca je iba výsledkom unikátneho technického riešenia odtokového jarku a trošky optického klamu. Studňu na streche si pamätám aj ja. Ten dom stál na začiatku Akademickej ulice – na nej som istý čas bývala. Strecha bola plochá, vlastne to bol výborný nápad vtedajších obyvateľov domu. Dnes tento div už nenájdete, pri rekonštrukcii objektu zanikol.

V meste, v ktorom bývam, nie je možné o strmosti terénu ani hovoriť. Rovina takmer ako zrkadlo. Iba na západnom kraji mesta, pri rovnomennom sídlisku, je kopček. Žiadna strmina, no výborne sa na ňom kedysi sánkovalo. Rodičia chodili naň aj so svojimi drobcami z polovice sídliska. A pretože aj naše mesto má svoje divy, priblížim vám aspoň jeden. Všeobecne sa hovorí, že každá cesta vedie do Ríma. Nuž a u nás nájdete cestu, ktorá nevedie nikam. Pekná, asfaltová, zahryzla sa do kopca, na ktorom sa kedysi sánkovalo, a zrazu koniec. Nepokračuje. Končí sa v poli. Leží tak už dlhé roky. Možno to bol iba prezieravý krok magistrátu a naša cesta sa vybrala vítať mimozemšťanov. Raz budeme slávni.

 

 

  1. marec 2016 Veselý sviatok o panike a strese

 

Odkedy som na jednej zo sociálnych sietí uvidela video s nadpisom „Cez Mississippi sa prehnalo zabíjajúce tornádo“, kde vietor postŕhal elektrické vedenie, pohral sa vo vzduchu s autami a vyvrátil stromy, začala som uvažovať o zábave dnešných ľudí. Toto všetko mi totiž sociálna sieť ponúkala pod heslom „tvoja každodenná dávka zábavy“. Prečo má byť práve takéto video mojou každodennou dávkou zábavy? Preto, lebo sa to stalo, chvalabohu, niekde v povodí Mississippi, ďaleko od našich prírodných stredoueurópskych istôt? Na ďalšom „zábavnom“ videu sa chlapík na motorke snaží kopnúť za jazdy do osobného auta, ale neznalého fyziky a zákona o akcii a reakcii ho odhodí rovno pod kolesá idúceho mikrobusu. Tak toto má byť tá zábava, ktorá je in!  Akési je to prevrátené. Navyše – dnes je Deň paniky. Deň zdesenia, zmätku a straty rozvahy. Ako mi vysvetľuje kalendár na internete: „je to veselý sviatok o panike a strese…“

Trochu som vykoľajená – možno sa už nedokážem zabávať ako väčšina platiacich televíznych divákov – veď nesledujem farmy, ani opustených farmárskych vlkov hľadajúcich si ženy, nenazerám do bazénov a spální. A toľko zábavy mi médiá ponúkajú! Strkajú mi ju rovno pod nos, pekne, prvoplánovo, aby mi ani len na um neprišlo nebaviť sa. Nemala by mi televízia vrátiť koncesionárske poplatky? Veď aj moja babka kedysi hovorievala, že ľuďom, ktorí sa v škole nič nenaučili, by mali vrátiť školné…

 

 

  1. marec 2016 Zlatá krajina

 

Dnes dopoludnia budem už šiesty rok hodnotiť jednu z literárnych súťaží detí. Pani riaditeľka Knižnice Mateja Hrebendu v Rimavskej Sobote jej takmer pred štvrťstoročím vymyslela pekný nadpis: Zlatá krajina. Vari niet výstižnejšieho názvu ako tento. Veď naše zlato, to sú deti. Výmyselné, tvorivé, objavujúce nové svety. Listujem si v ich básničkách a príbehoch, ktoré ma za tie roky oslovili, a nachádzam malé poklady: Napríklad aj takto sa dá napísať báseň o jabĺčku: No najkrajšie som si schoval / a kamoške podaroval. / Potom z neho potíšku / odhryzneme trošičku. 

 Alebo predstava o láske. Romantická: Láska je nebo,

na ktorom svietia dve hviezdy,

ktoré idú jedným smerom.

A teraz to bude láska voňajúca kávou:

Obyčajnú kávu / si jedným tónom /roztočil do krémového latte…Napísal si do peny / obraz šťastia / ktorý nikto nedokáže nakresliť.

 

Texty detí ma vždy očaria vtipom a fantáziou:

Guľovačka bude príma,

každá zima býva iná.

Najkrajšia je vtedy však,

keď sa smeje snehuliak.

 

Vo vani je moje tajné more

A v tom mori tajné mesto.

To mesto je len moje

a ja som jeho kapitán.

 

Už sa teším, ako sa budem s deťmi rozprávať o ich tajných farebných svetoch. Nabijú ma energiou a ja už tuším, že v hlave a srdci sa mi rodí nová knižka. Vlastne sa iba uzatvára kolobeh myšlienok.

 

     

  1. marec 2016 Na rokoch vraj nezáleží

 

     Dnes má meniny Hadrián. Na toto zvláštne meno som si spomenula preto, lebo takto sa volal jeden z pápežov, o ktorom učím na hodinách slovenskej literatúry. Hadrián II. bol totiž priaznivo naklonený slovanskej liturgii a ústretový voči Metodovi, ktorý na Veľkej Morave školil svojich učeníkov. A teraz už konkrétne – keď som v písomke dala otázku, ako sa tento pápež volal, študentka mi suverénne napísala: Hanibal. Predstavila som si chudáka Hadriána ako sa nesie na slonovi cez Alpy a stojac pred bránami Ríma počúva zdesené výkriky obyvateľov večného mesta: Hanibal ante portas! Hanibal pred bránami!  Takýto guláš majú v hlavách viacerí študenti. Hodina dejepisu týždenne túto situáciu nezachráni a tŕň z päty nevytrhne. Ešte viac ma rozosmiala odpoveď jednej študentky. Tvrdila, že rímsky senátor dobodaný na smrť v roku 44 pred Kristom sa volal Hitler. Dvetisíc rokov sem, dvetisíc rokov tam. Koho to už zaujíma? Dôležité je byť stále „in“: v jednej ruke mobil a v druhej rýchloenergetický nápoj. No dobre, aspoň pepsi. Keby rodičia tušili, čo deti popíjajú v škole a čomu sa pod lavicou venujú, tí by veru pozerali! Keď som minule kázala mobilné telefóny položiť na katedru, u väčšiny študentov sa začali objavovať abstinenčné príznaky: palec sa mnohým pohyboval akosi samovoľne, behal po imaginárnej klávesnici a bezmobilové bledé tváre pripomínali deti, ktorým zoberú ich obľúbený cumlík.

Zajtra sa začnú veľkonočné prázdniny. Tak by som chcela, aby sa tí moji puboši vytiahli trošku do prírody. Viem však, že budú nalepení na obrazovkách. A keď dostanú v písomke otázku, kedy žil homo laptopus, uvedú dobu kamennú alebo prinajlepšom bronzovú. Veď na rokoch aj tak nezáleží.

 

 

  1. marec 2015 Hlupáci a tí druhí

 

     Vždy ma fascinovala súvislosť medzi mikrosvetom a makrosvetom. Akí neskutočne až zahanbujúco maličkí sme my ľudia vo vesmíre, aké komplikované svojou štruktúrou je hoci steblo trávy alebo mravec. Toľké nepomery! A pritom sme my ľudia takí hrdí na seba! Kde zmizla pokora? Možno to ide vekom, ale čím som staršia, tým viac si uvedomujem, že moje životné poznanie je zanedbateľné. Že neviem takmer nič. Až teraz chápem Sokratov výrok οἶδα ουδὲν εἰδώς (oida ūden eidōs) – „viem, že nič neviem“. Ako mladá som vždy len krútila hlavou nad jeho zdanlivou nezmyselnosťou. Nuž tak – sú ľudia dávajúci na obdiv svoju existenciu a potom tí druhí. Tento trend vidno všade. Napríklad u nás na plavárni. Plavci, nazvime ich „tí druhí“, si prídu relaxačne zaplávať, ponaťahovať svoje zasedené telo, a tu zrazu sa objaví plavec, ktorý sa postaví na kraj bazéna presne do stredu. Ignorujúc fakt, že krajná dráha je úplne voľná, vrhne sa do vody, rozvíri pokojnú hladinu a mocnými zábermi ramien ako vorvaň pláva tam a naspäť. Tam a naspäť. Plavci v susedných dráhach sa radšej presunú na kraj. Podobné situácie sú vlastne všade okolo nás. Existuje naše staré slovenské príslovie: Múdrejší ustúpi. Nepáči sa mi. Ak múdrejší ustúpi, uvoľní pole hlúpejšiemu. Ten to, pravdaže, berie ako samozrejmosť a nahovára si, že sa mu ustúpilo z obdivu nad jeho schopnosťami. Začne sa nafukovať, lebo veď slabší zostali za ním! Až raz múdrejší zistia, že hlúpejší im rozkazuje z pozície moci. Až tam ho totiž vynieslo ustupovanie múdrejších.

Rozmýšľam, čo urobím nabudúce v plavárni, keď príde nadplavec a vrhne sa do vody vedľa mňa. Šplechnem mu do tváre vodu alebo odplávam?

 

 

 

 

 

  1. apríl 2016 Mesiac lesov

 

Minule mi známa hovorila, ako poslala priateľke blahoželanie k okrúhlym narodeninám a priateľka nič nedostala, lebo sa blahoželanie stratilo v mori reklám. Verím jej, presne toho sa bojím aj ja: že sa mi medzi reklamami na pracie prášky, bielu techniku, vína, syry a nábytok stratí nejaký dôležitý list. A tak mi napadlo reklamu odvážiť. Obyčajne, jednoducho – na kuchynských váhach. Začala som pondelkom, ten je na reklamy najbohatší. Papiere vážili presne pol kila. A tak som pokračovala každý deň. Aby som to nenaťahovala – za týždeň sa v našej poštovej schránke nazbieralo kilo reklamy. Za mesiac sú to štyri kilogramy. Za rok je tých kilogramov približne päťdesiat… Ale buďme spravodliví: časť papierov v schránke – to sú aj regionálne tlačoviny a noviny. Takže počítajme na reklamu iba 25 kilogramov papiera ročne. V našej bytovke býva 128 rodín. Ak dobre rátam, tak sa na náš panelák ročne zosype 3200 kilogramov papiera. Buďme frajeri, na nejakú stovku kíl zabudnime. Povedzme, že sú to 3 tony. To je 51 stromov. Zaokrúhlime to na rovnú päťdesiatku. Ak vyrúbeme jeden strom, sedemdesiat ľudí príde o kyslík. Takže päťdesiatkou vyrúbaných stromov, ktoré padli na výrobu reklamného papiera pre náš panelák ročne, sme poškodili 3500 ľudí. Desivá štatistika. Nie som hovorca Strany zelených, stačí mi iba vziať do hrsti sedliacky rozum a myslieť na prírodu. Na naše deti a vnukov.

Áno, viem, keby neexistovali reklamy, menej práce by mali grafici, tlačiari, aj tí, čo reklamu roznášajú do schránok. No viem aj to, že keď sa nič nezmení, pomaly budeme ničiť kyslík našim potomkom. A len tak mimochodom – je apríl, Mesiac lesov. Už dávno sme si z nich tak nestrieľali ako v súčasnosti.

 

 

  1. apríl 2016 Samuel Beckett

 

Pred sto desiatimi rokmi sa narodil Samuel Beckett, autor slávnej absurdnej hry Čakanie na Godota. Na prvý pohľad zvláštna hra. Tuláci Vladimír a Estragon čakajú na Godota. Divák by aj rád zistil, kto ten Godot vlastne je, ale nezistí, lebo Vladimír a Estragon sa ho nedočkajú. Vždy, keď si z tejto hry čítame na hodine, sledujem študentov, ako ju vnímajú. Väčšinou rozpačito. Hra totiž nemá dej, dve postavy, ktoré sa rozprávajú, často hovoria akosi odtrhnuto, ako keby neprebiehal dialóg, ale dva paralelné monológy. A tu sme pri koreni veci. Keď študentov upozorním na fakt, že je to vlastne veľmi vydarený odraz našej skutočnosti, pričom hra vznikla po druhej svetovej vojne, najprv nechápu.

Keď sa ich spýtam, či už sledovali dvoch ľudí rozprávajúcich sa na ulici, prídu na to, že naozaj je to tak: väčšinou sa jeden z rozprávajúcich už nevie dočkať, až ten druhý skončí, aby pokračoval vo vlastnom monológu. Vylieva si svoje žiale, nadáva na všetko, chváli sa poslednou dovolenkou, len svojho spolubesedníka akosi zabudne počúvať. Ten netrpezlivo čaká na poslednú bodku suseda, aby čo najskôr mohol vyložiť svoj pohľad na život. Odsudzuje, nesúhlasí, prikyvuje – a nepočúva. A keď sa potom so študentmi rozprávame o tom, že aj náš život je vlastne veľkým čakaním, začínajú sa chytať. Nevedia síce, na čo čakáme, to nikto z nás presne nevie. Takže Samuela Becketta maturanti napokon vezmú na milosť.

V poslednom období však uvažujem, že sa mi tento autor bude učiť čoraz ťažšie. Už nebudem môcť monológy Vladimíra a Estragona porovnať s rozhovormi ľudí na ulici. Nech pátram ako pátram, niet ich. Každý rozpráva nanajvýš do mobilu a slúchadlami sa oddeľuje od ostatných ľudí.

Ešteže je tu George Orwell a jeho román 1984.

 

 

  1. apríl 2016 Katarína Kolníková

 

Veľakrát som sa v živote stretla s porovnávaním profesionála a amatéra. Dokonca slovo „amatér“ sa dnes chápe ako taký babrák, ktorý sa do veci nerozumie. Nesúhlasím s takýmto výkladom. Profesionál bol vždy pre mňa človek, ktorý je odborne pripravený na svoju prácu a výkon a má za to zaplatené. Amatér zasa človek, ktorý sa k čomusi prepracoval väčšinou sám, človek, ktorý do svojho snaženia dáva srdce a zaplatené nemusí mať vôbec. Viem, človek, ktorý robí niečo z čistej lásky bez nároku na honorár, je dnešnou spoločnosťou chápaný ako blázon.

Ako však nazvať pani Katarínu Kolníkovú? Rúca všetky atribúty určujúce profesionála alebo amatéra. Katarína Kolníková, ktorá by sa dnes dožila deväťdesiatich piatich rokov, odišla od nás pred desaťročím, ale dvere sa za ňou nikdy nezatvorili. Mala som to šťastie vidieť ju v mnohých hrách Radošinského naivného divadla. Stanislav Štepka neurobil hádam lepší režisérsky ťah ako ten, keď prvý raz obsadil pred štyridsiatimi piatimi rokmi túto pani herečku do svojej hry Človečina. Spomínam si na to, ako sme ako vysokoškoláci hodiny a hodiny stáli na lístky Radošinského naivného divadla. Kultúrna sála vysokoškolského internátu praskala vo švíkoch. Napokon Radošinci prišli. Hrali dve hry za sebou a my sme vďačne sedeli na zemi, len aby sa všetci pomestili. Atmosféra, ktorá panovala medzi hercami a divákmi, bola úžasná. Stavím sa, že po takej túži nejeden profesionálny herecký súbor. Nikdy som nemala k ľuďom tak blízko, ako vtedy, keď som sledovala Katarínu Kolníkovú. Ženu, ktorá zrútila rozdiely medzi slovami profesionál a amatér ako domček z karát.

 

 

  1. apríl 2016 Vzory

 

Čítala som nedávno taký milý aforizmus: Kto je tvojím vzorom? Chlap alebo dub… A napadla mi úplne uletená myšlienka: keby som si naozaj mala vybrať medzi gramatickými vzormi, ktorý by to bol? Asi dlaň. Raz som dostala od svojej bývalej študentky malú vymodelovanú ľudskú dlaň z hliny. Prsty trochu pokrčené, ako keby držali neviditeľné srdce. Dlaň bola na šnúrke a vždy, keď som sa ňou ozdobila, mala som taký inakší pocit. Akýsi všetko chápajúci, odpúšťajúci. Tá maličká dlaň mi pripomenula moju babku, ktorá sedávala na gauči, ruky pred sebou ticho položené, dlaňami hore, ako keby sa spovedala niekam hore, že áno, teraz odpočívame, ale už sme toho toľko dnes urobili. Ruky mojej babky sa takto po rokoch, keď už nie sú, dostali znovu ku mne. Cez ten aforizmus. Ale aby som tú malú hlinenú dlaň od svojej študentky nezahovorila, musím spomenúť, že som s ňou hrávala takú hru: povedala som študentom, že keď budem mať na sebe túto krásnu hlinenú ozdobu, to bude znakom, že v ten deň nebudem skúšať. Poctivo som to dodržiavala. Aké zvláštne. Nebyť toho aforizmu, asi by som na to zabudla. Ľudská dlaň vplávala opäť do mojich myšlienok.

Ale aby sa na nás ostatné gramatické vzory nenahnevali. Veď taký chlap alebo hrdina. Poznám ľudí, ktorí by volili práve tieto dva vzory. A čo ešte vzor žena? Darkyňa života, obetavá, dávajúca, ale aj berúca. Tak by to malo v živote byť. Deti by volili možno vysvedčenie, lokálpatrioti mesto alebo ulicu, chlapci dievča, zaľúbenci srdce, vyznávači prírody dub a tí hľadiaci do budúcnosti by dali asi stroj. Je mi ľúto vzoru kosť. Vždy si predstavím tetku smrť. Tá sa podľa vzoru kosť aj skloňuje. Navrhujem vzor mladosť.

 

 

  1. máj 2016 Majstri sveta

 

Pozajtra sa začnú prvé zápasy Majstrovstiev sveta v hokeji. Sme v tzv. B skupine – petrohradskej. Pred 14 rokmi sme nad mužstvom Ruska vyhrali vo Švédsku 4:3 a stali sme sa prvý raz v histórii Slovenskej republiky majstrami sveta. Tento rok to bude na domácej ruskej pôde pravdepodobne ťažší oriešok.

Vyskakuje mi paralela medzi olympijskými hrami v starom Grécku a dnešnými športovými udalosťami. Ľudia vtedy dávno odložili sváry, umĺkli vojny a zavládol povinný mier. Dnes sa ľudia zhromažďujú okolo veľkoplošných obrazoviek, odkladajú denné starosti a všetci sú zrazu bratia. Možno si ani neuvedomujeme, aký by bol život krásny, keby sa vojnové konflikty riešili na športoviskách. Velitelia nepriateľských táborov by sa postavili proti sebe, poctivo by bojovali až do vyčerpania a napokon by všetci bez dlhých rečí uznali víťaza. Poviete si – no dobre, ale o princípe má rozhodnúť iba hrubá sila? A budete mať pravdu. Tak dobre – velitelia nepriateľských táborov by si sadli k šachovnici. Víťaz by bol človek s prehľadom, múdry, dokázal by predvídať nebezpečenstvo. Utópia, poviete si. Nuž áno, utópia.

A tak som aspoň rada, že sa onedlho budeme zhromažďovať okolo veľkoplošných obrazoviek a všetci budú bratia. Ako kedysi, keď sme celá rodina sedeli pred malou čierno-bielou obrazovkou, nechty na oboch rukách obhryzené, pred ruskou bránkou Ragulin, pred našou Charlamov, a napokon Golonka leží na ľade a búcha hokejkou… Vtedy mal každý gól cenu zlata bez ohľadu na to, či Žiletka skončil zlatý alebo strieborný.

 

 

  1. máj 2016 Okamžite

 

Keď som raz cestovala na jednu čitateľskú besedu, zaujal ma v diaľkovom autobuse mladý muž. Mal pred sebou otvorenú knihu a usilovne v nej niečo podčiarkoval prepisovačkou. Prebudil moju zvedavosť. Nenápadne som hodila okom do knihy a prečítala som si nadpis kapitoly: „Ako sa okamžite stať obľúbeným.“ Mladík bol upravený, rukou si každú chvíľu zmietol z nohavíc smietku, možno ho čakal pracovný pohovor, možno išiel na prvé stretnutie s dievčaťom. Neviem, ako sa tá kniha volala. Ale keby som aj vedela jej nadpis: vari to možno naštudovať, ako byť okamžite obľúbeným? Obľúbenosť u iných sa buduje postupne. Už viem, čo mi v nadpise tej kapitoly prekážalo: bolo to slovo „okamžite“. Doba je rýchla: chceme mať všetko okamžite. Okamžite zbohatnúť, okamžite mať všetky dostupné informácie. Trpezlivosť sa už nenosí.

Stretla som veľmi veľa ľudí vo svojom živote. Príjemných, charizmatických, obetavých, aj závistlivých, zákerných a egoistických. Mala som šťastie na dobrých učiteľov napríklad. Rodičia vo mne vyformovali zmysel pre povinnosť, slušnosť a toleranciu. Nepotrebovala som knihy, ktoré by ma naučili okamžite byť obľúbeným. Prečo teda tieto rady dnes majú zelenú? Zlyháva rodina? Zlyhávajú učitelia? Sama učím a viem, koľko úsilia musím vynaložiť, aby som pomohla mladému človeku na jeho ceste životom. Na druhej strane: vždy lepšie, ako keby ten mladý človek čítal návod na to, ako byť okamžite zákerný, ako niekoho okamžite podraziť, ako  získať okamžite výhody.

Vlastne takých kníh niet, nepredávajú ich. Veď načo aj učiť niečo, čo už dobre ovládame?

 

 

  1. máj 2016 Hikikomori

 

Viete, čo sú to Hikikomori? Sú to mladí muži v Japonsku, sociálne plachí a neschopní komunikácie, ak nerátame tú virtuálnu. Vraj je ich až milión. Je to síce len slabučké percento súčasnej japonskej populácie, ale je desivé predstaviť si, že títo mladíci vychádzajú z domu obstarať si jedlo zásadne v noci, aby podľa možnosti obmedzili stretnutie s ľuďmi. Začína sa napĺňať to, čo pred pol storočím otestoval na myšiach americký vedec John Calhoun – jeho experiment sledovať správanie sa myší, ak im vybuduje dokonalý život, pozoruhodne odráža správaniu sa človeka. Aj medzi myšami sa vyčlenila skupina takzvaných krásavcov, ktorí povýšili starostlivosť o svoj kožúšok a jedlo na zmysel svojho krátkeho myšieho života. Myši, ktoré žijú priemerne dva roky a dva mesiace, v dokonalých podmienkach prestali prejavovať záujem o ostatné myši, klesala pôrodnosť a napokon po piatich rokoch trvania experimentu zomrela posledná myš. Myši, ktoré nič neohrozovalo, ktoré o nič nebojovali, napokon zdegenerovali. Bez boja o prežitie, bez pomoci iným sa ich život stal povrchný a zbytočný.

Sme súčasťou živočíšnej ríše. Niekto by povedal: aká hlúposť porovnávať sa s myšami! Nemôžem si pomôcť, už dnes vidím okolo seba krásavcov, ktorých nezaujíma nič, len svoj vyligotaný kožúšok. Oblizujú si ho dookola, oddelení od ostatných vysokým betónovým plotom. Keď som sa nedávno spýtala mladého muža, čo je jeho profesijný cieľ, povedal, že peniaze a kvalitné oblečenie. Nie, nechcem nás porovnávať s myšami, len rozmýšľam nad experimentom amerického vedca, ktorého ďalší pokus dopadol lepšie: ak sa chcela myš napiť, musela stlačiť páčku s vodou pre svoju susedku, až potom tiekla voda aj jej.               A rovnica života je vyriešená. Skúsme o nej popremýšľať.

 

 

  1. máj 2016 Hypnóza

 

 

Asi pred rokom v máji som v jednej svojej glose spomínala svoju babku. Ako nám deťom hovorievala rôzne zaujímavé príbehy. A jeden z nich – o hypnotizérovi – som vám sľúbila porozprávať. A pretože sľuby sa majú plniť, tu je príbeh: babka tvrdila, že do dediny raz prišiel veľmi zvláštny muž. Postavil sa pred krčmu a keď sa okolo neho zhromaždilo veľa ľudí, ukázal im povraz, ktorý sa vypínal k nebu iba tak, bez ničoho, a ten čudný človek sa po tom povraze šplhal hore. A potom zrazu prišla akási oneskorenkyňa, ktorá na ustrnutých ľudí spustila: Nuž ale ľudia boží! Veď vás ten človek balamutí! A ten človek, nahnevaný, že mu žena prerušila jeho umelecký výstup, sa na ňu zahľadel, a tá sa zrazu začala splašene obzerať a kričať: Voda! Ratujte sa! Voda! A pritom si dvíhala svoje sukne (správne počujete, sukne a nie sukňu), pod ktorými sa vtedy, bolo to pred sto rokmi, na dedinách veru nenosilo už ničové nič. Nuž takto sa hypnotizér jazyčnej žene pomstil a urobil jej pred celou dedinou hanbu.

Neviem, prečo som si spomenula práve na toho babkinho hypnotizéra. Je možné, aby kúzlom o povraze oklamal až toľkých ľudí? Predstavujem si moderného hypnotizéra – ako napríklad uprene hľadí do okienka, za ktorým sedí bankový úradník a s milým úsmevom mu na pult kladie bankovku za bankovkou. Alebo úplne z iného súdka: o pár dní ma za maturitným stolom čakajú dve triedy takýchto mladých hypnotizérov so zelenou stužkou. Nedám sa zhypnotizovať, ale viem, že po dvadsiatej odpovedi budem vysatá zo všetkej energie a po tridsiatej načisto paralyzovaná. Možno predsa len na tej hypnóze niečo bude…

 

 

  1. jún 2016 Deň detí

 

Deň detí. Toľko by sa dalo na túto tému povedať! Deti rozmaznávané, deti prísne vychovávané. Kde je ten stred, ktorý zabezpečí rodičovi pocit, že jeho dieťaťu nič nechýba? Myslím teraz tú citovú stránku. Mala som priateľku, ktorá sa vydala na Cyprus. Vychovávala svoje deti voľne – mali všetko dovolené. A poznala som rodinu, v ktorej otec vládol prísnou a nekompromisnou rukou. Pri prvej príležitosti dcéra využila dúšky slobody. Nuž, tak je to. Na to, aby bol niekto dobrým lekárom, učiteľom, vedcom, musí veľa študovať. Koľko nocí tráviť nad skriptami! Koľko skúšok absolvovať! Ešte dlhé roky sa mu o nich sníva. Ale na to, aby bol niekto dobrým rodičom, školy nemáme. Akým rodičom teda byť, aby deti boli spokojné, aby im nič nechýbalo?

Mama mi často pred spaním čítavala Dobšinského rozprávky. Niektorým slovám som vôbec nerozumela, iba som cítila ich tajomnosť, láskavosť, hrozbu. Samozrejme, málilo sa mi. Iba jedna rozprávka? Vtedy sme ešte televíziu nemali. Tou televíziou bola mama. A tak som sa naučila čítať, aby som si mohla sama vychutnávať tie nádherné príbehy, ktoré sa väčšinou končili dobre. Koľko krásy, citu a zmyslu pre spravodlivosť rodičia zasejú do svojho dieťaťa prvými rozprávkami! Ak je na týchto základoch postavená výchova, nemusíme byť smutní.

Občas sa so študentmi rozprávame o rôznych veciach. Raz som sa spýtala, či budú svojim deťom čítať pred spaním rozprávky. V žiadnom prípade! Vyhlásil jeden a ja som na ňom videla, že jemu nikdy nikto rozprávku neprečítal. Bolo mi z neho smutno.

Dnes je deň detí. Rodičia, neskúsite to?

 

 

  1. jún 2016 Hľadanie človeka

 

O pár dní by mal narodeniny Jean Paul Sartre. Mám pri posteli jeho spis Slová, v ktorom je radosť listovať si. Dovolím si odcitovať niekoľko jeho myšlienok, ktoré sú precíznymi malými bonmotmi:

Anne-Marie ho oddane ošetrovala, ale nedopustila sa takej neslušnosti, aby ho milovala.

Nestačí umrieť, treba skonať včas.

Starý otec, právom hrdý ma schweitzerovskú dlhovekosť, nepripúšťal, že sa možno pominúť v tridsiatke. Vzhľadom na ten podozrivý skon začal pochybovať, či jeho zať dakedy vôbec existoval.

Keď dostal Charles Schweitzer poštou autorský honorár, vystrel ruky k nebesiam a kričal, že mu podrezávajú hrdlo.

Najmä posledný citát zo spomínanej Sartrovej knihy ma rozveselil. Zobrazuje v nej svojho starého otca. Keby ten vtedy tušil, že jeho synovec Albert Schweitzer bude raz nositeľom Nobelovej ceny za mier a jeho vnuk Jean-Paul Sartre zasa držiteľom Nobelovej ceny za literatúru, možno by tie svoje honoráre až tak neprežíval.

Jean-Paul Sartre opísal svojich najbližších, no predovšetkým svoje detstvo.  S hlbokým ponorom do vlastnej psychiky nám dal možnosť nahliadnuť za oponu. Tento presný duševný striptíz ma ohromuje. Čítala som veľa životopisne ladených kníh, ale ani jedna nebola voči sebe taká priama a nekompromisná. Uvedomujem si, ako náročnosť na seba samého podmieňuje naozajstnú kvalitu života. Sartre našiel sám seba. A tak som si spomenula na Diogena, ako za bieleho dňa zapálil lampáš a povedal legendárnu vetu: „Hľadám človeka!“

Dnes sme hľadajúce lampáše odložili a svietime mobilmi do očí akurát sebe.

 

 

  1. jún 2016 Rozhovory

 

     Pred ôsmimi rokmi som začiatkom júna bola na medzinárodnom stretnutí spisovateľov v Českej republike. Český Těšín pre nás pripravil množstvo divadelných predstavení v češtine aj poľštine, videla som predstavenie divadla Husa na provázku, čakali nás autorské čítania a predovšetkým rozhovory o literatúre. Na jeden z nich si veľmi živo pamätám: na otázku, ktorú knihu by som označila ako majstrovské dielo prekladu, som uviedla preklad Antonína Přidala. Išlo o knihu Lea Rostena Pán Kaplan má stále třídu rád. Nato sa na mňa pozrel dôstojný český kmeť Augustín Skýpala a povedal, že presne túto knihu považuje aj on za jeden z vrcholov českého prekladu. Neskutočne veľa sme mali názorovo spoločného s vtedy 88-ročným básnikom. Neverila som, že má toľko rokov. Jeho duša bola mladá. Dnes ešte stále tvorí. Má 95 rokov. Alebo Karla Erbová, poetka nádherného jazyka. Rebelka s iskrou. Ľudia, s ktorými sa cítite na jednej vlne, vás vždy nesmierne obohatia. A tak sa prehŕňam v myšlienkach a hľadám ľudí, ktorí vstúpili do môjho života a zostane po ich v duši malý poklad. Sú takí.

Niekedy je človek nenápadným lapačom cudzích predstáv a myšlienok. Pri káve si nechtiac vypočuje rozhovory na rôzne témy. Sú omnoho prozaickejšie ako dávny rozhovor s českými spisovateľmi. Preberá sa v nich súčasná politická situácia, nezamestnanosť, včerajší seriál s Gonzálesom a Juanitou, zľavy v hypermarketoch, zdravá strava, chudnutie – od výmyslu sveta. Ale to je dobre. Ešte stále navzájom komunikujeme.

No čo bude o dvadsať rokov? Možno si ešte vymením list so 115-ročným Augustínom Skýpalom…

 

 

  1. jún 2016 Čarovná noc

 

     Blíži sa svätojánska noc. Už je na dostrel – vlastne na došľap, lebo čarovná noc z 23-ho na 24-ho júna je práve o tom, že v noci pozorne chodíte po prírode a hľadáte miesto, na ktoré stačí šliapnuť a otvorí sa zem plná pokladov. Tvrdia to mnohé slovenské rozprávky. Píše o tom aj Samo Chalupka, ktorý, ako vidíte, nebol iba básnikom: V rozprávke Peračina sa pred valachom Kubom otvoria poklady – na krpci sa mu totiž zachytil zázračný kvet, ktorý kvitne len na svätojánsku noc. Dobroprajný Kubo beží po valachov: „Chlapci, nebojte sa viacej biedy! Toľko peňazí som našiel, čo ich ani za týždeň neodnosíme!“ Ešte si narýchlo vymenil krpce za suché a všetci aj so starým bačom pribehli na Kubovo miesto. No kde nič – tu nič. A tak sa smutní-neveselí vrátili na salaš. Celú noc Kubo nemohol oka zažmúriť. Až ráno videl, že v krpcoch, ktoré si večer predtým nechal uschnúť, sa zachytil zázračný kvet. Bez neho bol poklad stratený. Bola som zvedavá, či taká rastlinka naozaj existuje. Existuje. Je to Peračina Robertova alebo Bukovník vápencový. Rozšírený je takmer po celom Slovensku, nebojte sa, je to dobré.

Ako často hľadáme poklady! Tipujeme, investujeme, snívame, čo by sme urobili, keby sme vyhrali niekoľko miliónov, či by sme dali na charitu, alebo zabezpečili rodinu až do siedmeho kolena. Naozaj – čo by bolo tým najvďačnejším darčekom pre obyčajného človeka? Ja si vždy predstavím malý obrúsok prestri sa. Taký úplne maličký. Pre chudáka, ktorý nemá čo do úst. Podľa mňa by však obrúsok, ktorý by dokázal nasýtiť davy, nemal šancu. Skončil by v kešeni podnikavca a davy by si utreli ústa.

Nuž, nežijeme dobu zázračných obrúskov, musíme ísť hľadať peračinu.

 

 

  1. jún 2016 Prázdniny sa blížia

 

Babka mi kedysi vravievala, že v lete sa možno kúpať až od Petra a Pavla. Teda oddnes. Nepáčilo sa mi to, lebo voda lákala už skôr, ale malo to svoju logiku: vody jazier sú vtedy prehriate, človek by nemal utrpieť žiaden šok z podchladenia, keď skočí hlavičku. Ešte si spomínam, že nás  škole učili, v ktorých kalendárnych mesiacoch roka možno sedieť na zemi – v tých, v ktorých názve nie je „r“. Teda v máji, júni, júli a auguste. Tieto múdrosti pred päťdesiatimi rokmi platili, no za polstoročie sa svet akosi zmenil. Napríklad tento rok si do jazera neďaleko nášho mesta išli zaplávať prví labužníci vody už koncom marca. Mimochodom, v okne jednej bytovky na našom sídlisku blikal vianočný stromček ešte začiatkom apríla. To sú paradoxy! povedal by známy dramatik. Spomínam si, že aj ja som večer bola vonku s naším psom v tričku s krátkym rukávom v polovici októbra. A zažila som aj chladné, upršané letné prázdniny. Pozajtra vypuknú: milované, túžobne čakané všetkými školákmi. Rodičia budú mať priestor užiť si svoje deti a učitelia si od nich na dva mesiace oddýchnu. Vyčerpajú si svoj mesiac dovolenky, aby ten druhý mesiac venovali prípravám na nový školský rok. Vtedy chodia po chodbách školy, vychutnávajú si prítmie a občasné klopkanie podpätkov. Dívajú sa na nich iba vypchaté vtáky z vitrín, nástenky, ktoré bude treba k 1. septembru aktualizovať, žmurkajú na nich diplomy žiakov z rôznych súťaží. Vďačne sa nadýchnu v tom školskom tichu, ktoré sa onedlho zmení na arénu s divými koňmi. Usmejú sa a zdá sa, že sa na to divé erdžiace stádo dokonca tešia. Bude to asi preto, lebo sú to ľudia, ktorí sa dívajú na svet srdcom. Tak, ako to napísal Antoine de Saint Exupery. Dnes by sa dožil 116 rokov.

 

 

  1. september 2016 Cesta za vzdelaním

 

A znovu je tu september. Na púť za vzdelaním pred pár dňami vykročili najmladší žiaci. Nuž, verte – neverte, nemajú to ľahké. Už minulý rok som si všimla, čo sa naši prváčikovia učia. Pozerala som sa do vnukových zošitov a písomiek a bola som prekvapená, aký široký záber tie prváčence majú. Rozdeliť dvadsať zvieratiek podľa toho, či sú vodné alebo suchozemské, pričom žiaci musia uviesť, či zvieratá žijú na zemi, pod zemou alebo či lietajú. Aj som v duši bola rada, aké zaujímavé vedomosti bude mať náš vnuk, aj som si povzdychla, že je ešte pred ním dlhá cesta. Po základnej škole stredná a potom vysoká. Dnes je už maturita štandard, aj keď v mnohých rodinách ju odmeňujú dosť neštandardne – napríklad autom. V myšlienkach zaletím do čias svojich maturít. Vždy som bola vedená k tomu, že sa učím pre seba – to je ten benefit, ktorý získam: vedomosti. Tie mi nikto neukradne, tie mi umožnia splniť si svoje predstavy o živote. Keď som vyšla po poslednej maturitnej odpovedi na chodbu, prichádzali moji rodičia, aby mi zagratulovali. Vidieť ich na chodbe školy takých neistých a rozpačitých, to mi padlo tak, ako keby mi odovzdali kľúčiky od auta. Doma ma ako odmena čakal prvý diel novej edície umenia – Antika. Jednotlivé diely vychádzali postupne a ja som ich od rodičov dostávala počas vysokej školy až do jej skončenia. No vidíte, kam som až zašla pri spomienke na svojho vnuka, dnes už druháka. Prváčkou bude vnučka. Verím, že vzdelanie bude pre nich prostriedkom na to, aby si plnili predstavy, a nie cieľom. Lebo sú aj takí ľudia. Bývalá kolegyňa mi raz povedala, že keď boli z vysokej školy na lyžiarskom zájazde, mali spoločnú chladničku s vyučujúcimi. Ich pedagóg si tam uložil tri vajíčka. Na každom mal fixkou napísané svoje plné meno aj s titulmi. Zdá sa, že tento typ vzdelanca svoj životný cieľ už dosiahol.

 

  1. september 2016 Dante Alighieri

 

  1. septembra v roku 1321 zomrel Dante Alighieri, výnimočný zjav talianskej a svetovej literatúry. Nechcem vám dnes rozprávať o jeho Komédii, ktorú Boccaccio neskôr nazval Božskou, pretože to ste sa učili v škole. Mňa zaujalo to, ako dokázala na Danteho ako deväťročného zapôsobiť jeho rovesníčka Bice de Falco Portinari, ktorú nazval Beatrice. Neurobila nič výnimočné uvidel ju na detskej májovej slávnosti a platonicky sa do nej zaľúbil. Táto láska bola taká silná, že sa Beatrice stala jeho múzou na celý život. Posledné časti Božskej komédie Dante dopisoval v Ravenne, kde sa o neho starali jeho deti. Tam je aj pochovaný. Jeho dielo ho prerástlo a stalo sa kamennou súčasťou učebných osnov kultúrneho sveta. Je zaujímavé, ako sa optika pohľadu na človeka mení. Kto by dnes povedal, že šesť rokov po Danteho smrti si príde akýsi bezvýznamný kardinál Bertrando del Poggetto, pápežský legát v Lombardii, a ten vyhlasuje Danteho spis O monarchii za kacírske dielo. Katolícka cirkev dáva tento spis na index, čiže zaraďuje ho medzi zakázané knihy. Dokonca figuruje ako zakázaná kniha na indexe v roku 1890 – 570 rokov po jeho smrti! Spomínaný kardinál ide vo svojej nenávisti voči Dantemu tak ďaleko, že navrhuje jeho kosti vybrať z hrobu a rozhádzať do vetra. Našťastie sa tak nestalo, no poriadny pomník dostal Danteho hrob až o stopäťdesiat rokov.

Kto dnes vie, kto to bol akýsi Poggetto? No kto to bol Dante, vie celé kultúrne ľudstvo. A predsa bola doba, keď boli tieto hodnoty prevrátené! Zaujímalo by ma, ktoré dnešné hodnoty pretrvajú. Lebo pahodnôt je plno, ich dočasnosť nevidno, lebo sami sme dočasní. A vidieť nadčasovo – to dá poriadnu fušku.

 

 

  1. september 2016 Martin Benka

 

Dnes si výtvarný a kultúrny svet pripomína narodeniny Martina Benku. Mala som šesť rokov, keď sa mi do rúk dostali tri diely Dobšinského slovenských rozprávok. Ilustroval ich Martin Benka a ja si doteraz pamätám takmer všetky jeho obrázky. Veľakrát som tie rozprávky prečítala a zakaždým som porovnávala ilustrácie s textom. Či sú presvedčivé, či neklamú. Obdivovala som pestré slovenské kroje, nádheru palácov aj krásne kráľovské róby. Hoci neskôr Dobšinského rozprávky ilustroval Ľudoví Fulla, famózny Albín Brunovský a najnovšie Juraj Martiška, na Benku nedám dopustiť, lebo jeho obrázky mi zasiali do duše krásu.

Neskôr som sa dozvedela, že Martin Benka bol všestranný človek. Kto by naň povedal, že bol aj hudobníkom a že dokonca vyrábal husle? Kto by v ňom vytušil esperantistu? Namaľoval napríklad množstvo pohľadníc s textami v esperante. A to bol Benka pôvodne vyučený maliar – natierač. Aký skromný začiatok pre umelca, ktorý si zo svetovej výstav v Paríži odnáša striebornú medailu! Lebo história nás učí, že maliari – natierači sa môžu vydať do sveta rôznymi cestičkami. A napokon – bol aj autorom cestopisných článkov a spomienkových úvah.

Martin Benka mal nádherné životné motto: „Nenadrapovať sa, neliezť privysoko, nehľadať krásu v prázdnote, ale zveľaďovať ju a tešiť sa z nej tam, kde je: medzi ľuďmi, v živote.“ Nuž tak – nenadrapoval sa a neliezol privysoko – a predsa sa tam dostal: na pomyselný Parnas slovenských maliarov. Pred 45-imi rokmi v lete ho pochovali na Národnom cintoríne v Martine.

 

 

  1. september 2016 Zákruty času

Ako autorka literatúry prevažne pre deti chodievam po celom Slovensku na besedy s čitateľmi. Často sa ma pýtajú, ako dlho mi trvá napísanie knihy. Považujem túto otázku za veľmi ťažkú, aj to deťom tak hovorím. Kniha sa totiž nepíše vtedy, keď si človek sadne za počítač. Vznikne často niekoľko rokov, niekedy až desaťročí skôr, ako sa dostane k čitateľovi. Ona totiž vznikne v hlave. Pre deti je pojem „roky“ neskutočne dlhé časové obdobie. A keď im poviem, že text treba nechať odležať aspoň mesiac-dva, neveriacky sa na mňa dívajú, či to naozaj. Ďalšia otázka, ktorú mi kladú, je podmienená ich zvedavosťou, ako to vlastne je s tou inšpiráciou. Či je to tak, že človek ide po ulici a tu zrazu BUM! Človeka buchne po hlave inšpirácia a potom to už ide. Často im rozprávam, ako to bolo s inšpiráciou mojej knihy Neznášam, keď ma hladkajú po hlave. Ako som pred vyše tridsiatimi rokmi pootvorila jedny školské dvere na jednej prváckej triede a tam pani učiteľka ďobala prstom do hlavy žiaka – neboráka so slovami: Kto to kedy videl kresliť fialové jablká? Priznám sa: mne by sa páčili. Ale vtedy som dvere ticho zatvorila a tento obraz (doteraz ho vidím – ten nešťastník sedel v prvej lavici) sa mi usadil v hlave na dvadsať rokov. Nuž takto to je s inšpiráciou. Ale deti sa na besedách zvyčajne uspokoja, lebo im poviem, že kniha, ktorú pošlem vydavateľovi, do roka takmer vždy vyjde. Tešia sa, že na ňu nemusím čakať toľké roky. A vtedy sa vo mne ozýva pedagóg a ja tým zvedavým deťom poviem, že to nebolo vždy tak. Že sme mali spisovateľa s čudným menom Hugolín Gavlovič, ktorému knižka vyšla 43 rokov po jeho smrti. Deti to označia za veľkú nespravodlivosť. A keď im poviem, že to čudné meno, na ktorom sa toľko smiali, bolo jeho rehoľným menom a v skutočnosti sa volal Martin, už viem, že na neho nezabudnú. Som rada, že učiť sa dá aj takto, na besedách. Vôbec nemusím sedieť za katedrou.

 

  1. október 2016      Škola života

Keď nám v prvom ročníku pred skúškou z topografie antického sveta profesorka na katedre klasickej filológie, odborníčka na antické reálie, oznámila, že skúšať bude z publikácie, ktorú nezoženieme, schytila nás panika.  Existujú dva exempláre tejto knihy, povedala. Jeden mám ja, a ten vám nedám. Druhý exemplár sa komusi v ročníku predsa len podarilo zohnať. Ktosi ho našťastie vrátil do Univerzitnej knižnice. O kopírkach dnešného typu a o internete sme vtedy ani nechyrovali. Jediný kus knihy sme si teda statočne požičiavali na poznámkovanie. Mne sa niekoľko sto strán ušlo na jednu noc. Pri kávach som presedela nad nešťastnou knihou až do rána. V deň skúšky sme sa cítili ako odsúdenci: popravu ako takú sme si vedeli predstaviť, len detaily nám neboli celkom jasné. Profesorka bola kapacita a my len malé, úbohé mravce. Skúšala po dvoch, každému dávala niekoľko otázok. Pred sebou mala papier, do ktorého si zapisovala správne a nesprávne odpovede. Až mi srdce zaplesalo, keď mi sadli otázky. Potom sa mi stiahlo, keď som si všimla, že hodnotenie mojej správnej odpovede skúšajúca pochválila, ale plusku zapísala omylom mojej susedke. Ešte raz sa mi srdce stiahlo nad náhodným pomýlením skúšajúcej, ale neodvážila som sa ju na to upozorniť. Skúšku som napokon urobila a zároveň som sa stala múdrejšou: nemám čo nazerať do cudzích papierov.

Možno by ma ani tak nemrzela mýlka skúšajúcej, predsa už len nebola najmladšia, oveľa viac ma mrzelo to, že moje tvrdo vydreté poznámky si ktosi požičal. Dodnes mi ich nevrátil. Ak niekde nájdete drobným písmom popísaný zošit o topografii antického sveta a medzi riadkami budú malé fliačiky kávy, to je ten môj. Vracať mi ho už nemusíte, mám internet.

 

  1. október 2016 Šimon Ondruš

V máji som si kúpila Krátky etymologický slovník od Ľubora Králika. „Už sa teším, ako sa v ňom budem prehŕňať a čítať si“, povedala som vtedy a akási pani hľadajúca v regáloch niečo o láske, sa na mňa podozrievavo pozrela. Uznám, že čítanie si v slovníku môže bežnému človeku pripadať trochu švihnuté. Ale existujú takí ľudia, aj ja k nim patrím. Už na vysokej škole ma ohromovala porovnávacia jazykoveda. Venoval sa jej Šimon Ondruš, ktorý nás v prvom ročníku uviedol do základov jazyka. Keď sme k nemu prišli na skúšku, omráčil nás hneď pri vstupe do svojho kabinetu: usadil nás, ponúkol cigaretkou a my sme nevedeli, či to nie je nejaký trik, súčasť taktiky. Ale nie. Jednoducho chcel, aby sme sa cítili dobre. Nás, biedne študentské a vystrašené myši, povýšil do seberovného stavu. On, vtedy čerstvý hosťujúci profesor na Univerzite v Kolíne na Rýnom, riaditeľ Studia Academica Slovaca, nám pokojne podával tabatierku, aby sme si zapálili (vtedy sa ešte mohlo). Úcta k profesorovi Ondrušovi nám nedovolila si tú cigaretu vziať. Na to, že bol náročný a prísny, sme prišli o chvíľu. Bola to naša prvá skúška na vysokej škole. Musel ňou predsa nastaviť latku náročnosti. Zajtra si pripomenieme jeho nedožité 92. narodeniny. Často si listujem v troch zväzkoch jeho Odtajnených trezorov slov, ktoré si chránim na poličke ako poklad. Možno práve preto som si kúpila spomínaný etymologický slovník. Keď som vtedy na jar kráčala po ulici plnej výkladov a maturitných tabiel, oproti mne skupinka mojich študentov – maturantov, ktorí zbierali do klobúka. Nedala som im nič a ukázala som na slovník, ktorý to všetko spôsobil.

Aj tak si myslím, že mi vtedy študenti neverili a do ich mysle som sa zapísala ako lakomá slovenčinárka. Na to, že deň predtým sme ich s kolegyňami pohostili, už zabudli. Nuž áno, áno, žijeme rýchlo, nestačí sa do hláv ukladať. Ešteže je uložené v tých slovníkoch…

 

 

  1. november 2016 Samota

 

Za posledného polstoročia sme sa akosi čudne vyvinuli. Ako keď sa rozpadá celok na drobné čiastočky. Začalo sa to magickou skrinkou. Presne viem, kde v izbe stála. Každý večer sa pri nej zhromažďovala celá rodina: rodičia, babka s dedkom, my deti a susedia. Raz sme tak sedeli pred tou malou čierno-bielou obrazovkou s monoskopom asi hodinu a pol a čakali sme na film. A vtedy sa to začalo: vznikali televízorové skupinky a kinám trošku klesli tržby. Náš príbeh má však aj pokračovanie – do rodín sa dostali prvé počítače. Televízorová skupinka sa rozpadá, už je ochudobnená o susedov, majú predsa vlastnú magickú skrinku. A pretože progres je progres, do našich rodín pribudol druhý, prípadne tretí televízor, aby otec rodiny mohol pozerať futbal, matka film a deti svojich spidermanov, upírov a ďalších hrdinov z ríše fantasy.  A rodina sa ďalej atomizuje – postupne je ochudobnená o jedného člena domácnosti, ktorý čím ďalej tým viac vysedáva vo svojej izbe pri počítači. Potom sa okrem starého počítača v domácnostiach objavuje novší, tenší, rýchlejší. Pribúdajú tablety, mobily a ja sa s vami stavím, že v mnohých rodinách nenájdete dvojicu. Každý sám, na okuliaroch sa odráža svit obrazovky. Atomizovaní až na dreň. Deti sa prestávajú vonku hrať, na lavičke sedia kamarátky, ticho si upíjajú z kofoly, aby si nenarušili svoj svet. A mne v tom momente napadá, že Boh potrestal Kaina za vraždu svojho brata tak, že ho vylúčil zo spoločenstva ľudí. Každý tiež vie, že pre väzňov je najvyšším trestom pobyt na samotke. Samota je zlá. Tak prečo sa v nej zatvárame?

Dnes je Pamiatka zosnulých. Možno raz ktosi priloží prst na dotykový displej a na hrobe jeho najbližších sa rozhoria sviečky bez toho, aby ich niekto pripálil…

 

 

  1. november 2016 Zelinkár

 

Novembrové dni prinášajú nádchu, kašeľ a rôzne dýchacie problémy. Reklama nás presviedča o super prostriedkoch, pomocou ktorých sa do 24 hodín neduhov zbavíme, a ja si otváram Fándlyho Zelinkár. Aby som však dala veci na pravú mieru: Fándly prebral do Zelinkára veľkú časť receptov z už existujúcej knižky Jána Tonsorisa, rodáka z Vrbového, evanjelického kňaza, ktorý sa vlastným menom volal Barbierik. V roku 1771 v slávnom Škarniclovom vydavateľstve v Skalici mu vyšla knižka Zdrawá Radda lekařská. A tá si všíma aj dýchacie choroby. Pozrime sa, čo nám Fándly a Barbierik radia:

Mrkva je na úžitok pri kašli, keď sa uvarí s medom a vínom.

Komu nedá dýchať, nech si na miernom ohni upečie cibuľu a užíva z nej ráno i večer.

Materina dúška uvarená s medom, anízom a vínom zbavuje prsia ťažkého a prudkého kašľa.

Uvar rascu a figy vo víne a zmierniš kašeľ. Kašeľ odháňajú aj hrozienka uvarené vo víne.            

Proti kašľu sú veľmi účinné aj pečené gaštany, ak sa jedia nalačno s medom alebo cukrom.

Proti kašľu je veľmi účinný rozdrvený surový cesnak zmiešaný s bravčovou masťou, ktorou sa pred spaním natrú päty.

A niečo pre fajnšmekrov: treba máčať v pálenke z vína celú noc figy a ráno si jednu-dve z nich dať nalačno. Fándly dodáva: Tejto medecíne naozaj možno dôverovať.

Milí poslucháči, musíte uznať, že Barbierik a Fándly boli naozaj šikovní ľudia. Zelinkár pred vyše dvesto rokmi bol pre ľudí domácim lekárom. A možno si v nej nájdeme pre seba niečo aj my. Dobrá rada je predsa nadčasová, najmä tá, v ktorej sa do receptu aj vínko pridáva.

 

  1. november 2016 Deň študentstva

Zajtra si kultúrny svet pripomenie Deň študentov, a tak si spomínam v predvečer ich sviatku na všetkých, ktorí v mojom srdci nechali stopu. Začínala som učiť v Banskej Štiavnici na Strednom odbornom učilišti. Otvorila sa tam vtedy trieda, ktorá umožňovala urobiť si maturitu popri zamestnaní. Nedokážem zabudnúť na svoju prvú triedu dospelákov. Ako som dopredu vedela, ktorý z nich bude na písomke odpisovať! Aj spôsoby odpisovania som mala v malíčku. Najmenší pohyb a ja som už vedela, na čom som. A ako  sa hanbili, keď som ich prichytila pri odpisovaní! Neuveríte mi, ale ja som ich potom nechala odpisovať. Videla som totiž ich ťaháky! To boli perfektne vypracované poznámky. Cenila som si túto ich prácu naviac. Človeku nad štyridsať už nelezú do hlavy vedomosti tak, ako keď mal sedemnásť. A takto aspoň budú vedieť, kde prehľadnú informáciu nájsť – v ťaháku.

Z neskorších tried si veľmi často spomínam na triedy z obchodnej akadémie a na svojich gymnazistov – béčkarov, ktorí svojrázne oslavovali 1. apríl: zamkli sa v triede a vykrikovali, že oni sú kozliatka a nikomu neotvoria, iba svojej mamičke. A tak som vykrikovala z druhej strany dverí, že ja som vaša mamička, otvorte, deti moje, nesiem vám mliečka a najnovšiu písomčičku. Mala som rada túto triedu neskorších lekárov, inžinierov, učiteľov! Každý z nich bol svojský a zaujímavý. Marián, ktorého volali spolužiaci Američan,  mal napríklad zošit, v ktorom mal poznámky zo všetkých predmetov. Vedel sa v nich orientovať, mal systém. Dnes je prorektorom jednej z vysokých škôl.

Aká škoda, že v lete som sa na cintoríne rozlúčila už s druhým študentom svojej 4. B. S jeho šibalským úsmevom, skromnosťou a pokorou. Chcela by som ti, Erik, ticho povedať, že učitelia na svojich študentov nezabúdajú. Ani ja nezabudnem.  

 

 

  1. november 2016 Uličky našej mladosti

 

Nedávno sme spomínali na mesto našich vysokoškolských štúdií Bratislavu. Po toľkých rokoch sme si dosť podrobne vybavovali uličky našej mladosti. Napríklad sme sa zastavili v jeden sobotný podvečer na Zelenej uličke v Perugii a zistili sme, že sme jedinou dvojicou v podniku. Čašník sa asi nudil, tak nám začal prepínať osvetlenie, zároveň stúpal a klesal tanečný parket, hrala živá hudba a my sme si dopriali tatarák, ktorý sme zapíjali bikavérom. Alebo mám v živej pamäti, ako sme celá partia sedeli na Vysokej pri domácom bielom vínku a prišli policajti, vtedy ešte esenbáci, kontrolovať občianske preukazy. Zrazu ma ktosi chytá za plece a môj bývalý spolužiak zo strednej školy, ktorý tu sedel s inou partiou dolu v pivnici, ma prosí, aby mu môj vtedajší priateľ požičal občiansky, lebo on ten svoj nemá pri sebe. O chvíľu beží aj s požičaným občianskym dolu, preukáže sa a zasa ho o pár minút vracia. Aj dnes mi telom prebehnú zimomriavky, keď si predstavím, že by si pri kontrole esenbák spomenul, že presne takýto občiansky mal pred chvíľou v rukách. Štúdium by sa nám možno trochu skomplikovalo. Ale my sme vtedy na to nemysleli. Študentské priateľstvo – to je trochu iný svet. Vybavujem si v hlave svoj internát, Suvorák, a z akejsi nostalgie si otváram v počítači mapu dnešnej Bratislavy. Hľadám Suvorák a zisťujem, že Suvorovova ulica už nie je Suvorovovou. Viem, že ulicu gréckeho bojovníka proti fašizmu Belojanisa premenovali na Wilsonovú, ale že vyhodili zo sedla Suvorovova, ktorý žil v 18. storočí, to som nevedela. To, čo sa nepodarilo ruskému cárovi Pavlovi Prvému, sa podarilo nám. Nemám nič proti Dobrovičovi, bratislavskom advokátovi a sudcovi, ktorý žil o storočie neskôr, a ktorý Suvorovova v názve ulice nahradil. Je predsa toľko iných ulíc typu Fazuľová a podobne!

A preto si na Suvorovova spomínam aspoň dnes, lebo zajtra by mal narodeniny. Na svet prišiel v roku 1729.

 

 

30. november 2016
Čas

Často sa pristihnem, že rozmýšľam nad tým, ako mi čas nesmierne uteká. Stačí si predstaviť napríklad základnú školu. Koľko spomienok! Deväť rokov, o ktorých by sa dalo rozprávať hodiny! Alebo stredná škola! Čo všetko sme zažili od prvého ročníka po maturitu! Studnica študentských recesií, príhod, lások, dobrodružstiev… Skúste si vybaviť ostatné tri-štyri roky! Väčšinou si spomeniete, ako v pondelok ráno vyrazíte do práce a potom vám príde na myseľ, ako domov prídete v piatok popoludní. Dni medzitým ako keby neexistovali. Ktosi mi raz povedal, že čím je starší, tým mu čas väčšmi uteká. Rozmýšľala som nad touto anomáliou. Ako zvláštne vnímame čas! A potom raz prišlo leto a ja som mala niekoľko dní na prázdninách svojich vnukov. Vtedy som si uvedomila, že päť až osemročné dieťa nevydrží dlho vykonávať jednu činnosť. Že jeho záujmy sa po pár minútach menia. Vlastne  počas jedného dopoludnia vystrieda prechádzku so psom, kolobežkovanie, dobýjanie hradu bojovníkmi, vyskakovanie na fit lopte, rozprávky, ktoré im musím čítať (tak mi treba, keď som ich napísala), zjedenie celého balíčka cukríkov, hoci bol povolený len jeden cukrík, pexeso, počítačovú hru a potom príde obed. Len si predstavte, že toto všetko by vás čakalo počas jedného dopoludnia. Trošku nepredstaviteľné, však? Dieťa takisto nevydrží sedieť pri čítaní knižky niekoľko hodín. Máme jednoducho ináč nastavený čas. A to je dobre, je to také vyvážené. Akurát ma trochu mätú dvojice, medzi ktorými je generačný vekový rozdiel. Kedysi bolo bežné, že muž bol podstatne starší ako žena. Dnes sú čoraz častejšie opačné prípady. Podľa ktorého časového harmonogramu im to odsýpa? Toho rýchlejšieho alebo pomalšieho?

 

7. december 2016                             Timrava – teória a prax

 

Všetci veľmi dobre vieme, aký rozdiel je medzi teóriou a praxou. Teória vraví, že Božena Slančíková Timrava je našou najvýraznejšou autorkou kritického realizmu. Vedia to učitelia, vedia to študenti. Mnohým z vás sa teraz vybavia jej Ťapákovci, zápecníci s cmarom namiesto krvi. Timravin Novohrad je hrdý na jej novelu Hrdinovia, ktorí sú zároveň aj hrdinami Novohradu – krásneho kraja okolo Lučenca.  Po slávnej autorke sme pomenovali aj súťaž v recitácii pôvodnej slovenskej prózy a dali sme jej názov Timravina studnička. Súťaž sa stala celoslovenskou. Pomenovali sme podľa Timravy aj lučenské gymnázium. Je chvályhodné, koľko pozornosti sa venuje autorke, ktorej 65. výročie úmrtia sme si len nedávno pripomenuli.

No a teraz sa pozrime na tú prax. Božena Slančíková, ako vieme ešte zo školských učebníc, sa narodila v Polichne na fare, ktorá je dnes vyhlásená za národnú kultúrnu pamiatku. Nedávno lučenskí literáti a spisovatelia faru navštívili a ako mi napísala spisovateľka Hana Košková, takmer im zletela na hlavu schátraná povala. Nuž tak – meno Timravy je prestížna záležitosť, no na opravu jej rodného domu patriaceho evanjelickej cirkvi, nieto peňazí. Malá obec Polichno márne pýta, žiada, prosí. Aj Maticu slovenskú žiadali o pomoc – veď farár Slančík bol jej spoluzakladateľ. A postoj ďalších oslovených inštitúcií je presne taký, ako by sa uzreli v Ťapákovcoch – aj tí nevedeli, či ísť orať či nie, či postaviť studňu, veď načo aj.

A tak sa na polichnianskej fare stretla teória s praxou. Nič mi z tej rovnice nevychádza, iba jedno: my si tú Timravu nezaslúžime…

 

14. december 2016          Selfíčkari verzus ľud

Sú takí ľudia – žijú dva životy. Jeden obyčajný a druhý na sociálnych sieťach. Na prvý pohľad omnoho zaujímavejší ako ten naozajstný. V skutočnosti je tento fiktívny život namáhavý. Len si predstavte, koľko úsilia stojí vtrieť sa do pozornosti celebrity, odfotografovať sa s ňou a šup do virtuálneho sveta. Keď má dotyčný virtuálnik šťastie, po pár rokoch niet vari hudobníka, spisovateľa či maliara, s ktorým by nepózoval. A tak vytvorí okolo seba aureolu napríklad bohéma. Bežný človek z takej fotografie nedokáže odhadnúť, či vidí pred sebou nádobu múdrosti alebo prázdny sud. Lebo prázdny klas najväčšmi vystrkuje hlavu nad ostatné plné obilia. No sú aj egocentrickí selfíčkari, čo denne pózujú najčastejšie pred zrkadlom, ktoré odráža ich intímny vzťah k svojmu mobilu. Hľadia doň s hlbokomyseľným výrazom filozofa, aby tak vynikla ich duša, no niekedy stačia len oči alebo účes, veď kto by už dnes pátral po duši?

A pritom naše dejiny postrkujú dopredu tie davy anonymných, obyčajných ľudí. Potichu kráčajú životom a hovoríme o nich ako o ľudstve všeobecne. Medzi nich po rokoch aj tak zapadnú všetci selfíčkoví, čo na nás denne vyskakujú z obrazoviek, jedno či televíznych alebo počítačových. Lebo vesmír sa nevykĺbi zo svojho rytmu: hviezdy raz zhasnú a čierna diera pohltí dočasnú slávu.

Keď z času na čas kráčam po trenčianskom Mierovom námestí okolo kina Metra, mám veľkolepý pocit, lebo viem, že v dave robotníkov, ktorí ho stavali, bol aj môj dedko. Možno preto doň tak rád chodil. Nabudúce by som mala na dvere kina nalepiť dedkovu fotku, aj keď nie je selfíčková.

 

  1. december 2016 Tradície a realita

 

    Minule som kráčala naším mestom po peknom vydláždenom chodníku. Oproti mne išla vymaľovaná a vyvoňaná dáma v kožúšku a vedľa nej akýsi minipsík v malom psom obleku. Taký bežný pohľad – žena a  pes. Ani neviem prečo, ale pozrela som sa pod nohy. A to som dobre urobila. Na chodníku trónilo presne päť kúskov psieho pozdravu. Ešte sa z neho parilo.

– Dajte si pozor! -­ hovorí psia majiteľka starostlivým hlasom a vyberá z kabelky vrecúško. Teda – robí sa, že to vrecúško vyberá… Zrazu som zvedavá, či chodník zostane čistý alebo posiaty psími hovienkami. A tak predstieram, že si obzerám výklad a ľavým okom monitorujem chodník. My ženy to už tak vieme. Kožuch sa poobzerá okolo seba, vykročí aj so psom a päť psích hovienok zostáva.

Vlastne, ani neviem, či sa pár dní pred Štedrým dňom patrí hovoriť o takýchto veciach. Dnes je najkratším dňom roka, spája sa s ním veľa tradícií, napríklad  veštenie z bravčových kostí. Podľa tradície viacero dievčat položilo na zem asi rovnako veľké bravčové kosti. Potom dievčatá zavolali psa. Nuž a podľa toho, ktorej kosť pes uchytil ako prvú, hneď vedeli, ktorá sa prvá vydá. Nuž, teraz som trochu zaskočená: čo ak tých dievčat nemá byť viac, ale stačí iba jedno – upresnime: jedna postaršia dáma v kožúšku by mohla stačiť. S tými kosťami a psom to bude iba trošku, trošičku ináč – pes by bol, a namiesto kostí už spomínaný psí pozdrav. A ktorý z piatich kúskov dáma zoberie do vrecúška… no, akosi som to domrvila. Radšej nechajme dámu elegantne odkráčať po Francisciho ulici a verme, že tradície zostanú tradíciami a ulice ulicami aj v prípadoch, že sa po nich prechádzajú psíky.

 

 

  1. december 2016 Kniha ako odpad?

 

Priateľka, ktorá predáva knihy, mi nedávno povedala, že podľa nového zákona o odpadoch patrí k výrobcom odpadu. Myslela som si, že jej z tých kníh asi preplo, ale viem, že je to seriózna žena. Začala som pátrať vo vodách, ktoré tak veľmi nesledujem, aj keď doma poctivo separujem. Pátrala som, aj som vypátrala: naozaj existuje zákon o odpade, ktorého zmeny platia od 1. júla tohto roku. Dôsledkom týchto zmien je výrazné zvýšenie poplatkov výrobcov za obaly a neobalové výrobky. Vidím, ako krčíte čelo od úsilia zistiť, ako sa tento zákon dotýka kníhkupcov. Dotýka veru! Zákonu o odpadoch podlieha totiž okrem obalov aj neobalový výrobok, ku ktorému sa radí výrobok polygrafický, teda aj kniha. Nuž a výrobca neobalového výrobku, hovorme už rovno o knihe, je napríklad aj osoba, ktorá uvádza knihu na trh. Rozosmiala ma veta, že výrobca obalov, teda kníhkupec, musí: Plniť informačnú povinnosť vo vzťahu ku konečným používateľom. To mi ako zákazníkovi oznámi, že mi predal 500 gramov odpadu? Kníhkupec musí byť dokonca zaregistrovaný v Registri výrobcov neobalových výrobkov a musí oznamovať zmeny registrovaných údajov ďalšej spoločnosti. Nahlasovať množstvá odpadu (asi v kilogramoch), platiť poplatky a… radšej už skončím, lebo táto moja dnešná glosa vyzerá ako predčasný príspevok k silvestrovskému programu. Nuž ale nie je. Možno by som mala mlčať ako ryba, lebo veď kto napísal knihu, ktorú moja priateľka predáva? Nuž ja. Ja som vlastne najväčší výrobca odpadu. A spolu so mnou ďalší tvorcovia literatúry. Tento zákon degradoval držiteľov Nobelových cien za literatúru za obyčajných výrobcov. Slovo odpad už radšej nepoužijem. Možno právnici sformulujú novelu zákona, ktorá predsa len prehodnotí túto absurditu. Lebo ak nie, čestné slovo, že prestanem separovať odpad! Oddnes ho budem už iba vyrábať.

 

 

  1. január 2017 Žičlivosť a závisť

 

V zbierke trestov, ktorú zostavili na území Veľkej Moravy v deviatom storočí pre potreby arcibiskupa Metoda, sa píše, že „ak niekto prvý deň januára ide na koledu, ako prv činili pohani, tri roky nech sa kajá o chlebe a o vode…“ Tak to teda dnes, 4. januára, s tým mojím prianím celkom dobre vyšlo, lebo tri roky byť o chlebe a vode by možno bolo pre líniu prospešné, ale pre človeka nie.

A tak by som vám chcela, milí poslucháči, zaželať, aby ste boli po celý rok zdraví a spokojní sami so sebou. Aby ste nikdy nemuseli podliezať latku, aby ste sa tešili z radosti svojich najbližších, aby ste boli žičliví ako tí traja králi, ktorých si o pár dní pripomenieme. Aby ste boli žičliví a nie závistliví. Lebo závisť je rodná sestra žičlivosti a je medzi nami poriadne dlho. V knihe veršov Na zlobu dňa od Janka Jesenského existuje jedna básnička, ktorá má viac rokov ako ja. A tú by som vám chcela pripomenúť. Vraví sa v nej, že Boh sa raz spýtal Slováka, čo by chcel. Nuž a ten si tak domácky, po slovensky, zaprial:

Prosím Tvoju veľkomožnosť božiu,
ja mám doma iba jednu kozu.
Ale dve má sused Ďuro Chvoj.
Nech mu jedna skape, bože môj!

Mravné ponaučenie:

Chudobní sme, ale povráva sa:
Veľmi bohatá je závisť naša.

A tak nám všetkým, milí poslucháči, na záver prajem, aby spomedzi nás vymizla závisť a namiesto nej sa medzi nami usadila hrdosť na úspechy svoje, aj svojho suseda. Keď budeme mať tri kozy, nech si tie dve má!

 

 

  1. január 2017 Milan Rúfus

 

Vari ani nie je možné, že dnes uplynulo už osem rokov od odchodu Milana Rúfusa! Až takto sa čas s nami hrá? Veď len nedávno som bola stredoškoláčka, ktorá si kúpila za svoje prvé zarobené peniaze Rúfusove Zvony.

Útla knižočka s Laluhovými ilustráciami – a pritom aká veľká svojím obsahom!

Do koša chytáš, z koša vytečie, / bláznivý rybár, múdry človeče… Táto veta z básne Človek ma fascinovala. Koľkokrát som sa k nej vracala! Odkrývala som to jadierko, ktoré som cítila blízko svojej duše, odstraňovala vrstvičku poznania za vrstvičkou. Vlastne až teraz, po päťdesiatich rokoch existencie tejto básne viem, čo chcel  Majstro povedať. Lebo odpoveď mi dali až roky a všetko prežité. Prvé tušenia boli opojné, ale nemali šancu vkročiť do básne tak, ako sa to dá dnes. Áno, sme blázniví rybári, keď načierame košom a vieme, že z neho vytečie. Že si nič materiálneho nevezmeme so sebou, že našim deťom a vnukom po nás zostanú naše myšlienky. Keď učím o Milanovi Rúfusovi, vždy študentom pripomeniem jeho dcéru Zuzanku, ktorá zostala veľkým dieťaťom. Hovorím im, ako sme sa z okna fakulty dívali na nábrežie Dunaja na dve postavy: na nášho obľúbeného básnika, ktorý s láskou držal za ruku svoju veľkú Zuzanku a prechádzal sa s ňou. Zostal v nás teda aj takto: ľudsky. Preto to vždy spomínam, aby si mladí uvedomili, aká je to sila, keď sa spojí slovo so skutkom, keď je pravdivé, podložené láskou a priamosťou. Je veľa krásnej poézie, ktorá niekedy zacingá falošne, ale iba tým, ktorí poznajú básnika osobne. Rúfusove básne sú jeho životom podopreté – sú tiché, a pritom vyzváňajú ako zvon:

Položiť na stôl presné ako chlieb / alebo voda. Alebo / medzi dva prsty soli. To je báseň…. Až budú pstruhy tiahnuť Jordánom, / nekúpiť prút a vedieť, že sa rieka / neskladá z rýb…

 

 

  1. január 2017 Humor – soľ života

 

     Často chodievam po besedách so svojimi čitateľmi. Sú to väčšinou deti, celé vytešené, že vidia živú spisovateľku. Rady sa pýtajú na to, ako som prežívala detstvo, lebo predsa len, je to pre nich dosť ťažké predstaviť si, že aj ja som bola kedysi v dobe ľadovej v ich veku. A ja spomínam na to, ako sme sa vonku preháňali deň čo deň, až kým nezapadlo slnko, ako sme čítali, chodili do rôznych krúžkov a pod.

Až teraz, keď si listujem v kalendári výročí a zisťujem, že dnes uplynulo 125 rokov od narodenia Olivera Hardyho, si uvedomujem, že vlastne som nikdy nehovorila o tom, ako sme húfne chodili na čierno-biele nemé filmy. Nie preto, žeby zvukové filmy a dokonca farebné ešte neboli. Boli. Nuž ale tá krása vidieť Friga s kamennou tvárou, ako sa vykláňa z okienka lokomotívy! Až sa nám tajil dych nad Haroldom Lloydom balansujúcim nad obrovskými hodinami, pod ktorými žila rušná ulica! Alebo sledovať Chaplina, ako uniká obrovskému prenasledovateľovi, ktorému pred chvíľočkou zvádzal ženu! Držíme palce tej drobnej postavičke s legendárnou paličkou a neposlušnými kučerami. Ale úplný vrchol bola zohratá dvojica dvoch protikladných komikov – Laurela a Hardyho. Tenučký a neurotický Laurel a dominantný Hardy. Obaja v čiernych klobúkoch, obaja s fúzikmi, ktoré sa neskôr preslávili podstatne negatívnejšie. Veční smoliari, ktorých obecenstvo milovalo. Videlo sa v nich, keď utekali pred stovkou policajtov, smialo sa, keď mohutný Oliver každú chvíľku klepol Laurela po prstoch a ten sa komicky rozfňukal. V skutočnosti to bolo naopak – Laurel bol ten, kto poťahoval nitky, on začínal vo filme ako režisér. Laurel a Hardy nakrútili spolu viac ako sto krátkych a celovečerných filmov.

Dnes už nemáme Laurela a Hardyho. Dnes sa smejeme so svojimi vnukmi na Patovi a Matovi. Humor, soľ života, sa storočiami nemení, a to je dobre. Každý má predsa nárok na krajec posoleného chlebíka.

 

 

  1. január 2017 Masť či sadlo?

 

Náš pes je vyberavá papuľka. Ocení, keď mu granulky pokvapkáme troškou rozpustenej bravčovej masti. A pretože sa nám masť minula, kúpila som nové balenie. Nebudem spomínať nič konkrétne, ani výrobcu ani obchod, v ktorom som masť kúpila. No spomenúť, že masť bola žltohnedá a stuchnutá vari môžem. Bola som v rozpakoch, keď som sa dívala na otvorenú vaničku s masťou. Z jednej strany Bravčová masť, z druhej strany Vepřové sádlo. Ani dvojjazyčnosť nezachránila druhotriedny výrobok. A tak sa manžel vybral nepodarenú masť reklamovať. Keď sa vrátil, reprodukoval mi rozhovor s pani vedúcou.

– Povedala mi, že to tak má byť, lebo to nie je masť, ale sadlo! – krútil hlavou a spýtal sa, či naozaj vyzerá na človeka, ktorému možno takúto vec zavesiť na nos. Vrátil sa do predajne a povedal, že výrobok zanesie na hygienu. Napokon dostal naspäť peniaze. Vrátil sa z tejto skúsenosti dosť znechutený.

A ja, človek od pera, rozmýšľam nad rozdielom českého slova „sádlo“ a slovenského sadla. Lebo to, ako vieme, je brušný tuk, akýsi menejcenný brat hrdej bravčovej masti, ktorú bratia Česi označujú ako vepřové sádlo. Rozmýšľam, prečo vedúca poctivú masť degradovala na sadlo? Nevie, aký rozdiel je medzi masťou a sadlom? To by bolo mrzuté. Poriadny obchodník by sa tak nesekol. A potom prichádzam na to, že vedúca je vlastne ženou na svojom mieste: zmätočnou informáciou sa snaží brániť česť výrobcu a majiteľovi obchodu zbytočne nevytiahnuť eurá z vrecka. Plní funkciu obranného valu okolo hradu. Aby nebodaj cez vodnú priekopu nepreplával žiaden nepriateľ. Ale zákazník by dnes už nemal byť nepriateľom. Nuž – sme v dvadsiatom prvom storočí a myslenie zostalo v dvadsiatom. Poniektorí by sme mali túto vzdialenosť rýchlo dobehnúť.

 

 

  1. február 2017 Lupa

 

Niektoré knihy majú neuveriteľne malé písmenká. Šetrí sa všade, a tak teda aj na zraku čitateľov. Nuž – v jeden zimný deň, veď kedy najlepšie čítať ako v zime – som sa vybrala kúpiť si lupu na čítanie. Takú špeciálnu, obdĺžnikovú, ktorá sa kladie na stránku knihy a robí svojmu čitateľovi radosť. Moja odysea sa začala v jednej z optík nášho mesta, pokračovala po všetkých papiernictvách a obchodoch, kde by ešte lupu mohli mať, a skončila sa v druhej optike. Tam som konečne bola úspešná. Nemajú síce, ale objednajú.

Ako som tak chodila po našom meste, napadlo mi, že nielen čitateľ poriadne nevidí na písmenká. Išla som totiž okolo nákupného centra, ktoré vzniklo v našom meste ako prvé. A zrazu som silno precítila chvíľku, keď som sa na mieste, kde teraz nákupné centrum stojí, hrávala so svojimi deťmi. Lebo tu bol predtým park a obrovské stromy. Dnes z nákupného centra zostala len polovica, v druhej sa zabýval obchod, ktorých je všade najviac – oblečenie, obuv a čačky. Tak smutno mi zostalo z toho, že si mesto dosť necitlivo zlikvidovalo časť parku. Viem, vtedy v našom meste nebol žiaden hypermarket, a tak sa išlo strmo cez prekážky, aby sme aj my už konečne ten maxiobchod pod jednou strechou už mali. Potom sme ich zrazu mali päť a dnes máme celé nákupné centrá.

Namiesto synagógy máme potraviny, namiesto krásnych budov v uličkách vedúcich k námestiu, ktoré mali dušu, stoja paneláky. Trošku mi to pripomína rozprávku Ako starček menil, až vymenil.

A tak dejiny kráčali naším mestom bez akýchkoľvek okuliarov, tobôž lupy. Ja si v krajnom prípade objednám lupu z internetu. No kde si ju objedná naše mesto, to netuším. Taký internetový portál ešte nevymysleli.

 

 

  1. februára 2017 Bozky okolo nás

 

Ani neviem, čo mi to napadlo hovoriť dnes o bozkoch. Asi preto, lebo už dávnejšie si všímam, ako zvláštne sa bozkávajú v televízii celebrity. Je to zaujímavý pohľad. Celebrity sa srdečne objímu a idú sa bozkať na líce. A teraz by to chcelo spomaliť. Tvár celebrity sa blíži k lícu druhej celebrity a ústa sa vykrivujú von! Čo najďalej od tváre drahej priateľky. Všimla som si, že sa to stalo takmer pravidlom. Darmo človek predstiera, bozk ho prezradí.

Prvý bozkový klamár bol Judáš. Kto by dnes už nepoznal judášsky bozk? Nuž a takýchto bozkov, tváriacich sa úplne ináč, len nie judášsky, je okolo nás fúra.

Našťastie sú aj bozky úprimné: od vnúčat a detí. Niet vari krajšieho pocitu, keď vám malý človiečik povie: Babina, ľúbim ťa. Človek by za ten detský božtek išiel aj na kraj sveta, ako sa hovorí.

Napokon máme aj bozky liečivé – vedkyňa z jednej texaskej univerzity tvrdí, že bozk môže dokonca pôsobiť ako droga ovplyvňujúca hormóny v našom tele.

Bozkávanie nás zbavuje stresu a vďaka endorfínom zmierňuje bolesť. Tá dobrá žena dokonca tvrdí, že bozky zlepšujú imunitný systém a predlžujú život až o päť rokov. A teraz zvýšte pozornosť: bozkávanie nielen okysličuje organizmus, ale prospieva vašej postave! Podporuje metabolizmus! Viete, koľko svalov musí na vašej tvári pracovať? Ja viem: tridsaťosem! Pokožka sa bozkávaním prekrví a starne pomalšie. Stavím sa, že ma teraz znenávideli všetky firmy živiace sa úžasnými preparátmi, po ktorých idú kilá zázračne dolu, pričom netreba cvičiť ani hladovať, iba popíjať akúsi dobrotu a za mesiac máte tridsať kíl dolu. Vyzeráte sviežo, štíhlo. Doteraz som nezistila, kam sa na tých reklamných fotkách podeje ovisnutá koža. Verme tomu, že sa vstrebe, aby sme nenaštvali reklamné firmy. No prosím – a že prečo som začala hovoriť o bozkoch! Lebo onedlho bude jar a so zimnými kilami treba zúčtovať…

 

 

  1. 2. 2017 Úcta a ľahostajnosť

 

Chcela by som dnes hovoriť o úcte. Aby sme nezabudli, že také slovo, pred pár rokmi dosť frekventované, ešte existuje. Kedysi sa dokonca muži zdravili slovami „moja úcta“ a zdvihli klobúk. Slovník vraví, že úcta je uznanie vážnosti, autority niekoho, že poznáme úctu patričnú, hlbokú, zbožnú. Slovník ešte spomína úctu k rodičom, učiteľom, predstaveným.

Slovná zásoba sa v jazyku mení najrýchlejšie. Bojím sa, aby slovo „úcta“ úplne nevymizlo, nuž preto ho spomínam. Lebo možno hovoriť o úcte k učiteľovi, ktorý napomenie žiaka a ten sa obráti k triede so slovami: Neviete náhodou, čo rieši? Možno hovoriť o úcte k človeku vtedy, keď starký s paličkou stojí v autobuse a mladík so slúchadlami na ušiach hľadí von oknom odstrihnutý od situácie? Možno hovoriť o úcte, keď sa vám na ulici nevystúpia alebo vám nepridržia dvere, hoci máte obe ruky plné? Ťažko. Úctu dnes nahrádza obdiv k celebritám. Nezdá sa vám, že slová v slovníku si žijú svojím vlastným životom? Podľa akýchsi zvláštnych pravidiel? Ako keby sa niektoré z nich strácali a iné košateli – napríklad slovo “ľahostajnosť“. Už Dante posadil do pekla ľahostajných. Dokonca máme v slovenčine taký alibistický frazeologizmus: „Čo ťa nepáli, nehas.“

Keď si moja mama našla na dôchodku brigádu, lebo sa nudila, predávala v módnom butiku. Raz akýsi zlodej schytil drahé šaty a vybehol s nimi na ulicu. Moja mama mohla byť ľahostajná, veď to nešlo z jej vrecka, ale to by nebola moja mama. Vybehla z obchodu a naháňala zlodeja, kým mu šaty nevydrapila z rúk. To je úcta k zamestnávateľovi a úcta k poriadku. Často si na túto príhodu spomeniem, keď vidím, ako úcta mizne a ľahostajnosť kraľuje. Mali by sme čosi s tými slovníkmi robiť…

 

 

  1. február 2017 Spomienka na veľkého človeka

 

Pred 20 rokmi, 22. februára 1997,  zomrel Miloslav Okál, slovenský klasický filológ a prekladateľ antickej humanistickej literatúry. Toľko stručná zmienka na internete. Moja spomienka na veľkého prekladateľa z antiky a zároveň vysokoškolského pedagóga je trošku košatejšia: vidím jeho chudú vysokú postavu kráčať po chodbách katedry klasickej filológie na najvyššom pochodí Filozofickej fakulty, v ruke veľký zväzok kľúčov. Sako rozopnuté, pôsobí zvláštnym dojmom napoly bohéma, napoly vedca. Už som v jednej glose dávnejšie spomínala, ako nás starší študenti strašili profesorom Okálom. Ako si vraj pamätá tváre a nič neodpustí. A v takomto strachu pred velikánom sme boli aj vtedy, keď sa blížili štátnice. Skúšali dvaja profesori: Špaňár a Okál. Vari každý študent by bol vtedy dal poslednú korunu za to, aby sa nedostal do tej skupiny, ktorú mal skúšať prísny profesor Okál. Stáli sme netrpezlivo na chodbe, kým vyvesia zoznamy, kto kam patrí. Dostala som sa – akože ináč – k profesorovi Okálovi. Podlomili sa mi kolená. Napokon som vďaka svedomitej príprave zvládla aj ťažké grécke metrické systémy. Ako čerešničku na torte sa ma profesor Okál spýtal na obrázok, ktorý mal na stene. Našťastie mi príbeh o trójskom kňazovi Laokoónovi a jeho úbohých synoch bol známy. O tom, ako hodil oštep do boku dreveného koňa a bolo počuť zarinčanie nepriateľských zbraní. Ktože by už počúval akéhosi trójskeho kňaza? Drevený kôň bol darom, ktorý sa nekritizuje. Aj keď danajským… Profesor Okál mal radosť, že príbeh poznám, a ja si dnes veľakrát na dnes už nežijúceho profesora spomeniem, keď chytím do ruky jeho Iliadu a Odyseu. A keď vidím, na koľkých Laokóontov hádžucich svoje oštepy sa vyrúti morský had a vezme ich so sebou. Možno už viem, prečo mal profesor Okál na stene práve tento obrázok…

 

 

  1. marec 2016 Balíček čaju

 

Pamätáte sa na legendárnu pesničku Balíček karet? Ako mala pre vojaka každá karta svoj význam? No ja nedržím v ruke balíček kariet, ale balíček čaju. Aby som bola presná, krabičku čaju. Škatuľku nie, tá vo mne vzbudzuje iné asociácie. Napokon – jazykovedci už krabičku zobrali na milosť. Balenie čaju vyzerá dobre. Krásne farby, plno informácií… Som zvedavá, odkiaľ ten čaj pochádza. Najprv sa dozvedám, že je to aromatizovaný čierny čaj. Zlatými písmenami na zelenom podklade. V angličtine. Cítim sa poctená. Ďalšia informácia: balíček obsahuje 25 čajových vrecúšok. Obraciam krabičku a čítam ďalšie informácie: v deviatich jazykoch sa dozvedám kontakt na firmu, ktorá ten čaj balila. V každej krajine iná. Vzadu na krabičke je omračujúca informácia v angličtine: čajové vrecúško obsahuje čajovú esenciu. Po poľsky mi vysvetľujú, ako ju získavajú. Skúšam ďalšiu stranu krabičky: v siedmich jazykoch mi potvrdzujú, že je to na 98 percent naozaj čierny čaj. Pridávajú kontakt na akúsi webovú stránku a v angličtine mi oznamujú, ako na plantážach dbajú na životné prostredie. Dúfam, že na poslednej, bočnej, stránke krabičky, sa dozviem, odkiaľ ten čaj vlastne je. Zasa ma medzinárodne presviedčajú, že vo vrecúškach je čierny aromatizovaný čaj. Z tabuľky sa dozvedám, že vypitím dám do seba 17 kJ a 0,5 g bielkovín. Opäť sa dostávam k spôsobu prípravy, opäť zopakujú, že ide o 25 vrecúšok, predsa len – nová informácia: dvojgramových! A napokon sa dozviem, že čaj zabalili v novembri 2014 o 5 hodine, 12-ich minútach. Odkiaľ čaj pochádza, sa nedozviem. Zisťujem, že ten obal človeka elegantne uráža. Robí z neho polichoteného hlupáka. Podobný efekt ako pri rovnom banáne.

Čo mi to len pripomína? Čo mi to len pripomína…

 

 

  1. marec 2017                      Dôverčivosť

 

Chcela by som dnes hovoriť o dôverčivosti. Zdá sa mi totiž, že je to vlastnosť, ktorá akosi neletí. U detí je však dôležitá. Dieťa musí vedieť, že vy ste ten, komu možno veriť. Ten, komu možno prezradiť svoje tajomstvá. Starí rodičia sú najvhodnejšie objekty detskej dôverčivosti. Tým sa dajú prezradiť toľké veci! Napríklad škôlkarska láska. Alebo rozbitá lampa. Vyliate mlieko a vytlačená zubná pasta. No ja som ako prváčka bola dôverčivá viac, ako by sa patrilo. Boli päťdesiate roky, ktoré však mne, dieťaťu, pripadali neobyčajne krásne a tajomné. V tých časoch bolo spoločenskou povinnosťou vyobliekať v nedeľu celú rodinu do slávnostných šiat a ísť na prechádzku. A tak sa moji rodičia vybrali s nami na zmrzlinu. Pamätám sa, ako som na hrádzi pri Váhu zastala a pozerala som sa na bubliny neďaleko brehu.

Čo je to? – spýtala som sa. Môj tatino bol celkom solídny a slušný človek, ale vtedy sa v ňom ozvalo jeho šibalské ja a povedal mi: – To je veľryba.

Samozrejme, že tento objav som si nemohla nechať pre seba. V škole som celá šťastná (nikto o veľrybe ešte nevedel) oznámila učiteľke, že vo Váhu žije veľryba. Nechcela tomu veriť. Bránila som otcovu veľrybu a napokon som si o učiteľke pomyslela svoje.

Keď som doma oznámila, že ani učiteľka nevedela o tej veľrybe, tatino sa chytal za hlavu. Opatrne sondoval, či som učiteľke povedala, odkiaľ to viem. Chcela by som napísať, že som nebola hlúpe dieťa a že mi došlo, kde je sever, ale ja som tatinovi povedala pravdu: učiteľke som povedala, že mi to povedal on. Na otcov výraz nezabudnem. Pre istotu nechodil na rodičovské združenia ešte niekoľko rokov.

 

 

 

 

  1. marec 2017 Reč netopierov

 

Príroda ma nikdy neprestane udivovať. Vždy ma zaujímalo, ako sa dorozumievajú zvieratá. O tom, že sa to dá, nás presviedčajú opice a delfíny. Zvieratám rozumieme podľa postoja tela. Viem vždy presne, kedy je môj pes spokojný, kedy sa bojí, kedy je nahnevaný a kedy je jednoducho pažravý. Vtedy dokáže vystrúhať nevinný pohľad, oči má orosené a je doslova na zožratie. O žranie tu vlastne ide – o to jeho.

Reč zvierat vždy lákala ľudí, aj v ľudovej rozprávke je Svenči gazda, zvieracej reči vedomý. Nedávno som sa dočítala, že vedci identifikovali až 15 tisíc zvukov, ktoré vydávajú netopiere. Presnejšie kalone egyptské. Je všeobecne známe, že netopiere sa orientujú v priestore pomocou zvukov, ktoré sa odrážajú od okolitého prostredia. Táto ozvena ich vlastne naviguje pri pohybe. Vedci skúmali vyše dvadsať kaloňov dva a pol mesiaca. Pozorovali ich komunikáciu, aby prišli na to, ako vznikol ľudský jazyk. Zistili, že škriekanie a vrčanie nebolo samoúčelné, len tak do éteru! Objavili zaujímavý fakt: kalone komunikujú medzi sebou! Sú to akési hádky o základné priority: jedlo, miesto na spánok, párenie a drzý kaloň, ktorý sa zavesil príliš blízko a obmedzuje tak suseda. A čo ma prekvapilo ešte viac? Inými zvukmi komunikovali samčeky medzi sebou a inými, ak sa obracali na samičky. Nechcem byť zaujímavá, ale zdá sa mi, že okrem poznatkov, ako vznikol ľudský jazyk, vedci objavili aj iné: že pre člena živočíšnej ríše bez ohľadu na to, či je to zviera alebo človek, budú životnými prioritami stále tie isté veci: jedlo, pohodlný spánok, párenie a sloboda.

 

 

  1. marec 2017 Úteky

 

Viete, že niekedy sa dusná atmosféra vyrieši útekom? Viem, je to zvláštne, ale nám sa to kedysi stalo. Bol presne taký marcový deň ako dnes. Blížil sa seminár z latinčiny  a odborný asistent nám naháňal hrôzu. Pôsobil zachmúreno a neoblomne. Pred každým cvičením, ktoré sme mávali na Gondovej ulici v maličkej miestnosti s výhľadom na Dunaj, sme závideli ľuďom, ktorí sa prechádzali po nábreží. Do ľadového strachu, ktorý bol neúnosne dlhý, lebo asistent meškal, sa zrazu ozval hlas: – Ujdime. Mlčky sme sa pozreli na seba, bez slova sme sa zbalili a rýchlosťou blesku sme opustili cvičebňu. Sedemnásť šťastných ľudí. Zastavili sme sa až dolu, pred fakultou. Ako keď sa strelí do kŕdľa, tak sme sa rozpŕchli. Väčšina do Krymu, zvyšok do Tulipána a Narcisu. Až večer, v internátnom bezpečí, nás začali nahlodávať slová starších študentov: Žigo nie je zlý, kým mu neutečiete. Hádam ani nie je ťažké predstaviť si, ako sme vyzerali pred nasledujúcim seminárom. Krvi by sa nám nedorezal. A tu sa zasa ozve hlas ktoréhosi z nás: – A čo, keby sme aj dnes? A tak sa situácia opakuje. Tretí seminár sme mali na Šafárikovom námestí hore na druhom či treťom poschodí. – Zabije nás, – vraví ktosi. – Tak teda ujdime, – povie ktorýsi z nás a v nás nie je žiaden spätný motor! Ako zbavení rozumu sa napcháme do výťahu a hanebne utekáme z bojiska.

Prišiel deň ďalšieho seminára. V cvičebni je ticho ako pred popravou. Žiaden hlas sa už neozýva. Otvoria sa dvere, vstupuje odborný asistent Žigo a – nič… Ani slovko o našich útekoch. Naopak, náš Žigo je akýsi rozšafnejší a chápavejší. Zdá sa, že na ten útek čakal, aby si mohol vypiť kávu, ale čo. Dnes mi je to všetko jasné, ale vtedy sa mi často v noci snívalo, ako klesáme v plnom výťahu a na schodoch stojí Žigo a uprene sa na nás díva.

 

 

  1. marec 2017 Z kráľovnej fialka

 

Včera mali učitelia sviatok. Sama učím a celý život som sa pohybovala medzi stredoškolákmi. Spomínam si na svoje učiteľovanie v gymnáziu, kde som pôsobila vyše dvadsať rokov. Niektorí študenti si deň sviatku svojich mučiteľov pripomenuli a zapriali vyučujúcim všetko dobré, niektorí boli ešte akísi nedozretí a tento sviatok nepovažovali za zaujímavý. Vzdelávanie chápali vo svojom pubertálnom veku ako otravu a zbytočnosť. Ocenili ho až oveľa neskôr, keď už boli vysokoškoláci a dokázali vyselektovať, ktorý učiteľ naučil a ktorý bol slabý.

Aj ja si po rokoch spomínam na svoje skúsenosti s učiteľmi. Boli sme vtedy malí prváčikovia a čakalo nás vystúpenie pre verejnosť. Hrali sme akúsi hru z ríše kvetín. Mala som byť kvetinovou kráľovnou. Pocta, až sa mi z toho krútila hlava. Mama mi ušila biele kráľovské šaty. Nadýchané ako obláčik. Naučila som sa text, učiteľka ma pochválila a potom prišlo jedno z mojich prvých sklamaní z učiteľov: týždeň pred vystúpením mi pani učiteľka povedala, že budem fialka. Kráľovnú víl bude hrať moja spolužiačka, dcéra učiteľkinej kolegyne. A tak mi mama z krepového papiera vyrobila šaty pre fialku a ja som nechápala, čo sa vlastne stalo. O päť rokov neskôr som za prácu v škole dostala odmenu: zájazd do Rakúska. Išiel naň spolužiak, syn námestníka významnej továrne v našom meste. Dnes už viem to, čo som vtedy svojou malou detskou dušičkou nechápala. Moja viera v spravodlivosť a v učiteľa vtedy zakolísala, ale taký je život – možno ma len pripravoval na horšie straty. Napriek tomu všetkému som sa stala stredoškolskou učiteľkou, aby som bola úplne iná. Či sa mi to podarilo, vedia odpoveď moji bývalí študenti.

 

  1. apríl 2017 Nový liek    

                       

Vždy mi bolo a je ľúto tých, na ktorých sa ostatní zabávajú. Je úplne jedno, či sú to ľudia, ktorí iba sadli na lep, alebo ľudia, ktorí ani netušia, že sa na nich ostatní bavia. Takí prišli na svet, takých ich vyformovala spoločnosť. Cítim sa ponížená za nich a je mi trápne z tých perfektných, ktorí sa chichúňajú a upevňujú v presvedčení, že sú lepší. V skutočnosti sú oveľa horší. Ale čo sa mi zdá morálne hlboko pod latkou priemeru, to sú televízne relácie, v ktorých vám medovým hlasom oznámia, koľko stál outfit známej celebrity, koľko kabelka, koľko hodinky – a sú to cifry, ktoré si poniektorí ani nevedia predstaviť. A znovu mám zvieravý pocit pri žalúdku, lebo viem, že sú rodiny, ktoré prevrátia v ruke každý cent. Rodiny, v ktorých sú ťažko choré deti a peniaze idú na ich starostlivosť. Rodiny, kde nie je prvoradou záležitosťou značková kabelka.

V jednej takej relácii pred mnohými rokmi zosmiešnili človeka, ktorý prišiel k zubárovi, aby mu urobil nové zuby. Prišiel deň D. Šťastný pacient si sadol do zubárskeho kresla a nevedel sa dočkať nového chrupu. Lekár mu zuby nasadil, ale chýbal každý druhý. Keď sa ohúrený muž, ktorého nový chrup vyzeral ako nepodarená štrbavá kukurica, na seba pozrel, dostalo sa mu takéhoto vysvetlenia: šetríme! Bolo mi toho úbožiaka ľúto, hoci som vedela, že o chvíľu sa dozvie pravdu a šťastný odíde od zubára s novým bielučkým chrupom.

Vedci vraj nedávno vymysleli liek, ktorý dokáže stimulovať kmeňové bunky v dreni zuba, takže vznikne nová zubovina a zub tak sám dorastie. Zatiaľ ho skúšajú na myšiach. Verím, že raz vynájdu aj liek, ktorý dokáže stimulovať tú časť mozgu, ktorá nám zakrpatela. Liek, ktorý v nás dokáže stimulovať človeka.

 

 

 

  1. apríl 2017 Celý svět připil vám rudým vínem

 

Mala som osem rokov, bolo 12. apríla 1961 a v kuchyni vyhrával rozhlas po drôte. Dnes už poslucháči, najmä tí mladší, nevedia, čo to je. Vysvetlím: Bola to drevená skrinka, z ktorej sa šírila hudba a hovorené slovo celý deň. Človek nemusel prepínať kanály, lebo ďalší kanál jednoducho nebol. Bol len ten jeden. Takže k tej kuchyni: stála som pod poličkou s rozhlasom po drôte a spievala pieseň, ktorá obletela domácnosti v celom Československu: Dobrý den, majore Gagarine, tak jsme se konečně dočkali… Pieseň odvysielali v deň, keď Gagarin ako prvý človek vzlietol do vesmíru, obletel Zem a o hodinu a trištvrte pristál. Text údajne napísal za dve hodiny rozhlasový redaktor Pavel Pác, hudbu zložil trubkár Jaromír Hnilička a pieseň naspieval a odvysielal v ostravskom štúdiu českého rozhlasu Gustav Brom so svojím orchestrom. Rýchlovka – ale aká úspešná! To, že ju neskoršie spolitizovali, teraz nie je podstatné. Ešte v ten deň som vedela spievať celú pieseň a pamätám si ju doteraz. Z dnešného pohľadu ma zaujala rýchlosť vzniku piesne. Spontánnosť! Muzikanti vraj frflali, že nebudú hrať spolitizované piesne, tak im Brom povedal, aby si zložili vlastnú. Tak zložili.

Spievala som „ celý svět připil vám rudým vínem, lidé vám zezdola mávali!“ a pritom som vykukovala von oknom. Predstavovala som si, že možno práve tadiaľ letel, rovno nad naším domom. Intenzívne som prežívala prvý let do vesmíru a veľmi som bola na toho Gagarina hrdá. Jurij Alexejevič Gagarin vyletel so svojím Vostokom 1 do neznáma pred 56 rokmi a očaril svet. O pár rokov nato pri cvičnom lete tragicky zahynul. Vtedy len 34-ročný, zostali po ňom dve dcérky. Nech si kto chce čo chce hovorí, dnes si naňho pripijem červeným vínom.

 

 

  1. apríl 2017 Simpsonovci

 

Viete, že po prvý raz sa na obrazovkách televízorov objavili Simpsonovci presne pred tridsiatimi rokmi? Najprv ako dvojminútová záležitosť, z ktorej neskôr vzniklo takmer 50 pokračovaní. Dnes majú Simpsonovci vyše 400 epizód!

A znovu musím, tak ako v minulej glose, pripomenúť, že veľké diela vznikajú z náhlej inšpirácie v rekordnom čase. Tvorca tejto žltej rodinky Matt Groening vymyslel základnú líniu Simpsonovcov za 15 minút – v čakárni producenta, ktorému plánoval pôvodne odovzdať niečo úplne iné. Pravdepodobne to bolo pätnásť najkvalitnejších tvorivých minút v Groeningovom živote. Do jednotlivých postáv vraj vložil aj svojich rodinných príslušníkov – do postavy Marge svoju matku, seriálovým sestrám Líze a Meggie ponechal skutočné mená svojich sestier a do postavy Barta vložil dokonca sám seba. Dej sa odohráva v Springfielde, lebo podľa autora seriálu je Springfield najčastejším menom miest a dedín v Spojených štátoch amerických. Simpsonovci majú aj svoju vlastnú hviezdu na Hollywoodskom chodníku slávy a kreslená postavička Barta bola časopisom Time zaradená do rebríčka 50 najvplyvnejších osobností v zábavnom priemysle.

Ako vidíte, o Matovi Groeningovi toho vieme dosť aj u nás na Slovensku. No vieme toľko aj o našom karikaturistovi, ktorý stál pri zrode prvého animovaného slovenského filmu? Autorovi takých postavičiek ako Zbojník Jurko, Puf a Muf, Janko Hraško a mnohých iných? Myslím tým Viktora Kubala, karikaturistu svetového formátu – jeho kreslené filmy získali množstvo zahraničných ocenení. Pred dvadsiatimi rokmi, 24. apríla 1997, od nás odišiel do umeleckého neba.

 

 

  1. 4. 2017 Človek a jeho záujmy

 

Na jeseň som sa zastavila v Trenčíne a ako správna lokálpatriotka som si bola už neviem po koľký raz pozrieť nápis na trenčianskej skale, ktorý hovorí o tom, že v roku 179 tu prezimovali vojská Marca Antónia. Dnes si pripomíname jeho narodenie. Nie je síce okrúhle, uplynulo odvtedy 1896 rokov. No nie je dôležité, koľko rokov ubehlo od momentu, keď slávny cisár prišiel na svet, ale dôležité je to, čo po sebe zanechal. Držím v ruke knihu jeho myšlienok a čítam: Čo má teda vôbec cenu? Vari pochvalný potlesk? Nie. Teda ani oslavný jasot, lebo chválospevy davu nie sú nič iné ako „potlesk“ jazykov. Zriekol si sa teda aj tej trošky slávy; nuž čo ti ostáva cenné? Myslím, že toto: rozvíjať alebo aj utlmovať vlastnú činnosť podľa svojho prirodzeného určenia… Toto má na mysli aj vinohradník, ktorý ošetruje vinič, cvičiteľ koní i chovateľ psov. Výchova a výučba mládeže tiež smerujú práve k tomuto cieľu. Vidno, že už starí Rimania vedeli, že človek má rozvíjať to, čo mu najlepšie ide. Vtedy je najšťastnejší. Mnohí ľudia ani v neskoršom veku nevedia, čo by najradšej robili. Sú však šťastlivci, ktorým sa stal ich koníček prácou. Mnohí mladí ľudia v prvých ročníkoch stredných škôl netušia, ktorý smerom sa zvrtnú. No mala som aj študenta, ktorý už od prvého ročníka vedel, že raz bude lekárom. Išiel za svojím snom ako kopov sledujúci stopu. Ani smola na prijímacích skúškach, keď si o riadok posunul odpoveďový hárok, ho od jeho túžby neodradila.

Častokrát rozmýšľam, čím budú raz moji vnuci. Keď som sa ich na to pýtala, starší vnuk mi hovorí: Babina, keď ja raz vyrastiem, prídem bývať do vášho mesta a vyzbieram tu všetky smeti. To bude moja práca. Chlapec v tom má jasno. Len my dospelí občas žijeme v sivej hmle.

 

 

 

  1. máj 2017 Zmysel pre spravodlivosť

 

Sedela som so svojimi vnukmi v cukrárni a sledovala som ich dialóg. Hoci majú od piatich do ôsmich rokov, uvedomila som si, aký majú zmysel pre spravodlivosť. Rozprávali sa o tom, či môžu chlapci ubližovať dievčatám a naopak. Najmenší vnuk sa posťažoval, že ho v škôlke uhryzla Johana do ruky. Vnučka ostro vystúpila proti neprítomnej Johane a ja som v našej prváčke na chvíľočku uvidela budúcu právničku. Najstarší vnuk pripustil, že bol nepríjemný na spolužiačku, lebo mu pristúpila model lietadla a klamala, že vraj to lietadlo nezbadala, pričom si on všimol, že to lietadlo zbadala. Naši najmenší členovia rodiny už dobre vedia, čo je to spravodlivosť. Zamyslela som sa, kedy sa tento pocit vyformoval u mňa. Spomenula som si, ako som prvýkrát verejne vystupovala. Mala som štyri roky, kroj, mašle vo vlasoch, sedela som akejsi tete na  kolenách a spievala som odušu pre celú sálu akýchsi ľudí. Potom prišla na javisko ďalšia teta. Spýtala sa ma, kto ma naučil také pekné pesničky.

– Babka,- povedala som.

Áno, babka bola tá, ktorá si našla vždy čas a naučila ma piesne, ktoré už dnes ani nehrávajú: Keď ja budem veľká, bude zo mňa selka… alebo Keď som bol maličký pacholíček, potom o Andulke šafářovej, ktorá husičky nemá doma, či Sedí sokol na javori. Najmä o tom sokolovi sa chcem zmieniť. Nikto v sále ani len netušil, ako mi pukalo srdce, keď som vyťahovala tenkým hláskom: „prišiel k nemu starý jagár, ja ťa, sokol, zastreliť mám.“ A ešte len vtedy, keď sa sokolík bránil: „nestrieľaj ma, jagárečku, mám ja doma frajárečku…“.  Verila som, že sa poľovník zmiluje nad sokolíkom a daruje mu život. Ak by tejto viery nebolo, nespievala by som túto pieseň. Asi tu niekde sa formoval môj zmysel pre spravodlivosť.

Keď som išla s vnukmi z cukrárne domov, spievali sme si. Aby mohli aj oni raz spievať so svojimi najmenšími, keď budú raz dedkovia a babky.

 

 

  1. máj 2017 Pradávne umenie

 

Človek si tak nejako naivne myslí, že pokrok prišiel až s jeho príchodom na svet. Akí sme my ľudia egocentrickí! Naši predkovia zanechali po sebe výrazné stopy tisícky rokov pred nami: objavila som zmienku o najstarších kožených topánkach, ktoré sa našli kdesi v Arménsku. Nosil ich človek pred 5500 rokmi. Vtedy, keď pradávny kuchár starých Sumerov zaznačil do hlinenej tabuľky recept na výrobu piva. Ľudia dokázali vyrobiť dokonca protézu palca na nohe, ktorá úspešne fungovala akémusi Egypťanovi pred tritisíc rokmi. Z toho obdobia pochádza aj najstaršia zaznamenaná melódia na území dnešnej Sýrie. O dačo mladšia je minca z Efezu v dnešnom Turecku. A tu sa chcem pristaviť – najstaršia minca má 2700 rokov. Viete však, aké sú staré prvé umelecké výtvory? Napríklad sošky nahých ženských postáv? Z dejepisu si možno pamätáte, že Venuše objavené v rôznych európskych lokalitách majú až 40 tisíc rokov. Toľko, ako prvé hudobné nástroje: flauta zo supej kosti, ktorú našli v južnom Nemecku, alebo dodgeridoo (didžeridu), fúkací nástroj austrálskych domorodcov. Alebo Sixtínska kaplnka praveku – španielska jaskyňa Altamira s nádhernými farebnými obrázkami zvierat, či francúzska jaskyňa Lascoux, neďaleko ktorej našli archeológovia osídlenie kromaňonského človeka. Artefakty na skalách staré 18 000 rokov! Tieto objavy vo mne vzbudzujú príjemný pocit, že už pred tisíckami rokov človek cítil potrebu prejaviť sa umelecky – maľoval, hral na hudobnom nástroji. Robil čosi, bez čoho sa dá existovať, no životu by bolo akosi smutnejšie. Zároveň mi vŕta v hlave zákerná myšlienka: čo ak tou starovekou píšťalkou zvolávali ľudí do boja? My ľudia sa nezdáme, ale sme nevyspytateľní…

 

 

  1. máj 2017 Indiánsky hovorca

 

Kdesi som sa dočítala, že v Paname žije kmeň Kuna. Vraj keď tam náčelník máva prejav, jeho hovorca vysvetlí ľuďom, čo chcel jeho šéf vlastne povedať. Tento poznatok ma šokoval. Títo ľudia predbehli dobu, a pritom je to indiánsky kmeň, ktorý nemá viac obyvateľov ako naše krajské mesto. Títo Indiáni sa nazývajú Dule alebo Tule, čo znamená „ľudia“. Zasa nás predbehli – všetkým našli toho správneho spoločného menovateľa. Jednoducho – ľudia. Indiáni kmeňa Kuna sa živia rybolovom, pestujú kokosové orechy a kakaovníky, vyrábajú pestrofarebné látky pre svoje ženy a pre turistov – no a majú toho hovorcu, ako som už spomínala. Bez neho by bol náčelník pre svojich súkmeňovcov len nepochopená figúrka. Vlastne – v histórii bol vždy vedľa mocných človek, ktorý fungoval ako ich pravá ruka (ľaváci, prepáčte). V starom Ríme stál na slávnostnom voze za svojím vojvodcom otrok, ktorého povinnosťou bolo občas mu pošepkať do ucha slová „nezabudni, že si len človek.“ Aj poťahovači nitiek boli na tých najvyšších miestach – kardinál Richelieu by o tom vedel rozprávať! Dodajme však, že Richelieu bol Ľudovítovi XIII.-mu oddaný, presadzoval jeho slobodnú voľbu a kráľ mu veril. To len autor Troch mušketierov sa zahral na hovorcu svojej doby. Králi mali svojich šašov, ktorí si mohli vraj ako jediní dovoliť povedať svojmu vládcovi pravdu. Na šľachtických dvoroch boli mnohí kronikári starajúci sa o priaznivý obraz svojho vládcu alebo svojho národa pre nasledujúce pokolenia. Veď aj oni chceli žiť. Mnohí pre istotu zostali v anonymite.

Vráťme sa ale k Indiánom kmeňa Kuna. Majú dnes najlepšie fungujúcu autonómiu v Paname. Žeby to bolo tým hovorcom?

 

 

  1. máj 2017 Ján Stanislav

 

Je čas skúšok a ja som si spomenula na veľkého slavistu Jána Stanislava – v lete si pripomenieme 40. výročie jeho úmrtia. Na katedre slovenského jazyka bol už za svojho života legendou. Na jeho semináre zo slavistiky nemožno zabudnúť. Keď vchádzal do učebne, najprv sa objavila ruka zvierajúca aspoň tucet kníh a potom vstúpil pán profesor. Svoj príhovor začínal skoro vždy niektorým zo slovanských jazykov, neskôr prešiel na francúzštinu, so žiariacimi očami citoval grécke a latinské múdra, a my sme sa ani nehýbali, aby nás náhodou nevyvolal. Na seminároch slavistiky bol akýsi neformálny zasadací poriadok: v prvých laviciach sedeli latinčinári, potom francúzštinári, za nimi ruštinári a vzadu pri stene sa krčili telocvikári. Tým profesor Stanislav venoval občas pohľad pohŕdajúci všetkým, čo sa hlásilo k pohybu, a nie k vede. Chudáci telocvikári mi pripomínali samovrahov, ktorých hroby sa zvyčajne krčia pri múre cintorína. Pán profesor akosi samozrejme predpokladal, že všetci starosloviensky vieme už akosi od kolísky. Vo svojej veľkosti ťažko mohol odhadnúť našu malosť. Vôbec sme netušili, čo nás bude čakať na skúške. Boli sme v pozícii, že musíme jednoducho vedieť všetko! Horúčkovito sme študovali staroslovienske texty, reálie Veľkej Moravy, životopisy Konštantína a Metoda, každý z nás si vypracoval vlastnú metodiku. O skúškach u pána profesora Stanislava sa na katedre rozprávali hotové legendy: bolo známe, že jedného študenta vyhodil šestnásťkrát. Ďalej sa všeobecne vedelo, že dievčatá sa na skúšku nesmeli namaľovať a že je vhodné mať na sebe čierne alebo tmavé šaty a biely golierik. Raz skúšal z češtiny celý náš krúžok naraz. Vyhodil takmer všetkých, lebo mu pri skúšaní zazvonil telefón: ktosi mu volal o akúsi protekciu. Rozčúlený nám to oznámil. Nuž, ani hnevať sa na pána profesora nedalo. Tú skúšku neskôr všetci urobili. Dnes si ho vážim ako vedeckú kapacitu a ako človeka, ktorý bol nekompromisný k podrazom. Vniesol do tvrdej Bratislavy kus svojho Liptova.

 

 

 

 

  1. máj 2017 Internetový test

 

Náhodne som si urobila jeden z tých internetových testov zisťujúcich, ako človek ovláda angličtinu. Zaujímalo ma, ako v ňom dopadnem. Vraj ho urobia iba štyri percentá Američanov. Čakala som, že hádam po toľkých rokoch od maturity dám aspoň polovicu. Dopadla som dobre, zmestím sa do tých štyroch percent. Sú dve možnosti, myslím si, buď je test neuveriteľne ľahký alebo dávajú plný počet každému, aby pošteklili jeho ego. Jeden z účastníkov testu si to chcel preveriť a zámerne klikal zlé odpovede, či mu znovu vyjde plné skóre. Ale nie! Potvrdili mu, že robil chyby. Takže test musel byť pravdepodobne ľahký, lebo ja som sa serióznejšie venovala angličtine iba na strednej škole. Odvtedy som ju aktívne nevyužívala. Stačí mi občas si niečo na nete prečítať a kontext mi napovie. Keď nad tým rozmýšľam, viem, prečo mi test tak dobre dopadol. Kedysi sme sa totiž cudzí jazyk učili cez gramatiku. Boli sme pripravení čítať a nie hovoriť. Dnes je úplne iná tendencia vyučovania jazyka – primárna je komunikácia. Škoda, že vtedy nedávali až taký dôraz na komunikáciu. Aj tak však ďakujem svojmu profesorovi angličtiny, ktorý položil základ toho, že dnes sa necítim v angličtine úplne stratená. Aj keď to bol taký pokojný človek, neprenasledoval nás každú hodinu, na jeho výroky typu „pomalšie, pomalšie, odpovedáte ako opakovacia pištoľa“ si spomínam dodnes. Ako trieda sme boli rozdelení do dvoch skupín. Tú druhú učila angličtinárka ostrá ako sekera. Nekompromisná dračica. Mrzelo ma, že ma neučí ona, lebo by som vedela po anglicky lepšie. Ale teraz, podľa toho testu vidím, že aj náš angličtinár odviedol poriadny kus práce. A vôbec – nebola som čudná, že som si priala prísnejšieho učiteľa?

No prosím! A to som dnes chcela hovoriť o tom, že pred 116 rokmi spustili na vodu Titanic…

 

  1. júna 2017 Firma odborníkov

Niekedy prestávam rozumieť tomuto svetu. Naposledy sa mi to stalo nedávno. Natrafila som na ponuku firmy (menovať ju nebudem), ktorá ponúka desiatky svojich odborníkov s niekoľkoročnými skúsenosťami tým, ktorí sú zaneprázdnení, majú veľa školských povinností a ktorí jednoducho nič nestíhajú. Pre ktorých sú termíny strašidelné, ako firma chápavo dodáva vo svojom propagačnom materiáli. Či ide o prácu seminárnu, bakalársku, diplomovú, rigoróznu či dokonca dizertačnú, firma garantuje vypracovanie podkladov rýchlo, kvalitne, profesionálne a originálne. Aj cena je podľa firmy prijateľná: jedna strana diplomovej práce približne 10 eur, takže ak si dáme text aj pravopisne skontrolovať (neodporúčam, v propagačnom texte firmy sú pravopisné chyby, dokonca hrúbky), vyjde nás približne 50 stranová práca na 600 eur. Ak si priplatíte 70 %, podklady na diplomovku máte do 24 hodín! Trochu mi vyschýna v krku, keď si spomeniem na svoju diplomovú a neskôr na rigoróznu prácu! Koľko času, úsilia a prekážok som musela prekonať! A tu zrazu taká vymoženosť! Čakám, kedy sa ozve firma a osloví napríklad medikov, ktorí nestíhajú, že za nich absolvuje stáž na oddeleniach v nemocniciach. Len neviem, či by sa našiel pacient, ktorý by to riskol s medikom, ktorého povinnosti odsuplovala nejaká firma špecialistov. Neviete si to predstaviť, však? Ani ja. Prečo sa nám to potom zdá normálne v iných odvetviach? Prečo sa dnes toleruje fakt, že si netreba namáhať mozog? Potom sa nečudujme, že budeme stretávať odborníkov s titulmi, ktorí nám nebudú vedieť pomôcť. Ak si mozog nebudeme namáhať, možno sa nám po stáročiach scvrkne na veľkosť orecha. Môžeme si ním  zahrať akurát stolný tenis.

 

  1. júna 2017 Škola a život

 

Už len niekoľko dní a škola na dva mesiace prestane existovať. Oslobodzujúci pocit pre tisícky žiakov. Niektorí na ňu nadávajú, niektorí do nej chodia radi. Všetko to väzí v ľuďoch. Mnohí učitelia ani netušia, ako sa vryjú deťom do sŕdc. A potom školský systém! Neustále sa mení, strieda sa reforma za reformou. Aj nám kedysi vtĺkali do hláv dobové pravdy, ktoré boli v škole akceptované a doma sa na ne dívali úplne ináč. Jeden taký klišéovitý názor sa týkal aj môjho dedka.

Prežil mladosť vo Viedni. Ako sedemnásťročný sa počas prvej svetovej vojny zásluhou macochy nedobrovoľne ocitol v Trenčíne. Otca si už nikdy nevidel, hoci sa ten z ruského frontu do Viedne údajne vrátil. Dedkovi sa vrátiť domov spočiatku nedarilo, neskôr sa za železnú oponu už definitívne nedalo ísť. Z akejsi hrdosti či ľútosti môj dedko mesto svojej mladosti už nikdy nenavštívil. Nemal veľa kamarátov. Čudáka Kvida, s ktorým často na rohu ulice viedol po nemecky dlhé debaty o živote, a Turka – zmrzlinára, ktorý mi vždy vyčaril za šesťdesiat halierov obrovskú porciu zmrzliny. Pre neznalých: 60 halierov – to sú dva centy. Vedela som, že môj dedko hovorí po nemecky lepšie ako po slovensky. Keď som začala chodiť do školy, jedna z prvých informácií, ktorou škola „obohatila“ môj svet, bola tá, že všetci Nemci boli fašisti. Vedela som, že dedko hovorí po nemecky. Keď hovorí po nemecky, znamená, že je Nemec. Toľko mi hovorila detská sedemročná logika. A v škole predsa vraveli, že Nemec rovná sa fašista. A fašisti boli zlí! zablikala moja signálka. Ale môj dedko predsa nie je zlý! odblikala signálka naspäť. Hneď zahorúca som sa ho na to spýtala. Pamätám sa, že ma od hnevu takmer prizabil. Mala som v hlave zmätok. Odvtedy som si dávala doma pozor a o škole som nehovorila.

Nuž, aj takto sa dáva do súladu škola a život.

 

 

  1. jún 2017 Deň letného slnovratu

 

Dnešok je taký uponáhľaný, že nemáme čas zastaviť sa a poobzerať sa okolo seba. Ráno vyrážame z domu, deti cestou vyložíme pred školou, uháňame rýchlo do práce, popoludní deti zo školy vyzdvihneme, prípadne ich premiestnime do ZUŠ-iek, na krúžky a iné aktivity, urobíme nákup, zoberieme deti definitívne domov, tam pripravujeme večeru, robíme s deťmi domáce úlohy, uložíme potomstvo spať a zrútime sa do kresla, kde skleným pohľadom sledujeme televíziu, alebo sa rozložíme pred počítačom a niektorí z nás, čudáci, dokonca čítajú. Na druhý deň to isté v modrom, zelenom atď. Nuž povedzte, máme čas si všimnúť, že dnes, práve dnes, je deň letného slnovratu? Človek slniečku venuje pozornosť iba vtedy, keď nesvieti, ako by malo, keď sú hmly, prší, a keď praží, schováva sa pred ním.

Stačí však načrieť do histórie. Zistíme, že slávnosti letného slnovratu boli u Slovanov jednou z najvýznamnejších udalostí roka. Autori cestopisov nás už v desiatom storočí označovali ako uctievačov Slnka. Byzantský cestovateľ dokonca aj v 15. storočí tvrdil, že v Prahe len nedávno prestali uctievať slnko a oheň. Ľudia vtedy mali asi bližšie k prírode. Dnes ju vytláčame kdesi na okraj, pokrývame betónom čo sa dá, zvyšujeme teplotu miest, vzduch sa prehrieva. Zvaľujeme všetko alibisticky na Slnko, ale túto planétu si ničíme sami.

Skúsme sa dnes trošku zastaviť, máme na to celý dlhý letný večer. Uvedomiť si, aká je to krása, keď slnko zapadne za horizont a všetko sa kúpe v mäkkých farbách. Veď je to vlastne jediná istota v živote: slnko každý deň vyjde, každý deň zapadne. Čo s časom medzi východom a západom urobíme, je naša vec. Záleží len na nás, či to bude čas stratený alebo objavný.

 

 

 

 

 

  1. jún 2017 Deň rodičov

 

Včera bol deň rodičov. Je to určite psychologický moment, ale kým človeku žije aspoň jeden rodič, stále má pocit, že má ešte toho veľa pred sebou. Dieťa vníma svojho rodiča ako múdrejšieho, slovom  človeka, ktorý vždy vie, čo treba urobiť, ako čo zariadiť. Preto je niekedy zaujímavé vidieť rodiča alebo starého rodiča inou optikou. Keď som sa spýtala mamy, či sa jej ako mladej stal nejaký trapas, spomenula si na brigádu na leopoldovskej stanici. Pracovala v reštaurácii a tak ako jej predchodcovia, aj ona si prešla krstom: keď mala odniesť hosťovi čaj, odniesla. Až keď ju zavolal naspäť, zistila, že mu priniesla hrnček roztopenej husacej masti. Dobráci kolegovia, ktorí hrnčeky vymenili,  sa chichotali za dverami. Otec zasa spomínal na školské časy, keď ho matka v škole ospravedlnila a on zostal doma variť halušky. Prehŕňam sa v pamäti a vybavujú sa mi aj dedkove spomienky. Detstvo si užíval vo Viedni, bol denným návštevníkom kina a lákadiel v Prátri. Babkino detstvo nemalo toľko krás. Ale zatvorme spomienky na detská svojich rodičov a starých rodičov. Majme ich v mysli ako tých, ktorí nás poslali do života a my štafetu nesieme ďalej.

Veď sme rodičia a starí rodičia, aj my predstavujeme pre našich vnukov neochvejnú istotu, že ich má kto chrániť. Minule sa ma spýtal vnuk: Ale ty ešte nezomrieš, pravda? Ubezpečila som ho, aby sa nebál, že tu budem až do stovky. Že to bude riadna fuška, som mu už nepovedala. S mojou pomocou svojím druháckym rozumčekom vypočítal, že on bude mať potom o dva roky viac ako jeho ocino dnes. Rozveselilo ho to a celý deň bol šťastný a spokojný. Uvedomila som si, aké dôležité je pre dieťa cítiť v živote oporu. Hoci babinu, ktorá mu nedovolí všetko, ale ktorá vie, čo mu môže dovoliť. Aby vedelo, odkiaľ pokiaľ. Nemal by byť včerajší deň aj Dňom starých rodičov?

 

  1. september 2017 Mayflower a Massachusetts

 

V roku 1620, presne 6. septembra, vyplávala z Anglicka loď s krásnym menom: Mayflower. Májový kvet, alebo ak chcete, tak prozaickejšie: hloh jednosemenný. Ale zostaňme pri májovom kvete, je to poetickejší názov pre loď s osadníkmi, ktorí sa išli usadiť do nových končín, ďaleko od svojho pôvodného domova. Takmer sedemdesiat dní sa budúci Američania plavili, kým zakotvili pri brehoch dnešného štátu Massachusetts. A tu sa pristavím, lebo slovo „Massachusetts“ sme kedysi dávno prevaľovali na jazyku a s blaženým pocitom sme spievali Mám sto bielych vrán tam v Massachusetts. Text Paľa Hammela. A tak ako loď Mayflower s prvými osadníkmi išla dobyť nový svet, tak my sme, tínejdžeri v skupine AKORD, dobýjali srdcia našich spolužiakov piesňou o Massachusetts. Boli sme totiž školská hudobná skupina. Vtedy mi prvý raz učaroval mikrofón tak naozaj. Mali sme pár vystúpení, ale pretože sa zistilo, že naša učiteľka, šéfka AKORD-u, je trochu ináč sexuálne orientovaná, skupinu riaditeľ školy rozpustil. Nech som sa odvtedy ocitla pred desiatkami iných mikrofónov, na tento prvý, do ktorého som spievala tisíc brán dokorán na Massachusetts ti ponúkam v tuláckej torbe snov …, na tento svoj prvý mikrofón v živote budem spomínať stále. Uvažujem, či by pieseň o Massachusetts vznikla aj vtedy, keby sa loď Mayflower neodchýlila od kurzu a pristála by v ústí rieky Hudson River. Možno by Paľo Hammel zložil text inej piesne a spievali by sme  inú pesničku. O dobýjaní iných brán. Moje srdce vždy dobyje Alicka, priateľka, ktorá mi často prinesie takto na jeseň kôpor, ktorý milujem. Vďaka, Alicka, všetko najlepšie k dnešným meninám!

 

  1. september 2017 Mladosť a staroba

 

Starí ľudia si vraj myslia, že s nimi dobrý svet odchádza, a mladí zasa, že s nimi prichádza. Povedal akýsi múdry človek. No problém generácií nie je len súčasnou záležitosťou, už starí Rimania sa sťažovali na neúctivosť mladých a na ich voľné správanie. Mladí majú za chrbtom vietor, chcú pohnúť zemeguľou, len ešte nevedia, kde vziať páku, ktorou by si ju trošku na jednej strane podvihli. Starí by aj možno vedeli ako na to, ale síl je už poriedko. Rovnica, ktorou mávajú jedni aj druhí je jednoduchá: my sme tí múdri a vy si nevidíte na špičku nosa. Myslím si, že pri atribútoch múdryhlúpy vek nehrá žiadnu úlohu. Vôbec sa mi nezdá, že múdrosť prichádza šedinami. Kto bol hlupákom v mladosti, v starobe mu to väčšinou zostane. Čo ma však oveľa viac znepokojuje ako generačné spory, je strata úcty a pokory pred životom. Veľkohubosť, nadutosť a široké lakte ľudí bez ohľadu na vek. Ak sa vytratí ľudskosť a láskavosť, čo nám zostane? Ako keď hynú včely, taký mám z toho pocit.

Možno ani nemáme čas sa nad tým zamyslieť, teraz je ráno čosi pred pol siedmou, rodina otvára oči, matka je už väčšinou hore a kmitá ako strunka. Pripravuje deťom desiatu, kontroluje, či je všetko tak ako má byť, veď o polhodinku musia všetci vyraziť za svojimi povinnosťami. V tom raňajšom kolotoči často nieto času ani na kávu, tá príde na rad až v práci. Možno tu je ten pes zakopaný. V tom strese a zhone, ktorý nám nedovolí postáť. Hocikedy cez deň sa len tak zastaviť a dovoliť si luxus premýšľania. Dnes je Deň pozitívneho myslenia a Medzinárodný deň čokolády. Neurobíme s tým niečo?

Ja si dám horkú.

 

  1. september 2017 O podvádzaní

 

Často hodnotím rôzne typy literárnych súťaží – od regionálnych po celoslovenské. Všimla som si v posledných rokoch zaujímavý trend: čím ďalej tým viac som nútená niektoré texty prehnať cez počítač. Príliš sofistikovaná veta v básni či próze deväťročného dieťaťa svedčí totiž o dvoch veciach: rastie nám literárny génius alebo dieťa odpísalo text z internetu. Na jednej zo súťaží sa mi dokonca stalo, že chlapec, netušiac, že budem v porote, odpísal celý text svojho súťažného príspevku z mojej knižky. Žiaľ, tento odpisovací trend rastie. Keď som po jednom vyhodnotení radila súťažiacej, ktorá neodpísala báseň z internetu, že by radšej nemala rýmovať sloveso so slovesom, iba mykla plecom a povedala: „To mi tam aj tak napísala mama…“ Dala som mamičku pozdravovať a odkázala jej, že vyrobila rým, ktorý sa pokladá za slabý. Čo ma však šokovalo, bola úprimná veta dievčaťa, ktoré to takto bez škrupúľ povedalo. Považovalo to za normálne? Možno bolo iba pravdovravné. Potom som začala rozmýšľať nad tým, že ak sú texty odpísané zo zdrojov mimo internetu, alebo sú napísané rukou rodičov, ťažko odhadnem originalitu súťažného príspevku. Veď niečo podobné sa stalo aj v časoch pred takmer tridsiatimi rokmi – prestížnu celoslovenskú súťaž vyhral chlapec s básňou odpísanou z časopisu Včielka. S mojou básňou. Náhoda je slepá – prišla som na miesto vyhlásenia – a tam sa trepotala v jemnom vánku víťazná báseň na obrovskom plagáte. Myslela som si, že si ma organizátori ako neznámu začínajúcu autorku takto uctili. No neuctili.

Takže – nič nové pod slnkom. Klame sa ďalej. Trápi ma, že podvádzajú deti, často s výdatnou pomocou rodičov. Po čom túžia? Po sláve? Už sa vidia ako autori knihy? Netešte sa, podvádzači, najviac na knihe aj tak zarobí distribútor. Toto je vaša cesta.

 

 

  1. september 2017 Nepočujúci okolo nás

 

Tento týždeň je venovaný nepočujúcim na celom svete. Vyrastala som v štvrti, kde bývali stovky nepočujúcich. Za mostami, ako našu lokalitu v Trenčíne volali, bežne postávali skupinky ľudí a v absolútnom tichu sa rozprávali. Ruky sa im mihali ako zlaté rybky… bolo zvláštne ísť okolo skupiniek smejúcich sa žien a mužov. Vtedy som si uvedomila, že dokážu hovoriť aj smiať sa naraz. Isteže, hovoriť svojím spôsobom. Mali svoj spoločenský život, dokonca v šesťdesiatych rokoch boli majstrami Československa vo futbale nepočujúcich. Chodili sme podporovať hluchonemých futbalistov a kričali sme odušu, keď dali gól. Ani sme si neuvedomili, že náš krik nepočujú. Jedna z čiastočne nepočujúcich bola aj moja priateľka Eva. Rodičia a sestra nepočuli vôbec, ona so strojčekom. Celé detstvo až po odchod na strednú školu sme prerozprávali. O svojich plánoch a snoch, o živote. Veľa sme hovorili o knihách, Eva bola náruživou čitateľkou, moja krvná skupina. Hádam je to už iba nostalgia, ale zdá sa mi, že v časoch môjho detstva mali ľudia akosi bližšie k sebe. A možno nie, možno aj dnes sú ľudia, o ktorých nevieme, lebo ich v hluku reklám nepočuť. Myslím si, že vtedy spoločnosť napreduje, keď sa snažia ľudia mať k sebe bližšie. Rozoberali sme kedysi na strednej škole verše Jána Kostru, tie jeho legendárne: Každý deň stretnúť človeka, to stačí. Deň, v ktorom nestretneš ho, stratený je… Rozumeli sme tým veršom, ale nemali sme nažité. Až v zrelom veku človek vie, čo je to stretnúť človeka, ktorý vám pomôže, keď ste v koncoch. Človeka, ku ktorému je blízko, pričom nie je vaša rodina. Nuž, viem, že ma nepočujúci nemôžu dnes vnímať, no prajem im, aby stretli čo najviac ľudí.

Možno kvôli nim a  kamarátke Eve raz tieto glosy vydám knižne. Aby si v nich dnešnú glosu mohli prečítať, keď ju už nemôžu počuť.

 

 

  1. október 2017 Pre koho žijeme?

 

To, že sa svet mení, som si uvedomila prvý raz v lete, keď som kráčala po našom sídlisku a oproti mne išli štyria kosci. V hlave mi hneď naskočil film Kosenie Jastrabej lúky, ale akosi ináč. Títo štyria kosci niesli totiž na pleciach kosačky, nie kosy. Hovorím si, svet sa posunul. Len keby bolo jasné, ktorý smer posunu je ten správny. Nedávno som čítala knižku Procházka životem. Je to kniha rozhovorov medzi českou herečkou Zdenkou Procházkovou a mladou redaktorkou Pavlínou Kadlecovou. Medzi týmito ženami je 65 ročný vekový rozdiel. Nesmierne múdro napísaná knižka. Dáva jasnú odpoveď na to, ako sa menili priority generácií za posledné roky. Žasnem nad otvorenosťou týchto žien otvorene rozprávať o témach, ktoré sú pre všetkých ľudí nosnými témami života: láska, sex, peniaze, vzťahy, práca. Zaujala ma kapitolka, kde obe ženy hovoria o tetovaní – dnes takom módnom a vyhľadávanom. Zdenka Procházková vraví: „Když já byla mladá, tak nositelé tetování byli převážně námořníci, neznám nikoho, koho by vůbec napadlo se nechat tetovat, mezi vězně, kde to bylo zvykem, jsem se nedostala, ale v každém případě tenkrát to u normálních lidí byla výjimka, a když, tak se tetovalo vlastně jen mezi tou nejnižší vrstvou. Jak ovšem k tomu trendu v tetování došlo? Asi taky vzniklo v naší komerční společnosti z touhy po penězích.  To zřejmě dostal nějaký ten propuštěný vězeň nápad, že by se na tom dalo pěkně vydělat, lidi se chytají každé novoty, udělal k tomu patřičnou reklamu a už to jelo.“  A tak mi napadlo, že dnes takmer všetko stojí na tom jednoduchom princípe prepusteného väzňa – na túžbe prísť k peniazom. Už sa nenosí pokora, úcta a empatia. Nahradili ju konzumácia a užívanie si. Tak nejako okato, aby každý videl. Najlepšie aby to videl na sociálnych sieťach. Pre koho vlastne žijeme? Lebo pre seba to asi nebude…

 

  1. október 2017 Môj dedko a hríby

 

Včera bol deň starých rodičov a ja som si spomenula na svojho dedka, ktorý mal dve veľké vášne: hríby a klobásky. Okrem toho, že mi hríby rád kreslil do starého zošila, vášnivo rád na ne chodil. Pamätám sa na naše rodinné výlety vláčikom, motorkou – ako naši vraveli, na Mníchovu Lehotu. Vždy sme sa odtiaľ vracali s košíkmi plnými dubákov alebo  sme smrdeli od ohniska, lebo sme boli variť guláš. Varievali sme ho na lúke plnej lesných jahôd, cvrčkov a lúčnych kvetín. Na tú lúku hore nad lesným chodníkom nechodil vtedy nik. Doteraz mám pocit, že bola naša. Kukučky spievali len nám, mravce liezli po nohách, do kotlíka s gulášom spadol občas list, ale to je dobre, ozval sa vždy tatino. Dodá to gulášu ten pravý lesný šmrnc.

Raz sme sa z hríbov vracali domov. Neboli sme sami, vtedy sa v nedeľu nechodilo do hypermarketov, ale do prírody. V čakárni na vláčik bolo plno ľudí a dedko si chcel sadnúť. Rýchlo odhadol situáciu, strčil hlavu do dverí čakárne a zakričal:

– Už ide!

Dav sa vyhrnul na nástupište a dedko vošiel do prázdnej čakárne.

– A je to, – zasmial sa a pokojne si sadol. Medzi nami, bolo to drzé, ale môj dedko bol už taký. Myslím si, že aj tam hore to neraz urobil. Do takého neba, kde nerastú hríby, by náš dedko totiž nešiel.

Moja spomienka je dávna, veď sama som starou mamou. Nebyť Dňa starých rodičov by som si možno na dedka a jeho lásku k hríbom dnes nespomenula. Ozaj, viete, že v roku 1582 v Taliansku, Poľsku, Portugalsku a Španielsku 11. október neexistoval? Bolo to v dôsledku zavádzania Gregoriánskeho kalendára. Ako dobre, že sa nezavádza zasa nejaký nový kalendár! Dnešný deň na nás čaká v plnej kráse. Prežime ho čo najkrajšie!

 

  1. október 2017 Kam zmizla koža?

 

Nechcem hovoriť o tom, že naša nagymama by mala dnes 114 rokov, keby sa dožila. Naozaj nie. Ale chcela by som ju spomenúť, lebo mi vždy príde na myseľ v súvislosti s kožou. Ona bola totiž povestná tým, že kým kúpila topánky, poriadne si ich poprezerala. Ak sa stalo, že nemali koženú podrážku, ale iba gumovú, obuv nekúpila. Mala rada kvalitu. Jej kožené topánky prežili desaťročia a stále to bol poctivý nezničiteľný výrobok. Mne sa minule trojročné topánky rozpadli, hoci som si ich nekúpila do rakvy, ale na nosenie. Ako dobre, že sa naša nagymama dnešných čias nedožila. Kožené topánky predstavujú vysoký luxus, ktorý nám viditeľne odčerpá eurá z účtu. Prečo je koža taká drahá? Mäsa je dosť, malo by byť aj dosť kože. Ach, ja naivná osoba! Veď koža sa melie do párkov! To mi mohlo hneď napadnúť, že mäsa je tam poriedko, ale kože dosť. Česť párkom v pravom črievku, ktoré si uvaríte a ony tak jemne puknú v ústach a pustia si mäsovú šťavu. Kožové párky to nerobia. Uvaríte ich a ony zostanú mäkké a akési kašovité. Komu to neprekáža, nech si pochutná. Veď aj stroskotaní rybári na mori vraj boli v situácii, že si nakrájali z kožených čižiem pásy a tie žuly, aby zahnali pocit hladu. Možno ich aj zjedli, neviem. Netvrdím, že sa všetka koža presunula do párkov, ale zmizla napríklad aj zo športu. Kedysi sa to v komentároch športových redaktorov len tak hemžilo výrazmi: vsietil koženú rovno do vinkla a podobne. Dnes sa už futbalové lopty vyrábajú zo syntetickej kože, zo stopercentného polyuretánu. Hrá sa nimi aj v európskej lige majstrov. Zistila som si. A predsa som na niečo zabudla – kožené sedačky!

Takže koža je, priatelia!

Už len zariadiť, aby aj tá z párkov zmizla späť na topánky.

 

 

  1. október 2017 Aurel a horoskop

Dnes má meniny Aurel. Neverím horoskopom, ani charakteristikám krstných mien, dnes som však trochu zaváhala – objavila som totiž takúto charakteristiku tohto mena: Mužské meno Aurel má latinský pôvod a v preklade znamená „zlatý“, „zlatučký“. Nevie byť nikomu oporou a nemá silný charakter. Vždy je jemný, milý, ovládateľný a zneužívaný. Jeho povaha mu prekáža v snahách stať sa skutočným mužom. Chce dosiahnuť vysoký cieľ, ale nikdy sa mu to celkom nepodarí. Sklamania, nedôvera okolia v jeho schopnosti, jeho komplexy menejcennosti a podceňovanie samého seba sa podpíšu pod jeho neúspechy. A vtom som si uvedomila, že presne takého priateľa som v detstve mala. Volal sa ako ináč – Aurel. Pre nás deti to bol Akino. Priezvisko som už dávno zabudla, viem iba, že jeho otec bol lekár. Akino bol dobrák od kosti, stále sa usmieval, na všetko prikyvoval, vlasy mal na ježka a slnko ho nikdy neopálilo. Vždy sme sa stretli na dvore u mojej babky na starom kovovom prašiaku na koberce. Obaja sme boli u starých rodičov, ktorí nás mali pod palcom, lebo družina (dnešné školské kluby) nebola bohviečo. Rozmýšľam, čo nás vlastne spájalo. Asi to, že sme boli prvá C, ktorej úhlavní nepriatelia boli béčkari – to boli tí, ktorí mali starú pani učiteľku, čo stále vykrikovala Kto tu zabzdil? Priznám sa, ja som to slovo vôbec nepoznala, ale hneď som prišla na jeho význam, keď som strčila hlavu do triedy, kde sa občas zabzdí. U nás v prvej cé sa takéto zvuky nevyrábali, u nás sa iba utekalo, keď prišla školská lekárka očkovať.

S Aurelom sme chodili po piatu triedu, potom sa jeho rodina odsťahovala a dobrák s vlasmi na ježka sa vytratil z môjho života. Tak, ako sa vytratili zo sídlisk staré prašiaky. Chcela by som dnes stretnúť Aurela. Určite sa z neho stal rozhodný a múdry muž. Netuším, kde sa usadil. Trochu by som poopravila ten horoskop: namiesto je ovládateľný a zneužívaný by som dala: má zlaté srdce. Tak. Teraz je to lepšie.

 

  1. november 2017 Spomienka na človeka

Dlho som rozmýšľala, ako čo najšetrnejšie a najohľaduplnejšie napísať dnešnú glosu! V deň, keď si spomíname na svojich najbližších, ktorí už medzi nami nie sú… Odpoveď mi dal sám život. Keď som pred troma mesiacmi stratila manžela, vytrhnutá z koreňov, zvykov a láskavých pohladení, zrazu som hodinu pred polnocou stála uprostred prázdneho bytu ako opustené makové zrnko. Čakala som na obhliadajúceho lekára, lebo taký je postup. Keď zazvonil a ja som otvorila dvere, oboril sa na mňa, prečo máme pri paneláku také úzke chodníky. Myslela som si, že som sa ocitla v inej dimenzii. Ticho som lekárovi povedala, že mi pred hodinou zomrel manžel, aby sa venoval jemu… Pri odchode mi zasa zdôrazňoval, aby sme sa ako nájomníci zišli a dali si urobiť širšie chodníky. Doteraz neviem, čo bolo prioritou tohto lekára pri výjazde za človekom, s ktorým ešte pred pár hodinami dýchal ten istý vzduch, človekom, ktorý sa stal na pár minút súčasťou jeho pracovných povinností. Každý lekár, ktorý má úctu k svojej profesii, sa teraz možno cíti nepríjemne. To ma trochu mrzí, lebo lekári v našom meste, ktorých navštevujem, sú milí a priateľskí.

Chcem touto glosou povedať len to, že aj smrť je súčasťou života a malo by byť vecou každého človeka vyrovnať sa s ňou dôstojne. Dlho som vetu „smrť je súčasťou života“ nedokázala pochopiť. Teraz už viem… Lebo súčasť života, ktorý už len bol, sú deti a vnuci. Keď pri mne týždeň naši malí zostali, čo ja som sa dozvedela vecí! Mladší, predškolák, ma šokoval tvrdením, že Indický oceán je najslanší na svete (večer som si to overila na internete, je to tak). Potom som sa dozvedela, že šunka je psia čokoláda. Že jedného z chlapcov naháňal dážď, no nechytil ho. Odpočítavali sme hodiny do chvíle, keď sa v jednej hre na tablete narodil malý dráčik, o ktorého sa treba starať, babka, vieš? Preto vám chcem povedať, moji drahí poslucháči, zastavme sa v tieto dni. Tí, ktorí žijú v nás naďalej, si to zaslúžia…

  1. november 2017 Červené autíčko

 

Človek chce mať vždy to, čo práve nemá. Keď je horúco, chce dážď, keď je november, rád by si odskočil aspoň na chvíľu do leta. A tak si dovoľujem aj ja malú úchylku a idem nazrieť do horúcich letných spomienok. Táto je z júla: idem po ulici, predo mnou kráča hrdý tatko, vedľa neho vyblýskané červené autíčko na baterky a v ňom sedí synátor. Usmievam sa, lebo som si spomenula na iné červené autíčko. V sušiarni jedného obytného bloku, možno trochu zaprášené. Nebolo také vyblýskané, farba miestami otlčená, ale čo bolo podstatné: na dve hodiny bolo moje! Mohla som si doň sadnúť, stláčať nohami pedále a krútiť volantom. Na chvíľu som bola tou, ktorá vdýchla autíčku život. Preháňala som sa po sušiarni, autíčko ma poslúchalo ako verný psík, naučilo ma ovládať rýchlosť a vyberať zákruty. A tak som sa prajne usmievala nad drobcom a jeho tatkom. Keď som však prišla bližšie, všimla som si, že chlapček nemá rúčky na volante. Odovzdane sedí, lebo vie, že tým asi tatkovi urobí najväčšiu radosť. Ten drží v ruke ovládač, stláča tlačidlá, jazyk má vystrčený nad usilovnou hrou, ktorá ho pohltila viac ako jeho synčeka. Autíčko obchádza kaluže, tatko sa raduje a chlapča pasívne a bez emócií sedí vo svojom červenom tátošovi. No – vo svojom… diskutabilné. Dieťa sa zaradilo do masy detí, ktorým rodičia vymýšľajú program, stáva sa dieťaťom, ktoré nemá veľa možností sa hrať, dieťa, s ktorým „je hrané“. Viem, že som teraz povedala jazykový nezmysel, ale vy rozumiete, čo som ním chcela vyjadriť. Zrazu mi toho chlapčeka prišlo ľúto, chcela by som mu podarovať pár chvíľok svojich detských hier, no nie je to možné. Doba, keď sme boli pyšní na odreté kolená, je už dávno preč. Najvyšší čas zaliezť naspäť do novembra a uvažovať, aké hračky kúpiť pod vianočný stromček svojim vnúčatám.

 

  1. november 2017 Emigranti a nové prostredie

Dnešný deň je bohatý na výročia a iné významnosti: napríklad má meniny Leopold. Na tom by nebolo nič zvláštne, ibaže som si spomenula na to, ako kedysi dávno moja dcéra pomenovala mesto Leopoldov Leopardovom. Pekná slovná hračka. A práve pri nej sa zastavujem, lebo majsterkou slova v knihách pre deti bola spisovateľka Jaroslava Blažková, ktorá by sa dnes dožila 84 rokov.  Jej prvá kniha pre deti Ohňostroj pre deduška je aktuálna stále. Blažková je majsterkou situačného humoru. No povedzte – hádali by ste nasledujúcemu úryvku penzijný vek? „Vieš, aký je to pes?“ presviedčal Andrej. „Všetko zožerie.“ Rudo Brdo sa pridal: „Aj parízer, aj potkany. Nič nebudete vyhadzovať.“ „My predsa potkany nemáme!“ „Tak ja vám nachytám!“ sľuboval Rudo. Veľa som rozmýšľala o tom, ako sa môže cítiť spisovateľ, ktorý emigruje. Blažková odišla so svojou rodinou do Kanady v roku 1968 a vlastne v inojazyčnom prostredí od začiatku stráca to, čo ju robilo v slovenskom prostredí výnimočnou. Veď aj spôsob humoru je v každej krajine svojský. Blažková si vo svojej knihe Happyendy spomína na jednu udalosť: zúčastnila sa v Toronte na panychíde za učenca historika Gordona Skillinga. Citujem: „Potom traja páni rozprávali vtipy o Gordonovi, to je tu na pohreboch zvykom. Jeden z rečníkov rozprával, ako sprevádzal Gordona po Nízkych Tatrách a keď v kosodrevine takmer stúpil na slepúcha, Gordon zvolal: Ej, bodaj ťa porantalo! Tak írečito, idiomaticky rečou, ktorú po celý život s láskou študoval. Prítomným Kanaďanom to nevravelo nič, no Slováci a Česi sa smiali…“ Aká silná musela byť spisovateľka, ktorá žijúc v Kanade vydávala knižky už iba sporadicky! Dnes si veľa našich mladých ľudí plánuje budúcnosť v zahraničí. Aj tam rovnako vychádza a zapadá slnko, aj tam je dážď a vietor, no veľmi som zvedavá, do akej miery človeka poznačí zmena mentality prostredia, do ktorého sa presťahoval. Všetkým emigrantom pripíjam dnes na zdravie a Jaroslave Blažkovej na jej výnimočnosť v našej literatúre!

 

  1. november 2017 O dávaní a braní

Hovoriť v dnešnej dobe o dávaní je možno anachronizmus. Čosi nemoderné a nepríťažlivé, lebo kto by už len dával, keď prioritou je brať? Ja si však myslím, že akási rovnováha musí byť. Nemožno stále iba brať. Sú predsa profesie, kde sa väčšinou dáva a neberie. Taký učiteľ napríklad. Pozor, hovorím o učiteľovi s veľkým U. Celý život rozdáva a berie až omnoho neskôr, keď ho na ulici pristavia bývalí žiaci a poďakujú sa mu. Viem, že to znie čudne, ale stáva sa. Bývalí žiaci sa zvyknú poďakovať až po rokoch, lebo mladý človek v školských laviciach vie ťažko doceniť to, čo pre neho učiteľ robí. Chýba mu totiž prax, v ktorej by si učiteľove informácie overil. Áno, viem, sú aj takí učitelia, ktorým by sme sa na ulici najradšej vyhli oblúkom. Ale v každej profesii nájdete tých, čo ťahajú, a tých, ktorí profitujú.

Dnes by sa 45 tisíc piatakov malo podrobiť testovaniu z matematiky a materinského jazyka. „Učitelia piatych ročníkov sa nemusia obávať, že je to nejaké konkrétne hodnotenie, že to bude individualizované alebo zosobnené,“ uviedla ministerka školstva. „Cieľom testovania je vstupné hodnotenie vedomostí a zručností žiakov na začiatku druhého stupňa ZŠ.“ Toto sú veľmi dôležité slová a treba na ne nadviazať aj neskôr, keď budú dnešní piataci o štyri roky robiť MONITOR 9. Výsledky žiakov z 5. a 9. ročníka by sa mali porovnať – a tu by sa videlo, či sa žiak na 2. stupni posunul dopredu. Lebo je oveľa ťažšie stať sa vyznamenaným žiakom a odraziť sa z troják, ako si udržať jednotky. Osobný rast žiaka a práca učiteľa  sa tak zobrazia oveľa plastickejšie. Vtedy sa ukáže, ako je to s tým dávaním a braním naozaj.

Želám dnešným piatakom a ich učiteľom pokojný deň, taký ako každý iný.

 

  1. 11. 2017 Hra čísel

 

Hra s číslami je vďačná zábavka. Keď kedysi tesne po zamatovej vypukli slobodné voľby, deti boli vo veku tvorivých hier. A tak sme sa zo žartu hrali na domáve voľky. Na šéfov strán, ktorí si pridelili nejaké číslo. Ten, kto vymyslel najlepší číselný slogan pre svoju imaginárnu stranu, bol víťazom. Doteraz sa smejem na vetách: Voľte stranu číslo dva! Voľte dvojku! Urobíme všetko, aby vaše dve srdcia boli šťastné až do smrti! Alebo: Vaším životným osudom bude sedmička! Je nás viac ako sedem statočných! Voľte nás a uvidíte! Syn na seba tiež upozornil: Koľko je sĺnk? Jedno! Len strana s číslom jeden vám urobí zo života slnečnú pláž! Aby som to nenaťahovala: človek je vždy trošku zaťažený na čísla. Rád zaokrúhľuje. Čítala som, že vraj ktorýsi vládca sa chcel o tom presvedčiť. Vedel, že jeho služobník si odkladá peniažky. Dal mu za službu mešec, v ktorom nebolo sto zlatých mincí, ale o pár menej. Služobník bol z toho nešťastný. Pracoval ešte úmornejšie, aby tých pár mincí získal. Ukracoval svoju rodinu, pre ktorú tie mince vlastne sporil. Všetci boli napokon z darovaného mešca nešťastní. Pritom stačilo, aby v mešci cinkotalo pekné okrúhle číslo zlatých peniažkov. Podobne je to aj dnes – ak okrúhlu sumu rozmeníte, míňa sa ako bláznivá.

Čísla majú magickú moc. Najmä v rozprávkach. Koľko hláv mal drak? Predsa tri alebo násobky troch. Bratia neboli nikdy štyria, iba traja. Prípadne dvanásti. V rozprávke rovno zhavraneli. Maruška bola tretia medzi sestrami. Rovnako dôležitým číslom bola v rozprávke sedmička.  Ešte stále neviete, kam dnešnou glosou smerujem, však? Zistila som, že dnes je 333. deň v roku! Rozprávkový deň s troma trojkami!  Čo na tom, že je november? Že možno fúka vietor a šibe dážď? Nezabúdajme, že dnešok má šťastie v génoch! Tak si ho nedajme vziať!

 

  1. december 2017 Mikuláš a čas

 

Pred tromi rokmi som v jednej mikulášskej glose spomínala, ako mi rodičia a starí rodičia vyčarovali búchaním na okienko magický pocit, že chodil Mikuláš. Veď sa stačilo pozrieť na podobločnicu a tam bol! Červený šušťavý balíček s búrskymi orieškami, perníčkom a čokoládou! Spytujem si svedomie, lebo o štvrťstoročie neskôr som ja, matka, bola tou, ktorá čarovala magickú atmosféru pre svoje deti. Boli také neposedné, že som sa uchýlila k totálnemu výmyslu, že Mikuláš lieta okolo sídliska na helikoptére tak rýchlo, že ho len ťažko zbadať. Manžel sa zapojil do hry a občas vykríkol pri niektorom z okien: Vidím ho! Vidím! Tam letí! A moje drobce sa potichu zakrádali k oknám, aby toho Mikuláša konečne vystopovali. Aspoň na hodinu bol pokoj od ich kriku. O to väčšia bola radosť z balíčkov, ktoré už síce neboli šušťavé, ale krásne, červené, s vyšitým stromčekom a čižmičkou. Doteraz nechápem, kedy som to všetko stihla. Po večeroch vyšívať pre každého z nás originálne mikulášske balíčky, občas vymaľovať celý byt, deťom šiť, pliesť, chodiť do práce, variť, piecť, zavárať, písať… Nerozumiem tomu. Deň mal predsa aj vtedy 24 hodín! Zrýchlil sa čas? Raz, bola som ešte mladá, som povedala svojej svokre, ktorá bola už na dôchodku, ako jej je dobre, keď má toľko času. Začala sa smiať. Tvrdila mi, že čím je staršia, tým rýchlejšie čas beží. Neverila som jej, kým som sa nedostala do jej veku. Už dávnejšie pozorujem, že čas neuteká, ale fičí. Rozmýšľam nad tým, na čom lieta Mikuláš okolo okien dnes. Možno sa skrýva v tabletoch. Nech je však kdekoľvek, výsledok bude stále rovnako magický pre všetky deti – balíček plný dobrôt. Nech sú v dnešný deň všetky detské očká rozžiarené nad túžobne očakávanými balíčkami. Aj keď mnohé deti vedia, že Mikuláš – to sú rodičia. Na chvíľu na to rady zabudnú…

 

  1. december 2017 Lucia, Mokoš a zmok

Dnes má meniny Lucia. Naši predkovia považovali tento deň za najväčší zo strídžich dní. Pamätáte sa na Bottovu baladu Lucijný stolček? Napísal ju na základe povery, že drevený stolček, ktorý si mládenec začne robiť na Luciu až do Štedrého večera, má magickú moc. Nesmie však použiť žiadny klinec a zaťať do dreva môže len raz denne. Ak sme v škole dávali dobrý pozor, vieme, čo odvážny mladík uvidí na Štedrý deň v kostole: všetky strigy! Sú obrátené chrbtom k oltáru, no odvážneho mladíka dobre vidia! Povera vraví, že musí veru poriadne utekať a za sebou hádzať mak, aby mali strigy čo zbierať a nedohonili ho. No Lucia bola v ľudových zvykoch ponímaná aj ako ochrankyňa žien, ich práce. Na Luciu sa napríklad nesmelo priasť. K príjemnejším zvykom patrilo veštenie mena svojho nastávajúceho – v modernej verzii sa na trinásť papierikov napísalo mužské meno a každý deň sa jeden z papierikov spálil. Predposledný na Štedrý deň ráno. Večer si dievča otvorilo posledný papierik s menom svojho nastávajúceho. Všetci poznáme aj Lucie v bielom, ktoré chodia vymetať husím krídlom obydlia. V starých prameňoch sa uvádza ako ochrankyňa žien a ich prác aj staroslovanská bohyňa Mokoš. V 10. storočí jej dal kyjevské knieža Vladimír dokonca postaviť sochu. Dodnes pri obci Chrámec v južnom Gemeri je vrch, ktorý sa už v 14. storočí menoval Mokošin.

A teraz dávajte pozor tí, ktorí chcete mať dostatok všetkého: vraj treba iba získať zmoka! Jaj, neviete, čo je to zmok! To je predsa čierne kura, ktoré vám bude znášať bohatstvo. Získate ho veľmi jednoducho: stačí, keď od Lucie do Štedrého dňa budete pod pazuchou nosiť vajce od čiernej sliepky. Gemerčania spod Mokošinho vrchu sa nezdajú, určite vedia čarovať. Všimnite si dnes ich chôdzu: ak budú kráčať opatrne a rovno ako pravítko, vedzte, že nosia pod pazuchou vajce od čiernej sliepky.

Keby také vajcia predávali, som zvedavá, ako rýchlo sa minú…

 

  1. december 2017 Gilgameš a doba nemých úst

Blíži sa Štedrý deň, ktorý ma zvykne obdarovať knihami. Teším sa vždy na to, ako otvorím tú nádheru, poobraciam ju v ruke, všimnem si, ako je vytlačená, na akom papieri, poobdivujem grafiku, pozriem sa v tiráži, kto všetko na knihe pracoval a začnem čítať. Je pravdou, že nemám ešte prečítané niektoré knihy z minulých Vianoc a dokonca z predminulých. Stoja na poličke poslušne v rade, ja ich postupne odklínam a ony ožívajú. Nedávno sa mi dostala do rúk kniha Gilgameš. Tisícky rokov starý epos, ktorého slová a myšlienky vznikali v Mezopotámii. S úžasom nasávam atmosféru ľudského bytia, zisťujem, že sa v texte spomína pivo, kňažky lásky a píše sa o potope sveta ešte skôr ako v biblii. Čím ma dokáže takýto starý text dostať, to je jeho jazyk. Len posúďte jeho pestrosť a dokonalosť na úryvku, v ktorom hrdina Gilgameš odmieta návrh na sobáš od samotnej bohyne Ištar: „Načo by som si ťa mal vlastne brať? Si kozub, čo v zime nehreje, si brána nehotová, čo prepúšťa vietor, si slon, čo striasa naložený náklad, si obuv, čo tlačí nohu svojho pána, si mech, z ktorého tečie nosičovi na tvár, si veľký dom, čo tiesni statočného muža, si kameň vápenný, po ktorom pukajú múry, si smola, čo sa lepí na toho, čo ju nesie, si baran útočný, ktorým nepriateľ búra hradby mesta. Ktorého manžela si verne ľúbila, ktorý milenec bol s tebou šťastný? Nechcem ťa za manželku, zahaľ sa plášťom a odíď, nech je ti domovom cesta a manželom vietor!“ A tak porovnávam štyritisíc rokov starý asýrsky jazyk textu objavený v meste Ninive s dnešnou rečou. Veľmi výstižne o súčasnom jazykovom prejave napísala v jednom svojom komentári súčasná spisovateľka Zuzka Kuglerová, ktorá charakterizovala dnešných ľudí ako tých, čo sú zahľadení do displejov, slovka nepovedia. A potom, o pár generácií zrazu vypnú sieť a ľudia ani nebudú vedieť zavolať o pomoc. Indiáni by dnešok pomenovali asi takto: doba nemých úst. Politici sú výnimka, ktorá potvrdzuje pravidlo.

 

 

 

  1. 12. 2017 Janko Jesenský

Kto by nepoznal poviedky a novely Janka Jesenského? Jeho Pani Rafikovú či Slnečný kúpeľ? Čo nás nenaučila škola, dopozerali sme si ako film. Dnes však nechcem hovoriť o Jesenskom prozaikovi, hoci ako študent rimavskosobotského gymnázia a neskôr ako župan Gemersko-malohontský so sídlom v Rimavskej Sobote mal v našom malomeste vynikajúcu možnosť uložiť si do spomienok vtedajších obyvateľov a zobraziť ich vo svojich prózach. Janko Jesenský ma zaujal ako básnik. Výstižný, clivý, aj búrlivý. Ťal do živého a svojím smiechom cez slzy mnohým ľuďom nedal spávať. Jeho satirická báseň Divy bude mať onedlho 90 rokov, no všimnite si, že je to mladá starenka:

Na Slovensku tom odkliatom /sa v duby menia vŕby, / žubrienky v živé veľryby / a píšťaločky v trúby. // Najväčší štabarc robia tí, / čo predtým boli nemí, / a tí, čo chceli vždycky tmu, / sú teraz osvietení. // Na rozlúštenie záhady / je vývod celkom prostý: / to lebo naozaj divy sú / alebo divokosti.

Nuž povedzte, treba nám Sibylu alebo babu Wangu? Autor videl dopredu! Musím však uviesť veci na pravú mieru: Janko Jesenský báseň Divy napísal v Nitre vo funkcii veľkožupana. Takže si môžeme na našom strednom Slovensku vydýchnuť – nepísal o nás. Nuž – nepísal aj písal. Ak sme sa tam aspoň trošku našli, trafil do čierneho. Čo mi je veľmi sympatické, je fakt, že takéto básne písal ako politik. Na druhej strane vyšli až po rokoch, keď už z politického kolotoča vystúpil. Aj tak je dobre, že bol ako prvý Slovák menovaný za Národného umelca a že sa stihol z ocenenia potešiť, lebo presne o mesiac po ocenení, 27. decembra pred 72-mi rokmi zomiera. Som hrdá, že pôsobil v našom meste. Len ma trápi, že jeho socha je trochu skrytá pred zrakmi verejnosti. Jesenský bol však realista, možno s tým aj počítal…

KONIEC

 

 

 

 

 

 

 

 

 

FacebookmailFacebookmail