Raňajšie glosy na Rádiu Regina

Glosy odzneli na Rádiu Regina v rokoch 2013-2017

Prvých päť glos:

 

  1. október 2013 Seniori – gymnasti

 

     V mailovej pošte som dostala link na malé video – osemdesiatšesťročnú gymnastku. Sivovlasá decentná dáma s okuliarmi cvičí na bradlách. Výmyk hore zvláda ľavou zadnou, s bradlami si evidentne tyká. V prostných sa plavne vznáša, jej kotúle sú ľahučké a isté. Niečo podobné vysielala asi pred rokom televízia v neskorých nočných hodinách – nemecký dokument o atlétoch. Dominovali deväťdesiatnici.

Keď to človek vidí, zrazu sa cíti v šesťdesiatke mladíkom a hneď svižnejšie vykračuje po chodníku. Uvažuje, že možno zahodí dehonestujúcu paličku. Tí nabudenejší ju rovno lámu na kolene ako piešťanský barlolámač. Mimochodom, aj ten nedávno oslávil osemdesiatku. Šesťdesiatnik sa usmieva na svet, o desať rokov pobeží hádam aj štvorstovku. Voľnejšie dýcha a z kalendára si vyškrtne kontrolu u lekára.

Išla som minule po ulici a na lavičkách som videla posedávať mladých ľudí. Aký kontrast! Unavené šestnásťročné telá zhrbené nad displejmi mobilov. Telá, ktoré čakajú ďalšie hodiny doma pri počítači. Telá sediace sedem hodín denne v škole, na telocviku zohrievajúce lavičku v telocvični ako necvičiaci – však mám papier, nie?

Je mi ich ľúto. Ako zvládnu behanie po lekároch, keď raz budú seniori?

 

  1. október 2013 O prokrastinácii

V jednom nedeľňajšom rozhlasovom vysielaní sa hovorilo o prokrastinácii. O chorobnom odkladaní dôležitých úloh na nasledujúci deň. Wikipédia tvrdí, že prokrastinácia je psychickou záležitosťou, kým lenivosť fyzickou. Vždy som si myslela, že keď sa mi nechce napísať do časopisu rozprávku, na ktorú čakajú, a ja radšej idem žehliť alebo si robím poriadok v skrini, som jednoducho lenivá. Teraz, keď viem, že situácia je iná, a ja mám dokonca pri odkladaní povinností výčitky svedomia, je mi jasné, že nie som leňoch. Jednoducho trpím prokrastináciou. Utvrdila ma o tom aj posledná veta z hesla na wikipédii: Postihnutí sa často upokojujú a presviedčajú sami seba tvrdeniami typu: „Pod tlakom podávam lepšie výkony.“

Jedna z mojich obľúbených viet, ktorou legalizujem momentálnu nechuť niečo urobiť.

Vlastne prichádzam na to, že žijem v dobe, keď je nesmierne dôležité vedieť správne pomenovať daný jav. Nielen nazvať lenivosť prokrastináciou. Žijem v dobe, keď nemáme stretnutia, ale mítingy. Nechodím na dovolenku, ale navštevujem exkluzívne zahraničné destinácie. Môj sused nepracuje ako robotník, ale operátor výroby. Bývalý skladník a zásobovač je logistikom a vedúci oddelenia sa stal riaditeľom úseku, ktorý podlieha priamo prezidentovi spoločnosti. Akurát z profesora na univerzite sa stal vysokoškolský učiteľ. Ale netreba podliehať panike. Či nebol aj sám Jan Ámos Komenský nazvaný učiteľom národov?

 

 

  1. október 2013 Ezoterická hudba

 

Nedávno som sa stretla s mojím známym z kníhkupectva.

– Stavím sa, že neuhádneš, čo som dnes predal, –  hovorí mi.

– Podľa toho komu, – vravím.

– Muž okolo päťdesiat. Bol to taký slušný a dosť unavený človek.

– Čo si mu predal? Nejakú svetovú klasiku?

– Pomôžem: hľadal cédečka.

– Vzdávam sa, – vravím a môj známy čaká iba na to.

– No. Takže prišiel a chcel niečo upokojujúce. Hovorím mu: skúste ezoterickú hudbu. Neznámy len krútil hlavou a ďalej sa prehŕňal v cédečkach. Chcel som mu vyjsť v ústrety, tak som mu ponúkol šum mora. Nula bodov. Potom vtáčie trilky. Nič. Už som žartoval a povedal, či nechce hluk mesta, ponáhľajúci sa dav a podobné hlúposti. No on sa len prehŕňal, prehŕňal, potom si zobral akési cédečko, založil si slúchadlá a stal sa zázrak! Tvár sa mu vyjasňovala, oči sa mu blažene zatvárali a ústa sa mu roztiahli do úsmevu. Potom si zložil slúchadlá a nabitý novou tajomnou energiou ukázal na cédečko. Toto beriem! povedal, zaplatil a odišiel.

– No a čo si mu to teda predal?

– Prázdne cédečko.

Tak toto som nečakala. Ten človek si kúpil ticho!

Neviem, kto to bol. Asi učiteľ. No keď som minule cestovala autobusom, štyria stredoškoláci tak vykrikovali, ryčali, krochkali a predvádzali sa, že si myslím, že neznámy zákazník bol možno šofér toho autobusu.

 

 

  1. október 2013 Porovnávanie húb

 

     Na hodine slohu dostali študenti úlohu: opísať porovnávaním dve huby: muchotrávku zelenú a pečiarku ovčiu. Bolo zaujímavé sledovať, ako si poradia. V učebnici mali na dvoch stranách opísané znaky oboch húb. Vľavo bola muchotrávka, vpravo pečiarka. Poznámkam o hubách nemožno naozaj nič vyčítať, sú v nich dokonca latinské názvy: Amanita phalloides a Agaricus arvensis. Chýbalo však to podstatné – v učebnici nebol obrázok ani jednej z týchto húb. Komenského názornosť dostávala na frak len taký fukot.

Ale študenti si poradili. Porovnali klobúk, lupene, hlúbik, dužinu, všimli si výskyt oboch húb, aj ich praktický význam. Úlohu zvládli dobre, veď faktov bolo v učebnici dosť. Pridali aj bonus – recept na paprikáš z kuriatok a tvrdenie, že dubáku sa nič nevyrovná. Jeden zo študentov vytiahol dokonca perličku: vraj zistil na nete, že na ďalekom severe, kde sa pasú soby, sa stávajú aj takéto veci: ak sa Eskimák otrávi hubami, predtým ako zomrie, ho ostatní prinútia vycikať sa. Moč je vraj halucinogénny, stačí ho len vypiť. Ostatní študenti kamarátovi veľmi neverili, ale halucinogénny moč na nich urobil nesporný dojem.

Je dobre, že máme takýchto životaschopných mladých ľudí. Ale nechcela by som jesť praženicu z húb, ktoré boli identifikované podľa znakov z učebnice.

Možno na ministerstve školstva by si pochutili.

 

 

  1. október 2013 Duc-duc-duc-duc

 

Pred obchodom stojí auto. Duc-duc-duc-duc. Má otvorené dvere, matka išla nakupovať. V aute sedí asi desaťročný chlapec a rytmicky pokyvkáva hlavou. Duc-duc napĺňa ulicu a do príchodu matky sa stáva pánom situácie. Chlapcova natriasajúca hlava mi pripomína atmosféru dávnych rituálnych tancov okolo ohňa za zvukov bubnov, keď rytmus ovládol tancujúcich. Srdcia im bili rovnako, vyrovnával sa im krvný tlak  a všetci sa cítili silní a neporaziteľní. Idem okolo auta a nechápem, prečo sa mám aj ja stať členom silnej a neporaziteľnej svorky. Rýchlo odchádzam a rozmýšľam, či sa ľudstvo podvedome nevracia do dávnoveku. Možné to je – veď aj v súčasnosti sa vytrácajú melodické piesne a nahrádza ich často iba rytmus bez melódie. A potom reč: vytráca sa schopnosť plynule hovoriť. Ľudia komunikujú virtuálne, slová nahrádzajú skratkami. Presne opačný proces ako kedysi, keď sa neartikulované zvuky postupne nahrádzali zvukmi artikulovanými. Možno som to prehnala a netreba sa vrátiť až k rituálnym ohňom. O tom však, že sa ľudstvo v svojej podstate nezmenilo, svedčí tento text:

Založili sme mestá: zistime, či azda nie sú zanedbané. Každé to mesto v najlepšom i zlom je pre nás priadzou na praslici: musíme všetko vedno pospájať a z toľkej priadze vyrobiť si kusisko súkna, aby občania videli, že sa časy menia, aby sa ľudu ušiel skutočný dar najlepšieho oblečenia. Vravíte, že slová sú vám akési povedomé? Hneď som si myslela – veď je to úryvok z Aristofanovej hry Lýsistrata. Text nie je ani veľmi starý: iba 2500 rokov.

 

Posledných päť glos:

  1. 11. 2017 Hra čísel

 

Hra s číslami je vďačná zábavka. Keď kedysi tesne po zamatovej vypukli slobodné voľby, deti boli vo veku tvorivých hier. A tak sme sa zo žartu hrali na domáve voľky. Na šéfov strán, ktorí si pridelili nejaké číslo. Ten, kto vymyslel najlepší číselný slogan pre svoju imaginárnu stranu, bol víťazom. Doteraz sa smejem na vetách: Voľte stranu číslo dva! Voľte dvojku! Urobíme všetko, aby vaše dve srdcia boli šťastné až do smrti! Alebo: Vaším životným osudom bude sedmička! Je nás viac ako sedem statočných! Voľte nás a uvidíte! Syn na seba tiež upozornil: Koľko je sĺnk? Jedno! Len strana s číslom jeden vám urobí zo života slnečnú pláž! Aby som to nenaťahovala: človek je vždy trošku zaťažený na čísla. Rád zaokrúhľuje. Čítala som, že vraj ktorýsi vládca sa chcel o tom presvedčiť. Vedel, že jeho služobník si odkladá peniažky. Dal mu za službu mešec, v ktorom nebolo sto zlatých mincí, ale o pár menej. Služobník bol z toho nešťastný. Pracoval ešte úmornejšie, aby tých pár mincí získal. Ukracoval svoju rodinu, pre ktorú tie mince vlastne sporil. Všetci boli napokon z darovaného mešca nešťastní. Pritom stačilo, aby v mešci cinkotalo pekné okrúhle číslo zlatých peniažkov. Podobne je to aj dnes – ak okrúhlu sumu rozmeníte, míňa sa ako bláznivá.

Čísla majú magickú moc. Najmä v rozprávkach. Koľko hláv mal drak? Predsa tri alebo násobky troch. Bratia neboli nikdy štyria, iba traja. Prípadne dvanásti. V rozprávke rovno zhavraneli. Maruška bola tretia medzi sestrami. Rovnako dôležitým číslom bola v rozprávke sedmička.  Ešte stále neviete, kam dnešnou glosou smerujem, však? Zistila som, že dnes je 333. deň v roku! Rozprávkový deň s troma trojkami!  Čo na tom, že je november? Že možno fúka vietor a šibe dážď? Nezabúdajme, že dnešok má šťastie v génoch! Tak si ho nedajme vziať!

 

  1. december 2017 Mikuláš a čas

 

Pred tromi rokmi som v jednej mikulášskej glose spomínala, ako mi rodičia a starí rodičia vyčarovali búchaním na okienko magický pocit, že chodil Mikuláš. Veď sa stačilo pozrieť na podobločnicu a tam bol! Červený šušťavý balíček s búrskymi orieškami, perníčkom a čokoládou! Spytujem si svedomie, lebo o štvrťstoročie neskôr som ja, matka, bola tou, ktorá čarovala magickú atmosféru pre svoje deti. Boli také neposedné, že som sa uchýlila k totálnemu výmyslu, že Mikuláš lieta okolo sídliska na helikoptére tak rýchlo, že ho len ťažko zbadať. Manžel sa zapojil do hry a občas vykríkol pri niektorom z okien: Vidím ho! Vidím! Tam letí! A moje drobce sa potichu zakrádali k oknám, aby toho Mikuláša konečne vystopovali. Aspoň na hodinu bol pokoj od ich kriku. O to väčšia bola radosť z balíčkov, ktoré už síce neboli šušťavé, ale krásne, červené, s vyšitým stromčekom a čižmičkou. Doteraz nechápem, kedy som to všetko stihla. Po večeroch vyšívať pre každého z nás originálne mikulášske balíčky, občas vymaľovať celý byt, deťom šiť, pliesť, chodiť do práce, variť, piecť, zavárať, písať… Nerozumiem tomu. Deň mal predsa aj vtedy 24 hodín! Zrýchlil sa čas? Raz, bola som ešte mladá, som povedala svojej svokre, ktorá bola už na dôchodku, ako jej je dobre, keď má toľko času. Začala sa smiať. Tvrdila mi, že čím je staršia, tým rýchlejšie čas beží. Neverila som jej, kým som sa nedostala do jej veku. Už dávnejšie pozorujem, že čas neuteká, ale fičí. Rozmýšľam nad tým, na čom lieta Mikuláš okolo okien dnes. Možno sa skrýva v tabletoch. Nech je však kdekoľvek, výsledok bude stále rovnako magický pre všetky deti – balíček plný dobrôt. Nech sú v dnešný deň všetky detské očká rozžiarené nad túžobne očakávanými balíčkami. Aj keď mnohé deti vedia, že Mikuláš – to sú rodičia. Na chvíľu na to rady zabudnú…

 

  1. december 2017 Lucia, Mokoš a zmok

Dnes má meniny Lucia. Naši predkovia považovali tento deň za najväčší zo strídžich dní. Pamätáte sa na Bottovu baladu Lucijný stolček? Napísal ju na základe povery, že drevený stolček, ktorý si mládenec začne robiť na Luciu až do Štedrého večera, má magickú moc. Nesmie však použiť žiadny klinec a zaťať do dreva môže len raz denne. Ak sme v škole dávali dobrý pozor, vieme, čo odvážny mladík uvidí na Štedrý deň v kostole: všetky strigy! Sú obrátené chrbtom k oltáru, no odvážneho mladíka dobre vidia! Povera vraví, že musí veru poriadne utekať a za sebou hádzať mak, aby mali strigy čo zbierať a nedohonili ho. No Lucia bola v ľudových zvykoch ponímaná aj ako ochrankyňa žien, ich práce. Na Luciu sa napríklad nesmelo priasť. K príjemnejším zvykom patrilo veštenie mena svojho nastávajúceho – v modernej verzii sa na trinásť papierikov napísalo mužské meno a každý deň sa jeden z papierikov spálil. Predposledný na Štedrý deň ráno. Večer si dievča otvorilo posledný papierik s menom svojho nastávajúceho. Všetci poznáme aj Lucie v bielom, ktoré chodia vymetať husím krídlom obydlia. V starých prameňoch sa uvádza ako ochrankyňa žien a ich prác aj staroslovanská bohyňa Mokoš. V 10. storočí jej dal kyjevské knieža Vladimír dokonca postaviť sochu. Dodnes pri obci Chrámec v južnom Gemeri je vrch, ktorý sa už v 14. storočí menoval Mokošin.

A teraz dávajte pozor tí, ktorí chcete mať dostatok všetkého: vraj treba iba získať zmoka! Jaj, neviete, čo je to zmok! To je predsa čierne kura, ktoré vám bude znášať bohatstvo. Získate ho veľmi jednoducho: stačí, keď od Lucie do Štedrého dňa budete pod pazuchou nosiť vajce od čiernej sliepky. Gemerčania spod Mokošinho vrchu sa nezdajú, určite vedia čarovať. Všimnite si dnes ich chôdzu: ak budú kráčať opatrne a rovno ako pravítko, vedzte, že nosia pod pazuchou vajce od čiernej sliepky.

Keby také vajcia predávali, som zvedavá, ako rýchlo sa minú…

 

  1. december 2017 Gilgameš a doba nemých úst

Blíži sa Štedrý deň, ktorý ma zvykne obdarovať knihami. Teším sa vždy na to, ako otvorím tú nádheru, poobraciam ju v ruke, všimnem si, ako je vytlačená, na akom papieri, poobdivujem grafiku, pozriem sa v tiráži, kto všetko na knihe pracoval a začnem čítať. Je pravdou, že nemám ešte prečítané niektoré knihy z minulých Vianoc a dokonca z predminulých. Stoja na poličke poslušne v rade, ja ich postupne odklínam a ony ožívajú. Nedávno sa mi dostala do rúk kniha Gilgameš. Tisícky rokov starý epos, ktorého slová a myšlienky vznikali v Mezopotámii. S úžasom nasávam atmosféru ľudského bytia, zisťujem, že sa v texte spomína pivo, kňažky lásky a píše sa o potope sveta ešte skôr ako v biblii. Čím ma dokáže takýto starý text dostať, to je jeho jazyk. Len posúďte jeho pestrosť a dokonalosť na úryvku, v ktorom hrdina Gilgameš odmieta návrh na sobáš od samotnej bohyne Ištar: „Načo by som si ťa mal vlastne brať? Si kozub, čo v zime nehreje, si brána nehotová, čo prepúšťa vietor, si slon, čo striasa naložený náklad, si obuv, čo tlačí nohu svojho pána, si mech, z ktorého tečie nosičovi na tvár, si veľký dom, čo tiesni statočného muža, si kameň vápenný, po ktorom pukajú múry, si smola, čo sa lepí na toho, čo ju nesie, si baran útočný, ktorým nepriateľ búra hradby mesta. Ktorého manžela si verne ľúbila, ktorý milenec bol s tebou šťastný? Nechcem ťa za manželku, zahaľ sa plášťom a odíď, nech je ti domovom cesta a manželom vietor!“ A tak porovnávam štyritisíc rokov starý asýrsky jazyk textu objavený v meste Ninive s dnešnou rečou. Veľmi výstižne o súčasnom jazykovom prejave napísala v jednom svojom komentári súčasná spisovateľka Zuzka Kuglerová, ktorá charakterizovala dnešných ľudí ako tých, čo sú zahľadení do displejov, slovka nepovedia. A potom, o pár generácií zrazu vypnú sieť a ľudia ani nebudú vedieť zavolať o pomoc. Indiáni by dnešok pomenovali asi takto: doba nemých úst. Politici sú výnimka, ktorá potvrdzuje pravidlo.

 

 

 

  1. 12. 2017 Janko Jesenský

Kto by nepoznal poviedky a novely Janka Jesenského? Jeho Pani Rafikovú či Slnečný kúpeľ? Čo nás nenaučila škola, dopozerali sme si ako film. Dnes však nechcem hovoriť o Jesenskom prozaikovi, hoci ako študent rimavskosobotského gymnázia a neskôr ako župan Gemersko-malohontský so sídlom v Rimavskej Sobote mal v našom malomeste vynikajúcu možnosť uložiť si do spomienok vtedajších obyvateľov a zobraziť ich vo svojich prózach. Janko Jesenský ma zaujal ako básnik. Výstižný, clivý, aj búrlivý. Ťal do živého a svojím smiechom cez slzy mnohým ľuďom nedal spávať. Jeho satirická báseň Divy bude mať onedlho 90 rokov, no všimnite si, že je to mladá starenka:

Na Slovensku tom odkliatom /sa v duby menia vŕby, / žubrienky v živé veľryby / a píšťaločky v trúby. // Najväčší štabarc robia tí, / čo predtým boli nemí, / a tí, čo chceli vždycky tmu, / sú teraz osvietení. // Na rozlúštenie záhady / je vývod celkom prostý: / to lebo naozaj divy sú / alebo divokosti.

Nuž povedzte, treba nám Sibylu alebo babu Wangu? Autor videl dopredu! Musím však uviesť veci na pravú mieru: Janko Jesenský báseň Divy napísal v Nitre vo funkcii veľkožupana. Takže si môžeme na našom strednom Slovensku vydýchnuť – nepísal o nás. Nuž – nepísal aj písal. Ak sme sa tam aspoň trošku našli, trafil do čierneho. Čo mi je veľmi sympatické, je fakt, že takéto básne písal ako politik. Na druhej strane vyšli až po rokoch, keď už z politického kolotoča vystúpil. Aj tak je dobre, že bol ako prvý Slovák menovaný za Národného umelca a že sa stihol z ocenenia potešiť, lebo presne o mesiac po ocenení, 27. decembra pred 72-mi rokmi zomiera. Som hrdá, že pôsobil v našom meste. Len ma trápi, že jeho socha je trochu skrytá pred zrakmi verejnosti. Jesenský bol však realista, možno s tým aj počítal…

 

FacebookmailFacebookmail