Fejtóny

Povedomá tvár
Tá tvár mi je nejaká povedomá. Zúžené oči za tenkými sklami okuliarov, ironický úsmev, ľavý kútik úst vytočený dohora. Sleduje ma, je to jasné. Nastúpil so mnou do električky, teraz zasa sedí v trolejbuse. V okennom skle vidím jeho zúžené oči upreté na mňa. Tá tvár! Tá tvár! Bývalý žiak? Repetent? Vylúčené. U mňa opakoval iba Nováčik. Ten je mäsiarom a keď sa stretneme, stále mi ďakuje.
Ešte dve zastávky. Vystupujem. Zúžené oči vystupujú tiež! Pokoj. Len pokoj. Je poludnie, všade plno ľudí, nič sa nemôže stať. Obzerám si výklady, neznámy tiež. No nič. Kým otvoria opravovňu, musím vydržať. Cukráreň. Áno, dám si kávu! Vchádzam dnu a sadám si k prázdnemu stolíku.
– Prepáčte, máte tu voľné? – a neznámy si sadá ku mne.
Vyskakujem, nedýcham, nadýchnem sa až na ulici. Zvonka vidím, ako si neznámy objednáva kávu. Ako by si bol istý, že ma nemôže stratiť!
Ešte päť minút, kým otvoria opravovňu. Keď prejdem touto bočnou ulicou a potom pasážou, nie je možné, aby ten terorista zistil, kadiaľ som išla! Za rohom som pokojnejšia. Konečne opravovňa! Mohli by už otvoriť. Nikto tu ešte nie je, aspoň budem rýchlo vybavená. Dnu je ticho. V pasáži zrazu počuť kroky.
On!
Blíži sa, oči zúžené, ironický úsmev. V ruke drží niečo kovové. Hrdlo mám zovreté a suché. Ide rovno ku mne! Vystiera ruku a jemne ma odtíska:
– Dovolíte? Je štrnásť na chlp – musím otvoriť. Vy si idete tuším po tie hodinky, pravda?

Výmena krvi
Náš zbor v snahe uživiť svoje rodiny opúšťajú predovšetkým muži. Transfúzia je potrebná, a tak musia prísť na pomoc batérie oddýchnutých penzistov. Dvakrát sa im nechce do jamy levovej, ale hrdosť pedagóga na svoje poslanie im nedovolí odmietnuť. Darmo, stará škola.
My sme dostali starčeka, ktorého si pamätajú najstarší členovia zboru iba z tabla. Staronový kolega sa drží obdivuhodne. Akurát musíme sledovať, či vyráža zo zborovne v kompletnom zložení. Väčšinou si zabúda notes. Keď sa poň pokojne vráti, nechá na stole kľúče. Potom si po ne príde, spozoruje učebný plán a kľúče opäť zostávajú v zborovni. Znovu sa trpezlivo vracia, ešte raz berie notes, plán i kľúče, aby pri dverách triedy zistil, že chrup mu odpočíva v pohári na stole, ba možno aj v šálke od kávy. Už skoro úplný sa vracia, nasadzuje si chrup a okuliare si akosi automaticky schováva do zásuvky. Ešte raz si zabojuje s osudom a potom obyčajne zazvoní. Už sme si zvykli na nášho starčeka, trocha sa však bojíme zajtrajška – má nám prísť vypomôcť náš prakolega, starčekov bývalý učiteľ.

Ezoterická hudba
– Hlas mora? – spýtal sa predavač a o chvíľu predajňu zaplnilo rytmické šumenie morských vĺn.
– Alebo spev vtákov?
Vzduch sa otriasal trilkotom, až v ušiach zaliehalo.
– Ale najväčší trhák je letná búrka, usmieval sa predavač za rachotu hromov.
No zákazník len nespokojne krútil hlavou a ďalej sa prehŕňal medzi cédéčkami.
– Viete, ezoterická hudba – to je balzam pre dušu. Možno ste domáci typ, preto vám more nevyhovuje. Pustím vám teda žblnkot potoka s vtáčím spevom. Chcete radšej kukučku alebo vám stačí vrabec?
Zákazník len smutne krútil hlavou a hľadal ďalej.
– Pozrite, toto je čistá ezoterika, ale že ste to vy, dáme sem rušnú križovatku, niekoľko výfukov, strážnikovu píšťalku a ponáhľajúci sa dav. Ten je akoby tajomný, takže bude aj trochu ezoteriky. Vyhovuje? – snažil sa predavač a bolo vidno, že začína byť nervózny.
Zákazník však len ďalej blúdil medzi kazetami a cédéčkami.
– Smiem vedieť, čím sa zaoberáte?- vnucoval sa predavač.
– Som učiteľ.
– To ste mali hneď povedať! Mám pre vás niečo špeciálne! – a už liezol po rebríku kdesi hore. Opatrne niesol v ruke cédéčko, ešte opatrnejšie tú vzácnosť vložil do prehrávača, založil zákazníkovi slúchadlá a čakal.
Zákazník sústredene počúval, tvár sa mu vyjasňovala, oči sa mu blažene zatvárali a ústa sa mu samovoľne roztiahli do úsmevu. Dlho tak stál, presne ako hovorí básnik: „on v púšti stojí a v nebi žije.“ Potom si zložil slúchadlá a nabitý novou tajomnou energiou si majetnícky schoval cédéčko do vrecka.
– Beriem! – oznámil odhodlane, zaplatil a odišiel.
– Prosím vás, čo ste to predali tomu pánovi? – spýtala sa zákazníčka hľadajúca letné škŕkanie žiab a čľapot večerného močiara.
– Predal som mu prázdne cédéčko. Deväťdesiat minút ticha.

Skrytou kamerou
– A je to tu! – zbledol zástupca, až vyzeral ako svoj negatív.
– Nezvýšia platy, čo? – zasipel Jožo a spravil neslušný posunok smerom hore, možno až k ministrovi.
Zástupca krútil monotónne hlavou, oči upreté kamsi do kúta.
– Zvýšia základný úväzok! – vykríkol Paľo, zaťal päste, až mu obeleli hánky.
– Horšie, – zachripel zástupca, – nakrúcali nás!
– Akože? Nakrúcali… – nechápali sme.
– Tak. Vraj skrytou kamerou…
– A… čo všetko nakrúcali?
– Všetko.
– To akože, keď učíme?
– A to nakrútili aj žiaka Mrázika, ako fajčí na záchode?
– A čo keď nakrútili dôchodkyňu Cibuľovú, ako nevie trafiť do zborovne?
– Možno nakrútili kolegu Havrana, ako visí v telocvični na kruhoch a prekrvuje si mozog!
– Vo štvrtok o piatej to budú dávať na druhom programe, – povedal zástupca a zmizol v riaditeľni.
Do štvrtka sme sa len tak tmolili, čo už. Pred piatou sme sa zišli u zástupcu doma. Je starým mládencom, našli by ho určite až ráno.
Na obrazovke sme spoznali svoje mesto, potom aj našu školu. Najprv ukazovali kanceláriu hospodárky, potom vedúcu jedálne, školníka a kuriča. Potom tam za veľkým stolom sedel taký malý dengľavý s okuliarmi a robil sa múdry.
– Kto je to? – nechápeme.
– Riaditeľ. Dal si nové okuliare. – zašepkal zástupca a ťahal jednu cigaretu od druhej.
– Ticho! – skríkol Paľo. – Už je to tu!
Naozaj. Naša zborovňa, vľavo fikus, pod ním Komenský. Kamera sa približovala k našim stolom. Teraz! Detailný záber na Jožov chrbát, potom jedna noha, asi pravá, kúsok nohavice, ruka s perom, kopa zošitov, okno, Komenský, fikus, budova školy, panoráma mesta, príjemná hudba a titulky.
Zaslzili sme a zástupcovi sa zatočila hlava.
– Pekne to spravili, – povedal Paľo. – Darmo. Boli sme výborní – ako vždy.

Lekárska prehliadka
– A do siedmeho januára každý absolvuje lekársku prehliadku, – skončil pedagogickú poradu riaditeľ.
V utorok som vstal plný sily a optimizmu. Na poliklinike to išlo ako po masle. Mal som časenku číslo 9, a tak som pred ordináciou nečakal viac ako tridsať minút. Konečne.
– Dobrý deň, – vkročil som do ordinácie a bodro som sa pozdravil.
– Ako? Ako? – priložil si lekár dlaň ľavej ruky k uchu a natočil ho smerom ku mne.
– Dobrý deň!
– Ráčkujete, – bodol do vzduchu ukazovákom a napísal si do karty akési tri čiarky.
– Vyzlečte sa!
Rýchlo som sa povyzliekal, aby si obaja so sestričkou všimli, v akej som kondícii.
– Pristúpte bližšie, – zavelil lekár a vytočil sa na otáčavej stoličke o pol metra vyššie. Vidno, nedočiahne tak ľahko na mňa, chlapina som. Hruď sa mi naplnila vzduchom, zafučal som ako kováčske mechy.
– Ešte raz! – povedal lekár.
– Čo ešte raz? Nerozumiem.
– Ešte raz sa nadýchnite, – povedal a šteklil ma stetoskopom.
– A teraz nedýchajte! – blúdil lievikom po mne, iba čo ma studenil.
– Už môžete, – povedal, ale ja som vydržal ešte minútu, nech vidí.
– Už môžete! – skríkol. – Zdá sa, že ani sluch vám neslúži, – dodal, kým sa zakrúcal na stoličke o pol metra nižšie.
– A pľúca máte nanič. Fajčíte, čo? – a vpísal si ďalšie dve čiarky do karty na stole.
– Ja nie. To kolegyňa Nováková vo vedľajšom kabinete, – a pozrel som sa mu pevne do očí.
– Nože! Nože! – a pritiahol si ma bližšie.
– Vy teda máte očné bielka, človeče. To sú žĺtky, a nie bielka! Asi budete mať žltačku. Večeriavate konzervy, čo?
– A nesmiem?
– Môžete. Kým vám nezožltnú bielka. Ukážte sa… ten červený nos… Ľahnite si! – zvalil ma na ležadlo a ako stíska, tak stíska.
– Pečeň. Máte zväčšenú pečeň, – pomädlí si ruky a zapísal osem čiarok do mojej karty.
– Prejdite sa, – povedal a sledoval moje nohy.
– Jasný plochonožec! – zvýskol a luskol prstami.
– Obráťte sa. No fuj!
Preboha, hádam som si zobral čisté trenírky? Pre istotu som sa ani nepohol.
– Vravím fuj! Tie vaše strašné stavce! V práci ste stále vykrútený za stolom a vaša posteľ – jedno koryto, čo? – zasmial sa. Do mojej karty si vpísal zasa tri čiarky.
– Môžete sa obliecť, – povedal a podal mi akýsi papierik.
Trasľavo som sa obliekol. Vypotácal som sa bez pozdravu. Do školy som prišiel bledý a spotený.
– Konečne! Už som nemal dať koho suplovať! – víta ma riaditeľ.
Hľadím na neho žltými očami a mlčky mu podávam papierik.
– To je čo? – nechápe riaditeľ a číta: „Absolútne prispôsobený stavu nášho školstva.“ No čo? Si zdravý a schopný! – smeje sa a tľapká ma po pleci.

Holubičí národ v kontajneroch
Tak sa tam zrazu stretli – bývalý profesor a bývalý obvodný lekár. Najprv predstierali, že sa nevidia, zhovorčivejší profesor to však nevydržal:
– Dobrý deň, pán doktor.
– Dobrý deň, pán profesor. Nakupujeme, nakupujeme?
– Nuž tak akosi. Vyberám si sako.
– Ja zas nohavice. Je jar, treba sa omladiť.

Potom si obaja vzájomne radili, výhodne nakúpili a rýchlo odišli. Nebyť second-handu vari sa ani nestretnú.

Kedysi sa ľudia schádzavali v divadlách, kaviarňach, na výstavách a rôznych spoločenských podujatiach. Dnes cítiť pulz doby v predajniach so zlacneným tovarom a v tipovacích kanceláriách. Sociálne nezaujímaví zasa atakujú odpadové nádoby. Tvrdé boje s Rómami nevyhrávajú vďaka húževnatosti, ale vďaka samotným Rómom, ktorým sa nádoby prestávajú zdať lákavé. Existuje predsa rýchlejší a výhodnejší spôsob obživy.

– Za Husáka ti stačilo držať hubu a krok, tak veru. Nežil si si síce ako tí hore, ale stačilo, keď si sa nevystrkoval. V duši si mal hovno, ale aspoň v peňaženke aké-také hojno. Teraz už ani toho hojna nemáme, – hovoril minule jeden kontajnerista a zdalo sa, že sused mu prikyvuje, no nebolo vidieť hlavu. Mal ju strčenú v kontajneri. Možno práve desiatoval.

Tí dvaja určite neboli bývalí totalitní papaláši. Tým sa veľkoryso odpustilo – sme národ holubičí. Kollár kedysi napísal: „I holuby jsou takové, že milují hejno spolkové…“ Tak, tak.

Znovu sme sa vyformovali do kŕdľa, ktorý čaká. O chvíľu začnú okolo nás pekne – sladúčko. Budeme ktosi. Páni voliči. Jeden politik nedávno povedal, že platy poslancov, sudcov a bankárov sú podmienené porovnateľnosťou so Západom. Ozaj, a s kým sa platovo porovnávajú tí ostatní? Kmeň Bongo-bongo?

Možno by sa aj náš národ holubičí rád pozrel do tučnejších peňaženiek. Zatiaľ sa môže dívať do kontajnerov.

Zuzava
Chudý chlapík zastal rovno pred dverami výťahu.
– Dobrý deň!
– Dobrý.
– Sledujem vás už hodinu.
– Prosím?
– Možno aj dve.
– Nerozumiem.
– Potrebujete pomoc. Ste vyčerpaný a prepracovaný, žiaci vám strpčujú život. Je to tak?
– Trhnite si.
– Nehovorím? Ale neklesajte na duchu. Školská správa sa rozhodla, že sa postará o zdravie svojich učiteľov. Vytvorili sme oddelenie ZUZAVA. Som rekvalifikovaný ruštinár Jozef Hmat, – predstavoval sa a vyťahoval akýsi preukaz.
– Čože?
– Čo, nerozumiete? ZU – ZA – VA. Zúrime za vás! Samozrejme, na verejnosti. V škole si to vybavíte hravo cez prestávky.
– Pozrite sa. Mám plné ruky tašiek, v nich stodvadsať písomiek a nefunguje výťah. Zmiznite, – a pre istotu som pokrčil pravú nohu v kolene.
– Nekopte – skríkol chudý chlapík a medzi moju nohu a dvere výťahu strčil svoj plášť.
– Dovolíte? – jemne ma odtisol, rozohnal sa a topánkou bezpečne prerazil preglejkovú výplň na výťahových dverách.
– Za smiešny poplatok budem zúriť za vás, – usmial sa.
Aby ma presvedčil, druhou topánkou prerazil novú dieru do preglejky. Súhlasil som.
Chlapík sa vyznal, klobúk dolu. Ani taxa nebolo prehnaná: za kopnutie do kontajnera euro, do betónového obrubníka dve eurá, rozbitie okna desať eur, výklad rovnú päťdesiatku. Za úder do hlavy stovka, tupým predmetom stodvadsať. Slovné urážky boli po päťdesiat centov.
Časom som sa stával nervóznejším – škola mi neposkytovala dostatok zuropriestoru a na verejnosti som sa z prestížnych dôvodov vyzúriť nemohol. Keď som chcel napríklad vynadať predavačke, zjavil sa chlapík, zanadával a strčil mi pod nos šek. Chcel som tvrdým chlebom poklepať vedúceho po temene, ale zjavil sa chlapík a poklepal ho za mňa. Začal som sa pred rekvalifikovaným agentom školskej správy skrývať, ale vždy ma objavil. A tak som sa rozhodol: zaútočím naň! Podarilo sa. Trafil som ho ploským kameňom, žabkou, práve keď trhal za mojich dvanásť eur cestovný poriadok. Zareval. Bolo to nádherné! Celý som pookrial. Školskej správe sa tá rekvalifikácia tuším podarila.

Prestávka s Tchibo le café
– Pozrite, čo som objavila v tretej bé! – skríkla fyzikárka vo dverách zborovne a mávala akýmsi papierom ako na mítingu.
– Prezývky niektorých kolegov! Len počúvajte:
telocvikár – biely obor
matematička – Milky way
dejepisár – Feri ultra
zemepisárka – Vyzýr! S dvoma ypsilonmi!
angličtinár – kečup Šmak, traf ho šľak
biologička – pravá sviežosť citrónu
nemčinárka – obrovská pracia sila
a tu prosím, aj naša dôchodkyňa Olinka! Tempo, tyčinka dvoch generácií! Čo vy na to, vážení?
Zdvihli sme hlavy od šálok s Tchibo le café a preprali sme papier dočista dočista. Len externista – chemik akosi mlčal a potom sa ozval:
– Pokoj. To bude len tým, že je mladosť zažratá – a bolo vidno, ako ho mrzí, že na tom papieri nie je.

Bol by v tom čert…
Cez veľkú prestávku sa všetci schádzame v zborovni. Mimoriadna porada. Žeby zvýšenie platov? Alebo priviezli novú bustu Komenského? Ani jedno ani druhé. Pred zborovňou stojí žiak Kubík a tvári sa previnilo. Zasa Kubík!
– Kubík chytal cez matematiku v mestskom parku ryby – oznámila triedna 1.B.
– Nevídali. Ešteže to nebolo na dejepise – pohundrával si ticho kolega prezývaný Napoleon.
– Ticho, páni a dámy, ticho! Veci sa majú tak, že žiak Kubík chytil úplne náhodu zlatú rybku… – oznámil nám riaditeľ a bolo počuť, ako mu vyschlo v krku.
Ticho nás doslova ovalilo a pár sekúnd nikto nedýchal.
A potom sa rozpútalo peklo.
– Tak, aby bolo jasné: ako prvé želanie budú naše platy, konkrétne ten môj! – skríkol ktosi zo zboru a my sme vedeli kto, ale načo prezrádzať.
– Rozhodne treba vybaviť kabinet fyziky modernejšími prístrojmi a rozšíriť sieť učební o ďalšie tri! – bil sa vedúci predmetovej komisie fyziky do hrude, aby bolo jasne počuť, že slabšie povahy nemajú šancu.
– Kolegovia! Treba nám ďalšiu kopírku aspoň desať náplní! – kričal riaditeľ, ale jeho krik beznádejne zanikal. No čo, dnes nie je vo forme.
– Bazén, sprchy a saunu! – vyhŕkol telocvikár a názorne predvádzal, ako motýlikom prepláva nový bazén.
– Mag-ne-to-fón! Mag-ne-to-fón! – skandovali jazykári a držali sa pri tom okolo pliec…
Nakoniec musel zástupca riaditeľa vystreliť zo signálnej pištole. Do ticha, ktoré nastalo, sa ozvalo slabučké zaklopanie. Do zborovne nesmelo vošiel žiak Kubík.
– Čo chceš, Kubík? – obrátil sa na Kubíka jeho triedny zvaný Uragán.
– No… vlastne nič. Ale zlatá rybka… zdochla.
Zvesili sme hlavy. Hrobové ticho prerušil riaditeľ:
– A možno bola od Čaploviča… – vzdychol si.
Nakoniec sme však problém vyriešili: Žiak Kubík to skúsi ešte raz. Potom ho vystriedajú týždenníci. A vo večerných hodinách triedni jednotlivých ročníkov. A po pol noci sám pán riaditeľ.
Bol by v tom čert, aby sme sa z toho bahna nedostali!

FacebookmailFacebookmail