Záhrady

Zahrady obalka

 Záhrady, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, Bratislava 2005, cover design: Hana Kohútová, 64 strán

Kniha krátkych próz obsahuje 22 poviedok, pričom sa realita často tvári ako fikcia a naopak

Deväť poviedok odvysielal Slovenský rozhlas v roku 2006 (O neobesenom Šangovi, Japonská fotka, Neznáma, Kúpeľ v tráve, Pokus, Ráno ako maľované, O dvoch láskach Irmy Fülekyovej, Ráno, ráno, ráničko, Stratený gombík)

Z recenzií

Prvý, vonkajší a povrchný pohľad hovorí, že prózy Marty Hlušíkovej sú krátke. Druhý, hlbší pohľad, dopĺňa, že im napriek stručnosti nič nechýba na povinnej výbave poviedky. Majú príbeh, vonkajší i vnútorný dej, jednu či niekoľko postáv, hodnoverné dialógy, presné, nerozvláčne opisy, pointu, ktorá je niekedy ostrá a niekedy tlmená. A ticho, ktoré po nich doznieva, nie je hluché, ale zmysluplné.

Daniel Hevier

 

Kniha je nazvaná prostě Záhrady a obsahuje dvaadvacet povídek tak krátkých, že snesou označení miniatury.  Jsou mimo jiné také důkazem, jak málo slov stačí k vyslovení všeho závažného. Musím se taky přiznat, že při četbě se mi vracely tři příměry: Povídky malostranské Jana Nerudy, Želary Květy Legátové a nádherná hudba M. P. Musorgského Obrázky z výstavy.

Minipovídky Marty Hlušíkové zachycují soudobý svět ovšem způsobem, který je vzdálený povrchnímu záznamu. Převládá ticho, autorka si vystačí s detaily, které zahrnují celek, jak pozorujeme na obrazech Josefa Čapka. Slovenská řeč plyne jako melodie, snad proto mi od počátku připomínala hudbu.

Marta Hlušíková ctí křehký svět svých hrdinů. Postavy jsou načrtnuty jako perokresba, tahy jsou přesné, ani jeden navíc.

Dá se říct, že čím méně se povídky rozlévají do šíře, tím hlouběji sahají. Mají svou pevnou vertikálu.

Možná, že síla uvedené sbírky povídek spočívá v neproklamované víře v dobro. V knize najdeme sice i povídky, v nichž nahlížíme do zloby srdce nebo narážíme na hloupost a nadutost, ale odvracíme se od nich ne jako ti, kteří jsou lepší, ale jako ti, kteří jsou bolestně udiveni.

Milena Fucimanová

 

 

Jej poviedky sú stručné, bez zbytočných slovných nánosov. Názov útlej knižky je zhodný s názvom úvodnej poviedky. Tá i väčšina ďalších je zručne postavená na stupňujúcom sa napätí a prekvapujúcej pointe. Jazyk je kultivovaný, štylizácie čisté. Autorka vie výborne písať, fabulovať, navodiť atmosféru, zanechať dojem.

Michaela Geisbacherová

Autorka využíva skúsenosti nadobudnuté v kontaktoch s poéziou. Prejavuje sa to najmä v hutnosti a sviežosti jazyka, ale aj v obraznosti, ktorá často vyznieva veľmi pozitívne, prekvapivo a neodpočuto. Nejde len o kresbu zobrazovaných situácií. Metodika tvorby, ktorú si autorka osvojila a ku ktorej sa originálne dopracovala, jej umožňuje v rozsahu niekoľkých viet či riadkov vytvoriť také napätie, aké sa dá bežne očakávať iba po prečítaní obsiahlejších častí diela.

Ľudovít Fuchs

Ukážky:

O dvoch láskach Irmy Fülekyovej

 Dve lásky mala Irma Fülekyová: psa, ktorého nikto nikdy nevidel, a knižnicu, ktorú zdedila po starej matke, tiež Irme Fülekyovej, len s tým rozdielom, že Irma Fülekyová staršia mala štvrtinu krvi modrej. Šestnástina aristokracie sa v našej Irme predrala na povrch ako divoká túžba po vzdelaní, ktorého sa jej nedostalo. A tak sa vrhla na zdedené knihy, o ktorých vedela hodiny rozprávať svojmu psovi Mukimu. Najčastejšie sedávala pri moste na ploských šikmých skalách a nohy si máčala v plytkej vode pri brehu rieky. Voda tiekla pri kraji pomalšie, takže sa podchvíľou hemžila stovkami drobných rybiek. Irma si strčila obe nohy do vody a čakala. Rozpŕchnutý mrak rybiek sa pomaly vracal späť k brehu. Irma sledovala malé lesklé telíčka so zatajeným dychom.
– Pśt, Muki, teraz čosi uvidíš…
Rybky nebojácne plávali popri Irminých prstoch, kým sa pravý malíček nevymrštil ako strunka. Irma sa rozosmiala, ešte niekoľkokrát pokývala malíčkom, mokré nohy si strčila do starých tenisiek a Mukimu dorozprávala obsah knihy, ktorú v noci čítala. Niekedy rybky nebolo vidieť, lebo do rieky vypustili odpad z cukrovaru. Irmu to však nikdy nemrzelo, nohy si aj tak strčila do vody. Vtedy sa jej zazdalo, že sú hnedé, ako vtedy, keď mala dvadsať a keď si vyrábala pančuchy rovno na nohy. Stačilo si ich vyholiť, ak boli biele, natrieť mrkvovou šťavou, vyblýskať kožkou zo slaniny a vzadu si ostrým uhlíkom nakresliť tenulinký pásik od päty až na stehno, pekne do stredu. To bývala najväčšia fuška. Kvído s ušami ako lopúchy sa šiel z jej nôh zblázniť: vraj keď si s ním nič nezačne, pôjde na bicykli až na koniec sveta a tam skočí dolu. A Kvído si naozaj sadol na bicykel a vybral sa do sveta. Neprišiel až na jeho koniec, lež do Paríža. Irme odtiaľ doniesol Mukiho, ktorý bol múdrejší ako niektorí ľudia. S Mukim sa Irma rozpráva už vyše päťdesiat rokov. Niekedy sa ho spýta na obsah knihy, ktorý mu deň predtým vykladala a ktorý medzitým zabudla. Keď ani Muki nevie, povie mu: Joj, Muki, vezmem ťa na koniec sveta a tam ťa hodím dolu. Potom Irma vždy vyčkáva, čo na to Muki, žmurká naňho raz ľavým, raz pravým okom a piskľavo sa rozosmeje.
V zime sedáva Irma v malej kuchynke a čítava dlho do noci. Do hosťovskej ide iba po novú knihu. Raz, keď sa Irme nechcelo vyjsť z kuchyne do pivnice po drevo, spravila neslýchanú vec: vytrhla z knihy prvých päťdesiat strán a vložila ich do sporáka. Sama bola prekvapená, ako to šlo ľahko. No o chvíľu, zhrozená a nešťastná, nemohla ani oka zažmúriť. Nakoniec vstala, zobrala okýptenú knižku a miesto vytrhnutých strán dopísala na vnútornú stranu obalu ich stručný obsah: „Viliam Máriu opustil kvôli mladšej Elvíre (sviňa).“ Irma spokojne zaspala spánkom spravodlivých. Keď  nasledujúci večer sedela v kuchynke, už nebolo také ťažké vytrhnúť ďalšie prečítané strany a priložiť nimi do sporáka. Ceruzku mala už pripravenú. Stačilo pripísať obsah vytrhnutých listov na vnútornú stranu obalu.
– Vieš, – rozprávala potom v posteli Mukimu, – nebola som najhoršia, ale Kvída som nechcela. Ty by si chcel takého, čo má uši ako lopáre? – chichotala sa, no potom zvážnela. – Ale nemysli si, že nemám Kvída rada. Šiel kvôli mne na kraj sveta, aby skočil dolu. A doniesol teba. Možno by mi teraz tie jeho uši ani tak veľmi neprekážali. Dala by som mu na ne baretku. A ja by som si na nohy nakreslila čierne pásiky… nie, nie, Kvído by mi nakreslil tie pásiky a šli by sme na zmrzlinu, lebo ja mám zmrzlinu rada. Len by mi nesmel kúpiť citrónovú. Čože? No tak už spi… – ponatriasala perinu vedľa seba a zatvorila oči.
Od toho dňa nebolo večera, aby Irma nevytrhla niekoľko prečítaných strán z knihy a nepísala obsahy na vnútorné strany obalov. Časom rozširovala svoje zápisky o vlastné postrehy a potom si už nepamätala, čo z napísaného je obsah knihy a čo jej vlastná myšlienka. Postupne v Irminej zdedenej knižnici pribúdalo husto popísaných obalov Irminým celkom pekným a úhľadným písmom. Irma k niektorým textom prikreslila aj červené srdiečko.
Keď sa po rokoch knihy minuli a Muki si už nepamätal ani jeden obsah, Irma odišla. Ľudia, ktorí ju naposledy videli, vraveli, že šla popri brehu rieky a komusi hovorila, že ho vezme na koniec sveta a hodí dolu. Irmu v meste odvtedy nikto nevidel. Až po rokoch sa pri úprave pivnice v hrdom dome na námestí našla prázdna urna s Irminým menom, rokom narodenia a úmrtia. Za rokom úmrtia bolo nakreslené červené srdiečko. Nikto nevedel, ako sa urna dostala medzi staré haraburdy, len kvetinárka oproti tvrdila, že urnu do pivnice priniesol akýsi pes.

O neobesenom Šangovi

 Babka cupkala popri vyschnutom koryte potoka až hore k starej jabloni, z ktorej blesk odťal polovicu, takže zdola od cesty vyzerala ako šibenica. Práve preto k nej babka každý podvečer kráčala. Išla tam vždy obesiť svojho Šanga. Bola by ho obesila možno aj na plote alebo na kľučke v pivnici, ale na spodnom konári jablone raz našla visieť za dušu hompáľajúcu sa futbalovú loptu a zazdalo sa jej to ako najlepšie miesto, kde by si mohla so Šangom vyrovnať účty.
– Tak sa už pohni, – obrátila sa k Šangovi, ktorý sa zastavil pri krtinci, strčil doň ňufák a zúrivo hrabal prednými labami. Na babkine slová len pošibal chvostom a hrabal ďalej.
– Nemysli si, že sa tomu vyhneš, – hundrala si babka a potom si vyspevovala, až kým neprišla k jabloni. Sadla si pod ňu a čakala. Šang o chvíľu prišiel, poňuchal okolo stromu, cvrkol pár kvapiek na kmeň a posadil sa. Upieral oči na svoju veliteľku, potom si ľahol, hlavu si oprel na predné laby a čakal.
– Budeš mi chýbať, vieš? Si zlý pes. Aj v posteli budem mať miesta až-až. A plechovú misku dám Micine. To ťa naštvem, čo? Nemysli si, že mám Micinu bohvieako rada. Ale dám jej tú misku. Lebo ty dobre vieš, ako ma Paľko ľúbil. Keď mi odišiel, nemala som nikoho iného iba teba a Micinu. A Paľka na kredenci. Chceli mi ho dať do urnového hája. Určite! Ani rozsypať som  ho nedovolila. V kuchyni mu je dobre. Iba ma trápi, že si nemôže dať so mnou držky. Tak ich mal rád… Zato ty si dopraješ! Paľko mi povedal, že by na tie držky možno aj prišiel, ale že by tebe potom nič nezostalo. Si pažravý, to je to. Všetko by si zožral. Ale keď ťa obesím, Paľko určite na držky príde. Teraz môžeš vysloviť posledné želanie. No tak, o chvíľu zapadne slnko a zozimí sa. Že spievať? Mám spievať? No dobre, – chichotala sa babka a s veľkým ochkaním sa postavila. Zopäla ruky na hrudi, zatvorila oči a škrekľavým trasľavým hlasom začala spievať. Šang zdvihol hlavu, chvíľu kňučal a potom sa už nedalo rozoznať, kto spieva a kto zavýja. Babka napokon dospievala a pozrela na Šanga.
– Tvoje šťastie, – povedala. – Tvoje šťastie, že som ešte nedorástla po spodný konár. Ale zajtra, keď dorastiem, to bude iná pesnička. A teraz domov! – zavelila, pritiahla si sveter tesnejšie k telu a spustila sa z briežka k svojmu domu. Šang poslušne kráčal za ňou, strkal ňufák do krtincov a pri každom babkinom slove len pošibkal chvostom.

Kuchynský dialóg pri čistení uhoriek

Žena sa tvárila unudene, umývala uhorky, ktoré o chvíľu naloží. Muž zobral umyté uhorky do veľkého hrnca a začal ich znova systematicky umývať.
– Veď sú umyté, – povedala žena a zdalo sa, že muž len na to čaká.
– Umyté. Cha!
– Vodu máš úplne čistú, vravím, že sú umyté.
– Myslíš si, že všetko vieš lepšie a rýchlejšie. Ale to sa mýliš.
– Keď myslíš… – pokrčila žena ramenami a začala si spievať. Muž by sa aj pridal, ale nemal sluch a cítil sa ukrivdený. Vždy sa tak cítil, keď niekto spieval.
– Spievaš, aby si mi ukázala, že ty to vieš, čo?
– No tak… – obrátila sa na neho žena.
– Keď mi nebolo dopriate mať sluch, nemala by si takto okato vyspevovať, lebo ma to jednoducho uráža! – zvýšil muž hlas a zároveň skríkol, lebo sa porezal, keď chcel nožíkom vyškrabkať malú špinu pri stopke uhorky.
– Budem spievať, lebo sa mi teraz chce, – zaspievala žena a zasmiala sa.
– Nesmej sa, keď som takto diskriminovaný!
No a čo? Ja som diskriminovaná, lebo mám hrubé členky a vždy som chcela mať štíhle nohy s úzkymi členkami, okolo ktorých by som si dala tenkú striebornú retiazku, pomyslela si žena a spievala si ďalej.
– Počuješ? Nespievaj, keď ja nemôžem. Vlastne najviac ma diskriminuješ ty!
– Spamätaj sa a čisti, – strácala žena svoju dobrú náladu, no muž sa len teraz začal domáhať spravodlivosti na tomto svete a v tejto rodine.
– Diskriminuješ ma, – povedal pevným hlasom. – Všimla si si, čo robíš pred spaním?
– Čítam, nie?
– Pred čítaním.
– No dávam si nočnú košeľu.
– Ešte pred košeľou.
– Tak to teda neviem.
– Rozprávaš nášmu psovi rozprávku pred spaním!
– No a čo? Veď je to len taká hra.
– Hra! Vieš vôbec, čo rozprávaš? Len dobre počúvaj! Bol jeden psíček a ten psíček sa volal Dona. Dona je dobrá, čaká, nešteká a prinesie papučku. Páničko jej za to dá kostičku a panička granulky, muchu, cucu a pusu. Teraz už vieš?
– O čo ti ide?
– Takže ja iba kostičku a ty aj granulky, aj muchu, aj cucu, aj pusu! Spočiatku to boli len granulky a pusa. Neskôr si si repertoár rozšírila o muchu a cucu. Takže jasná diskriminácia.
– Si blázon. To je všetko, čím ťa diskriminujem? – opýtala sa žena a ďalej umývala uhorky.
– A potom poriadok. Pes mi vždy odnesie papuču a nikoho to netrápi. Papuča má byť jedna vedľa druhej. Tvoju papuču má Dona pekne položenú na fotelke. Zato moja papuča je buď v obývačke pri radiátore, buď v spálni pod stoličkou. Keď je vo fotelke, navrchu je vždy tvoja papuča a moju nevidieť. Máš väčšiu nohu ako ja, čo som si mal pred svadbou všimnúť. Takto sa mi to vypomstilo pri hľadaní papúč.
– No tak sa pre moje väčšie nohy rozveďme, – začala sa žena smiať, ale muža to len viac dráždilo.
– Alebo poriadok v kredenci! Vôbec ti neprekáža, že nádobku so soľou máš niekedy vľavo a inokedy vpravo? Mýlim si ju s kryštálovým cukrom! Teraz ho predávajú taký jemný, že to skoro nikdy nespozorujem!
– Veď vieš, že cukor je v zelenej a soľ v červenej nádobe.
– Kto si to má držať v hlave? Skúšal som si to zapamätať podľa semaforu. Zistil som, že nádoby by mali byť naopak! Cukor by mal byť v červenej, lebo červená je zákaz. Cukor by sme vlastne nemali konzumovať, nie? Soľ by tak bola v zelenej, lebo bez soli sa človek nezaobíde. Takže soľ by mala byť v zelenej.
– Ja si nádobky nikdy nemýlim, – povedala žena.
– Zato ja musím vždy ochutnávať!
– Keď len toľko, – pokrčila plecami žena a odfúkla si vlasy padajúce do čela.
– A si nedôsledná!
– Môže byť, – zaspievala žena.
– Ale nemalo by to byť, vieš? Všimla si si napríklad, že pri vešaní bielizne používaš štipce rôznej farby?
– No a?
– Nepochopila si ma. Keď vešiaš napríklad tričko, použiješ štipce rôznych farieb! Nie oba žlté alebo červené alebo zelené!
– Asi ti preskakuje.
– Ja to našťastie po tebe preštipcujem. Ale ty nič nezbadáš.
– Už si dočistil? Ukáž… – vzala žena ešte raz očistené uhorky z mužovho hrnca a začala ich klásť do pohárov.
Muž si sadol za stôl a rozložil si Pravdu, v ktorej uverejnili ďalšiu hru sudoku. Bol v nej neporaziteľný.

 

KVÍDO ÉS FRÁNZ

Kvído a nap felé fordította kopasz fejét, lehunyta szemét és fogatlan szája a füléig szaladt. A napból nyerte az energiát. Valaha a fákból , most a napból.

Kvídoról az emberek azt gondolták, hogy bolond. Az n hangot mindig orrhangon ejtette.

Soha senki sem jött rá, hogy az orrhangú n-t csak azért szúrja be mindenhova, hogy legjobb barátját, akit Franznak hívtak, Fránsznak szólíthassa.

Egyszer valaki kinyomozta, hogy Kvído az első köztársaság alatt Franciaországban is járt, kerékpáron. Ezért az emberek fele még nagyobb bolondnak tartotta, a másik felének pedig mindegy volt.

No, igen, Franz. A Vág partján szokott álldogálni, hunyorogva nézett a napba, csak a szája nem szaladt a füléig. Az energiát legszívesebben a rétből szívta magába a folyó holt ága mellett. Eleinte úgy érezte, hogy a folyás mentén képes volna egészen a Dunáig úszni, és azután csak futna, futna egészen Bécsig. Mert ott született. Tizenhét éves volt, amikor mostohája kitoloncoltatta. A te nagyapád Cíferből származik, Cífer pedig Trencsén vármegyéhez tartozik, mondta neki. És apádra ne számíts, a front messze van. Látta mostohája sárgászöld szemeit. Akkor értette meg, hol a hazája. A Práter volt az, apja műhelye, és a mozi, a mozi, a mozi. Az éjszakai Bécs. Először így szökött el a Felföldről. Kinyitotta a lakásuk ajtaját, még mindig két kulcsa volt, egyik a lakáshoz másik a műhelyhez, és a díványon ott ül a férfi. Magas, vállas és mellette a mostoha. Azután másodszor is megszökött és harmadszor is. Végre megszokta Szucsánt, a népviseletet és a filcpapucsot. A rétből csak ahhoz merített energiát, hogy gombát szedjen, és utána hazaindult a meredek lejtőn. A nagyvilágból csak az elfeledett Kvído maradt. Azt mondják, kerékpárján még Franciaországba is eljutott.

Eddig soha nem beszéltek erről. Kvído nem beszélt Franciaországról, ő pedig Bécsről. Beszélgettek a politikáról, mivel németül a környéken szinte senki sem tudott. Mindig az utcasarkon, az akác alatt álldogáltak, és gyetvát szívták, vasárnap bysztricát.

Ezután történt. Franz a gyomrát kezdte fájdítani. Nagyon gyorsan történt. Kvídonak ideje sem volt tőle elbúcsúzni.

Franznak a koporsóban nyitva volt szája. A száját azért becsukhatták volna, jegyezte meg valaki. Kvído tudta,hogy Franz tőle búcsúzik: akkor tartsd magad, Kvído. Könnyei a fogatlan szájába csorogtak, a tűző nap átvilágította a nagy vékony fülét, kezében morzsolgatta az elmaradhatatlan barettet. Nem illet bele ebbe a gyászos környezetbe . Kvído tudta, mit csináljon.

Ellentétes volt mindazzal, ahogy eddig élt: mindjárt a temetés után fogta a fűrészt, és kifűrészelte az akácot az utcasarkon. Azóta Kvído a napból meríti az energiát.

(preklad do maďarčiny: József Lelkes)

 

REGGELENTE

Reggelente szemceruzával feketére festem a férjem bajuszát. Vigyázzba vágja magát a konyhai lámpa alatt, és én megfiatalítom őt egy-két évvel. Ma reggel, azóta, hogy kiürítette a postaládát, nagyon furcsa. Különösen viselkedik. Amikor belépett a konyhába, szokatlanul nézett rám, és amikor a kávét ittuk, odanyújtotta a cukrot. Valami történik vele. Ma nem állt oda a konyhai lámpa alá, és én nem festettem be szemceruzával a bajuszát. Csak ül az üres kávéscsésze mellett, és fürkészve engem figyel. Banális társalgásba kezd:

– Készülsz valahova?

– Még nem tudom, ­-­- feleltem. Nem akaródzik sehova mennem, de muszáj lesz.

– Mivelhogy új ruhát vettél fel.

– Hiszen ez már fél éve megvan – mondom mosolyogva -, de ez nem igaz. A múlt héten vettem.

Ma reggel úgy járkáltam benne, hogy a bal oldalon minél jobban szétnyíljon. Ráadásul még harisnyatartót és harisnyát is vettem fel. Amikor lehajoltam, kilátszott. Fülem mögé és a nyakamra parfümöt tettem, kifestettem magam és lassan ittam a kávét.

– Jött valamilyen posta? – két korty között, csak úgy megkérdezem.

– Nem, semmi, – válaszolja gyorsan , pír szökik az arcára, és én hirtelen olyannak látom, mint akkor húsz évvel ezelőtt, amikor az öreg ház beugró kapualjában éppen a harisnyatartót kapcsoltam be, és ő az aluljáróból jövet meglátott.Elpirult, lehet, hogy el is akarta fordítani a fejét, , mert nem illik meglesni egy hiányos öltözetű hölgyet, de nem fordult el . A combomat nézte, mint aki hipnózis alatt áll. Talán szüksége volt, hogy lehűtse magát, ezért meghívott fagyira. Ez húsz évvel ezelőtt történt. És most itt ül festetlen bajusszal, kicsit sajnálom őt. De én kibírom, mivel érte teszem . Ezért van rajtam ez a széttáruló ruha és a harisnyatartó . A múlt héten még minden más volt. Szombaton reggel még odaállt a konyhai lámpa alá, befestettem a bajuszát, mert asztaliteniszre készülődött. Valamikor játszott, így ki nem hagyna egy mérkőzést sem. Láttam, ahogy kint frissen lépked és behúzza a hasát. Nem is kell, hogy vele legyek, tudom, leteremti a játékosokat, vállon veregeti barátait, és a kofolát csapoló fiatal lányok körül sündörög. Tulajdonképpen örülnöm kellene, hogy férjem ilyen ficsúr. Kellene. Persze, ha itthon is ilyen lenne. De ha velem van, nem húzza be a hasát, a bajuszát is csak akkor festeti be velem, ha valahova készül.

– De, hát valamilyen képeslapot vettél ki a postaládából – indítom ismét a beszélgetést, mert tudom, a férjem nem képes hazudni. Egyelőre tigrisként küzd, mert hirtelen eszébe jut, hogy tévedésből a szomszédasszony képeslapját hozzánk dobták be. Azonnal átvitte neki.

– Petrához megyek, vásárolunk egy kicsit. Ebédre itthon vagyok, jó?- taktikát változtatok, mert tudom, ha ebédre megjövök, a férjem kifeszíti a mellét, befesti egymaga a bajuszát, és körülöttem fog sündörögni . Milyen jó, hogy féltékeny. A legközelebbi képeslapot Péter néven írom alá, és meghívom magam valahova, legalább két napra.

(preklad do maďarčiny: József Lelkes)

 

 

FacebookmailFacebookmail