Jelena Stepanová
Степанова Елена Викторовна окончила славянское отделение филологического факультета МГУ им. М. В. Ломоносова в 1978 г. по специальности «славянские языки и литературы». Преподавала болгарский и русский языки. Работала переводчиком в югославских фирмах и совместных предприятиях. Переводила научно-популярную литературу с английского, словенского, сербского, болгарского языков. Редактировала книги и переводы. В 2014 и 2015 гг. в общественно-литературном журнале «Голос Эпохи» были опубликованы подборки её стихов. Автор сборника стихов «Мамины стихи» (2011), «Почти откровенно» (2011), а также книг «Франце Прешерн: жизнь и творчество» (2017), «Глоттометрия (сопоставительно-количественные методы изучения текстов, феноменов и систем языка): Применение к исследованию рассказов Йордана Радичкова и их русских переводов» (2019), «Родоначальник реализма и критики в словенской литературе Фран Левстик» (2021), нескольких научных статей по творчеству Ф. Прешерна и его переводам на русский язык, про кодификацию словацкого литературного языка и о деятелях славянского Возрождения, а также об участии словенцев в Первой мировой войне. В 2020 г. в международном литератуно-художественном и общественно-политическом журнале «Времена» были опубликованы её переводы стихотворений Франа Левстика. Публикует свои стихи, рассказы, переводы в Интернете на сайтах Стихи.ру и Проза.ру.
Elena V. Stepanová vyštudovala slovanskú katedru filologickej fakulty Moskovskej štátnej univerzity. MV Lomonosov v roku 1978 s titulom slovanské jazyky a literatúry. Učila bulharský a ruský jazyk. Pracovala ako prekladateľka pre juhoslovanské firmy a spoločné podniky. Prekladala populárno-vedeckú literatúru z angličtiny, slovinčiny, srbčiny, bulharčiny. Úpravy kníh a prekladov. V rokoch 2014 a 2015 vo verejno-literárnom časopise „Voice of the Epoch“ boli uverejnené výbery z jej básní. Autor zbierky básní „Mamičkine básne“ (2011), „Takmer úprimne“ (2011), ako aj kníh „Franze Preschern: Život a dielo“ (2017), „Glottometria (komparatívne-kvantitatívne metódy štúdia textov, javov a jazykových systémov): Aplikácia na štúdium príbehov Jordana Radičkova a ich ruských prekladov“ (2019), „Zakladateľ realizmu a kritiky v slovinskej literatúre Fran Levstik“ ( 2021), niekoľko vedeckých článkov o dielach F. Preshern a jeho prekladoch do ruštiny, o kodifikácii slovenského spisovného jazyka a o vodcoch slovanskej renesancie, ako aj o účasti Slovincov v prvej svetovej vojne. V roku 2020 vyšli jej preklady básní Frana Levstika v medzinárodnom literárnom, umeleckom a spoločensko-politickom časopise Vremena. Publikuje svoje básne, príbehy a preklady na internete na stránkach Poems.ru a Proza.ru.
Preklad jej veršov z ruštiny
Sviatok duše
Slnko v korone celé nebo pohojdáva,
rúž na ústach sýtejší ako všetky farby červene,
v slnečných vrkočoch lesklé zlato spáva,
jagavé výboje sú potoky vzbúrené.
Kráčam v ústrety slnečným lúčom:
dušu im otvorím, nech zmizne farba sivá,
nech ju slnko zohreje a otvorí kľúčom.
Pekne ju zariadim, hostí popozývam.
Čistučko na zemi, maľovaná stena,
duša sa teší, chytá ju veselosť,
hudbou je bezstarostne omámená.
Prichádza prvý prihlásený hosť.
Dnešný deň v sebe zlobu nemá.
Ticho sa premení na radosť.
Prvý deň nového roka
Dnes je, ako vždy, obyčajný zimný deň.
Je to v roku prvý deň – taká jeho pýcha.
Minulý, priestupný – cintorínsky tieň.
Navždy v nás zostane, kým budeme dýchať.
Budeme tento rok šťastím požehnaní?
Alebo vietor nežičlivý otvorí nám rany?
To lepšie čakám až v živote inom.
Čas by som zapila v krčme suchým vínom.
Aj keď je tu chlieb a kvas horký, prehorký,
znášať útoky a prázdne žiť je chlebom bez kôrky.
Prvý deň uplynul tak tichučko, celkom nezbadaný,
pečať zimného smútku trčí ako ostrý kov.
Medený kruh osudu stlačil všetky jeho strany,
ako žeravá struna znie šum veselých výkrikov.
Zmizol ten sladký pocit detských hier,
keď žiješ a s úžasom čakáš na zázraky.
Hodiny polnoc srdca odbili, cítiť zmier,
okamih pokoja nás inde čaká, je už taký…
Zatváram oči a počujem…
Zatváram oči a počujem,
ako za oknom zavýja búrka,
všetko dôležité zasypáva vetrom
a zaťahuje laso.
Zatváram oči a počujem:
Dedo Pichto alebo Kôň v kabáte
klopká o podlahu, zdá sa, že hlivie,
iba Boh vie, prečo sám.
Zatváram oči a počujem,
ako susedka Baba Jaga
zaškrípala nohou
a išla variť do kuchyne.
Zatváram oči a počujem,
ako dupoce čísi vnúčik,
obhádže podlahu hračkami
a potom kričí a reve.
Zatváram oči a počujem,
ako šofér búcha po aute,
z celých síl ho vyčistí
a zoškrabuje namrznutý ľad.
Zatváram oči a počujem,
ako pípajú autá,
ich plynové motory burácajú
a šoféri búchajú dverami.
Zatváram oči a počujem,
ako sa búrka zvíja a besnie,
štedro svojich zasypala snehom
tak ako zima celé mesto prikrývkou.
No ľudia zvyknutí na zimy
nesedia v útulných domoch,
chodia okolo po uliciach,
po kolená uviaznutí v snehu.
Zatváram oči a počujem
rozhovory, krik za oknom,
to nič, že je metelica a tuhá zima,
veď sú tu lopaty, škrabky, sochory…
Púpavy
Kvitnú púpavy.
Väčšie ako medené pätáčiky.
Ich dlhé nohy ako trubice
idú z útrob zeme k jazýčkovým hlávkam.
Niektoré z nich sa chystajú kvitnúť,
druhé už navždy zošediveli
ako hlavy dávnych starcov.
Vánok povieva a semená
ako padáčiky plávajú vzduchom.
A neprejde rok a zasa zakvitnú
sýtymi žltými kvetmi.
Kedysi v detstve som vila vence,
vplietala som jeden kvet za druhým,
chránili ma pred slnkom ako šatka.
V tých chvíľach som bola šťastná.
Prechádzka
Zrána svietilo slnko,
kvitla čremcha,
vybrali sme sa do lesa,
cestičkou dolu.
V rokline medzi hustými konármi
spieval slávik,
medzi tŕstím šumel potok,
pramienky sa mu ponáhľali k rieke.
Zrazu sa vzduch rozhorúčil
pod oponou jari,
nad nami sa zhrčili mraky
napojené vodou.
Ozvalo sa dunenie hromu,
zosilnel hukot,
akoby sa nad nami
vnášali stovky vozov.
Potoky silného dažďa
zaliali koberec z kvetín,
zadul silný vietor
a rúcalo stromy.
Zrazu hrozný lomoz zmĺkol,
oblaky zmizli
a nebo sa vyjasnilo
ako oči anjela.
Zväzok slnečných lúčov
osvietil celú zem
a vzduch sa stal svieži,
prevoňaný dažďom.
Pôjdem sa poprechádzať…
Pôjdem sa prejsť
do neďalekého lesa pri rieke,
kde na odľahlých miestach
rybári čakajú na úlovok.
V strede riečneho prúdu
plávajú kŕdle rýb.
Krídla vážok sa mihajú,
pri brehu rastú trávy.
Duje čerstvý vietor,
zhodí mi z brezy
náušnice na plecia
a do vlasov.
Do nosa brnknú úlomky
zo stromov.
Vtáky zvonivo spievajú
ohromené jarou.
Prišlo teplo,
hoci sú listy ešte svieže,
pod nohami potichučky
šuští tráva.
A v tráve rozkvitli
modré kvety,
čo bojujú s oblohou
tyrkysovej krásy.
Májové konvalinky
ešte nerozkvitli belobou
a ich vôňa sa ešte
nerozliala pod borovicou.
Ale vôňa čremchy
sa rozliala v rokline.
Príjemne, sladko,
až mi dušu jatrí.
Ako šikovná nevesta,
kučeravá v kvete,
príťažlivá,
vzbudzuje túžby.
Pod prikrývkou jari
je všetko vôkol zelené,
na ostrom slnku
sa znovu rodí duša.
V lese je tak dobre,
v tieni lístia
spievajú pokojne vtáky
a kvitnú kvety.
