Neznášam, keď ma hladkajú po hlave

Neznasam obalka

 Príbeh siedmačky Petry a jej kamarátky, Nemky Kláry. V chaotickej situácii okolo prvej Petrinej lásky jej pomáha aj babka, bývalá učiteľka, ktorá nemá problém dať sa na karate v rámci svojej diéty.

Matica slovenská, Martin 2009 (Ilustrovala: Tatiana Žitňanová; obálka a grafická úprava: Igor Štrbík; 113 strán)

2. vydanie v roku 2015

 Kniha ocenená prémiou Literárneho fondu za pôvodnú literárnu tvorbu a slovenskou sekciou IBBY ako „Najlepšia detská kniha jesene 2009“

Ako elektronická kniha (načítala Ivana Klemová, Levoča: SKN, 2012) vo formáte MP3, WMA DRM 10

http://www.ziveknihy.sk/kniha/neznasam-ked-ma-hladkaju-po-hlave

 

 

Z recenzií:

Mimoriadne pekný vzťah babky a vnučky /na najvyššej úrovni porovnateľný azda s Jarunkovej Jedinou/ je plný dôvery aj vzájomného zdôverovania sa. Niet tu rozmaznávajúcej lásky ani jej očakávania – pod dohľadom babky s prehľadom o živote sa aj Petra učí analyzovať zážitky, čo je dobrá cesta, ako sa orientovať vo svete. V tejto rovine má rukopis nenásilné posolstvo – Petra spoznáva, v čom je človek cenný pre druhých.
Hlušíková využila priestor príbehu na širší spoločenský záber. Príbeh je napísaný sviežo, číta sa takrečeno na jeden dych. Oceniť treba štylistickú prepracovanosť, súčasnú rovinu jazyka s aktuálnymi výrazovými prostriedkami, humorné situácie vyplývajúce z hrdinkinej nedočkavosti vykročiť zo sveta detstva… a čo je aj v slovenskej beletrii nezvyčajné – oceniť treba hrdosť na národné dejiny /Neznášam, keď ma hladkajú po hlave/.                                                                                                            Magda Baloghová


  … V produkcii roka 2009 predstavujú zaujímavý prínos tohto typu prózy Marty Hlušíkovej a Romana Brata pre čitateľov na prahu puberty. Obidvaja autori sa vyznačujú svižným štýlom rozprávania a schopnosťou autenticky vystihnúť spôsob myslenia a vyjadrovania súčasných dospievajúcich. Prednosťou prózy Marty Hlušíkovej Neznášam, keď ma hladkajú po hlave /Vydavateľstvo Matice slovenskej/ je pomerne komplexný záber na životné peripetie dospievajúcej dievčiny Petry, ktorá ako rozprávačka komentuje udalosti z rodiny, zo školy, z kamarátstiev i prvých rodiacich sa chlapčensko-dievčenských sympatií. Vydarené je aj modelovanie úsmevných typov postáv – jednak ich charakterov /stará matka rozprávačky, ktorá nie bez humorných peripetií bojuje so svojou nadváhou/, jednak reči /Petrina kamarátka Klára – Nemka so špecifickým, slovenčinu komoliacim jazykovým prejavom/, napokon i vzťahov /obnovené priateľstvo medzi babkami Petry a Kláry/. Postavy si popri vtipnej deformácii zachovávajú prirodzenosť a presvedčivosť. Próza Marty Hlušíkovej ako vtipná sonda do dievčenského sveta, postavená na solídnej psychosociálnej analýze súčasnej mládeže na začiatku dospievania, vysoko presahuje úroveň sentimentálno-klišéovitých dievčenských románov z posledných rokov.“
Zuzana Stanislavová


   …Zriedkavejšie sa v poslednom čase v produkcii príbehov zo života objavujú kvalitné prózy pre mladších tínedžerov. K takým možno zaradiť prózu Marty Hlušíkovej Neznášam, keď ma  hladkajú po hlave /2009/, ktorá je pomerne komplexným záberom na životné peripetie dospievajúcej dievčiny Petry. Tá ako rozprávačka komentuje udalosti z rodiny, zo školy, z kamarátstiev i prvých rodiacich sa chlapčensko-dievčenských sympatií. Vydarené je aj modelovanie úsmevných typov postáv – jednak ich charakterov /stará matka rozprávačky, ktorá nie bez humorných peripetií bojuje so svojou nadváhou/, jednak reči /Petrina kamarátka Klára – Nemka so špecifickým slovenčinu komoliacim jazykovým prejavom/, napokon i vzťahov /obnovovanie dávneho priateľstva medzi babkami Petry a Kláry/. Postavy si popri vtipnej deformácii zachovávajú prirodzenosť a presvedčivosť. Próza  M. Hlušíkovej ako vtipná sonda do dievčenského sveta, postavená na solídnej psycho-sociálnej analýze súčasnej mládeže na začiatku dospievania, vysoko presahuje úroveň sentimentálno-klišéovitých dievčenských románov, ktoré sa vyrojili v pôvodnej tvorbe posledných rokov.
Zuzana Stanislavová

 

 „Knižka Marty Hlušíkovej Neznášam, keď ma hladkajú po hlave /Matica slovenská/ má predpoklady zaujať mladšiu vekovú skupinu tínedžerov. Humor, zveličenie, typicky tínedžerský, zdravo „drzý“ pohľad na bezprostredné okolie dodáva rozprávaniu hlavnej protagonistky Petry vierohodnosť. Hoci sú jej komentáre napríklad k babičkinmu komickému úsiliu vyrovnať sa s nadváhou vtipné a nadľahčujúce, ich humor nie je povrchný, podkladajúci sa čitateľovi. Naopak, autorka dáva pozor, aby z postrehov protagonistky čitateľ odčítal Petrine charakterové vlastnosti, jej dôvtip, pozitívny vzťah a úctu k babke. Humor nie je len prostriedkom nadľahčenia situácie. Je aj prejavom vnútorného osamostatňovania sa od rodiny, vytvárania si vlastných názorov a postojov………..Príbehy dospievajúcich dievčat sú témou aj Martiny Solčanskej . Hlavná hrdinka Mirka z jej novej knihy Počkám tu na teba /Ikar/ nie je oveľa staršia od Petry z knihy Marty Hlušíkovej. Oproti bystrej Petre však pôsobí ako vývojovo zaostalejšia…“
Timotea Vráblová

Ukážky:

Máme novú spolužiačku

 Dnes k nám prišla nová spolužiačka. Klára. Je to Nemka! Jej rodičia sú archeológovia, ktorí skúmajú juhoamerické pyramídy a stará mama býva v našom meste. A teraz správa, ktorá vyráža dych: stará mama našej Nemky je pani Molnárová alias baba Molnárka, ktorá býva v našom vchode na treťom poschodí! Tak toto jej naša babka ešte ťažšie odpustí ako svojich zanedbateľných sto kíl. Vlastne už menej, lebo babka to myslí so spaľovaním tukov smrteľne vážne. Ja sa celkom teším, že od Kláry ma budú deliť len tri poschodia. Aspoň sa naučím lepšie po nemecky, aby som nerobila našej rodine vo Viedni hanbu.
Klára prišla do triedy na druhej hodine. Mali sme práve dejepis. Prišla s ňou aj naša triedna, aby ju predstavila, keď sa do dejepisného ticha ozvalo:
– To sú ale cicepsy!
Dodo Jankovič. Kto iný?
– Mládež, toto je vaša nová spolužiačka Klára Weissová. Očakávam, že sa budete správať slušne. Klára, sadni si, prosím, sem, do prvej lavice. A ty, Jankovič, poď so mnou.
Tak. Dodo to schytá. Ale tak mu treba, pakovi.
Kým sa Klára posadila do prvej  lavice vedľa Mareka, povedala dejepisárovi a celej triede:
– Tákujem za prífitovanie.
Niektorí sa zasmiali, ale len tak, kamarátsky. Všetci sme boli prekvapení, že Klára rozpráva po slovensky.
– Celkom dobre hovoríš po slovensky, – povedal dejepisár.
– Mója mama ma bóla učit, téras stara mama. Ja chcela by naučit dobre, aby som mochla čitát faše knýšky.
– Tak ti teda držíme palce, – povedal dejepisár a už-už otváral notes, aby niekoho z nás vyvolal, keď sa otvorili dvere a vošiel Dodo s červeným lícom ako údená šunka. Tváril sa akože nič, ale všetci sme videli na jeho líci drobnú ale ráznu ruku našej triednej.
– My sa teraz učíme o barokovej Európe. Klára, vedela by si k téme niečo povedať?
– F knížnyci a na internete som sa chódyla a nyječo viem. Nápriklad že v Ríme je bárokovy Chram svéteho Petra.
– A učíte sa tam u vás aj o Hitlerovi? – vykríkol Peter Makovník, ktorý by sa neustále rýpal len v druhej svetovej vojne.
– My nájprv pózerame v televizii, aka bola situacija v Nemecku a prečo nijéčo tak sa mohol vstať.
– Vy máte v škole televízor? – zhíkla Simona.
– Máme v triedoch, áno.
– A to je všetko? – bol nespokojný Makovník.
– Učili sme sa o životu Hitlera a pózerame, prečo on bol, aký bol. On chcel isť do umeleckej akademie a stať maliarom. Ále nebol dosť dobrý a ten muž, ktorý to povedal, bol Žid. To je jeden z tých veciach, čo asi sú dvoležité. Ja som chódyla v internete a viem, ako on to robiť stať sa kanclerom, ako dal ľudí z iných strán do väžene. On povedal, že s ním všétko bude lepšie. Hitler chcel, aby tie ľudi skónčili v Nemecku zamysliť a len robili, čo ich povie. On chcel, aby ženy narodili deti a muži sú stroje pre vojnu. Aj som v knýche čitala, že nápriklad chra Človeče nezlob se mala meno Židy musia odyst.  Ja dufam, že nyč tak sa nebude stať ešte raz a že konečne my Nemci nemusime počuť veci ako Čó myslíš o Židoch?
– Ja som to tak nemyslel, – povedal Makovník.
– Peter sa zaujíma o dejiny, – vysvetľoval Kláre dejepisár. – Zdá sa, že aj ty. Dám ti jednotku za tvoju dnešnú odpoveď.
– Také aj ja poviem, – vykríkol Jančovič, – ale mne nikto jednotku nedá!
– Ak mi to povieš po nemecky, môže byť, – odfajčil Jančoviča dejepisár. V duchu sme mu všetci zatlieskali, ale nie dlho, lebo práve zazvonilo.

Babka má návštevu

 Je sobota popoludní. Mama sedí v písomkách, občas vykríkne a chytí sa za hlavu, a ocko sleduje dôležitý medzištátny futbalový zápas a tiež vykrikuje a chytá sa za hlavu, ale oveľa častejšie ako mama. Ocko bude ešte najmenej hodinu prilepený na obrazovke televízora, čo mi vyhovuje, lebo vtedy je voľný počítač a ja si môžem behať po internete. Ako vravím – super leháro, keby. Keby naša babka nehrkotala v kuchyni, necilingala príborom a nepospevovala si áriu z opery Porgy a Bess. Páááľavááá, nebo úúúľavu dááávááá… Keď babka hrkoce v kuchyni a spieva, vtedy je mimoriadne dobre naladená. Možno nám robí puding.
– Čo keď nám babka robí puding? – ozval sa ocko (som evidentne po ňom).
– Stavím sa, že to bude nejaký špeciálny šalát, – zasmiala sa mama a zjajkla, ale to nebolo pre ten šalát, ale preto, že narazila na písomku Igora Hlaváča. Ja poriadne ani neviem, ako Igor Hlaváč vyzerá, ale viem, že je maminou nočnou morou. On má určite iba tri mozgové bunky! vykrikuje mama často. A všetky tri na hokej! To, že Igor je perspektívou nášho mesta v hokeji, to som počula od našich báb. Simona má dokonca jeho fotku z mestských novín nalepenú na zošite (našťastie to nie je matematika) a keď o Igorovi hovorí, nezabudne dodať, že sa s ním osobne rozprávala a prižmuruje oči ako nejaká treťotriedna herečka.  Taká nechuťáčka. Na našu mamu nerobí zatiaľ Igor žiadny hokejový dojem. Len krúti hlavou a bubnuje červeným perom o stôl.
Našu dilemu rozriešila babka osobne. Otvorila dvere a slávnostným hlasom nám oznámila:
– Pripravila som  také malé občerstvenie. Budeme mať hostí.
– Hostí? – vyskočila mama a splašene sa poobzerala po obývačke, v ktorej sa práve žilo a ktorá slúžila domácim a nie hosťom. Teda aby som bola presná: tatík mal na sebe tepláky a tielko, tie svoje fety si hodil pod fotelku, na stolíku mal pred sebou šupky z arašidov a pomaranča. Mama mala na hlave chochol, v ktorom mala zapichnuté tri špagety, lebo si pred hodinou skúšala nový účes, potom naň zabudla a začala opravovať písomky. Okrem toho sa dnes u nás ešte neutieral prach a jedna okrasná tekvica na podnose už začala z jednej strany mäknúť. A aby bol dojem úplný, naša Xara ležala s ňufákom zaboreným do ockových pohodených ponožiek a nikoho k nim nechcela pustiť.
– Neplašte sa, prídu až o hodinu.
– Pre mňa môžu prísť aj teraz, – povedal ocko a netušil, v čom je problém.
– A kto vlastne príde? – šepla mama.
– Ruženka s pánom Sádeckým, – povedala babka a zmizla v kuchyni.
Kto? Ruženka a pán Sádecký? To má byť čo?  Babka ich pozvala oboch? Mňa asi rafne! Mám babke povedať o Sádeckom? Čo urobiť? Čo len urobiť? Musím predsa svoju babku chrániť! Nechávam mamu bezradne pobehovať po obývačke a prispôsobovať ju hosťom a idem do kuchyne za babkou. Cestou mame vyberám z vlasov tie špagety, ale ona si to ani len nevšimla. V kuchyni je nachystané ako pre zahraničnú delegáciu: klasický trhák našej babky – ovsené guľky s kvapkou rumu a strúhanými jablkami, ovocný šalát z hrozna, banánov, jabĺk a pomarančov (mňam!) a misky plné sušeného ovocia.
– A vieš, čo budem k tomu podávať? – ligocú sa babke oči.
– Neviem…
– Arabskú kávu. To dáš do šáločky trochu vajcového koňaku, zaleješ kávičkou a navrchu ozdobíš šľahačkou… –  babka ešte prezrádza akési finty okolo arabskej kávy, ale nie som schopná počúvať ju. V duchu vidím ten obrovský cukrárenský zákusok, ktorý objednala babka pre vychrtlého Sádeckého, a Kláru ako mi hovorí: Pósnam uja Sádeckecho. Chodý k nam trochu klébetovat s mójou bápkou. Už ho vidím, ako klebetuje, díva sa Klárinej babke hlboko do očí a možno jej aj obdivne bozkáva ruku ako v starých filmoch. Nedokážem to babke teraz povedať. Čo urobím, ak sa chytí za srdce a zrúti sa na podlahu? Darmo zhodila kilá, ani ňou nepohnem. Môže napríklad dostať infarkt. Na to radšej ani nemyslím. A tak sa usmievam ako retard a prikyvujem jej. – …takže nezabudni: štipôčka škorice môže urobiť malý zázrak, – končí babka prednášku a hladká ma po hlave, lebo som pozorne počúvala.
– A je to! – otvorí mama dvere kuchyne a ja nepoznávam našu obývačku. Je tam vyvetrané, povysávané, utretý prach, mamine písomky zmizli aj s písomkou trojbunkového Igora Hlaváča, na stolíku už nie sú šupky z arašidov a pomarančov, ocko má čisté ponožky a dokonca Xara sedí spôsobne ako tie ozdobné psíky, čo si malomeštiaci stavajú do predsiene, lebo je to štýlové. Futbal síce v televízii vysielajú, ale ocko už nekričí a nehrozí sa rozhodcovi. Je pripravený na návštevu. Nosíme na stôl do obývačky babkine výtvory a čakáme.
Ciling, ciling, ciling.
– To sú oni! – vyskakuje babka a ide privítať návštevu. Som zvedavá na toho chudáka Sádeckého, ktorý hrá na dve strany. Ako sa bude tváriť a tak..
– Nech sa páči dnu. A nevyzúvajte sa, my si nato vôbec nepotrpíme, – klame mama (ešte je teplý vysávač).
– Ruženka, dovoľ, aby som ti predstavila svoju dcéru a zaťa, – obracia sa babka na Ruženku.
– Veď my sa takto z videnia aj poznáme, pravda? – usmieva sa mama (mohla som jej vo vlasoch tie špagety nechať, malo by to šťavu).
A teraz to príde! Babka ide predstaviť toho drzáka Sádeckého!
– A toto je pán Sádecký, Ruženkin bratanec.
Na chvíľu mi vypadol zvuk. Všetci sa usmievajú a usádzajú sa okolo tých babkiných dobrôt. Rýchlo idem dolu za Klárou. Zúrivo zvoním, kým mi Klára neotvorí.
– Achój! Čó sa stálo? S bápkou nyječó?
– Ale nie. Všetci sú ókej. Len mi povedz, prosím ťa…. – lapám dych, lebo som nešla výťahom, ale peši.
– Pot dnu! A čo som ty malá pófedat?
– Že… že ujo Sádecký je bratanec tvojej babky!
– Nó a? Čó ma byt? Népytala si sa. Čó som tvoj osnamovatelnyk?
Klára vyzerala na chvíľu ako veľký pštros, ktorý ma už-už ďobne do tej mojej hlúpej hlavy.
– Prosím ťa, daj si pohov! Vyzeráš ako Bublina.
– Púplina?
– Keď ďobala Marekovi do hlavy a jačala: Kto to kedy videl maľovať fialové jablká?
– Tó urobila? Ótporne!
– A ty presne tak vyzeráš!
– Éšte to tak! – začala sa Klára smiať a zo mňa spadlo všetko to napätie okolo babky a uja Sádeckého. Vošli sme do kuchyne a otvorili sme chladničku. Keby nás teraz videli naše chudnúce babky!
– Néch si len sobkaju ovocijé. My máme lépšiju pochutku, – zamľaskala Klára a vybrala z chladničky dva nádherné čokoládové zákusky, na ktoré nastriekala dva megakopce šľahačky. Teraz by mohol zazvoniť tuším aj Peter a nemal by šancu.

Nech žijú moje nové plavky!

 Peroxidka si nás obzerala ako otrokov určených na predaj.
– Pôjde Simona, Vierka, Nina… – a oči jej blúdili po našich tvárach. Prehliadni ma, neviď ma, obíď ma, na chvíľu oslepni, vsugerovávala som Peroxidke, čo má robiť, a vpíjala som sa do jedného bodu, lebo to vraj pri čarovaní pomáha.
– …a Petra s Klárou, – rozhodla telocvikárka o družstve, ktoré bude reprezentovať našu triedu v plávaní. No, ako čarodejnica som neuspela. Som nahnevaná, ale nie preto, že sa mi nepodarilo zakliať Peroxidku, aby na chvíľu oslepla, ale preto, že ma vybrala do družstva. Preboha! Plavecké preteky! Tam bude ľudstva ako na nejakom mítingu! A chalanov tiež. Som zvedavá, v čom budem plávať, keď zo starých plaviek som vyrástla. Nehovoriac o tom, že Simona sa bude s tými svojimi erbegmi pretŕčať v určite novučičkých plavkách aspoň za tisícku.
– Pochop! Vyzerám ako lata! – kričala som na babku, ktorá za nič nemohla.
– Veď z toho sa nestrieľa, – upokojovala ma. Chcela mi na moje staré plavky našiť akési volániky, aby mi hore zakryli moju plochú hruď!
– Nikto nebude tušiť, že pod volánikom nič nie je, každý si bude myslieť pravý opak, – hladkala ma po hlave. Neznášam, keď ma niekto hladká po hlave, keď som rozzúrená. Babka to asi zbadala, lebo rýchlo povedala:
– Pôjdeme hneď teraz kúpiť nové plavky.
To bol šok. Moja sporovlivá babka ide na mňa vyhodiť peniaze! Rýchlo sa obliekam, kým si to nerozmyslí. Babka mlčí celou cestou, radšej ju nedráždim, lebo ešte sa náhodou zvrtne a pôjde domov. Ale možno jej krivdím. Keď moja babka niečo sľúbi, sľub vždy dodrží.
Vošli sme do obchodu s plavkami. Predavačka pred nás povykladala kopy všelijakých farebných plaviek. Tie horory by som si neobliekla ani pod nátlakom! Babka mi ukazuje raz červené (Červená Čiapočka), potom zelené (žabí sliz), a tak to pokračuje asi pol hodiny. Nakoniec sa rozhodujem pre modro-biele so šikmými pásikmi.
– To odláka pohľad z tvojej hrude inde, – povie babka presvedčivo. Rovno mohla povedať z tvojich pŕs, ale nemohla to povedať, lebo ja žiadne prsia nemám! Tak je to a s tým nič neurobím.
– Košíčky majú miesto pre taký vankúšik, – vysvetľuje mi babka tajomne a ja na ňu hľadím, ako keby bola nejaký guru alebo čo.
– Chceš povedať, že sa do košíkov dáva výplň? – zízam na ňu, či si zo mňa nestrieľa.
– Petruška, to je normálne. Ja za to nemôžem, že si sa doteraz o také veci nezaujímala, – hovorí babka a hlas má trochu urazený. Rýchlo jej dávam pusu, aby zmäkla, lebo keď je babka urazená, vtedy je celý deň o ničom. Už sa neviem dočkať, až prídeme domov a ja si tie plavky s výplňou vyskúšam.
Doma som sa vrútila do svojej izby, zamkla som sa a rýchlo som si obliekla tú bielo-modrú krásu. No teda! Normálne mi stúplo sebavedomie. Naozaj – keď som si vypchala košíčky na plavkách tými malými vankúšikmi, moja nenápadná hruď zrazu ožila. Až mi dych vyrazilo. Nevyzerám síce ako Simona, ale už sa nemusím schovávať za spolužiačky. A vtom som dostala nápad… Tušila som, že je to haluz, ale nedokázala som sa zastaviť. Zobrala som si zo skrinky na toalety kúsky vaty a do otvoru každého košíčka som si ešte vopchala celkom slušnú porciu mäkučkého obláčika. Bola som úplne super! Keď ma uvidela babka, skoro jej spadla sánka.
– No Petruška! – zalomila rukami a čudne si ma obzerala. Našťastie si nič podozrivé nevšimla. Potom prišiel ocko a ten tiež vyvaľoval oči.
– Vyzeráš akosi ináč, – povedal, ale stavím sa, že vôbec nevie, prečo vyzerám ináč. Keby som mu povedala, že mi narástol chvost, bol by ochotný o tom uvažovať. Ale moje nové prsia si nevšimne! Ale to je celý ocko. Mama prišla až večer, lebo bola so svojimi prvákmi v divadle. Iba zbežne si obzrela plavky a bolo vidno, že sa jej páčili (vatu som si, samozrejme, z košíčkov vybrala). Ani spať som poriadne nemohla, lebo stále som si predstavovala, ako kráčam okolo chalanov ako gazela (niekde som čítala, že žena s ľahkým a elegantným krokom kráča ako gazela), vťahujem brucho a vypínam svoje nové prsia. Ozaj, ako sa budeme prezliekať? Určite spolu s tou hnusnou Simonou. Veď ja si tú vatu musím do tých plaviek vopchať ešte predtým! Rýchlo som vyliezla z postele a vopchala som si do plavkových košíčkov dve hrste vaty. Keď mám byť sexica, nech to stojí za to.
Ako som predpokladala: obliekame sa v jednej šatni, Simona sa naťahuje do zelených plaviek s bielymi kruhmi a nezabúda sa robiť zaujímavá:
– Aký máme time?
– Néboj sa, stýchneme to! – hovorí Klára a ja som na ňu hrdá, lebo Simona na ňu jednoducho nemá. Klára má z nás fakt najkrajšiu postavu (aj praktikant na telocviku preglgol, keď sa na ňu pozrel). Ja som si  plavky obliekla už doma – pre istotu som to poistila.
Vychádzame zo šatne a ja zažívam niečo, čo sa mi dosiaľ nikdy nepodarilo: zbieram pohľady chalanov. Cítim sa ako hollywoodská hviezda: vystupujem z limuzíny a kráčam po červenom koberci k vchodu obrovskej budovy, kde udeľujú oskary. Po oboch stranách koberca stoja davy fanúšikov, ktorí naťahujú ruky, aby sa ma aspoň dotkli.
– Sí óchluchla? – drgá ma Klára a hneď som v reáli. Naši chalani vyskakujú ako šimpanzy a ukazujú, ako nám držia palce. Vtom zbadám, ako vzadu stojí Peter a díva sa na mňa. Rýchlo použijem metódu svojej babky: unudene Petra zaregistrujem, zrakom sa kĺžem po schodíkoch na kraji bazéna, z ktorých budeme skákať do vody, potom znovu pohľadom zavadím o Petra a dívam sa, akoby sa nechumelilo.  Moja babka by bola nabetón na mňa hrdá. Potom len tak, akože náhodou, sa oňho potknem okom. Je to dobré. Stále sa díva.
Ani neviem, ako som sa ocitla vo vode. Plávam prvá. Klára pôjde posledná, lebo je najlepšia. Cítim na sebe Petrov pohľad. Plávam ako zmyslov zbavená. Možno som aj prvá, neviem. Plávam na kraji, takže z ľavej strany na mňa nikto nešpliecha. Na konci bazéna sa odrážam a ako delfín sa rútim naspäť. Fuj! Čosi odporné sa mi obtiera o ruku. Nejaká medúza alebo čo. Asi mi už pošibáva, v bazéne nie sú žiadne medúzy. A čo ak je to vodný pavúk? Plávam ešte rýchlejšie, aby som tomu hnusu unikla. Keď som dorazila naspäť a chytila som sa okraja bazéna, skáče do vody Simona. Uf! To bol výkon! Utieram si oči zaliate vodou a čosi hnusné mám aj na ruke. Pozriem sa a skameniem. Na mojej ruke je kus vaty, ktorá mi musela vyliezť z plaviek. Presne viem, odkiaľ vyplávala tá hnusná vata: z ľavej strany! Opatrne sa dívam na svoju hruď, obzerám sa dookola, ale nikto mi nevenuje pozornosť, všetci skandujú a podporujú tých vo vode. Akože nič sa ponorím a opatrne si vyberám vatu aj z pravého košíka. Ruku mám zovretú ako boxer a nenápadne ako sa len dá vyliezam z bazéna. Rýchlosťou blesku sa zakrúcam do osušky a utekám do šatne. Čo ak kúsky z mojich vatových pŕs práve plávajú po hladine? Čo ak vata zapchá odtok v bazéne? Čo ak  niektorý z plavcov tú vatu vdýchne a v kŕčoch klesne ku dnu? Chytá sa ma hrôza. Len dúfam, že ma nevidel Peter, lebo som znemožnená do smrti smrťúcej. Prezliekam sa, ani vlasy si nevyfénujem, iba rozmýšľam, ako nenápadne odísť domov. Ale neurobím to, lebo doma by som sa užierala a do večera by som sa asi zbláznila. Radšej sa opatrne poobzerám a vojdem do plavárne. Našťastie si ma nikto nevšíma, pre nikoho nie som zaujímavá. Dokonca ani Petra nevidím. Hneď mi je o trošku lepšie. Pozriem sa do bazéna: veď práve pláva Klára a je vpredu aspoň o tri konské hlavy! Vau! Klára pláva ako o život. Prvýkrát vidím Simonu, ako drží palce niekomu inému ako sebe samej. Poskakuje ako koza, piští a pre istotu sa pozerá okolo seba, či sa na ňu aspoň niekto díva. Nedíva sa nikto, a hneď mám lepšiu náladu. Som šťastná, lebo Klára doplávala ako prvá. Naša trieda vyhrala školské kolo!
– Vieš, že nás pri plávaní fotografovali? – prevracia oči Simona.
– A budeme na nástenke! – skáču baby. (Dúfam, že ma nefotili, keď sa mi z plaviek plazila tá hnusná vata).
– Áko sa ty plavaló? – pýta sa ma po ceste domov Klára.
– Dobre. Prečo? – pýtam sa s divným pocitom okolo žalúdka.
– Lébo pó mne chódyl nejaký páfuk. Dufám, še ta fóda bola chygjenycka.
Mlčím ako ryba. Predsa nepoviem Kláre, že ju vo vode obťažovali moje vatové prsia…

Ukážky ilustrácií:

neznasam 1

neznasam 2

neznasam 3

neznasam 4

FacebookmailFacebookmail