Divadelná hra o tom, ako relity show zasiahne do života viac, ako by bolo vhodné.
Ukážky:
Výklad
/Komorný príbeh pre dve osoby a jeden výklad/
Osoby
Dodo, 33 rokov
Edita, 29 rokov
Prvý obraz
Edita sedí, číta, Dodo prichádza z práce domov. Vykrikuje z predizby.
Dodo: – Konečne k nám dorazil kapitalizmus! Hurá! Hurá! Hurá!
Edita pre seba: – Žeby? Kričí smerom k Dodovi. A v kapitalizme sa neteší hurá ale vau!
Dodo: – Edit! Je to tu! Budú prašule!
Edita: – No ahoj.
Dodo: – Prepáč. Ahoj. Prašule budú! Máva v ruke akýmsi papierom.
Edita: – Aké prašule?
Dodo: – Edit! Vybrali nás!
Edita: – Čože?
Dodo: – Vybrali nás, veď hovorím!
Edita: – Vybrali? Kto nás vybral? Kam?
Dodo: – Do výkladu!
Edita: – Si sa zbláznil či čo?
Dodo sa hodí do fotelky, ruky a nohy má uvoľnené, na tvári mu sedí blažený výraz.
Edita: – Dodo! No tak! Kto nás vybral?
Dodo: – Agentúra Psyché…tu…čítaj…podáva Edite papier.
Edita číta: – „Vážení manželia Kubíkovci…na jeden mesiac…do výkladu…v pôvodnom stave…tristotisíc!“ Nerozumiem…
Dodo: – Letáčik!
Edita: – Aký letáčik?
Dodo: – Letáčik v schránke.
Edita: – Letáčik v schránke?
Dodo: – Pred mesiacom som našiel v schránke letáčik. Že stačí bývať vo výklade presne jeden mesiac. Nič, iba bývať. Ako keby sme boli doma. Aj Nemci to robia, čo nevieš? Vysiela to RTL dvojka. No a za každý deň máme desaťtisíc. Tak som nás vtedy prihlásil. A dnes bol v schránke list! Píšu, že nás vybral počítač z 1742 žiadateľov!
Edita: – Ty si sa zbláznil, Dodo! To je určite nejaký chyták alebo čo. Ty chceš povedať, že my dvaja budeme mesiac normálne bývať vo výklade?
Dodo: – No áno.
Edita: – Jesť, obliekať sa, spať a …všetko?
Dodo: – No áno!
Edita: – Ale načo je to komu? Čo táto agentúra Psyché vlastne sleduje?
Dodo: – Možno či dokážeme žiť aj vtedy, keď sa na nás niekto pozerá alebo čo.
Edita: – Ty ani nevieš, do čoho si nás prihlásil?
Dodo: – Možno budú pozorovať ľudí, čo sa na nás budú dívať…
Edita: – Dodo, ty nevieš, čo je to za akciu?
Dodo: – Viem, že agentúra Psyché funguje ako psychologická poradňa. Robia taký výskum. A potrebujú dobrovoľníkov. Tu píšu: „Výskum nám pomôže pri práci s rodinou, Vaše údaje sú prísne tajné.“ Prísne tajné, Edit!
Edita: – Ale ja to nechcem!
Dodo: – Všimla si si tých tristotisíc?
Edita: – To áno, ale ja…okrem toho ma zo školy neuvoľnia.
Dodo: – To je v poriadku. Bude to cez prázdniny. To stihneme! Veď do školy nastupujeme až koncom augusta.
Edita: – Dodo!
Dodo: – Edit! Dituška! Tristotisíc!
Edita: – Nie, Dodo, ja vo výklade sedieť nebudem.
Dodo: – Ditka! Veď tam nebudeš sedieť! Budeme tam mať nábytok, plazmu…To si zvykneš.
Edita: – Tak si tam zvykaj sám.
Dodo: – Dituška, to musia byť manželia…Predstav si, Ditík, len si predstav tých tristotisíc!
Edita: – Ale ty si dostal úpal alebo čo?
Dodo: – Rátajme spolu: obrovská mraznička, mikrovlnka, umývačka riadu…a…najnovšie mobily! Hneď si kúpime mobily! Ty si môžeš kúpiť kožuchy a ja kompletný lyžiarsky výstroj! Kúpime si, čo len chceme! Budeme si užívať!
Edita: – Dodo, hamuj!
Dodo: – Taká Paula Klimová.
Edita: – Čo Paula Klimová?
Dodo: – Paula od vás z roboty! Brala by to?
Edita: – Paula áno…
Dodo: – Tá by sa o to pobila! Výklad v hlavnom meste!
Edita: – A čo keby si tam išiel s Paulou?
Dodo: – To nejde.
Edita: – Prečo?
Dodo: – Hovorím, to nejde!
Edita: – Veď na to nikto nepríde. Kto nás v hlavnom meste asi tak pozná?
Dodo: – Poslal som fotky.
Edita: – Aké fotky?
Dodo: – No naše.
Edita: – A si takto zdravý?
Dodo: – To bola podmienka…
Edita: – Podmienka?
Dodo: – Aj fotky nášho bytu.
Edita: – Preboha!
Dodo: – Neboj sa, najprv som upratal a potom som narobil fotky.
Edita: – Z celého bytu?
Dodo: – Z celého. Veď hovorím, že to bola podmienka.
Edita: – A to už načo budú akejsi agentúre naše fotky?
Dodo: – Podľa nich nám zariadia ten výklad.
Edita: – Chceš povedať, že príde sťahovák a odvezú náš nábytok?
Dodo: – Ja neviem, Ditka, píšu, že inštrukcie pošlú.
Edita: – Ty si normálne magor!
Dodo objíme Editu zozadu, chce ju bozkať na šiju. Edita sa zrazu obráti.
Edita: – Stoj! A čo večery?
Dodo: – Čo večery?
Edita: – No večery! Chceme byť napríklad spolu. Čo urobíme?
Dodo: – No…Asi zhasneme.
Edita: – Ani za nič sa nebudem milovať vo výklade! To si môžeš dať do postele rovno nafukovaciu Anču!
Dodo: – Môžem. Ale všetci si aj tak budú myslieť, že si to ty.
Edita: – Ty si ale primitív!
Dodo: – No tak to mesiac vydržíme bez. Za tristotisíc?
Edita: – Veď to v noci ani sa odkopať ani nič!
Dodo objíme ju: – Ale Ditík…to večer si vždy zhasneme, potom vlezieme do postele a budeme sa rozprávať, čo si za tých tristotisíc kúpime…až kým nezaspíme…
Edita: – Záchod! Aj doň bude vidieť z ulice?
Dodo: – Ten bude za stenou. Aj kúpeľňa. To píšu tuto hore…Aha, prečítaj si.
Edita: – Tebe to bude jedno? Budeš sedieť pred telkou…a vonku sa budú ľudia na teba pozerať! Veď potom ty budeš ich telka!
Dodo: – No…celkom jedno mi to nebude. Lenže oni sa budú pozerať zadarmo a ja za tristotisíc! A to je ten rozdiel.
Druhý obraz
Dodo a Edita sa prechádzajú po výklade, sem-tam narazia na sklenenú stenu, obzerajú si svoj budúci domov, ohmatávajú nábytok, skúšajú gauč, pristavujú sa pri drobnostiach. V pozadí šum ulice.
Edita: – To by som ani nebola povedala…Úplne ako u nás…
Dodo: – No vidíš, ani sťahovák nemusel prísť.
Edita: – Ale ako to tak dokázali urobiť? Ešte aj váza…Iba je trochu inak zlepená ako tá naša.
Dodo: – Machri, no…Čo som ti hovoril, že to bude tak ako doma?
Edita: – Len tie električky…A to je ráno, Dodo!
Dodo: – Zvykneme si, neboj sa.
Edita: – Ty, Dodo, ktosi ide! Čo budeme robiť?
Dodo: – Čože?
Edita: – Ide smerom k nám! Ja neviem, ako sa mám…Dodo, nehýbme sa! Bude si myslieť, že sme figuríny! Edita sa prestane hýbať, zaujme typickú pózu figuríny.
Dodo postaví sa vedľa Edity, dokonca sa zmôže na meravý úsmev. Obaja stoja ako sochy, iba očami sledujú pomyselných chodcov. Tí prechádzajú okolo výkladu a Doda s Editou nevnímajú.
Edita sa uvoľní: – Je preč…
Dodo: – Nevšimol si nás.
Edita: – Ty, ale veď my sme blázni! My si môžeme úplne normálne sadnúť a piť hoci kávu.
Dodo: – Keď chceme, aj dvojitú kávu!
Obaja si sadnú, spočiatku ešte neisto pozorujú ulicu. Edita o chvíľu vstane a ide variť kávu. Dodo ďalej sleduje ulicu. Vždy, keď niekto ide okolo, Dodo mierne vstane, ukloní sa, potom si pomaly zvyká. Ľudí však podivný chlapík vo výklade nezaujíma.
Edita kričí spoza steny: – Chodia?
Dodo: – Kto?
Edita: – Kto, kto? No ľudia predsa!
Dodo: – Chodia.
Edita: – A?
Dodo: – Nič. Iba chodia.
Edita prináša kávu: – Ty, to nie je možné. Normálne chodia a nič?
Dodo: – Normálne chodia a nič.
Edita: – Možno si myslia, že sme aranžéri.
Dodo: – Vieš čo? Vezmem si noviny a budem si pofajčievať.
Edita: – A ja si zapnem telkáč!
Dodo si vezme do rúk noviny, fajčí, robí sa, že číta, Edita sa usadí pred televízorom a občas sa na seba významne pozrú. Nič. Sú pre ľudí na ulici nezaujímaví.
Edita: – Keby mi to niekto povedal, tak mu to neuverím.
Dodo: – Normálne mi vyrážajú dych.
Edita: – Však musia vidieť, že nie sme aranžéri!
Obaja vstanú, idú k výkladu a snažia sa upútať chodcov /chodci sú na scéne iba imaginárni/.
Dodo: – Je im to jedno. Dávaj pozor! Teraz sa sem pozerajú! Dodo drží v ruke šálku s kávou a čaká.
Edita: – Čo chceš urobiť?
Dodo: – Čakaj.
Edita: – Tak čo chceš urobiť?
Dodo: – Provokujem ich. Toto už musia zbadať. Pustí šálku s kávou na zem.
Edita: – Nezbadali, Dodo. Nezbadali.
Dodo: – Ty by si sa pozrela?
Edita: – Ja vlastne ani neviem. Asi by som sa hanbila…
Dodo: – Hanbila?
Edita: – No áno. Za to, že by som sa na niekoho pozerala. Veď by sa musel cítiť ako v klietke.
Dodo: – Ale veď my sme tu za desaťtisíc denne! My vôbec nie sme v klietke!
Edita: – Sme, Dodo…Tú klietku akurát trochu pozlátili.
Dodo ironicky: – „Tú klietku akurát trochu pozlátili!“ Edit! Predstav si desaťtisíc denne! To je celkom slušná mikrovlnka. Alebo…
Edita: – Ale Dodo, náš život nie je len mikrovlnka…
Dodo: – Preboha, nezačni zas s deckom!
Edita: – Ja viem, až keď splatíme byt…
Dodo: – Edit! Veď my musíme najprv žiť! Myslíš si, že ja nechcem ísť na dovolenku k moru? Lietadlom? Že ma baví počúvať toho kreténa Feješa ako bol v Karibiku? Ako sa predvádza s kamerou a ukazuje tú svoju tlstú riť?
Edita: – Nechaj to tak, Dodo…
Dodo: – Serie ma to! Serie!
Edita: – Čo už… nie si právnik ani bankový úradník…
Dodo: – Vieš, že máme plat o dve päťdesiat horší na hodinu ako čističi záchodov? No nedívaj sa tak na mňa, ja som to čítal! V predvčerajšej Pravde to bolo! O dve päťdesiat máme na hodinu menej ako čističi záchodov! Počkaj, to máme…dve päťdesiat krát osem…dvadsať… krát dvadsaťdva pracovných dní…štyristoštyridsať korún hrubého mesačne! Päťtisíc dvesto ročne! Hajzlipucer má o päťtisíc ročne viac ako ja…
Edita: – No tak…
Dodo: – Uvedomuješ si, že keby sme my dvaja čistili záchody, máme o desaťtisíc ročne viac?
Edita: – No tak!
Dodo: – Povedz mi, čo je toto za spoločnosť? Každému je to jedno, že si jeden učiteľ nemôže dovoliť ani decko? Každý na každého serie! Veď sa pozri na tú šálku! Nikto si ju ani nevšimol! A teraz rozbijem druhú! Aha! Hodí šálku o zem. Chodia okolo a nič!
Edita: – Každý je ešte ospalý, veď je ráno a …
Dodo: – Ospalý? Každý je ospalý? Tak sa pozri! Začne sa vyzliekať.
Edita: – Neblázni! Nebudeš tu predsa robiť striptíz!
Dodo: – Tak ho urob ty!
Edita: – Už sa, prosím ťa, upokoj! Jednoducho má každý vlastné problémy!
Dodo je viditeľne vytočený, ďalej sa zoblieka.
Edita: – Pozri sa! Zastala! Vidíš? Díva sa! Usmieva sa! Upravuje si vlasy… Nejaká žena sa díva do výkladu, usmieva sa, rukou si upraví vlasy a odchádza.
Dodo: – Zastala! Ale dívala sa cezo mňa!
Edita: – Ty si fakt magor! No na čo je to všetko?
Dodo: – Ja nechcem byť vzduch!
Edita: – Dodo, čo sa to s tebou robí?
Dodo: – Každý je každému iba vzduch! Potom dostaneš na ulici infarkt a ľudia ťa prekročia!
Edita: – Dodo, veď vieš, že to bolo v bočnej ulici. Nikto tadiaľ nešiel. Keby bol išiel, tak otec by bol dnes ešte tu…
Dodo: – Nechaj ma!
Edita: – Poď, uvarím kávu. Tie naše sa rozliali…
Dodo: – Ja som ich rozlial! Prečo vravíš, že sa rozliali? Prečo nechceš pomenovať veci pravým menom? Vždy iba kľučkuješ!
Edita: – Dodo, veď sme tu iba prvý deň…je ešte ráno…Preboha, ako tu vydržíme tých tridsať dní? Sadne si a plače.
Dodo sa díva von z výkladu a mlčí.
Tretí obraz
Atmosféra vo výklade ako v normálnom byte. Dodovi a Edite ulica za výkladom vôbec neprekáža. Dodo sedí vo fotelke iba v ternírkach, napcháva sa čipsami a sleduje televízor. Edita žehlí, neupravená a unudená.
Dodo: – Sleduj, Edit! Ten posilňovač svalov si kúpim! Bohovská vec!
Edita ticho žehlí.
Dodo: – Alebo tento bicykel! Normálne ti ráta tepy za minútu a možno si nastaviť aj obtiažnosť!
Edita ďalej žehlí.
Dodo: – Môžeme si kúpiť aj dva! A už pozajtra, Dituš!
Edita zamyslene: – Dodo…
Dodo: – Hm?
Edita: – Dodo, ja som si myslela, že…že už teraz, keď budeme mať tých tristotisíc, by sme mohli…Mohli by sme mať dieťa. Takého malého Kubíka…
Dodo obráti sa od televízora: – Najprv musíme splatiť byt!
Edita: – Veď už budeme mať peniaze.
Dodo: – Ale to nie sú peniaze na byt! Tak chceme si užiť alebo nechceme?
Edita: – Mne by stačilo, keby sme normálne žili.
Dodo: – Čo je to normálne žili, Edit?
Edita: – No ako sa žije. Ako žili naši rodičia alebo ako žijú susedia. Ja neviem…
Dodo: – Keby vtedy niekto… možno keby vtedy niekto pomohol otcovi, možno by som aj ja žil normálne. Ja som normálne nikdy nežil, Edit! Nikdy! Matka chodila vždy večer preč a ja…ja som zostával v okne a pozeral som sa, či otec predsa len nepríde. Ledva som na to okno vyliezol… Stával som nalepený na skle celé večery! A potom… neskôr… myslíš, že bolo na bicykel alebo na školské výlety? Ani na lyžiarsky som s triedou nešiel! Všetci vtedy išli! Aj ten škrčok Pepko išiel!
Edita: – To si mi nikdy nehovoril…
Dodo: – A čo si myslíš, ako som študoval? Ani korunu som od matky nedostal! Ani korunu mi neposlala! Chodil som na nočné na hlavnú poštu! Vykladal som vrecia…Nikdy som nežil normálne! Ja si chcem konečne užiť, Edit! Chcem si kúpiť lyže! Lebo mi ten skurvený lyžiarsky chýba, vieš? Škrčkovi Pepkovi to bolo aj vtedy jedno. A bol! Pepko na lyžiarskom bol!
Edita: – Dodo, no tak…
Dodo: – Tak mi teda povedz, čo je to normálne žiť? Čítať slohové práce na tému Moje prázdniny? Predstavovať si, kde všade boli moji žiaci? Dávať deťom papalášikov jednotky, aby bol riaditeľ spokojný a mal som pokoj? Rozmýšľať, čo si môžem dovoliť kúpiť? Či štvrťku melóna, či polovičku, či nebodaj celý? To je to tvoje „normálne žiť“? No poď sem! Už skončila reklama! Poď sa pozrieť! Dávajú smotánku! Tie motýliky a dekolty! Kedy ty budeš mať taký dekolt a ja taký smoking? Len si poď pozrieť tie švédske stoly! Ako žerú! Z našich mozoľov! To sa niekomu vyskakuje, keď mu otecko dá potrebné milióniky! To sa štartuje! Tebe dal kto kedy milión, aby si začala? A mne kto čo dal?
Edita: – To nezmeníš… prosím ťa, nekrič!
Dodo: – Rýchlozbohatlíci jedni! Všetci sa chcú len nabaliť! Len sebe a rodine. Na generácie dopredu! Komu z nich ide o ľudí? Bla-bla-bla! Obyčajné kydy pre kamery. Nech žijú z mojej výplaty! Politici!
Edita pozerá sa von z výkladu: – Dodo…
Dodo: – Nechaj ma!
Edita: – Dodo, pozri!
Dodo obráti sa k Edite a pozrie sa cez výklad na ulicu.
Edita: – Tam niekto leží…
Dodo: – Nie je to pes?
Edita: – Nezdá sa mi… Je to človek. Nejaký muž.
Dodo: – Ešte pred chvíľou tu nikto nebol.
Edita: – Musel spadnúť alebo čo. Ale kedy, že sme si to nevšimli?
Dodo: – Dočerta, nikto nejde! Čo ak dostal infarkt?
Edita: – Zavolajme sanitku alebo políciu!
Dodo: – Počkaj. Porušili by sme zmluvu. Iba keby sa jednému z nás niečo stalo…iba vtedy smieme volať!
Edita: – Ako to, že smieme? Čo sme bábky? Ten človek možno zomiera! Dodo! Stačí, ak použijeme toto tlačidlo!
Dodo: – Preboha, nie!
Edita: – Ale Dodo…
Dodo: – Edit, ak porušíme zmluvu, tak je fuč našich tristotisíc! Aj mraznička aj posilňovač, kožuchy, mobily aj bicykel, čo meria tepy…
Edita: – Ty si sa zbláznil, Dodo.
Dodo: – Máš pravdu, zbláznil som sa. Stojí a nehýbe sa.
Edita: – Dodo! Ten človek potrebuje pomoc!
Dodo díva sa von na ulicu: – Pozri sa, Edit…Ten chlapík vstáva! Uľahčene. Asi je len opitý! Ha-ha…Opitý je! Pozri, normálne ide preč! Ditka…smeje sa. Šťastný vykročí k Edite.
Edita: iba nechápavo a mechanicky krúti hlavou.
Dodo chce Editu objať: – Ale Dituš…
Edita plače.
Dodo: – No tak poď, zhasneme…
Edita: – Chceš počítať, čo si za tých tristotisíc kúpime?
Dodo: – No dobre, zlyhal som!
Edita iba stojí a díva sa na neho.
Dodo si sadne, hlavu si dá do dlaní a dlho sa nehýbe.
Edita: – Dodo… poď.
Dodo zdvihne hlavu: – Kam?
Edita: – Stavím sa, že malý Kubík nikdy neuhádne, kde sme ho urobili…
Dodo len sedí a nehýbe sa.
Výklad 2
/Voľné pokračovanie komorného príbehu pre dve osoby a jeden výklad/
Osoby
Viktor Veselý, 63 rokov
Agáta Veselá, 59 rokov
Prvý obraz
/Byt zariadený podľa vkusu staršej generácie. V zámke štrkocú kľúče, vstupujú Agáta s Viktorom. Viktor má v ruke veľký kufor. Vracia sa z liečenia./
Agáta: – Skoro nás s tými kufriskami odnieslo.
Viktor: – Aké kufriská? Však mám len jeden kufor. Keby si sa vracala ty, vtedy by to boli kufriská.
Agáta: – To myslím obrazne. Vieš, my umelci sme už raz takí. No, zlož sa, uvarím čajík a porozprávaš mi čo a ako. /Kým si Viktor umýva ruky, Agáta odbehne do kuchyne, počuť, ako si spieva. Hoci spieva falošne, nepripúšťa si svoj hluch, je presvedčená, že má talent./
Viktor /vchádza do obývačky/: – Agátka, nie! Agáta! Agátááá!
Agáta /prichádza s dvoma šálkami čaju v rukách. Kladie ich na stolík/: – Aké Agáta? Čo sa zastrelím, keď som umelecky nadaná? Tento hlas je dielom boha, aby si vedel. /obráti oči smerom hore/ Ďakujem ti, bože.
Viktor /mávne rukou a sadá si k stolíku/.
Agáta: – Tak ako bolo?
Viktor: – Dobre.
Agáta: – A to je všetko?
Viktor: – Všetko.
Agáta: – S vami obyčajnými ľuďmi je to len kríž. Vraj všetko! Tak po prvé: s kým si býval na izbe? Po druhé: chodili ste do spoločnosti? Po tretie: stačili ti ponožky?
Viktor: – S kým som býval na izbe! Čo ti ho mám prstom ukázať? Nejaký Fero Smutný z Jura pri Bratislave. Stačí?
Agáta: – Ale to vám urobili naschvál!
Viktor: – Nerozumiem.
Agáta: – Tak dobre počúvaj: Viktor Veselý. To si ty. A s kým si býval? S Ferom Smutným! Veselý a Smutný! Veselý a Smutný!
Viktor: – No a čo? Ja som ani nevedel, že sa volá Smutný. Celý čas bol pre mňa Fero a hotovo. Až keď sme si vymenili adresu, som zistil, že sa volá Smutný.
Agáta: – Dúfam, že to bol aspoň slušný človek…
Viktor: – Neboj sa, slušný. Nechodil po baroch, liečil sa a každý deň si menil ponožky. Stačí?
Agáta: – Vieš čo, Viktor? Nabudúce pôjdem s tebou!
Viktor: – Tak ti radšej rýchlo niečo porozprávam. Počkaj… Také pikošky ti chcem… Aha! Jeden chlapík z vedľajšej izby napríklad. Bol v Grand hoteli a tam mali okolo baru samé zrkadlá. Chcel ísť na záchod, vstal a šiel rovno proti jednému zrkadlu. Keď bol tesne pri ňom, hovorí sám sebe do zrkadla: Tak ako? Pustíš ma konečne? Dobré, čo? Alebo na izbe oproti býval taký jeden exot. Predstav si, že jeho sused mal zbierať moč počas 48 hodín. Dali mu na to nádobu. A tento exot, aby nemusel v noci chodiť von, vždy mu do tej nádoby pridal svoju dávku. Tiež dobré, čo? Ináč – všetko po starom. Ako minulý rok. Redukčná diéta, každý deň prechádzky, tí istí lekári. Ponožky som si menil. A ty ako? Ako si sa celý čas mala?
Agáta: – No! Tak bola som u svojho kaderníka. Včera. Dúfam, že si si všimol.
Viktor: – Aha…
Agáta: – Ale ty ma nepočúvaš, drágam. Bola som u svojho ka-der-ní-ka. Cítiš ten rozdiel? Bože, vy obyčajní ľudia máte také iné myslenie!
Viktor: – No tak si bola u kaderníka. Čo také iné sa stalo ako inokedy?
Agáta: – To, že v našom meste si otvoril kaderníctvo kaderník! Chlap! Robí také odvážne strihy… Však nakoniec vidíš sám. No a ten kaderník tam má, prosím ťa pekne, zrkadlá, ktoré zoštíhľujú! Polovica mesta tam chodí. Aj ja som sa bola dať trošku omladiť… Ale chodia tam ženy, čo len prídu dnu, a chcú sa vidieť v tých zrkadlách. Na účes je im už ľúto dať päť stovák.
Viktor: – Koľkooo?
Agáta: – No päť predsa. Hádam by si nechcel, aby som si išla dať urobiť hlavu za dve stovky! Mám nejakú úroveň, nie?
Viktor: – Ty máš vždy pravdu, Agátka… /obaja pijú čaj. Viktor na stole zbadá akési prospekty./ A toto je čo?
Agáta: – Konečne si si všimol! Prihlásila som nás … Takto: Agentúra Psyché uverejnila takú anketu.
Viktor: – Anketu? O čom?
Agáta: – Skúmali manželský život.
Viktor: – Manželský život? A čí?
Agáta: – Čí asi? Keď som tú anketu vyplnila, tak asi n á š manželský život.
Viktor: – A čo vlastne chceli vedieť?
Agáta: – No… napríklad naše povolanie.
Viktor: – To je už pasé. Sme dôchodcovia a tých je dnes ako pliev.
Agáta: – Nie tak celkom. V kolonke manžel som napísala dôchodca a v kolonke manželka umelkyňa.
Viktor: – Nie si pri rozume. Aká umelkyňa? Si bývalá účtovníčka.
Agáta: – Napísala som básnickú zbierku. Nikto ju ešte nevydal, ale to len preto, že žijeme v tomto malom meste. Prečo, myslíš, mi neodpísali zo Slovenského spisovateľa? Stačí, keď si pozreli pečiatku: Rimavská Sobota! No prosím ťa, kto kedy vydal básnickú zbierku niekomu z Rimavskej Soboty? Nabudúce pošlem svoju zbierku z košickej pošty. Východniari sú dosť silní. Je to klika.
Viktor: – Agáta, spamätaj sa! Si bývalá účtovníčka! To, že si napísala pár veršov, neznamená, že si umelkyňa!
Agáta: – Malá lož nikomu neublíži. Ja sa ako umelkyňa cítim! Keď som minule Kolárovej čítala zo svojich veršov, tak plakala, aby si vedel!
Viktor: – Dvakrát nepoviem, že ronila slzy len preto, že ťa musela počúvať.
Agáta: – Viktor!
Viktor: – Tak teda prepáč! Vráťme sa k tej ankete. Kde si nás to vlastne prihlásila?
Agáta: – Ako som už povedala: vyplnila som anketu, iba také banálnosti. Povolanie, vek, choroby, náš sexuálny život.
Viktor: – Čože?
Agáta: – Neboj sa, uviedla som tam aj milostnú predohru. My umelci s fantáziou problém nemáme. Napísala som… /stíši hlas/, že sa milujeme každý druhý deň! /chichoce sa/ A to asi zabodovalo, lebo nás vybrali!
Viktor: – Počkaj, nerozumiem.
Agáta: – Tak ja to skrátim: budeme mesiac bývať vo výklade.
Viktor: – Hádam nemyslíš to sklenené monštrum na námestí?
Agáta: – Ale kdeže! Budeme v Bratislave. Asi na Obchodnej, ale to neviem presne.
Viktor: – To už prečo?
Agáta: – Budeme tam bývať, robiť všetko tak ako doteraz a dajú nám tristotisíc.
Viktor: – A to len tak? A čo nákupy? A naše prechádzky pri Rimave?
Agáta: – Mesiac vydržíš aj bez prechádzok. Potom si to vynahradíš.
Viktor: – Tristotisíc vravíš?
Agáta: – Tristo. A ten výklad zariadia tak, ako náš byt. Na nákupy nebudeme chodiť, chladnička bude plná, mrazák tiež, aj minerálkami nás zásobia. Bude tam telka, rádio. Ja neviem, čo viac by sme chceli…
Viktor: – Ty si sa určite dala nachytať.
Agáta: – Veď sa pozri, je to notársky overené, všimni si tie pečiatky.
Viktor: – A kedy to bude?
Agáta: – V lete. Tesne predtým si dám urobiť účes, aby som nejako vyzerala, kúpim si nejaké pekné domáce oblečenie, najlepšie tmavšie, to zoštíhľuje. Možno modré. A na kozmetičku tiež nesmiem zabudnúť. Hneď zajtra sa u nej objednám. Ono to asi cez ten výklad nebude vidieť, ale určite tam budú kamery. Taká kamera odhalí akýkoľvek nedostatok…
Viktor: – Kto je už na teba zvedavý…
Agáta: – Viktor!
Druhý obraz
Viktor a Agáta chodia po svojom „novom byte“, obzerajú si nábytok, Viktor skúša rukou, či je sedačka v poriadku, Agáta sa obzerá v zrkadle, ulica ich nezaujíma.
Viktor: – Ty, tú sedačku by nám po tom všetkom mohli aj dať. Vyzerá ako naša, ale je úplne nová.
Agáta: – Sú to profesionáli. Bratislava, darmo. U nás v Sobote by také niečo nebolo možné.
Viktor: – Nestraš. U nás v Sobote by som sa do výkladu neposadil ani za nič.
Agáta: – Za tristotisíc by som si sadla aj na Hlavnom námestí. Otvorila by som si okno a recitovala by som ľuďom svoje básne. Tak!
Viktor: – Prosím ťa, aké okno? Videla si, aby mal výklad okno?
Agáta: – Počkaj, my tu budeme bez okna? Ja som si to ale vôbec neuvedomila…
Viktor: – Vieš, čo? Uvar kávu. Sadá si do fotelky a zapína televízor. Agáta varí kávu, potom si prisadne k Viktorovi. Naleje kávu a vyťahuje z kabelky zošit.
Agáta: – Vieš, keď sme doma, nikdy nemáš čas. Tu bude času do aleluja. Prečítam ti posledné z mojich básní.
Viktor: – Agátka, nie. Práve teraz dávajú dokument o Puškášovi. Minulý november, čo zomrel, chudák.
Agáta: – Puškáš… Puškáš… Ten, čo býva za vodárňami?
Viktor: – Preboha! Puškáš bol slávny futbalista. Maďar.
Agáta: – Veď aj v Sobote žijú Maďari! Ako mám vedieť, že to nie je starý Puškáš od nás?
Viktor: – Starý Puškáš od nás celý život zbieral papier, železo a handry!
Agáta: – No a čo? Čo je na tom zlé?
Viktor: – Nič. Akurát, že to nebude nikoho zaujímať. A televíziu už vôbec nie.
Agáta: – Lebo starý Puškáš je z malého mesta. Preto. Aj mne preto nikto nevydá básne…
Viktor: – Božemôj, už idú titulky! Nič z toho nemám! Lebo tu sedíš a znásilňuješ ma tými svojimi… svojimi… výplodmi!
Agáta: – Tak to som si, Viktor, od teba nezaslúžila… Len počkaj! Keď jeden z nás zomrie, tak pôjdem najprv k Jurajovi, potom k Magduške. A ver mi, že ani Juraj, ani Magduška ma neodoženú. Moje básne im budú vzácne! Vieš?
Viktor: – To im teda neurobíš!
Agáta: – Urobím. A pôjdem ešte ďalej – budem chodiť na tvoj hrob a tam ti tie verše budem čítať!
Viktor: – Tak sa dám radšej spopolniť a popol rozptýliť na Dúžavskej lúke. Nie, nie! Dám sa vysypať do Rimavy. Ty by si aj na tú lúku prišla…
Agáta je urazená, Viktorove reči sa jej dotknú. Odsadne si a mlčí. Viktor cíti, že prestrelil.
Viktor: – Žartoval som. No! Agáta je stále urazená. Tak keď nechceš… Viktor vstáva.
Agáta: – Kto hovorí, že nechcem?
Viktor: – Ty si sa urazila…
Agáta: – Ako nemám byť urazená, keď splácame úver na hrobku a ty sa chceš dať spopolniť a vysypať do Rimavy?
Viktor: – Si dosť inteligentná na to, aby si vedela, že som len tak žartoval.
Agáta: – Ešteže tak. Nezabúdaj, že tu musíme prežiť tridsať dní. Božechráň, aby sme dostali ponorkovú chorobu!
Viktor: – Prosím ťa, nevymýšľaj, deti sú z domu vyše pätnásť rokov. Veď sme stále sami a žiadnu ponorkovú chorobu som si nevšimol!
Agáta: – Sme sami, ale ty si trikrát do týždňa zájdeš na partičku mariášu a v sobotu na futbal.
Viktor: – Veď ty tiež chodíš kade – tade. Do Kauflandu, do čistiarne…
Agáta: – Viktor!
Viktor: – Veď som zasa žartoval. Tak teda čítaj tie básne… Posadí sa do fotelky a zatvorí si oči. Budem mať zatvorené oči, tak sa dokážem lepšie sústrediť. Dobre? Agáta celá ožije, vezme si zošit, nasadí si okuliare, postaví sa, zaujme rečnícky postoj a začína čítať svoje básne.
Agáta: – Gaštanový list padal na zem…
Viktor: – Kristepane! A kde asi, keď padal?
Agáta: – Viktor! Ty máš počúvať, a nie komentovať!
Viktor: – No dobre teda, už som ticho…
Agáta: – Gaštanový list padal na zem,
smutné líce dažďu nastavil… Začína znieť hudba, znie po celý čas, čo Agáta recituje, vidno ako otvára ústa, prežíva svoje verše. Hudba znie ďalej, potom sa stišuje. Agáta končí svoju najnovšiu báseň:
…tak smutno-presmutno kvíli vietor,
ozdobený listom z gaštana. Agáta zatvára oči dojatá vlastnými veršami. V tichu nabitom Agátiným umeleckým vyznaním sa ozýva rytmické Viktorovo chrápanie.
Tretí obraz
Viktor sleduje rušnú ulicu, Agáta nesie kávu a akýsi časopis.
Agáta: – Ty, Viktor, je to možné, že sme tu už tretí týždeň? Keby nám pravidelne nedodávali ten ich časopis a ja by som ti nečítavala svoje básne, bolo by to dosť nudné, čo?
Viktor: – Ale ani nie… Môžem sa predsa pozerať na telku. Alebo ulica! To ti je niekedy ešte lepšie ako všetky tie dementné programy. Len si sem sadni. No! Agáta si sadá vedľa Viktora. Všimla si si vôbec, aký je vonku svet? Obaja sledujú ulicu, vykrúcajú hlavy z jednej strany na druhú, smejú sa, pokyvkávajú alebo si upíjajú z kávy.
Agáta: – Je rýchly.
Viktor: – Kto?
Agáta: – Život. Každý sa niekam ženie. Pozri sa na tie tváre…
Viktor: – Sú nasratí.
Agáta: – Panebože! Vidíš tohto puboša tu? Stojí hneď na kraji výkladu.
Viktor: – Ten kakaš na hlave je už obkukaný.
Agáta: – A vidíš tie kolieska v obočí, na nose a na brade?
Viktor: – To je piercing. A má ho určite aj inde.
Agáta: – Kde?
Viktor: – Ani sa nepýtaj.
Agáta: – Na pupku? To som už raz videla v akomsi filme.
Viktor: – Ešte nižšie.
Agáta: – Chceš povedať, že t a m ?
Viktor: – Presne. Tam!
Agáta: – Ale ako sexuje?
Viktor: – Asi je to vzrušujúce, čo ty vieš?
Agáta: – To si teda vôbec neviem predstaviť. Ozaj, vieš, čo som sa dočítala v tomto ich časopise? Že aj v t o m t o výklade sa sexovalo!
Viktor: – To je čo za časopis?
Agáta: – No ich časopis. Agentúry Psyché. Píšu, že v tomto výklade, pozri sa, tu je aj adresa, Obchodná 40, bol už jeden pár. Sú tu aj obrázky a interview s tými ľuďmi. Viktor! Veď to aj s nami budú robiť interview!
Viktor: – Nestraš. Tí to tak zrežú a upravia, že to vôbec nebude o nás. Ani chlp na sebe nespoznáš. Bulvár je sviňa.
Agáta: – Nebuď taký zaujatý. Počúvaj! Prečítam ti, čo o nich píšu: mladí ľudia, Dodo a Edita. On má 33 a ona 29. To je náhoda! Presne o tridsať rokov mladší od nás! Ty máš 63 a ja 59! Všimol si si? Obaja učitelia! Pozri! Tu majú fotku: je to niekde v Tatrách. Tuším sa lyžujú. No, ona asi nie, lebo má evidentne bruško, vidíš? Čakajú rodinku! A tu sa ich pýtajú:
Redaktorka: – Ako ste prežívali všetky tie dni?
Dodo: – Chceli sme si vyskúšať adrenalínový pocit.
Redaktorka: – Adrenalínový pocit?
Dodo: – Pre nás učiteľov je najvzácnejší pokoj. V škole si ho vôbec neužijeme, potrebujeme oddych ako soľ. Miesto prázdnin ďalší stres. Záujem ulice a tak. To bola pre nás nová skúsenosť.
Ty, Viktor, nie sme my trochu nudní alebo čo? Veď o nás sa nikto nezaujíma, tomuto kakašovi pri výklade môžeme byť akurát ukradnutí. Ako je možné, že ich obdivovali?
Viktor: – Možno sexovali za bieleho dňa práve tu, kde teraz sedíme my.
Agáta: – Ale Viktor! Počúvaj ďalej:
Redaktorka: – Editka, prezraďte nám, to bruško má nejakú súvislosť s výkladom, v ktorom ste prázdninovali?
Edita: – Áno, má. Došlo k tomu vlastne v posledný deň nášho pobytu…
Dodo: – To bolo tak: na ulici ležal akýsi chlapík. Asi mu bolo zle, chcel som rýchlo stlačiť to tlačidlo vpravo…
Redaktorka: – Viete, že to bola pasca našej agentúry?
Dodo: – Ja som to predvídal, preto som čakal. Keď ten chlapík odišiel, potom sme to napätie akosi vyventilovali – a tu je náš Kubík, ktorého sme si tak dlho želali…
Redaktorka: – Ako vidím, svoje peniažky ste si zaslúžili, srdečne blahoželáme a držíme palce ďalšej dvojici.
Viktor! To držia palce nám! Všimol si si?
Viktor: – Všimol… Čo to bola za pasca tej agentúry?
Agáta: – Čo ja viem… Nejaký chlapík na ulici. Ale postrehol si to tlačidlo? Viktor: – Tlačidlo?
Agáta chodí po „byte“, skúma výklad. – Povedal tlačidlo vpravo. Počkať… hmatá okolo výkladu. Mám to! Viktor! Ja som to tlačidlo našla!
Viktor: – Radšej to nebabri, aby to nebola tá pasca.
Agáta: – Pasca bol ten chlapík na ulici, čo si nepočúval? Ja to stlačím, dobre? Agáta stláča tlačidlo vpravo od výkladu a zrazu zreteľne počuť šum a ruch ulice.
Viktor! To je predsa ulica!
Viktor: – Nekrič tak! Pozri sa, aj náš kakaš sa mykol.
Agáta ticho: – Nehovor mu kakaš, počuje ťa…
Viktor: – Nech počuje, Aj tak mi nemôže nič urobiť. Ty, to je dobré! Obaja sa zabávajú, stláčajú a vypínajú tlačidlo, striedavo sa ozýva ruch ulice a ticho.
Agáta: – Viktor! Mám nápad! Nápad roka! Ja si idem zobrať svoje básne, stlačím to tlačidlo a budem im púšťať do toho ruchu trochu kultúry!
Štvrtý obraz
Viktor číta noviny, občas prevráti oči. Agáta stojí pri výklade a máva ľuďom. Je šťastná. – Že ťa to baví. Každý deň im vykrikuješ tie svoje básničky. Myslíš si, že spasíš svet alebo čo?
Agáta: – Teraz sa ich pristavilo asi dvanásť. Za posledný týždeň je to skoro päťsto ľudí!
Viktor: – Ako vieš, že sa im to páči?
Agáta: – Tlieskajú mi. Aj náš kakaš mi minule zatlieskal. Kakaško môj… Vieš, pozorujem ulicu. Už nepíšem o padajúcom liste z gaštana a také ciťáky. Mením svoj jazyk. Stávam sa takým opiercingovaným kakašom v poézii. Rozumieš mi, pravda? Všimni si, ako to znie, ako to ide pod kožu: Ulica ako čerstvo vydojená krava. To je ulica asi tak okolo druhej v noci. Ulica plná ríbezľových výcudkov. To je ulica asi okolo štvrtej popoludní. Ulica…
Agátino básnické zapálenie zrazu prerušuje kovový hlas: – Ľutujeme, došlo k porušeniu pravidiel. Môžete okamžite opustiť výklad, naša dohoda je momentálne neplatná.
Viktor: – To má byť čo?
Agáta: – Ja neviem…
Viktor: – Máš tú dohodu?
Agáta: – Mám. V kabelke.
Viktor: – Daj to sem! Agáta hľadá v kabelke dohodu, podáva ju Viktorovi. Ten sústredene číta. Zrazu zreve: – Ty si si neprečítala túto klauzulu na konci? Chceš mi povedať, že ty si si to neprečítala?
Agáta: – A čo som si akože mala… prečítať?
Viktor: – Počúvaj dobre: „Červené tlačidlo vpravo od výkladu možno výnimočne použiť len vtedy, ak by išlo o život jednému z vás. V prípade, že použijete červené tlačidlo z iných dôvodov, strácate nárok na finančnú odmenu.“
Agáta: – Ukáž… Bože môj, je to tu dolu takými malými písmenami… Ja som to asi čítala bez okuliarov a nevšimla som si… Agáta vstane, stlačí tlačidlo, ale nie je počuť už žiaden ruch ulice. Agáta však stojí pri výklade a kričí: – Ulica ako obhryzená kosť! Ulica ako obhryzená kosť! Ulica…
Viktor pristúpi k nej a kričí spolu s ňou: – Ulica ako obhryzená kosť! Ulica ako obhryzená kosť! Opona.
Koniec
