Pre dospelých

Poézia

(Slovenské pohľady, Literárny týždenník, RAK, Kultúrny život,  Knižná revue, Gemerské zvesti, Učiteľské noviny, Ružomberský hlas, Literárne kroky, Kováčňa, Vasárnap, Gőmőri hírlap, Gőmőrországh)

 

Literra, príloha Gemerských zvestí jún 2000

Literra, príloha Gemerských zvestí
jún 2000

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Kultúrny život, 2002

Kultúrny život, 2002

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Slovenské pohľady 3, 2009

 

basne SP 1a

 

 

 

 

 

 

basne SP 2

 

 

 

 

 

 

basne SP 3

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Slovenské pohľady 7-8, 2010

 

basne SP II b

 

 

 

 

 

 

basne SP II c

 

 

 

 

 

 

basne sp d

 

 

 

 

 

 

basne GRRR

 

 

 

 

 

 

basne sp f

 

 

 

 

 

 

 

 

Literárny týždenník, 9-10, 2014, str. 14

 

LT 2014

 

 

 

 

 

 

 

 

Próza

16 poviedok

Literárne kroky – 4 poviedky (2000-2001)

(Záhrady, Kvido a Fráns, Muky tvorenia, Muchy)

Gemerské zvesti – 4 poviedky (2001-2010)

(O neobesenom Šangovi,  O dvoch láskach Irmy Fülekyovej, O múdrej rybárovej dcére, Japonská fotka)

Literárny týždenník – 8 poviedok (2005-2016)

(Ráno, ráno, ráničko, Karamelový smiech, Nedeľná prechádzka, Také smutné oči, Kabát od Ježiška, Stratený gombík, Hviezdny večer, Rovnováha)

Knižná revue – 1 poviedka (2006)

(O dvoch láskach Irmy Fülekyovej )

Gőmőri Hírlap – 1 poviedka (2010)

(Egy hajóban – Na jednej lodi)

RAK  – 1 poviedka (2012)

(Vnútorný hlas)

 

 

Ukážky

 

Karamelový smiech

 Pravidelný klepot vlaku uspával. Muž sa za Žilinou zakrútil do plášťa a v rytmickom pohojdávaní tak vydržal až do Trenčína. Snívali sa mu sny, ktoré sa mu v tomto vlaku snívajú skoro vždy: hľadal správny výťah na akési dôležité poschodie, pričom nevedel číslo poschodia, a tak len stláčal gombíky výťahu, vystupoval na nedokončené lešenia, zaprášené pohybujúce sa dosky, do neomietnutých miestností. Chcel sa vrátiť na predchádzajúce poschodie, rovnako zanedbané a prázdne, ale už ani to sa nedalo. Výťah sa pohyboval nielen hore a dolu, ale chodil po ľudoprázdnej stavbe ako električka. V takomto sne sa muž nikdy neprepracoval k začiatku svojho hľadania. Sen sa prevalil do svojej druhej fázy – muž začal hľadať toaletu, ktorú nachádzal na všemožných miestach. Raz bola záchodová misa zamaskovaná v starej skrini, raz bola plná akýchsi obväzov, ktoré musel povyťahovať, aby ho neobvinili, že zapchal kanalizáciu, až nakoniec objavil špinavú toaletu, na ktorú sa nedalo sadnúť. Keď sa napokon pokúsil o nemožné, stena za ním sa otvorila a on zrazu v zrkadle pred sebou uvidel, že je v strede akejsi reštaurácie. Všetci na neho hľadeli akosi samozrejme, pričom neprerušili stolovanie. Zobúdzal sa spotený, obyčajne vtedy, keď sa vlak s hrmotom rútil do trenčianskej stanice. Sto ráz si povedal, že nezaspí, že svojmu snu nedá šancu, ale nikdy sa mu to nepodarilo. V Trenčíne si potom obyčajne kúpil noviny a do Trnavy vydržal bez problémov.
Keď sa muž vrátil z peróna do svojho kupé, zistil, že na sedadle oproti nemu sedí akási staršia žena. Nerád cestoval s niekým v kupé. Ticho sa pozdravil. Len tak, aby bolo jasné, že nemá chuť odpovedať na zvedavé otázky, ale už bolo neskoro. Žena sa usmiala a odzdravila. Nebol to tuctový úsmev. Muž sa úkosom pozrel na pestovanú tvár a uvedomil si, že nedokáže odhadnúť vek tejto ženy. Šesťdesiat?
– Ako je to dobre zariadené, že človek nevie, kedy nastane jeho čas,  – povedala zrazu žena a usmiala sa.
Muž nevedel, čo má na tieto čudné slová odpovedať a či sa vôbec pustiť do debaty.
–  Ale pánbožko by mohol tak trochu zasignalizovať, lebo človek by si aspoň vymenil spodnú bielizeň…
Muž zostal v pomykove, lebo tak rýchlo sa ešte na tému spodná bielizeň nikdy v kupé nedostal.
– Ako som oslávila šesťdesiatku, každý deň si dávam parádne nohavičky. Aspoň niečo nech na človeku zostane pekné. Veď by som sa musela v márnici prehadzovať, keby som si na sebe zabudla tie staré bavlnené a ošúchané ružové horory, – zasmiala sa opäť žena a jej karamelový smiech na chvíľu prevoňal kupé.
Muž mal pocit, že žena ho svojimi rečami obmotáva. Asi by sa mal zapojiť do rozhovoru. Už-už otváral ústa, ale žena prehodila výhybku a pokračovala v monológu.
– Často rozmýšľam o tom, ako ma videl môj muž. Neviem, či som bola dobrá alebo zlá, lebo Jozef bol mojím prvým a posledným a ja tiež jeho prvou. Či poslednou, to neviem. Asi áno, lebo to žena na mužovi zbadá, keď sa zabudne niekde u mladej pipíšky s nohami ako koza, čo prevracia očami v obdive nad každou jeho vetou, ako keby mu z úst padalo zlato. Jozef nebol taký.
Žena obrátila oči dohora a jej zrak prepichol kupé, prepichol vlak a zabodol sa pomyselnému Jozefovi kdesi do zátylku.
– No? Jozef? Bol si či nebol? No, nepaprč sa, ja som ti nikdy nepovedala ani pol slova. Alebo keď sme pozerali nejaký film… – žena piskľavo zvýskla, pokrútila nad svojím Jozefom hlavou a uprela oči na muža oproti. – Do najnapínavejšej scény sa zrazu ozvalo jeho chrápanie. Keď som sa ho spýtala, či spí, hneď som sa pozrela na jeho nohy vyložené na taburetke. Vtedy vždy začal mrviť prstami.  Akože on nič, on muzikant. Alebo tá tvoja pamäť na tváre! – obrátila žena oči dohora, – spomínaš si? To už bolo počas našich posledných dní. Odbehla som počas reklamy do kuchyne, aby som si umyla riad alebo len tak. Ty si zatiaľ prepínal kanály, lebo tú hnusnú reklamu by už ani pes nežral, a zrazu ma voláš. Poď už! Už sa do seba aj zamilovali! Pribehnem, aby mi nič neušlo, chvíľu sa dívam a potom zistím, že ty sa pozeráš na úplne iný film! Ja viem, hlavné hrdinky boli obidve blondínky. To ťa ospravedlňuje. Nakoniec, všetky tie americké filmy sú na jedno kopyto.
Žena sa obrátila na svojho spoločníka: – Raz som však videla jeden poľský. Bola som ešte mladá, ale pamätám si ho. To bol film! Neviem už, kto ho režíroval, ale bolo to niečo naozaj silné. Ten film sa tuším volal Brezový háj. Videli ste ten film?
Muž bezmocne pokrútil hlavou.
– Aká škoda, že ste ho nevideli! Odohrávalo sa to kdesi na poľskom vidieku. Bolo tam strašne veľa briez. A medzi nimi krásny dedinský dom. Gazdovstvo. Rodičia a dve či tri deti. A raz k nim prišiel na návštevu mladší gazdov brat. Taký vetroplach, čo nič poriadne nevedel robiť, len hrať na klavíri. To vedel krásne. Spočiatku ho všetci počúvali a chválili, potom im melódie začali liezť na nervy, lebo kým všetci robili okolo gazdovstva, hlavný hrdina len hral a hral. Díval sa do oblohy, počúval spev vtákov a všetci by ho tuším najradšej utopili v lyžici vody. A raz bolo vidieť, ako si ten gazdov brat skúša pred zrkadlom úsmevy. Človek by si myslel, že nevie, čo má od dobroty robiť. Keď ho ktosi z rodiny prichytil, ako si trénuje tie úsmevy, hlavný hrdina sa priznal, že prišiel domov zomrieť. Mal tuším tuberu alebo rakovinu. Neviem, prečo na ten film neviem zabudnúť, – zosmutnel žene hlas a vybrala si ploskú fľaštičku. Opatrne si z nej odpila a vložila ju naspäť do kabelky. Príjemná aróma griotky pošteklila muža na jazyku. Griotku nemal veľmi rád, ale tentoraz by nebol proti, keby ho žena ponúkla.
– Aj v živote je to tak, – rozhodila žena rukami. – Všetci hráme svoju rolu a snažíme sa len o to, aby nás neprichytili, ako si trénujeme úsmevy. A niekedy úplne vybočíme z koľaje a správame sa ako hlupáci. Alebo nemáme silu, aby sme zhodili masku a niekoho poriadne pridusili. Aj ja som taká, viete? Keď sme minule nakupovali so susedkou dolu v samoobsluhe, chcela vedieť, či je maslo čerstvé. Odchlípila konček obalu a prstom si nabrala taký malý maslový oriešok. Nič moc, povedala, obal vyrovnala a maslo dala naspäť do regála. Taký hnev ma schytil, až som očervenela, akoby som rypla do toho masla ja. A namiesto toho, aby som jej povedala, že to maslo by si mala kúpiť, keď ho rozbabrala, som otočila hlavu nabok a robila som sa, že si obzerám akési syry. Nemala som silu tej primitívke povedať, čo si o nej myslím. Ale pánbožko ma pomstil! – a žena sa začala veselo smiať a plesla si do dlaní.
– Minule, – naklonila sa k mužovi celkom blízko, – prišla za mnou, že ju niečo škriabe v krku. Tak som jej naliala do pohára slanej vody a postavila som ju do kúpeľne k umývadlu. Kloktaj! Vravím jej. Viete, čo z nej vyšlo? Pavúčia noha! Taká veľká hnusná pavúčia noha! Potom ešte jedna. Ako tak ležali v umývadle, také odporné, zohnuté, namôjveru sa mi zdalo, že jedna sa pohla.
Žena sa poobzerala okolo seba a stíšila hlas: – Raz v televízii ukazoval Milan Lasica svoje nohy. Podobali sa na tie pavúčie. Dlhé, chudé, len neboli chlpaté. Vlastne som to na tú diaľku ani nevidela…
Na chvíľu zostalo v kupé ticho. Potom sa žena oslobodzujúco zasmiala: – Takže takto sa pánbožko pomstil tej hlupani!
Žena opäť pohladkala očami nebesá a mäkkým hlasom dodala:
– Ani ty si ju nemal rád, Jozef, však?  Ach, jaj. Ktohovie, ako sa ti tam vodí. Dúfam len, že ťa tá hlava už tak nebolí… Kdesi som čítala, že na druhom svete normálne žijú, – obrátila sa na muža v kupé. – Tak ako my. Vraj chodia aj do práce. Všade len svetlo, pekná hudba a duše plné lásky. Viete, čo by ma zaujímalo? Ako chodia do práce napríklad lekári. Čo liečia, keď tam duše nemajú žiadne telo? Možno sa rekvalifikovali na psychiatrov…
Žena sa opäť zdvihla zrak na svojho Jozefa: – Zato by si sa mi mohol niekedy prisniť! Trošku by sme si poklebetili. Povedala by som ti, čo je nové. Dnes som sa napríklad dočítala, že zlatá rybka si pamätá zo svojho života posledné tri sekundy. A že Eskimáci nemajú vôbec slovo na označenie bolesti hlavy. Ale to ty tam hore asi vieš. Keby ťa tá hlava veľmi bolela, daj vedieť. Zanesiem na omšu. Ozaj, predstavila som sa vám? – pozrela sa žena na muža v kupé a hneď aj mávla rukou.
– Vlastne to ani nie je dôležité. Viete, že často rozmýšľam nad svojím životom? Vy ste niekedy rozmýšľali nad tým, čo bolo vo vašom živote také významné, že by ste to mali porozprávať druhým? Preto, aby po vás niečo zostalo… – rýchlo doložila. Muž sa nevoľky snažil spomenúť si na nejakú významnú udalosť svojho života, ale plietli sa mu v hlave len také nezmysly: má päť rokov, sedí na trojkolke, veľmi chce ísť s ostatnými púšťať šarkana, ale neodváži sa vstať z trojkolky, lebo by všetci videli, že sa pocikal. Alebo: v piatej triede si požičiava na výlete od Pištiho desať korún, potom tých desať korún matka posiela kamarátovým rodičom poštou a Pišti mu vyše dvadsať rokov pri každom stretnutí nezabudne pripomenúť, že žiadne peniaze nedostal, lebo určite neboli poslané. Mužovi napadajú samé nepríjemné veci. Nevie si spomenúť na nič dôležité. Už-už chce žene povedať, že nikdy vlastne nerozmýšľal nad tým, čo dôležité by o sebe povedal, ale žena s jeho odpoveďou evidentne nepočítala.
– Ja často nad tým uvažujem. Človek je predsa smrteľný. Niečo po sebe musí nechať, nie? Ale čo je to dôležité v živote? Keď niekoho počnú? Rodičia mi povedali, že ma urobili pri Váhu. Keď som si vypočítala, kedy to vlastne bolo, vyšiel mi koniec februára. Veď koncom februára sa nedá nikde ani len skryť! Iba holé konáre kríkov. Vychádza mi z toho, že ma urobili, keď bola tma. Ale zadarilo sa im. To si povedal ty, Jozef, nie ja…, – zasmiala sa žena, pohrozila sa svojmu Jozefovi a pokračovala: – Skutočnosť bola horšia. Narodila som sa v siedmom mesiaci. Doma. Inkubátory vtedy tuším ani neboli. Bola som vraj fialová a chlpatá. Moja stará matka nechcela som mnou chodiť von, lebo sa za mňa hanbila. Chlpatá opica. Tak o mne povedala. Ale ja sa pýtam: keby som nemala na tomto svete byť, bola by som ušla hrobárovi z lopaty? Teraz neviem: bol toto ten dôležitý moment môjho života? Alebo to bol ten prvý večer s tebou, Jozef? Pritlačil si ma o hrdzavý plot, a ja som potom nedokázala našim vysvetliť tie hnedé mriežky na bledozelených šatách… možno sú medzníkmi v živote človeka situácie, keď ide o život. A mne o život išlo. Raz, keď som bola na prechádzke pod traťou, spadol mi na plece kameň, ktorý musel odhodiť z koľajnice prechádzajúci vlak. Keby spadol o pár centimetrov vedľa, už by som tu nesedela. A raz som spadla na bicykli tak, že koleso nákladného auta bolo od mojej hlavy len pár centimetrov. A čo vtedy v Tatrách, keď som zliezala Priečne sedlo? Šmýkalo sa, že ešte teraz mám z toho husiu kožu. Zaujímavé. Trikrát mi šlo o krk a som tu. Vidíš, Jozef, a ty si mal taký pokojný život so mnou a stačilo len raz…
Žena sa odmlčala a kupé sa naplnilo oslobodzujúcim tichom. Muž si uvedomil, že odkedy cestuje s touto ženou, okrem pozdravu nepovedal ani slovo. Stále nevedel, čo má povedať.
– Mal nejakú nehodu? – vyhŕklo z neho náhle, až sa žena prekvapene strhla.
– Áno, dá sa to tak povedať. My sme žili veľmi dobre, viete? Veľmi dobre sme si žili. A raz, tuším v sobotu to bolo, sme na terase lúštili krížovku. Bolo teplo, Jozef mal na sebe len krátke nohavice a ja som uvidela jeho brucho. Prevísalo tak, že opasok sa mu pod to brucho schoval ako nič. V tom letnom vetríku som si prvýkrát lepšie všimla jeho prehadzovačku na hlave. Česal sa sprava doľava. Keď zafúkal vietor, vlasy mu stáli nad hlavou ako vejár. Na brade sa mu ligotal mastný jarček od raňajok a neustále grgal a hlasno si uľavoval. Prepáčte, že o tom takto hovorím, je to odo mňa nepekné… – zamyslela sa žena a stíchla.
– Dostal infarkt? – spýtal sa opatrne muž. Vlak práve vchádzal na trnavskú stanicu. Žena sa zdvihla, zobrala si kabelku, priblížila si tvár k mužovi a mechanicky sádzala slová jedno za druhým:
– Trnava. Vystupujem. Nie, nedostal infarkt, zabila som ho. Nohou zo starej stoličky.
Ženin pohľad bol pevný. Muž zatajil dych, vtiahol podvedome brucho a prihladil si vlasy. Vytrešteným pohľadom sledoval ženu, ktorá sa pomaly obrátila a odchádzala. Na svoj vek mala obdivuhodnú postavu. Muž sa ako zhypnotizovaný vyklonil z okna kupé: žena pomaly zostupovala po schodíkoch, z profilu jej bolo vidno súmernú tvár s jemným úsmevom. Oproti nej kráčal starší muž s výrazným bruchom, ktorému vietor z vlasov vytváral na hlave rozkokošený vejár. Objal ženu majetníckym gestom a pritiahol jej sveter, aby ju neprefúklo.

Nedeľná prechádzka    

 Také obyčajné nedeľné popoludnie. Žena vyžehlí biele šaty s volánikmi, oblečie dcérku a do vlasov jej dá mašľu. Potom si to rozmyslí, lebo mašľa sa po jemných a slabých vláskoch vždy skĺzne dolu. Napokon zopne plavý chvostík naboku hlavy maličkou lienkou a konečne je so svojou robotou spokojná. Keď pošle malú von, rýchlo musí pripraviť druhú dcérku: prebalí ju, natiahne jej najnovšiu súpravičku a vloží ju do kočiara. Je pevný, s prepletanými ozdobami z bužírky. Vždy je to tak. Všetkých vystrojí, a kým čakajú pred domom, rýchlo sa oblečie aj ona.
Konečne všetci kráčajú agátovou alejou k hrádzi. Muž vytlačí kočiar až hore. Agáty sa striedajú s vysokými morušami. Červenými a bielymi. Dcéra sa zohne po veľkú červenú morušu v tráve, ale žena stihne skríknuť, až dcéra preľaknuto pustí morušu na zem, a rýchlo schová ruku za chrbát. Kvapka morušovej šťavy sa vpíja do bielych šiat, ale tam žena nevidí. Je spokojná. Konečne sa po celom týždni vytiahla trochu medzi ľudí. Už si ani nepamätá, kedy bola naposledy v kine. Spomenula si, že keď bola Vierka malá, svokra si ju vždy zobrala k sebe a ona chodila so svokrom do kina. Boli niekedy aj na dvoch filmoch za sebou. Tešila sa ako malé dieťa: svetlá zhasli a svokor vždy vytiahol z vrecka papierový kornútok ľadových gaštanov. Ako ona milovala kino! Rovnako náruživo ako svokor. Pripomínalo jej veľký svet, po ktorom túžila, a jemu rodnú Viedeň, z ktorej ho deportovali na príkaz macochy do tohoto malého mesta na Považí. Boli z nich dvaja spojenci, každý s túžbou po zmene, ktorá sa nikdy neudiala. Ešte jednu vášeň mal  svokor: hríby. Niekedy ju zobral na dubáky. Už sa na to ani veľmi nepamätá, ale jeden výlet jej utkvel v pamäti: svokra im nabalila do ruksakov desiatu. Chlieb a varené vajíčka. Keď prišli do hory, svokor vybral z ruksaka dve veľké čokolády. Potom triafali varenými vajíčkami do duba na kraji lúky a boli tak zvláštne šťastní. Malá súkromná vzbura za pár korún. Svokra sa to nikdy nesmela dozvedieť. Nepochopila by to. Starostlivá, sporovlivá a nábožná. Svokrovi sa ešte niekedy zaligotali oči pri spomienkach na Viedeň, no jeho vzbura sa menila na negovanie všetkého, čo musel pretrpieť, aby zmazal svoj biľag: viedenský pôvod. Musel napríklad vstúpiť do strany, aby nebol podozrivý z prikláňania sa k Západu. A keď odišiel do dôchodku a pokladník ho v mene straníckeho výboru prišiel navštíviť a vypýtať si mesačný stranícky príspevok, hodil mu stranícku legitimáciu medzi oči ešte vo dverách. A môžete ísť do riti celý stranícky výbor aj s predsedom! skríkol na vystrašeného pokladníka a zabuchol dvere. Himmelherrgott, zanadával za zatvorenými dverami a šmaril vlastnoručne ušúľanú cigaretu na podlahu. Odvtedy celá rodina tŕpla v strachu, čo bude. Ale nebolo nič. Žena sa nahlas zasmiala. Muž sa na ňu pozrel, ale nechcelo sa jej vysvetľovať mu, na čo si práve spomenula. Okrem toho boli už na moste. Jedným okom dávala pozor na Vierku a na autá a druhým sledovala rodiny na nedeľnej prechádzke. Bola spokojná. Tešila sa na zmrzlinu a na známych, ktorých stretne na námestí.
– Aha, Mercekovci s malým, – povedala mužovi.
– Fotí hrad, – povedal muž a v jeho hlase bolo cítiť, že aj on by si rád sem-tam zafotil. Len tak, pre radosť. Ale nebolo peňazí na kvalitný fotoaparát. Možno niekedy neskôr.
Námestie s veľkým barokovým kostolom pri mestskej veži sa perlilo smiechom mladých. Na zábradlí okolo morového stĺpa stál hlúčik hluchonemých a tieň ich švihajúcich rúk vytváral na drobných dlažobných kockách fantastické obrazce. Okolo nich ticho rezonoval tlmený mrmlot. Ako bzučanie včiel okolo úľa. Pri cukrárni na hornom námestí stáli matky s deťmi a čakali. Otcovia nosili von kornútky plné zmrzliny. Chodili sem, na horný koniec, lebo tu ešte predával Turek zmrzlinu, čo vyzerala ako veľké voňavé kvety. V cukrárni pri Trenčane už porciovali zmrzlinu ako malé kopčeky. Táto Turkova bola okrem toho lepšia. Smotanová. Hoci mal iba štyri druhy, všetci chodili k nemu. Turek mal na hlave oranžovočervený fez, hovoril pokrútenou slovenčinou, usmieval sa a na ľavej strane sa mu blýskal zlatý zub.
Žena lízala zmrzlinu a bola šťastná. Zadívala sa hore na hrad a uvedomila si, že tam hore ešte nikdy nebola. Musí prehovoriť svokra. Mužovi sa nechce šliapať hore. Radšej ide na ryby. Dokáže tam sedieť celý deň. Asi by sa zbláznila, keby mala sedieť na brehu Váhu, pozerať sa na monotónnu hladinu rieky a čakať, čakať, čakať. Z myšlienok ju vyrušili Krusalovci. Už zďaleka videla, ako sa starý Krusala ukláňa. Dúfala, že sa ukláňa niekomu inému a skúsila pozliepať roztrúsené myšlienky, ale Krusala sa ukláňal jej.
– Dobrý deň aj vám. Trošku sme si vyšli, – doložila rýchlo.
– Ako obyčajne. Otočíme sa na námestí a pomaly domov, – povedala Krusalová a pohladkala Vierku po hlave. Krusalovci nemali deti. Ona bola príjemná, ale Krusala jej bol vždy smiešny. Medzi hlavou a krkom žiadna medzera. Vlasy ostrihané na ježka a okuliare, ktoré mu zo štrbiniek očí robili dve sotva rozoznateľné čiarky. Malá Vierka mu raz povedala, že vyzerá ako štopeľ. Musela sa za ňu ospravedlniť, ale najradšej by sa bola rozosmiala.
– Veď aj my sme už na odchode, – povedal muž a žena s nevôľou obrátila kočiar, lebo ešte sa jej nechcelo ísť domov. Krusala chytil malú Vierku za ruku a všetci schádzali dolu námestím k mestskej veži. Pri kostole sa zvrtli doprava a popri židovskej synagóge prešli až na most. Žena si uvedomila, že vyzerajú ako kompletná rodina so starými rodičmi. A možno preto sa Krusalovci k nim pridali, aby si túto ilúziu aspoň na pár minút sprítomnili. Muž sa bavil s Krusalom o rybách a žena zrazu nevedela, o čom sa má s Krusalovou rozprávať. Našťastie si všimla jej pohľad. Zastavila kočiarik a odhrnula perinku. Danka spala s pästičkami pri hlave.
– Či vyrástla! – spľasla rukami Krusalová a na tvári jej sedel blažený výraz.
Kostolný. Presne taký výraz majú ľudia v kostoloch, pomyslela si žena. Ale Krusalovci do kostola nechodili. On bol veľký straník, jeden z vysokých funkcionárov závodu, v ktorom obaja s mužom robili.
– Ešte máte mliečko? – spýtala sa Krusalová a jemne sa začervenala.
– Mám, mám, – povedala rýchlo žena.
– Ako to len beží. Ešte toť nedávno ste chodili s bruškom, – pokyvovala hlavou Krusalová.
– Veru…
– A čo Vierka? Pomáha vám?
– Ale áno, – povedala žena a zrazu jej napadlo, ako boli u svokrovcov a hovorili o daniach. Zrazu sa Vierka rozplakala. Stále len hovoríte, že Dane a Dane. A mne? Porozprávala Krusalovej príhodu a obe sa zasmiali. Žena pozrela na Vierku a premkol ju akýsi neurčitý strach. Vierka mala zmŕštenú tvár, vytrhla sa Krusalovi z ruky a chytila sa kočiara. O chvíľu žena na príhodu zabudla, lebo cesta sladko prevoňaná morušami a agátmi sa začínala plniť skupinkami ľudí ponáhľajúcich sa na futbal. O hodinu bude celá štvrť ako vymetená. Všetko bude na štadióne a potom, po zápase, sa budú muži valiť ako láva. Zaplnia Piešťanskú ulicu a kým prví budú už za mostom, poslední budú ešte len opúšťať brány štadióna. Niekedy skupina fanúšikov prenasleduje rozhodcu až na most. Potom prídu domov muž so svokrom, pustia si športové vysielanie a s uchom na rádiu a s rezňom v ruke si vychutnajú nedeľný podvečer. Mäso aj tak lacnejšie nebude, povie svokor ako obyčajne. Žena nikdy z tejto vety nevie, či vyhrali alebo prehrali.
Keď sa rozlúčili s Krusalovcami, bol najvyšší čas dať malej mlieko. Zobrala deti domov a o hodinu si sadla k Vierke. Práve obkresľovala z knihy obrázok princeznej. Vtom si spomenula na Vierkinu tvár a na to, ako sa starému Krusalovi vytrhla.
– Prečo si dnes nechcela ísť s ujo Krusalom? – spýtala sa jej.
– Lebo mi veľmi stisol prst.
– Čože?
– Veľmi.
– Možno sa ti to len zdalo.
– Nie. Takto mi ho poskladal a stisol.
Žena si skrčila prsteník a stisla. Bola šokovaná bolesťou, ktorá ju zaplavila.
– A prečo to urobil?
Vierka len pokyvkala chudými plieckami.
– Povedal, že vie ešte aj iné veci.
Žena zrazu nevedela, čo urobí, keď sa nabudúce s Krusalovcami stretnú. Poslala Vierku kresliť si a ticho sedela. Keď už bol večer a ležali s mužom v posteli, rozmýšľala, či mu má o tom všetkom povedať.
– Ty dobre poznáš Krusalu? – spýtala sa. Vedela, že muž chodí s ním na ryby.
– Dobrý chlap to je. Škoda, že nemohli mať deti.
– Ona je príjemná. On mi nie je dvakrát sympatický.
– Netáraj. Je to fajn chlap. Niektorí mu závidia, tak o ňom rozchyrujú, že bol gardista.
– A keď bol?
Muž si len poklopkal po čele, zhasol lampu a obrátil sa na druhú stranu.

Také smutné oči

     Edita leží na jednej zo šiestich nemocničných postelí, okolo ktorých sa krútia malé ľudské dejiny, a oči má už dávno obrátené do seba. Práve sa díva na rozstrihané sukne a plače. Keď jej ich kamarátka Majka priniesla pred mesiacom, boli len o pár centimetrov širšie, ako potrebovala. To ti jedna krajčírka zúži raz dva, povedala jej. O mesiac sa jej zúžený purpur zviezol cez boky na koberec ako veľký červený mak.
Obyčajné haraburdy! Nosíš sem len obyčajné haraburdy! kričala dcéra, keď zastrihla do prvej sukne.
Nestrihaj! To mám od Majky.
Povedz jej, aby ti také stariny nenosila!
Prečo to robíš?
Aby si sa poučila.
Ale… veď by sa to hádam dalo niekomu predať.
A kto, myslíš si, kúpi staromódnu sukňu?
Tak si to dám ešte raz zúžiť.
Zobuď sa, mama!
Zobuď sa, mama… Ako rada by sa zobudila. Sama, bez pomoci. Odhodila by barly a vozík by schovala do šopy. Obliekla by sa a išla by sa prejsť do cukrárne na námestí. Išla by po moste a možno by jej vietor odfúkol náušnicu ako vtedy popoludní. Bola z takých malých modrých pierok. Dívala sa, ako sa pierka nesú po hladine Váhu a ako sa zachytávajú na drevenom pilieri trčiacom z vody. Chcela, aby pierka plávali ďalej. Možno sa dostanú do Dunaja a možno až do mora. Ale pierka ešte niekoľko dní sedeli na drevenom pilieri ako malé modré hniezdo. Kvôli tomu chodila do práce peši. V strede mosta sa nahla a očami hľadala malé modré hniezdočko. Vždy si predstavovala, čo všetko sa jej podarí, keď pierka ešte budú na pilieri: kúpi si tú novú knihu o bylinkách. Prikúpi si k náhrdelníku dva náramky. Stihne pedikúru tak, aby si to nikto doma nevšimol. Asi na piaty deň pierok nebolo a zasa začala chodiť do práce autobusom.
Ale nemusela by sa zobudiť do slnečného dňa a ísť hneď na prechádzku. Stačilo by, keby sa jej slnko oprelo o tvár a ona by vstala a išla by do sprchy. Iba do sprchy by išla. Do takého rána by sa naozaj rada zobudila. V sprche by si spievala ako kedysi, keď bola ešte malá. Sedávala na zadných schodoch činžiaka a spievala Láska nebeská. Alebo tú o trenčianskej nemocnici, ktorá je krásne stavaná, stavali ju dva a dva murári zo samého kameňa. Vlastne celý život strávila v nemocnici. Tri operácie bedrového kĺbu. Potom sa stala zdravotnou sestrou. Nedávno, keď odchádzala do invalidného dôchodku, pýtali od nej rovnošatu, ktorú pred vyše tridsiatimi rokmi ako nastupujúca sestra vyfasovala. Kúpila biele košele a tričká a s trpkým pocitom ich poslala na personálne.
A možno by vôbec nemuselo svietiť slnko. Aj do dažďa by sa rada prebudila a vstala. Ľahučko ako vták by chodila po dome. Spievala by si, novonarastené vlasy by si rozhodila po pleciach a len tak, pri speve, by upiekla aspoň dva druhy koláčov.
– Pani Editka, zobuďte sa! Budeme jesť.
Také hlúposti. Jesť. Vedia dobre, že nič v sebe neudrží. Povedala by im to, ale nevládze. Prepína do minulosti. Koľko rokov je odvtedy, čo sa nasťahovali do domu? A kedy sa narodil syn? A kedy dcéra? Koľko je to vlastne rokov, čo prišla o prsník? A koľko rokov je od smrti muža? A kedy vlastne syn nechal školu? Už zmaturovala dcéra alebo nie? Núti sa počítať, ale nedarí sa jej. Pletú sa jej roky a čísla. Stále sa opakujú dookola ako v zlom sne. Z počítania ju zrazu vytrhne neznesiteľná bolesť. Vie, prebaľujú ju. Tak by chcela aspoň raz zaťať zuby a vydržať, ale žeravé železo v jej tele je silnejšie. Kričí. Konečne sa vlna bolesti postupne odplavuje. Otvára oči a s úľavou zisťuje, že sestry sú už preč. Ako keby jej bolesť odniesla mätúce myšlienky. Teraz vie presne: Bola vtedy krásna slnečná jeseň, keď sa v dome už dalo bývať. Zatiaľ len v jednej izbe. V druhej z času na čas prespávala svokra. Prichádzala vždy nečakane s príkazmi napísanými úhľadným písmom na malých papierikoch, ktoré prilepovala na dvere chladničky. Treba ožehliť. V komore máš prach. Záhrada nie je už dva dni poliata. Často sa stávalo, že našla veci vyhádzané zo skríň s prišpendleným papierikom na uteráku: neporiadne ožehlené. Tri výkričníky. Farebné. Zásadne farebné, aby sa nedali prehliadnuť. Raz, keď prišla z obchodu, počula svokru v záhrade pri bočnom plote vykladať susedke: žobráka si zobral! Žobráka! Veď tá mu ani nohy neroztiahne!
Obliala ju ľadová bolesť. Ešte veľakrát ju zaplavil pocit bezmocnosti, ale toto bolo nečakané. Tak sa tešila na to, ako urobí lievance s tvarohom a slivkovým lekvárom. Podvedome si pohladila operovaný kĺb a odniesla nákup do kuchyne. Stáli tam tri vrecia malých červavých jabĺk opreté o stenu, ktoré svokra doniesla na káričke zo sadu. Vedela, čo bude. A tak zavárala až do štvrtej ráno. Päťdesiatsedem pohárov. Ráno si uvarila silnú kávu a išla do roboty. Niekto mal rušnú noc, smiali sa kolegyne. Vy ste tuším v posteli nebezpečná, pani Editka, hrozil jej šéf a smial sa s kolegyňami.
– Pani Editka! Máte návštevu!
Edita otvára oči. Otcova sestra Jolana. Všetko na nej provokuje: tučné líca popretkávané drobnými červenkastými žilkami, klobúk s perom a ihlicou, prenikavý hlas. Vyzerá ako matrioška, čo vykladá na nemocničný stolík jablkový kompót. Aspoň trojročný, všimla si Edita. Typická Jolana. Lakomá a prefíkaná. Znovu ju vidí ako vtedy, týždeň po babkinom pohrebe. Prižmúrenými očami sa vtedy spýtala: a vieš, že sa mi prisnila babka? Želá si, aby si mi dala ten jej zlatý prsteň. To je znamenie! Editu tá priehľadná lož ponižovala. V zmätku si nevie spomenúť, či jej vtedy ten prsteň dala alebo nie. Jolanin pátravý pohľad cíti aj teraz. Ako keby jej tetoval na čelo dve bodky. Tak ako, moja? Starajú sa o teba? A dala si im niečo? Nejakú kávu a koňačik? Jolana rozpráva, ústa sa jej nezatvárajú, Edita vidí, ako jej drobné sliny prskajú na nočný stolík, na pohár, v ktorom má ešte trochu čaju, vidí jej tučné mihajúce sa prsty. Na jednom ten zlatý prsteň. Takže som jej ho predsa len dala, pomyslela si a zatvorila oči. Rýchlo sa ponorila do spomienok.
Na schodoch stojí dcéra. Má už osemnásť a končí gymnázium. Bože, koľko sa nabehala a naprosila za ňu, keď prepadala z dvoch predmetov. Prosím vás, pán riaditeľ, nedávno jej zomrel otec a syn sa psychicky zosypal. Magda má z toho traumu, viete? Čože? Nedá sa? Na inú školu? Aha. Takže dochádzať. A tak dcéra dochádza, vybavuje si v novej škole individuálne štúdium, lebo mama je ťažko chorá. Áno, a ona ju bude opatrovať.
Miesto opatrovania príde do domu Ľubo.
Edita pod viečkami vidí, ako dcéra stojí na schodoch, mykne hlavou a pomedzi zuby precedí: Mimochodom, odniesla som do zberu tie tvoje časopisy. Ľubo skriňu potrebuje do garáže. Tu na chodbe aj tak zavadzala.
Moje časopisy? Veď som ich zbierala toľké roky… A… kuchárske knihy?
Zospodu to bolo celé plesnivé.
To nie je pravda, veď som ich tam minule ukladala a nič im nebolo.
Tak ty neprestaneš? Neštvi ma, lebo sa niečo zlé stane!
Dcérine oči sú od hnevu temer biele.
Tie jej oči. Čo sa kedysi nachodila za lekármi! Až v Čechách s ňou bola. Špeciálne okuliare zohnala, aby ľavé očko nezabiehalo. Dnes už temer nič nevidieť. Neštvi ma, lebo sa niečo zlé stane. To hovorí jej Magda? Jej malá Magda? Edita  kdesi v diaľke počuje tlmený plač.
– Pani Editka… Prišla vám mamička a otecko.
Edita otvára oči. Otec už nežije, sestrička, chcela povedať, ale nebolo to podstatné, lebo sestrička už bola dávno preč. Matkina uslzená tvár sa nad ňou skláňa a jemne ju bozkáva na čelo. Aká irónia! V rodine sa nikdy nebozkávali, akosi nebolo času. Alebo prečo vlastne? Edita cíti nespravodlivosť života, ktorý sa prehnal ako splašený a nikdy neprišla chvíľa, keď by sa povedalo: no, u nás sa nebozkáva, lebo my sa máme radi aj tak. Prečo nikdy neprišlo k takejto chvíli? Je pravda, po otcovej smrti sa to zmenilo. Keď sa mama po dvoch rokoch zoznámila s Jarom, zistila, že v jeho rodine panuje pevná súdržnosť. Všetci sa pravidelne stretávajú. V našej rodine ako keby sme sa hanbili za city, pomyslela si Edita. Prečo sme boli vlastne takí tvrdí? Alebo pohodlní…
– Počuješ ma, Editka? Nevieš, čo je s Magdou? Prišiel veľký nedoplatok za vodu.
Ako to má vedieť. Hlavou ukazuje na stolík. Mama vezme mobil a Edita pokýva hlavou. Dobre vie, čo nájde. KUPEME SA V MORI MAME SA DOBRE. Edita sa zhlboka nadýchne a zachytí matkin pohľad. No áno. Dcéra sa s Ľubom vybrala do Egypta na dovolenku.
Veď si predsa zaslúžim, nie?
Magdi, vieš, že máme dlhy. Plyn nie je splatený za posledné dva mesiace. A ja možno…
Edita vtedy nedokázala povedať, že tu možno už nebude. Nechcela privolávať to, čoho sa tak bála. Odháňala myšlienky na smrť ako rákoš krkavcov. Pred troma rokmi, keď ju viezli sanitkou, prilietli krkavce prvýkrát. Bolo všade nasnežené. V ruke mala zalepenú obálku s výsledkami vyšetrenia. A obrovskú chuť do života. Je tu ešte Magda, musí zmaturovať, a potom Maroš. Odkedy muž zomrel, zrútil sa a musí byť na liekoch. Ona predsa musí dohliadnuť, aby ich pravidelne bral! Jemne si pomasírovala kožu nad chýbajúcim prsníkom, ktorú jej Maroš pri jednom svojom záchvate porezal. Ona tu musí zostať. Onedlho bude päť rokov od operácie. Tých päť rokov ona vydrží a zlé bude preč. Maroš sa uzdraví a Magda zmaturuje. Maroš sa uzdraví a Magda zmaturuje… Maroš sa uzdraví a Magda zmaturuje… Pamätá si, ako si toto zaklínadlo opakovala celou cestou z Bratislavy až domov. Čo sa teda pokazilo? Nebolo toľko peňazí, ako keď žil muž. Úspešný architekt, raz za čas Benátky, niekoľkokrát lyžovačka v Rakúsku. Jej stačilo, že si všetci dobre zalyžovali. Ona sa prechádzala dolu pod hotelom a pozorovala cudzincov. Boli vysmiati, uvoľnení, úplne inakší ako ľudia u nás doma. Ako rada by tu žila! Aj muž bol iný. Na pár dní hodil za hlavu nervozitu a bol k nej milý. Doma bol často nevyspytateľný. Pamätá si, ako raz odprevádzali návštevu. Muž sa usmieval, držal ju okolo pása a pritom ju bolestivo štípal do nohy. Kúsok nad veľkým ružovým rezom na stehne. Au! To bolí! zaosŕkala, ale muž neodpovedal. Len sa tak zvláštne usmieval. Ako keby ho to nejako zvrátene upokojovalo. Nikdy sa ho už na to nespýtala. Nevie, prečo jej práve táto spomienka prišla na myseľ. Tak prekvapivo živá, až zacítila na nohe ostrú bolesť. A teraz žijú všetci z jej dôchodku a sirotského. Z invalidného a vdovského platí energie za dom, skoro nič jej nezostane. Dcéra si sirotské berie, od podnájomníkov vždy vezme aj všetko nájomné. To predsa patrí nám s Ľubom! Vieš, ako sme makali? Všetko sme vymaľovali a ponosili nábytok! Magda vtedy vyzerala ako Jolana v mladšom vydaní. Vlastne sa na ňu začínala čím ďalej tým viac podobať. S Ľubom si vyčlenili izbu na poschodí, začali chodiť spolu do sauny, pravidelne sa korčuľovať, každý večer niekde na večeru a minule zaplatili štyri tisíc za prelet balónom nad mestom. Potom jej priniesli akési nakladané syry v olivovom oleji. Po dvesto korún pohárik a ona si so synom varieva zemiaky na kyslo. Edita zaháňa myšlienky a díva sa na mamu. Tá už preberá ruženec pohrúžená do seba, no matkin priateľ si všimne, že Edita sa prebrala. Vstáva a dáva jej po lyžičkách piť slabý čaj. Ako dobre jej to padlo! Vďačne sa na Jara usmeje a zatvorí oči.
– Mali by sme už ísť, – počuje jeho tichý hlas. – Musí si odpočinúť.
Edita ešte raz zacíti mamin bozk na čele a podarí sa jej na chvíľu zadriemať. Jasne vidí posledný Štedrý večer. Maroš zostal v Bratislave v internáte. Sám, bez peňazí. V depresii, že je Štedrý večer a on nemá žiaden darček. To sa však dozvedela až neskôr. A keby to aj vedela, ako mu poslať peniaze? Veď mu ani nemala z čoho, lebo splácala nedoplatky na energiách. Vtedy Maroša celý deň čakala. Nebral jej mobil, bola ochromená strachom, čo je s ním. Či má vôbec lieky, či sa nevybral niekde k železničnej trati, ako už niekoľkokrát predtým. Ten koláč vlastne piekla jemu. Podopierala sa barlami celé dopoludnie, kým bol hotový.
Tak ja už idem! volá Magda z predsiene.
Ach, áno, Magda sa chystá do Piešťan za Ľubovými rodičmi.
Aj takto vyzerajú Vianoce: tak ja už idem.
Magdi, prosím ťa, vynes ešte smeti. Ja po tom ľade nedokážem prejsť.
Magda len mykne plecom, ako keď sa odháňajú muchy. Buchnú dvere na dome, potom na aute a mladí sú preč. Edita vezme kôš s odpadkami a barlou sa pomaličky posúva po ľade ku kontajneru za bráničkou. Keď sa vráti do kuchyne, zistí, že uplynulo dvadsať minút. Prekonať desaťmetrový chodník jej trvalo dvadsať minút. Sadne si ticho do kresla pod stromčekom a čaká na večer. Už ani nezažne svetlo. Hodiny hľadí do svetla pouličnej lampy a má pocit, že musí existovať iný život. Tento falošný sa musí skončiť.
Áno, je to len taká hra. Prečo ju vlastne tak dlho hrala? Možno stačí zatvoriť oči a hra sa skončí. Ako keby zrazu v sebe, vo vnútri, videla všetko úplne ostro a jasno. Nie, už oči neotvorí. Už žiadnej hre nedá šancu. Stačí zatvoriť oči. Stačí zatvoriť…oči.
– Pani Edita! Pani Edita, počujete ma? Pani Edita!
Nemocničná izba pláva v slnečných lúčoch, čo pretínajú biele ticho. Počuť iba bzukot muchy. Pohyby sestričiek sú automatické, ako vždy, keď sú slová zbytočné
– Pozrite sa, aké mala smutné oči, – povedala napokon jedna z nich a jej ruka naučeným pohybom prešla Edite po tvári, na ktorej sa zračila čudná spokojnosť.

 

 

Littera, príloha Gemerských zvestí 2000 nultý ročník, č. 6

Littera, príloha Gemerských zvestí
2000
nultý ročník, č. 6

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

FacebookmailFacebookmail