Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, Bratislava 2008 (cover design: Dušan Babjak, 56 strán)
Z recenzií:
Počuje kričať kamene. Takmer ako tie biblické, ktoré by kričali, ak by nehovorili ústa prorokov. Pre Martu Hlušíkovú sú skutočné kamene prorokmi. Vyrozprávajú svoju cestu z mora k nám na súš, do domova, tam, kde sa opäť do ich kamenných žíl ako do nahrávacích nosičov zaznamenávajú udalosti života. Pre Martu Hlušíkovú je poézia záznamom týchto udalostí. Zúfalou snahou nájsť priestor, v ktorom si môže vydýchnuť a postáť.
Stanislav Háber
Výber z básní:
Brehy
Nikto nebýva doma prorokom.
Ako keď soľničke ukradnú soľ
a cukor vtáky vyzobali.
Možno len nevieme vody rozlíšiť:
plytká rieka má dva brehy
a moru je ten jeden malý.
Malé psie radosti
Na psiu lúku pri Rimave
psy vodia svojich pánov
medzi ľudí.
Každý deň pre nich ťahajú sily zeme
spomedzi jemnej trávy
a v lete pre nich
kropia vysušený chodník vodou,
čo ukradli rybám.
Večer čo večer sa im sníva
voňavá lúka,
na ktorej kvitnú
malé psie radosti
pre ich pánov.
Zaklínanie trávy
Na mieste,
kde smutný Ikar
zatvoril dvere
za svojím šťastím,
deti zaklínali trávu.
S vencami na hlavách,
prenesené v čase,
niekto by povedal:
ako živé.
xxxx
Keď mlčia telefónne búdky,
prestanú rásť štvorlístky
a husle neladia
ani v nedeľu.
Podušku z papradia
cudzí nastelú.
Hmla predo mnou, hmla za mnou
Dlaňou k nebu
a hlavou k zemi sedí
na začiatku aj na konci
sveta – nesveta,
kde holuby dávajú
posledné pierka.
Dlaňou k nebu
a hlavou k zemi sedí
medzi adventnými ľuďmi
na kľúčik.
Naši starkí
Na druhom brehu života
stoja naši starkí.
Akoby to nevedeli.
On sa smeje
a ona mu
odfukuje
smietku na golieri.
Hladné oči
Berieš si farebný obolos,
tajnostkár akýsi:
na srdci obrázok
svätého z Asisi
a úsmev, ten si stočil
na druhú stranu skla.
S láskou ho ukradli
jedny hladné oči.
Kazimírovi
Stratené guľôčky,
v strede jamka
a vzduch ako po prskavkách.
Spomienka na všetkých,
čo tu kedy boli,
ako keď hodíš do tomboly
lístky s číslami.
A tak sa motám medzi hrobmi
a myslím na ten jeden.
Dávny, malučký.
Či ešte hrávaš guľôčky?
Hľadačka šťastia
V škrupine vajíčka,
čo vyfúkli pred brieždením,
hľadám oblohu.
Nechcem prijať údel ženy,
ktorej veštia z dlane.
Mne stačí z malíčka.
Do plátna tkám šum rieky,
čo stuhol,
trojuholníku hľadám štvrtý uhol.
Semiačka ľanu
Drevený Hrebenda
zavesený na vrabčích pazúrikoch,
lebo vrabce sú to
pravé vtáctvo nebeské,
lieta do teplých južných krajín.
Deň čo deň
opúšťa kamenné nádvorie knižnice
a schováva pod kabátom
sny svojej vidomej duše.
V drevených vreckách
semiačka ľanu
a dušu ako maľovanú.
Díva sa tam,
kam nedovidia všetci tí
náhliaci sa slepí.
Vieme, vieme:
ťava a ucho ihly.
Pohľad
Pohľad muža najprv pozametal ulicu,
pošteklil sochu s očami plnými piesku,
bronzovo pohladkal ručičky
na vežových hodinách,
fúkol vrabcom medzi pierka,
nadvihol žene na rohu sukňu,
rozžeravil uhlíky predavačovi gaštanov,
opadávajúcim listom ešte stihol utrieť prach,
muškátom, v ktorých sedela slepá hlava starej ženy, vrátil vôňu,
pod mestskú bránu prilepil maličkú dúhu,
študentom dopísal do prednášok
všetko, čo nestihli,
premenil vo výkladoch cenovky,
zastavil vodu nad fontánou na námestí,
domodra vyfarbil oblohu
a potom opatrne spustil
nemocničnú správu mriežkami
do kanála
pri tehlovom dome v bočnej ulici.
Že
Len toľko chcem povedať,
že vtáci miesto spevu rapujú
a ľuďom miznú slová.
Že z objatí vyprchala
vôňa rajských jabĺk.
Že sa menia miesta a mestá,
ako keď sa odlupuje stará koža.
Že sa už dávno nehádžu
za chrbát podkovy pre šťastie.
Že na lúke pri rieke má jelša
dodriapanú kôru
a že tam cvičia pitbula,
koľko vydrží visieť
zahryznutý na konári.
Že nás ešte každé ráno
víta slnko.
Že v tejto dobe dlhoprstej
slová stratili svoju tvár.
Už len psíky v tráve
každý podvečer
šifrujú svoje denné správy
a labkou značkujú
svoj svet.
Ukradnutá krása
Videla som pred kostolom
bozkávať sa holuby.
Kradli si z krídel vôňu oblakov,
do zobákov si liali piesne
a z očí si čítali krajinu.
Zaznel zvon
a ony si tú krásu
v Brailovom písme
schovali do peria
a odniesli so sebou.
Danke ex post
Lásku morských koníkov ti nanútim,
keby sa len trochu dalo,
a k tomu vernosť labutí.
Jemnosť lúčnych tráv ti vpletiem do vlasov,
keby sa len trochu dalo,
takto vraj chutí morská soľ.
Ukradnem pre teba pávie perá,
keby sa len trochu dalo,
dám ti med včely, čo uletela.
Hrkálky rosy ti zavesím do uší,
keby sa len trochu dalo,
opité farbami moruší.
Voňavé bylinky schovám ti do vankúša,
keby sa len trochu dalo,
aby ťa život prestal skúšať.
Ozdobili sme ti sluchy farbou lososa.
Už sa dalo.
Sila života
Vraj mám karmu plnú zamotaných uzlov.
Tak hovoria čísla.
Uspávanka pre tých, ktorí chcú
cilingať všetkými hrkálkami svojej šašovskej čiapky.
Až nedávno som videla silu života:
on neschopný pohybu,
ona s telom dieťaťa
a obaja s láskou na desať vozíkov.
Tebe
Každý deň mi dávaš seba
a ja som stále pokojná,
lebo je dosť času.
Vtedy ťa nehľadám bruškami prstov,
nelížem tvoj pot,
nepočujem tvoj zrýchlený dych
a nevidím smútok v tvojich očiach.
Si vytrvalý ako mlynček tibetských mníchov.
Dávaš mi seba
a ja si stále naivne myslím,
že je dosť času.
Odomykanie jari
Najkrajšie svety
nosím v sebe.
Na hrnčiarskom kruhu
vykrúcam hlinený džbán
a do škrupiny orecha
vkladám betlehem.
Z mäkkého dreva stružlikám
podoby tých,
čo vo mne zostali,
a z kože a kameňov robím ozdoby,
ktorým som požičala
všetku dobrú silu zeme.
Teplými farbami maľujem
kačkám nôžky,
aby dávnym klinovým písmom
odomkli na jar
potoky a rieky.
Ticho mi tikaj pod kožou
Tak hlasno mi tikáš pod kožou,
že necítim dych pavučiny,
keď striebri muchám krídla.
Ticho mi tikaj pod kožou,
nech viem, akú má život cenu:
strieborných muších krídel.
Len nikdy nie pomýlenú.
