Rok červených moruší

Rok cervenych morusi

 

 

 

 

 

 

 

Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, Bratislava 2008 (cover design: Dušan Babjak, 56 strán)

 

Z recenzií:

Počuje kričať kamene. Takmer ako tie biblické, ktoré by kričali, ak by nehovorili ústa prorokov. Pre Martu Hlušíkovú sú skutočné kamene prorokmi. Vyrozprávajú svoju cestu z mora k nám na súš, do domova, tam, kde sa opäť do ich kamenných žíl ako do nahrávacích nosičov zaznamenávajú udalosti života. Pre Martu Hlušíkovú je poézia záznamom týchto udalostí. Zúfalou snahou nájsť priestor, v ktorom si môže vydýchnuť a postáť.

                                                                                                                                 Stanislav Háber

Výber z básní:

Brehy

 Nikto nebýva doma prorokom.

Ako keď soľničke ukradnú soľ

a cukor vtáky vyzobali.

Možno len nevieme vody rozlíšiť:

plytká rieka má dva brehy

a moru je ten jeden malý.

 

Malé psie radosti

 Na psiu lúku pri Rimave

psy vodia svojich pánov

medzi ľudí.

Každý deň pre nich ťahajú sily zeme

spomedzi jemnej trávy

a v lete pre nich

kropia vysušený chodník vodou,

čo ukradli rybám.

Večer čo večer sa im sníva

voňavá lúka,

na ktorej kvitnú

malé psie radosti

pre ich pánov.

 

Zaklínanie trávy

 Na mieste, 

kde smutný Ikar

zatvoril dvere

za svojím šťastím,

deti zaklínali trávu.

S vencami na hlavách,

prenesené v čase,

niekto by povedal:

ako živé.

 

 xxxx

 Keď mlčia telefónne búdky,

prestanú rásť štvorlístky

a husle neladia

ani v nedeľu.

 

Podušku z papradia

cudzí nastelú.

 

 Hmla predo mnou, hmla za mnou

 Dlaňou k nebu

a hlavou k zemi sedí

na začiatku aj na konci

sveta – nesveta,

kde holuby dávajú

posledné pierka.

Dlaňou k nebu

a hlavou k zemi sedí

medzi adventnými ľuďmi

na kľúčik.

 

 Naši starkí

 Na druhom brehu života

stoja naši starkí.

Akoby to nevedeli.

On sa smeje

a ona mu

odfukuje

smietku na golieri.

 

 Hladné oči

 Berieš si farebný obolos,

tajnostkár akýsi:

na srdci obrázok

svätého z Asisi

a úsmev, ten si stočil

na druhú stranu skla.

S láskou ho ukradli

jedny hladné oči.

 

 Kazimírovi

 Stratené guľôčky,

v strede jamka

a vzduch ako po prskavkách.

Spomienka na všetkých,

čo tu kedy boli,

ako keď hodíš do tomboly

lístky s číslami.

A tak sa motám medzi hrobmi

a myslím na ten jeden.

Dávny, malučký.

 

Či ešte hrávaš guľôčky?

 

 Hľadačka šťastia

 V škrupine vajíčka,

čo vyfúkli pred brieždením,

hľadám oblohu.

Nechcem prijať údel ženy,

ktorej veštia z dlane.

Mne stačí z  malíčka.

Do plátna tkám šum rieky,

čo stuhol,

trojuholníku hľadám štvrtý uhol.

 

 Semiačka ľanu

 Drevený Hrebenda

zavesený na vrabčích pazúrikoch,

lebo vrabce sú to

pravé vtáctvo nebeské,

lieta do teplých južných krajín.

Deň čo deň

opúšťa kamenné nádvorie knižnice

a schováva pod kabátom

sny svojej vidomej duše.

V drevených vreckách

semiačka ľanu

a dušu ako maľovanú.

Díva sa tam,

kam nedovidia všetci tí

náhliaci sa slepí.

Vieme, vieme:

ťava a ucho ihly.

 

 Pohľad

 Pohľad muža najprv pozametal ulicu,

pošteklil sochu s očami plnými piesku,

bronzovo pohladkal ručičky

na vežových hodinách,

fúkol vrabcom medzi pierka,

nadvihol žene na rohu sukňu,

rozžeravil uhlíky predavačovi gaštanov,

opadávajúcim listom ešte stihol utrieť prach,

muškátom, v ktorých sedela slepá hlava starej ženy, vrátil vôňu,

pod mestskú bránu prilepil maličkú dúhu,

študentom dopísal do prednášok

všetko, čo nestihli,

premenil vo výkladoch cenovky,

zastavil vodu nad fontánou na námestí,

domodra vyfarbil oblohu

a potom opatrne spustil

nemocničnú správu mriežkami

do kanála

pri tehlovom dome v bočnej ulici.

 

Že

 Len toľko chcem povedať,

že vtáci miesto spevu rapujú

a ľuďom miznú slová.

Že z objatí vyprchala

vôňa rajských jabĺk.

Že sa menia miesta a mestá,

ako keď sa odlupuje stará koža.

Že sa už dávno nehádžu

za chrbát podkovy pre šťastie.

Že na lúke pri rieke má jelša

dodriapanú kôru

a že tam cvičia pitbula,

koľko vydrží visieť

zahryznutý na konári.

Že nás ešte každé ráno

víta slnko.

Že v tejto dobe dlhoprstej

slová stratili svoju tvár.

Už len psíky v tráve

každý podvečer

šifrujú svoje denné správy

a labkou značkujú

svoj svet.

 

 Ukradnutá krása

 Videla som pred kostolom 

bozkávať sa holuby.

Kradli si z krídel vôňu oblakov,

do zobákov si liali piesne

a z očí si čítali krajinu.

Zaznel zvon

a ony si tú krásu

v Brailovom písme

schovali do peria

a odniesli so sebou.

 

 Danke ex post

 Lásku morských koníkov ti nanútim,

keby sa len trochu dalo,

a k tomu vernosť labutí.

 

Jemnosť lúčnych tráv ti vpletiem do vlasov,

keby sa len trochu dalo,

takto vraj chutí morská soľ.

 

Ukradnem pre teba pávie perá,

keby sa len trochu dalo,

dám ti med včely, čo uletela.

 

Hrkálky rosy ti zavesím do uší,

keby sa len trochu dalo,

opité farbami moruší.

 

Voňavé bylinky schovám ti do vankúša,

keby sa len trochu dalo,

aby ťa život prestal skúšať.

 

Ozdobili sme  ti sluchy farbou lososa.

Už sa dalo.

 

 Sila života

 Vraj mám karmu plnú zamotaných uzlov.

Tak hovoria čísla.

Uspávanka pre tých, ktorí chcú

cilingať všetkými hrkálkami svojej šašovskej čiapky.

Až nedávno som videla silu života:

on neschopný pohybu,

ona s telom dieťaťa

a obaja s láskou na desať vozíkov.

 

 Tebe

 Každý deň mi dávaš seba

a ja som stále pokojná,

lebo je dosť času.

Vtedy ťa nehľadám bruškami prstov,

nelížem tvoj pot,

nepočujem tvoj zrýchlený dych

a nevidím smútok  v tvojich očiach.

Si vytrvalý ako mlynček tibetských mníchov.

Dávaš mi seba

a ja si stále naivne myslím,

že je dosť času.

 

 Odomykanie jari

 Najkrajšie svety

nosím v sebe.

Na hrnčiarskom kruhu

vykrúcam hlinený džbán

a do škrupiny orecha

vkladám betlehem.

Z mäkkého dreva stružlikám

podoby tých,

čo vo mne zostali,

a z kože a kameňov robím ozdoby,

ktorým som požičala

všetku dobrú silu zeme.

Teplými farbami maľujem

kačkám nôžky,

aby dávnym klinovým písmom

odomkli na jar

potoky a rieky.

 

 Ticho mi tikaj pod kožou

 Tak hlasno mi tikáš pod kožou,

že necítim dych pavučiny,

keď striebri muchám krídla.

Ticho mi tikaj pod kožou,

nech viem, akú má život cenu:

strieborných muších krídel.

Len nikdy nie pomýlenú.

 

basne mad.

 

 

FacebookmailFacebookmail