Písmenkovo, alebo Tam, kde pršia výkričníky

Pismenkovo obalka

S ilustrátorom Martinom Kellenbergerom (Dni detskej knihy 2011 Prešov)

Byť kráľom nemusí byť zlé. Byť však kráľom písmeniek je dobrodružstvo. A ak je písmenková ríša ohrozená tlačiarenským škriatkom, to je adrenalín na druhú. Vtedy je kráľ diplomatom, priateľom, láskavým poslucháčom aj sudcom.

Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, Bratislava 2009 (Ilustroval: Martin Kellenberger; obálka: Martin Kellenberger; sadzba: Hana Fašungová; 56 strán)

Kniha existuje aj ako e-kniha 🙂

 Čarovný svet Písmenkova, o ktorom vtipným spôsobom rozpráva jeho kráľ Az Prvý. Do Písmenkova prichádza dokonca tlačiarenský škriatok, z ktorého majú všetci hrôzu.

Príbehy sú krátke, jednoduché, nie však triviálne, pointy a dej vyplývajú buď z tvaru písmeniek /malé c sa chce pretekať s veľkým O v kotúľaní, no vie sa iba kolísať/ alebo zo slov, v ktorých sú použité /f pomáha vlaku pufkať/. Vlastnosti litier sú podané v konkrétnych situáciách, názorne, ich nositelia sú personifikovaní a čiastočne i antropomorfizovaní /písmenká si zachovávajú tvar, sú ale obdarené schopnosťou rozprávať, hýbať sa/… Autorka striktne dodržiava zvolený rozsah – pretože na rozsiahlejšej ploche by ochabla pozornosť vnímateľa. Vyhýba sa zložitejšie kombinovanej zápletke, aby neodviedla pozornosť od samého písmenka… Dobrodružné hľadanie by odviedlo pozornosť a Hlušíková veľmi dobre vie, kedy prestať. Sklamanie z predčasného ukončenia má byť pre čitateľa signálom upozorňujúcim na charakter ďalších textov – neponúknu sled bláznivých dobrodružstiev, ale krátke obrázky a situácie. Účelovosť tejto knižky však nie je prvoplánová. Autorke sa na malej ploche darí zasúvať do poínt poetickosť a premyslenú familiarizáciu, vďaka ktorej písmenká nadobúdajú osobitnú tvár nielen vonkajškovo, ale i vnútorne… Takto vytvára dôverný svet školy hrou, riadenej citlivo, no zároveň disciplinovane… Atmosféra knižky sa nesie vo vyváženej polohe hravej idyly, poznávania a emócií. Vzácny je autorkin zmysel pre mieru – jednoduchosť neskĺzava k triviálnosti, citlivosť k sentimentu. V záverečných rozprávkach autorka hľadá tlačiarenského škriatka, na väčšej ploche sa uvoľňuje, texty sú hravejšie. Zoznamuje tak deti so svetom, v ktorom neskôr samy budú môcť objavovať ďalšie dobrodružstvá nesené písmenami.
Miloš Ferko

Ukážky:

A, a

Príbeh o veľkom hľadaní

     Tento príbeh by som možno nikdy nenapísal, keby som raz nevyšiel na kráľovský balkón. Okolo mojej hlavy lietalo toľko ježibáb, že mi to hneď bolo podozrivé.
– Deje sa niečo? – pýtam sa  ježibáb, ktoré pripomínali kŕdeľ havranov.
– Deje! – ozvala sa mi za chrbtom moja kráľovská manželka. – Všetky báby sa v našom Písmenkove premenili na baby, chcem povedať ježibaby, a má to na svedomí toto malé a! – a moja kráľovská polovička mi ukazuje čosi malé, skrčené a vystrašené. Sedelo jej to na dlani. Zobral som to chúďa do svojej kráľovskej čapice a žmurkol som naň. Hneď sa prestalo triasť od strachu.
– Ja… ja…. ja som malé a.
– To vidím. Ale nerozumiem. Ty že si zodpovedné za tieto ježibaby?
– Som… Ja som totiž stratilo svoj dĺžeň.
– Nech nás chránia všetky výkričníky! – skríkol som. – Veď to akoby si stratilo občiansky preukaz! Ako sa to stalo?
– Ne…neviem… Možno mi spadol do kaluže, možno doň ďobol vrabec. Nebolo ho a nebolo. Preto zo všetkých slov zmizlo dlhé á… A tak sa stalo, že sa všetky báby premenili na baby. Narástli im na nose bradavice a stali sa z nich ježibaby.
– No neplač. Možno odletia do južných krajín a bude dobre.
– Nebude… Pochodilo som už celé Písmenkovo. Skoro som si zodralo nožičku. Aha! – ukazuje mi to malé svoju skoro zodratú nôžku. Ako mi ju tak otŕča, z jeho maličičkej tenisky ten nešťastný dĺžeň zrazu vypadne! Vznášal sa z kráľovského balkóna ako ľahučké pierko. Krútil sa vo vzduchu a ktorej ježibaby so dotkol, premenila sa naspäť na bábu. Ej, či sme sa všetci potešili! Hneď prišli všetky dievčatká z Písmenkova po svoje báby do kráľovského paláca!
Keď sa nikto nedíval, opatrne som malému pofúkal skoro zodratú nožičku a poslal som ho domov.
Už veríte, čo dokáže dĺžeň? Nie? A nazreli ste niekedy do svojich zošitov? Stavím sa, že vaše malé má nôžku trochu kratšiu. Len sa pozrite!

D, d

O zaspatom Jakubovi

     Minule som kraľoval v škole. Robím tak vždy v pondelok na prvej hodine a v piatok na poslednej. Žiaci sú totiž v pondelok ešte školsky nezobudení a v piatok už nimi šijú všetci čerti. Bol som práve v 1. B triede. Prváci sa učili písať písmeno d a pani učiteľka vyvolala k tabuli Jakuba. Ten nešťastník asi ešte spal alebo čo, lebo na tabuľu napísal: a.
– No toto! – zhíkli všetky malé d v zošitoch a pozreli sa na mňa, či dobre vidím.
– Nenapísal si to správne, Jakub, – povedala pani učiteľka a zotrela tú hanbu. – Skús to ešte raz!
Jakub znova napísal malé a len tak ledabolo prikreslil malému akúsi paličku.
– Vidíte, vaše veličenstvo? – zafňukalo malé d z tabule. – Tento Kubo ušatý nevie, že moju elegantnú anténku musí písať spolu so mnou! To nie je len taká obyčajná palička!
Pani učiteľka dobre vedela, ako mi na svojich poddaných záleží. Pozrela sa na mňa, pokývala hlavou  a povedala Jakubovi:
– Asi ťa musím nechať prepadnúť do nultej triedy.
Vtedy sa Jakub preľakol. Vedel, že v nultej triede všetci píšu celý týždeň najprv bodky, ďalší týždeň čiarky a potom sa to opakuje. Zahľadel sa prvý raz poriadne na tabuľu, pozrel sa doprava a potom doľava, nepodarené d zotrel a napísal ho ešte raz tak nádherne, že ho v ten deň ukazovali všetkým prváckym triedam ako atrakciu.
Večer mi malé d rozprávalo, že si pomocou novej anténky chytí nielen akékoľvek vysielanie, ale zachytí aj signály z vesmíru.
Musím Jakubovi povedať, aby to zasa až tak nepreháňal. Neriskujem predsa, že sa mi polovica kráľovstva zblázni zo svojej dokonalosti.

 G, g

O gramatickej katastrofe

     Raz v piatok popoludní, keď zvyčajne zavesím kraľovanie na klinec a sladko si driemkam, zobudilo ma akési kvílenie. Skoro mi uši opuchli.
– V stredu mám úradné kráľovské hodiny až do osemnásť nula nula, – povedal som so zatvorenými očami, aby som sa náhodou neprebudil úplne. Chcel som sa obrátiť na druhú stranu svojho trónu a driemkať ďalej, ale nedalo sa.
– Vaša Výsosť Az Prvý! Vaša výsosť! – vykladal zúfalo akýsi hlas.
Fíha! Keď ma oslovujú takto oficiálne, asi sa deje niečo zlé. Opatrne otvorím ľavé oko, potom pravé a skoro mi spadla sánka: predo mnou stojí GRAMATIKA! Ale ako keby jej niečo chýbalo! Rýchlo si nasadzujem kráľovskú korunu, do ľavej ruky si ako znak moci beriem otáznik a do pravej zátvorku.
– Vaše Veličenstvo! – zabedáka GRAMATIKA. – Dúfam, že ste si všimli tú katastrofu, ktorá ma postretla!
– Asi nie som ešte v kondícii. Nič nevidím. Čo sa ti stalo?
– Neviem, ako to povedať, ale dnes sa všetky veľké G aj malé g z Písmenkova hrali na schovávačku! Pozrite sa dobre, čo zo mňa zostalo! RAMATIKA! Chápete tú katastrofu? Keby g zmizli zo slova gulička, zostane ulička. Ale chýbať v slove gramatika? Všimli ste si vôbec, že bezo mňa prestali platiť gramatické pravidlá? Ľudia sú bez gramatiky hotoví ako lokše. Ani o pomoc nedokážu zavolať! V školách vyhlásili poplach tretieho stupňa a na ministerstvách zrušili všetky zákony! Totálny chaos! To-tál-ny!
Fúha! To je ale kalamita! Musím rýchlo zavolať gramatický dážď. Zamávam otáznikom – a z oblohy sa zniesli mäkčene. Ale čo už mäkčene! Tie vedia pohladkať, a nie postrašiť. Zamával som otáznikom druhý raz a začali pršať dvojbodky. Stále nič, iba čo zrazili malým brmbolce na čiapkach. Do tretice som zamával zátvorkou. Až teraz nastal ten správny harmatanec! Začali pršať výkričníky! Taký buchot nevydržali ani g G. Vykukli zo svojich skrýš a rýchlo s poschovávali do slov. Keď sa usalašili v slove GRAMATIKA, všetko akoby zázrakom skočilo do svojich koľají a všade nastal pokoj. Ešteže tak. Odložil som kráľovskú korunu a prevrátil som sa na druhý bok. Ako dobre, že už bol piatok.

I, i

Písmenkový taxík

     Niekedy chodím na inšpekciu po svojom kráľovstve, aby som vedel, ako žijú moji poddaní. Vtedy nosím so sebou dve zátvorky. Keď sa nimi obložím z oboch strán, stanem sa neviditeľným. Chodím, počúvam a potom doma dlho rozmýšľam, ako napraviť zlé veci.
Minule som sa taký zatajený vybral po námestí na prieskum a videl som akýsi zhluk malých i. Ako keby tu bola nejaká manifestácia alebo čo. Ale zbadal som, že nikto nemanifestuje! Vysvitlo, že všetky písmenká počúvajú udýchané malé i, ktoré sa im sťažovalo:
– Som také unavené, že som cestou skoro prepadlo cez kanálovú mriežku. To sa už niekedy nedá vydržať: v pondelok jedna pani so mnou prišívala gombíky.  V utorok som v nemocnici zaskakovalo za injekciu. V stredu som sedelo ako pichliač na kríku, vo štvrtok mnou triafali ako indiánskym šípom a v piatok mnou popísali celú tabuľu. Som zvedavé, kedy si oddýchnem.
– A prečo sa ty trápiš? Postav sa k nám a čakaj.
– Prečo sa mám sem postaviť? Niečo tu rozdávajú?
– Nie.
– Tak prečo potom?
– Lebo príde ježko!
– Ježko?
– Ty nevieš, že ježko je náš taxík? Vozieva nás na dovolenku! Nás, malé i, vo štvrtok, a keď vyrastieme na veľké I, v piatok.
– Ako dobre, – vzdychlo si i a vopchalo sa medzi ostatných kamarátov.
Hneď mi bolo jasné, prečo je v Písmenkove toľko ježkov. Takže moje chúdence sú prepracované! Sadol som si a napísal som vyhlásenie:
Dáva sa na známosť celému Písmenkovu!
S platnosťou od najbližšieho pondelka sa po prvé: miesto gombíkov bude používať zdrhovadlo. Pre tých, ktorí nerozumejú, dodávam, že je to zips.  Po druhé: v nemocniciach sa namiesto injekcií budú podávať iba tabletky. Po tretie: na kríkoch nebudú sedieť žiadne pichliače, ale kvety. Po štvrté: terče sa nebudú triafať indiánskymi šípmi, ale zhnitými paradajkami. Po posledné: v škole sa nebude písať kriedou po tabuli! Každý žiak dostane svoj vlastný počítač, aby sa zbytočne nezaprašovali pľúca. Žiacke aj učiteľské.
     Bol som so sebou spokojný. Rozmýšľam, či by ma nemali volať Az Láskavý.

Y, y

O neporiadnych bratancoch a stále zdravom riaditeľovi

     Písmenká v Písmenkove sú odjakživa pyšné na to, ako sa ktoré vysloví. Napríklad veľké písmeno F chodieva sedieť do komínov, ktoré bafkajú a pufkajú, až sa plašia všetky holuby na námestí. Iba ono vie tak krásne zapufkať: F-f-f-f-f…f-f-f-f-f… Pamätám si, že raz, keď malo F nádchu, ho vystriedalo veľké P. To sa nedalo počúvať! Jeho P-p-p-p-p … p-p-p-p-p sa ozývalo ako guľomet. Jeden holub z toho skoro skolaboval. Chcem tým povedať, že každé moje písmenko je hrdé na to, ako pekne sa vyslovuje.
Vo svojom kráľovstve mám však bratancov, ktorí sa často nevedia rozhodnúť, do ktorého slova si sadnúť. Sú to yi. Obe písmenká sa vyslovujú rovnako, a tak sa stáva, že sa úplne popletú. Učiteľky si myslia, že chyby v diktátoch robia deti. Nie je to pravda! To  len y i si nevedia zapamätať tie svoje slová. Dokážem to! Všimli ste si, panie učiteľky, kedy sa to stáva? Však je to ráno, na prvej vyučovacej hodine? A už sme doma. Moje y a i  ešte spia! Sú to totiž najväčší spachtoši z celého Písmenkova.
Ak je prvá hodina náhodou hodina slovenčiny a trieda píše diktát, niet väčšej skazy. Vtedy stríko jedáva často sir a zapýja ho výnom. Dievčatá vyjú vence a psi vijú na mesiac. Dejú sa ešte aj horšie veci.
Mimochodom, už dávno som chcel zaviesť prísne pravidlá o používaní y i, ale neuveríte mi. Prehovoril ma sám riaditeľ školy, ktorý si často berie diktáty žiakov domov. Tvrdil mi, že čítať diktáty je oveľa lepšie ako pozerať televízne vysielanie. Počul vraj, že smiech prospieva zdraviu. Vraj chce žiť aspoň sto rokov a bez žiackych diktátov by to nedokázal.

Piaty škriatkov príbeh

 – Ako som povedal: do oka mi padla SENICA, takže som sa dal do roboty. Najprv som nechtom vyškrabkal A, potom som si musel odfúknuť, dvakrát sa nadýchnuť a vyškrabkal som aj C. Keď som si ešte dvakrát odfúkol a trikrát sa nadýchol, vyškrabol som zo SENICE aj I a zostal iba SEN.
Konečne! Trochu si pospím, posnívam a  naberiem síl, myslel som si.
– Tak to si len myslíš, – ozval sa akýsi tenký hlas. – Nikto si tu nebude len tak snívať. Ešte to! Dopletieš nám všetky naše sny a čo potom? V akej farbe snívaš?
Nevedel som, či už snívam alebo sa tu niekto zbláznil.
– Bude to? V akej farbe snívaš? – podupkáva vedľa mňa akýsi zelený mužíček.
– Ja vždy snívam farebne, – hovorím mužíčkovi.
– Čože? Vo všetkých farbách? Vylúčené! Voľná je len fialová a ružová.
– V poslednom čase sa mi často sníva o slonoch. Prepáč teda, ale o fialovom slonovi ja snívať nebudem, – mračím sa na mužíčka, nech si bohviečo nemyslí.
– A kto hovorí, že budeš snívať o slonoch? Snívať môžeš len o kameňoch a žabách. Bol by tu voľný ešte jeden starý bicykel, ale nebude to zadarmo.
– Ani mi nenapadne snívať o ružovej žabe na fialovom bicykli!
– Ľutujem, – rozhadzoval rukami zelený mužíček.
– Kto si vlastne? – pýtam sa toho čudáka.
– Ty ma vari nepoznáš? Som hlavný prideľovač snov. U nás každý môže snívať iba o tom, čo mu ja pridelím! Krádež snov je u nás najväčším zločinom!
– Prečo nikto nemôže u vás snívať, o čom chce? Veď by ti odpadla robota s prideľovaním snov, či nie?
– Si zdravý? A čo by som tu potom robil?
– A čo si robil, kým tu nebol SEN ale SENICA?
– Spal som. Snívalo sa mi vo všetkých farbách. Vodových aj olejových. Mne sa farebne môže snívať. Ako prideľovač snov musím predsa vedieť, akú farbu komu prideliť.
– A keby som SEN zrušil?
– Nebude sa snívať.
Zelený mužíček mi už poriadne pílil nervy. Rýchlo som nápisu SEN vrátil písmenká ICA, potom som jedným ťahom vyškrabol E a dopísal tam A. Na mape sa zjavila SANICA!
– No toto! Všetko je biele! Ako je to možné? Bielu som ešte dnes neprideľoval! – vykrikoval zelený mužíček a zvedavo sa posadil na sánky, ktorých v SANICI rástli celé lesy. Ešte v živote také niečo nevidel. Je jasné, že som vyskočil, postrčil sánky nohou a zelený mužíček zmizol v bielom snehu ako blesk. Možno dnes prideľuje sny snehuliakom. Potom som opravil SANICU na SENICU a to je môj posledný príbeh, – krčil plecami tlačiarenský škriatok.

Ukážky ilustrácií:

pismenkovo 1

pismenkovo 2

pismenkovo 3

pismenkovo 4

FacebookmailFacebookmail