Žiaden káčer navyše
voľné pokračovanie knihy Neznášam, keď ma hladkajú po hlave
Vydavateľstvo Slovart, spol. s r. o., Bratislava 2017. Obálka: Lucia Žatkuliaková, 191 strán
Petra je gymnazistkou a trošku jej trvá, kým si uvedomí, ako ľahko sa dá skĺznuť k povrchnosti. Zistí, ako možno človeku ublížiť len preto, že je iný. V gymnaziálnom kolektíve si zvyká na nových priateľov a učiteľov. Skajpuje s Klárou, sleduje svoju uletenú rodinu, ktorú by však nevymenila za žiadnu inú.
Kniha existuje aj v Braillovom písme (Levoča, Slovenská knižnica pre nevidiacich Mateja Hrebendu, 2016)
ukážka:
– Decká, a kto nám bude vlastne triedny? – ozvala sa jedna baba dakde vpredu.
– Videl som na chodbe takého mäsiara s okuliarmi, – utrúsil Makovec. – Vyzerá, že ťa zrazí úderom jednej ruky a vôbec si to nevšimne.
– Ja si myslím, že to bude ten ryšavec, čo sme ho stretli pri vchode, – povedala som Makovcovi (teraz som zaťažená na ryšavých).
– No ale ty by si to mala vedieť! Mama ti nevravela? – šepol Makovec, keď sme už sedeli v lavici. Má príkaz v triede nevykrikovať, že moja mama tu učí.
– Nie. Nechcela, aby som prišla o prekvapenie.
Vyhral Makovec.
Hneď ako z repráku doznela pieseň z filmu Pánu učiteľovi z lásky (symbolika ako sviňa), otvorili sa dvere a vošiel ten ozrutný profák z chodby. Videla som v Makovcových očiach hrôzu. Naša triedna, ktorá kedysi Jankovičovi vysolila zaucho a on na líci nosil jej odtlačenú červenú dlaň pol dňa, vyzerala oproti nášmu triednemu ako neškodná babka.
– Volám sa Ján Golymič. Budem vašim triednym a štyrikrát do týždňa sa stretneme na matematike a dvakrát na chémii, – posadil sa triedny a jeho mohutné telo dopadlo na stoličku ako po dobre vykonanej práci.
− Budem ho volať Golem, − zahundral Makovec. Celkom dobré, škoda, že to nenapadlo mne (neskôr som zistila, že je to Golymičova prezývka už roky).
– Už mi je jasné, ako sa ten hokejista, Igor Hlaváč, čo má iba tri mozgové bunky, dostal až do maturitnej triedy: učí ho moja mama a nie Golem, – pošepkala som Makovníkovi do ucha a ten vyprskol ako islandská sopka. Potom sa rozkašľal, aby to zamaskoval.
– Smiem vedieť, čo sa tam deje? – zaburácal od katedry Golymičov hlas.
– Trochu mi zabehlo, – postavil sa Makovník a ja som po očku videla, ako na mňa škaredo pozrel.
