Žiaden káčer navyše

Žiaden káčer navyše

voľné pokračovanie knihy Neznášam, keď ma hladkajú po hlave

 

 

 

 

 

 

Vydavateľstvo Slovart, spol. s r. o., Bratislava 2017. Obálka: Lucia Žatkuliaková, 191 strán

Petra je gymnazistkou a trošku jej trvá, kým si uvedomí, ako ľahko sa dá skĺznuť k povrchnosti. Zistí, ako možno človeku ublížiť len preto, že je iný. V gymnaziálnom  kolektíve si zvyká na nových priateľov a učiteľov. Skajpuje s Klárou, sleduje svoju uletenú rodinu, ktorú by však nevymenila za žiadnu inú.

 

Úryvok

     Dnes nám rozdávali knihy. Rozdávali nie je presný výraz, lebo: napochodovali sme na prízemie do skladu a ako otroci sme vláčili učebnice až k nám do triedy. Ale našťastie ich veľa nebolo, lebo náš ročník ide podľa nejakej novej koncepcie a ešte pre nás všetky knihy nemajú. Chalani sa tešili, že bude menej roboty, ale Golem nás raz-dva schladil: zatiaľ budú tieto staré učebnice. Všetko potrebné si naštudujeme tam. A z internetu, samozrejme. Náš Golem je asi internetový maniak.

Ako si tak píšeme dozadu do učebníc mená, výdatne do mňa drgne Makovec. Díva sa hore na plafón nad katedrou a oči mu šibkajú z plafóna na Golema a naspäť na plafón. Pozriem sa hore aj ja a to, čo vidím, mi vyráža dych: z plafóna visí časť mužského tela! Určite tušíte, ktorá: presne tá! Pozerám sa okolo seba, ale okrem mňa, Makovca a toho chalana, čo vraj nemá doma internet, si to nikto nevšimol. Bezinternetový sa krčí v lavici od smiechu (nikto iný to nemohol urobiť ako on), nad Golemom sa hompáľa gumový penis a Makovec si hryzie pery, aby sa nerozosmial nahlas. Iba ticho skučí do vreckovky a kryje sa za chrbát Nely Matlíkovej, ktorá má síce nežné meno, ale chrbát ako skriňu. Nechcem si ani predstaviť, čo urobí Golem, keď sa náhodou pozrie hore. Asi nás pozabíja ako biedne muchy. Celý čas nemyslím na nič inšie, len na to, ako mu to celé pristane na hlave. Aj sa mi zdá, že sa to trochu odliepa z plafóna, ale možno sa mi to iba zdá. Zatiaľ nás Golem s roztraseným kúskom gumy nad hlavou stále poúča o potrebe seriózneho štúdia, lebo keď sa chcem učiť, tak sa učím aj sám od seba. Nie preto, že ma Golymič bude skúšať, ale preto, lebo to chcem ja sám! Stojí minútu nemo a bez pohybu ako Cicero v senáte a vychutnáva si silu svojej osobnosti. Penis nad svojou hlavou stále nevidí. Vždy sa dokážem znervózniť, keď je napätá situácia, hoci za nič nemôžem. Radšej sa rýchlo skláňam nad učebnicu a píšem si dozadu svoje meno. Keď to spadne, tak spadne. Ja som to tam neprilepila.

Zrazu sa otvoria dvere a vojde akási profka. Taká stará vykopávka. Zastane vo dverách, kývne rukou Golemovi a oko sa jej zastaví rovno nad jeho hlavou. Čakám, že sa rozkričí ako naše učky na základke. To som teda zvedavá, čo urobí. A ona si zastane do dverí, pozrie sa po triede a úplne pokojne vraví:

– Z poschodia sa vám sem dobýja akýsi chlap.

Hlavy sa zdvihnú a rehoceme sa ako blázni. Konečne sa môžem dosýta zasmiať a nekrčiť sa nad učebnicou. Chalani sa hádžu o lavice, baby pištia a Golem až teraz zbadal, čo visí nad jeho hlavou. Najprv očervenel, spadla mu sánka ako v reklame a jeho oči normálne zbledli. Jasne som videla, ako mu z nich zmizla farba, darmo mal okuliare. Chvíľu nedýchal, potom asi nechcel vyzerať pred svojou kolegyňou ako zachladený puk a vydal rázny rozkaz:

– Týždenníci to odstránia do dvoch minút!

Nato vyšiel von z triedy a my sme sa začali hádať, kto bude týždenníkom, lebo Golem to ešte neurčil.

– Čo na tom záleží, kto to je, – povedala Nela so širokým chrbtom. Zobrala mandarínku a presným hodom zmietla gumový penis na smetisko dejín.

– Rovno medzi oči! – vykríkol ktosi príšerne tenkým hlasom.

Nato sa otvorili dvere a vošiel Golem. Napísal nám na tabuľu rozvrh, oznámil, že profka, ktorá nakukla do triedy, nás bude učiť slovenčinu, potom zaznačil na tabuľu časy zvonenia a my všetci sme cítili, že to ticho pred búrkou sa onedlho zmení na poriadnu hrmavicu.

– Nabudúce si hodíme prieskumnú písomčičku, – stihol nám Golem oznámiť a asi to mal vyrátané na minútu, lebo hneď nato pesnička zo školského rozhlasu Hej hou, hej hou, trpaslíci jdou skončila hodinu a my sme nestihli ani protestovať.

– No, to sme dobre začali…

– A kto to tam vlastne vyhodil?

Obzerali sme sa jeden po druhom, ale na nič objavné sme neprišli.

– Ale teraz už naozaj! Kto to bol? – vyskočil Makovec, ktorý sa zrazu pasoval za neoficiálneho vodcu triedy.

Každý len krútil hlavou.

– No fakt som to nebol! – bránil sa bezinternetový (vraj sa volá Adrian Plesk. Ešte horšie ako Ľaliová).

A pretože sa nikto nepriznával, zbalili sme si knihy, lebo toto bola posledná hodina nášho druhého dňa v škole.

Keď sme vyšli z triedy, druháci, vedľa ktorých máme triedu, sa nás spýtali:

– Aj vám hodili štvrtáci na plafón vtáka? Z toho si nič nerobte. Je to ich folklór.

 

 

FacebookmailFacebookmail