Starovek pod lupou

 

 

 

 

 

 

 

Vydavateľstvo Perfekt, 2018, ilustrácie: Juraj Martiška

 

Niekedy sa nám zdá, že dvetisíc rokov je veľmi dlhá doba. Nie je to celkom tak. Starovek stále nazerá do nášho života – a medzi nami, má na to právo. Prečo? Lebo nám po ňom zostalo mnoho slov: škola, krieda, tabuľa, traktor, kalkulačka, akvárium, ambulancia, republika, politika a stovky ďalších. Starovek nám dokonca zanechal slávne slovné spojenia a do každého z nich ukryl príbeh! Danajský dar, Achillova päta,  Tantalove muky, Damoklov meč, jablko sváru a mnohé ďalšie. V tejto knižke môžeš cestovať medzi slovami a pritom sa nemusíš pohnúť zo stoličky. Zistíš, že starovek bol plný zaujímavých ľudí a ich osudov. Dozvieš sa ako žili, v čo verili a čo nám zanechali. Veď čo je to dvetisíc rokov? Iba dvadsať storočných ľudí držiacich sa za ruky…

 

 

Ukážky

 

ABDÉRY

Sú také miesta na svete, kde výskyt hlupákov na štvorcový kilometer je vyšší ako inde. U nás je to vraj Kocúrkovo. Takýmto Kocúrkovom pre starých Grékov boli Abdéry. Mesto založené v 7. stor. pred n. l. na pobreží Tráckeho mora bolo rodiskom slávnych filozofov Demokrita a Protagora. Možno Abdéram ostatní závideli slávnych rodákov. A pretože závisť nemá ďaleko k pomste, neskôr sa začali Gréci z Abdérčanov vysmievať. Dúfajme, že nie za Protagorovo tvrdenie „Človek je mierou všetkých vecí“.

 

ADVOKÁT

Slovo advokát preložíme z latinského slova advocatus (advokátus) ako „privolaný“. A skutočne – v starom Ríme kedysi privolávali na súd akýchsi obrancov obžalovaného človeka. Mohli to byť aj príbuzní obžalovaných: otcovia, strýkovia, synovci a podobne. Tí predsa mohli najlepšie pôsobiť na city sudcov! Časom bolo dôležité, aby boli advokáti dobrými rečníkmi. Najčastejšie sa advokátmi stávali patróni, plnoprávni bohatí ľudia, ktorých dôležitosť sa merala aj tým, koľko mali chránencov. A práve týchto klientov chodili obhajovať na súdy v prípade, že sa im pritrafila nejaká nepríjemnosť. Za svoj rečnícky výkon si neskôr advokáti dávali dobre zaplatiť. Robia to už takmer dvetisíc rokov.

 

 

MIDAS

Frygický kráľ Midas (údajne vládol v meste Gordion v Malej Ázii v 8. stor. pred n. l.) sa dostal do gréckej mytológie pre svoju hlúposť. Za to, že sa ujal Dionýzovho pestúna Siléna, si vraj od boha vína žiadal, aby sa všetko, čoho sa dotkne, premenilo na zlato. To, ako krátkozrako uvažoval, zistil vtedy, keď sa chcel najesť. Ale bohovia sú aj preto bohovia, aby sa sem-tam nad hlupákmi zľutovali a odpustili im ich hlúposť: boh Dionýzos mu poradil, aby sa poumýval v rieke Patkolos.

Druhý prešľap vo svojom živote spravil Midas vtedy, keď sa zúčastnil pretekov v hudbe. Neboli to totiž obyčajné preteky. Súťažil boh hudby Apolón svojou hrou na lýre s bohom pastierov Panom, ktorý pískal na píšťalke. Všetci oslavovali hru božského Apolóna, iba Midas sa mračil a tvrdil, že Panova hudba znela krajšie. Vtedy Apolón vyskočil, schmatol Midasa za uši a ťahal a ahal. „Aby si druhýkrát lepšie počul, čia hudba znie krajšie“, povedal ohúrenému Midasovi. Medzi nami, nebolo to od Apolóna pekné, ale na druhej strane, bohovia sú aj preto bohovia, že si môžu dovoliť to, čo obyčajný smrteľník nie. Nešťastný Midas utekal domov. Dlho si somárske uši schovával pod dlhými vlasmi, ale tajomstvo sa napokon dostalo do sveta: holič, ktorý Midasa strihal, kráľovo tajomstvo nedokázal udržať v sebe. Vybral sa čo najďalej od paláca, vykopal jamu a zašepkal do nej: „Kráľ Midas má somárske uši“. Potom jamu rýchlo zahrabal a šťastný, že sa zbavil napätia, sa vrátil do paláca. Z čerstvej hliny nad jamou však vyrásto tŕstie, ktoré pomocou vetra šumelo do celého sveta: „Kráľ Midas má somárske uši“.

Nuž, takto doplatil kráľ na svoju hlúposť. Keby žil dnes, možno by si svoje somárske uši schoval pod čiapku. A možno to dnešní Midasovia aj tak robia, len sa treba okolo seba dobre dívať.

 

 

NÁPISY

Nápisy sú svedectvom doby. Gréci ich nazývali epigramy. Staroveké nápisy obsahujú rôzne dokumenty týkajúce sa verejného života (zákony, vyhlášky kráľov, zoznamy úradníkov a podobne), ale aj súkromné nápisy, napríklad náhrobné. Najdlhšie vydržali nápisy vyryté do kameňa.

O tom, že ľudia sa nemenia, svedčia niektoré nápisy na stenách pompejských domov. Pompeje, ako vieš, boli jedným z troch miest, ktoré v roku 79 zanikli pod lávou a sopečným popolom Vezuvu. Keď vedci po dlhých rokoch odkrývali toto mesto, našli na stenách domov aj takéto nápisy: Nech žije zisk! Alebo: Ampliatus Pedania je zlodej. Milá svojmu milému nechala dokonca takýto odkaz: Si sprosták!

Najviac starovekých nápisov však bolo náhrobných. Spočiatku takýto náhrobný nápis oznamoval okoloidúcim meno a vek zosnulého, prípadne jeho zamestnanie. Neskôr sa písali na náhrobky skoro celé básne. Cítiť z nich úctu k človeku a jeho dielu.

Keď sa v roku 1854 po svete roznieslo, že na trenčianskej skale bol objavený nápis z rímskej doby, nik tomu neveril. Na skale pod Trenčianskym hradom zanechali Rimania takúto správu: „Na počesť víťazstva cisárov (to jest Marca Aurelia a jeho syna Commoda) vojsko, ktoré ležalo v Laugariciu, 855 vojakov II. légie. Zhotoviť dal Marcus Valerius Maximianus, legát II. pomocnej légie.“ Dlho sa pokladal nápis za nepravý. Až o storočie neskôr bol v Alžírsku v meste Zama objavený ďalší nápis, ktorý potvrdil, že legát Maximianus skutočne v rokoch 179 a 180 prezimoval pri meste Laugaricio (dnešný Trenčín) s vojakmi II. pomocnej légie. Aj takéto zaujímavé osudy majú niektoré nápisy.

Na budovách dnešných miest sa tiež nachádzajú latinské nápisy. Skús sa poobzerať okolo seba, určite nejaký objavíš. Nebudeš mu asi rozumieť, ale nemusíš sa hneď vzdávať. Mestský kronikár alebo historik v najbližšom múzeu ti určite poradí.

 

 

PEDAGÓG

Doslovný preklad slova pedagóg ťa určite prekvapí: „sprievodca chlapcov“. Bol to zvyčajne otrok, ktorý sa staral o výchovu mladíka v rodine od detstva až do dospelosti. Sprevádzal ho do školy, nosil mu pomôcky a často sa sám zúčastňoval vyučovania. Bol zodpovedný nielen za mladíkovo vzdelanie, ale predovšetkým za jeho charakter a správanie sa v spoločnosti. Dnešný význam slova pedagóg je širší: zmestí sa doň okrem výchovnej aj vzdelávacia činnosť.

 

 

POŠTA

Hoci slovo pošta pochádza z latinského slovného spojenia statio posita (položená stanica), korene tejto inštitúcie musíme hľadať v Perzii. Poštovú dopravu vynašli Peržania už v 6. stor. pred n. l. za kráľa Kýra. Najprv si však vybudovali výborné cesty. Perzská „kráľovská cesta“ dlhá až 2400 kilometrov udivovala svojou dokonalosťou už v staroveku. Od Peržanov prevzal poštový systém celý helénsky svet a neskôr aj Rimania. Poštou sa okrem úradných a súkromných listov prepravovali aj balíky a noviny. Rýchlych bežcov za cisára Augusta nahradili kuriérske vozy a od 2. storočia premávali po rímskych cestách pravidelné poštové vozy. Každých 8-12 kilometrov stála pri ceste stanica, v ktorej boli pripravené čerstvé oddýchnuté kone. Pošta tak bola pomerne rýchla a dobre fungovala. Mala dokonca svojho ministra, ktorý sídlil v Ríme. Šéfoval celému štábu úradníkov a zriadencov zabezpečujúcich prepravu nielen vecí, ale aj osôb.

Zvláštnosťou rímskej pošty bolo označovanie listov. Ak chcel odosielateľ, aby sa s jeho listom uháňalo čo najrýchlejšie, označil ho slovkom cito (rýchlo), prípadne citius (rýchlejšie). Ak bolo na liste slovko citissime (najrýchlejšie), mohol si poštár nohy ubehať. Kým posol na koni prešiel denne asi 75 km, kuriér alebo rýchly posol až 200 km.

 

PÝTIA

Pýtia bola kňažkou boha Apolóna. Ľudia za ňou chodievali do známej delfskej veštiarne. Tu sedela na vyvýšenej trojnožke a v extáze vyrážala zo seba slová, ktoré potom kňazi tlmočili zvedavým prosebníkom. Veštby boli väčšinou dvojzmyselné, dali sa rôzne vysvetliť. Keď sa napríklad lýdsky kráľ Krézus pýtal Pýtie, či sa jeho výprava proti perzskému kráľovi Kýrovi skončí úspešne, odpovedala mu: „Ak prekročíš rieku Halys, zničíš veľkú ríšu.“ Že to mala byť jeho vlastná ríša, to sa lýdsky kráľ od nej už nedozvedel.

 

SATURNÁLIE

Saturnálie boli v starom Ríme oslavy boha Saturna, ktoré sa začínali 17. decembra a trvali päť dní. Na tieto sviatky zimného slnovratu sa tešili hlavne otroci. Vtedy si na znak slobody obliekali tógu a na hlave nosili pileus, klobúk. Stolovali spolu so svojimi pánmi, ktorí ich obsluhovali. Symbolicky to malo pripomínať zlatý vek za vlády Saturna, keď si boli všetci ľudia rovní. Oslavy boli plné veselia, konali sa karnevaly, gladiátorské zápasy a hry. Ľudia dostávali zadarmo potraviny, dávali si  darčeky, najmä voskové sviečky, aby tak čo najľahšie prekonali dlhú zimnú tmu, a figúrky bohov, ľudí a zvierat vyrobené z rôznych materiálov.

Vieš, že by boli také aspoň jednodňové Saturnálie zaujímavé aj dnes? Žiaci by si napríklad vymenili so svojimi učiteľmi miesto. Slovenčinárovi by si mohol tak zadať úlohu z matematiky (pravdepodobne by si ho položil na lopatky rovnicou o troch neznámych) a matematikárovi zasa rafinovaný diktát a polovicu Mor ho! k tomu. Naspamäť, samozrejme. Ale pozor! Aj ty by si musel na sebe zapracovať. Slovenčinárovi by si musel tú rovnicu o troch neznámych vysvetliť a v diktáte by si nesmel zaváhať ani na sekundu. V každom prípade by to však za pokus stálo.

 

TELEGRAF

Starovek a telegraf? Áno. Výraz telegraf je zložený z gréckych slov téle = ďaleko a grafó = píšem. Teda akési písanie na diaľku. V staroveku sa to dialo svetelnými alebo dymovými signálmi či krikom. Je to nezvyčajný spôsob telegrafu, ale bolo to tak. Píše o tom Caesar vo svojich Zápiskoch o vojne galskej. Za jeden deň si kmeň starých Karnutov dokázal „prekričať“ správu asi na vzdialenosť 250 km.

A vieš, že existoval aj zvláštny druh telegrafu? Literatúra sa zmieňuje, že jeden z bájnych hrdinov antiky Aeneas využíval na telegrafovanie rovnako veľké vodné nádoby, pričom vypúšťal z jednej nádoby do druhej určité množstvá vody – čo podľa určitého kódu znamenalo určité správy.

 

 

XANTIPA

O zlej žene sa povie aj dnes, že je xantipa. Prečo práve takto? Xantipa bola ženou filozofa Sokrata a vraj bola veľmi hašterivá a zlá. Iní ľudia vraveli, že to nebola pravda, že Xantipa bola ženou veľmi starostlivou. Asi už nezistíme, ktorá z verzií bude tou správnou. Faktom však zostáva, že sám Sokrates, ktorý na rodinu nemal vôbec čas, bol so ženou starajúcou sa o celú domácnosť spokojný. Pravdepodobne to bolo tak, že Xantipa niekedy stratila nervy a na svojho manžela nakričala, čo sa doň zmestilo. Veď mať za muža filozofa, ktorý celý deň viedol učené rozhovory s mnohými ľuďmi a večer chodil na hostiny, asi nebolo práve životnou výhrou.

 

 

 

 

FacebookmailFacebookmail