Kde pavúky tkajú cukrovú vatu

Pavuky obalka

Keď sa zamiluje pavúk do muchy, nastávajú situácie, ktoré dokáže vyriešiť len čarovný malíček. Čestné bosorácke! Spýtajte sa Dominiky.

Vydavateľstvo Matice slovenskej, Martin 2008 (Ilustroval Tomáš Klepoch; návrh obálky a grafická úprava: Juraj Blaško; 94 strán). Kniha existuje aj v Braillovom písme.

 Príbeh malej bosorky Dominiky, ktorá sa z kvetinárstva dostala do rodiny Miška, Lucky a ich psa Dony. Keď všetci odídu z domu, pred Dominikinými očami ožíva svet odložených vecí: svet šálky bez uška, okuliarov, z ktorých vypadlo sklo, topánkových šnúrok, kúzelníckej paličky, pokazeného budíka a mnohých iných vecí. V tejto rodine žije dokonca pavúk zaľúbený do muchy.

 Knižka odvysielaná Slovenským rozhlasom v r. 2011 formou večerníčkových rozprávok.

Z recenzií:

Marta Hlušíková za hrdinku rozprávky zvolila bábku bosorku. Geneticky patrí do rodu Preusslerových „malých bosoriek“, ktoré si ani nespomenú na potencionálne „zlé“ možnosti svojho účinkovania. Jej „bosoráctvo“ nie je dominantné, dôležitejšie je vyznenie o poslaní vecí v službách človeka.

                                                                                                                           Magda Baloghová

  „Oveľa presvedčivejšie sa podarilo otvoriť rozprávkovú ríšu v rodine Lucie a Miška. Ich mama kúpila v kvetinárstve slamenú figúrku bosorky. Lietajúca Dominika začala v novom domove uplatňovať svoje čarodejnícke schopnosti. Marta Hlušíková sa v knižke Kde pavúky tkajú cukrovú vatu /Vydavateľstvo Matice slovenskej/ nedala uniesť populárnym klišé príbehov „s metlou“. Dominika sa nepredvádza s čarami. Je predovšetkým hodnotnou – ručne vyrobenou – figúrkou s vlastným charakterom, osobným príbehom, ktorá si po dlhom vyčkávaní v kvetinárstve konečne našla svoj domov. Zázračnú hodnotu rodinného spoločenstva prežíva Dominika nielen s deťmi a ich rodičmi, ale aj s domácimi zvieratkami, hračkami a rozličnými predmetmi v domácnosti. Autorke sa podarilo vytvoriť presvedčivý príbeh o priateľstve a o oživovaní zabudnutým vzťahov. Postavičky sa vzájomne zbližujú, delia sa o svoje príbehy i múdre skúsenosti.“

                                                                                                                       Timotea Vráblová

Z čitateľského maratónu v Krompachoch (5. júna 2014):

KRO pavuky 1

Ukážky:

A je to tu!

 A je to tu! Dnes sa to stalo! Cítila som to v metle od samého rána. Bolo to takto: visím si úplne v pohode, podo mnou nie sú ruže, ale váza plná klinčekov, hompáľam sa na metle a kedy–tedy pokyvkám malíčkom na pravej nohe. Vtedy sa stávajú smiešne veci. Napríklad tučnej panej sa zachichocú pierka na klobúku, alebo predavačovi sa v topánke začnú mrviť šnúrky. Malíčkom na nohe musím kyvkať, lebo keby som vyšla z cviku, nebola by som poriadna bosorka a nikto by si ma nekúpil. Zapadla by som prachom a nakoniec by som sa zgúľala medzi ruže plné tŕňov.
Takže: visím si v pohode nad klinčekmi. Zrazu sa nad dverami nášho kvetinárstva rozcilingá zvonček a vojde akási pani. Chodí pomaly po celej predajni a obzerá si rad–radom všetky bosorky a bosorákov. Je mi celkom sympatická. Možno je tiež bosorka. Uch, či ma oblial pot! Tá pani vzala do ruky bosoráka, ktorý tu visí len pár dní! A ako si ho obzerá… Veď to je nespravodlivosť! Mala by vziať do ruky mňa a iba mňa. Ja tu visím oveľa dlhšie, to po prvé. Po druhé: bosorák okrem metly nemá vonkoncom nič. Ani čarodejné vrece, ani zázračný malíček. A po tretie – vyzerá ako každý chlap. Zaiste má špinavé ponožky, no ale ja radiť nebudem. Iba trošku pokyvkám malíčkom.
– No toto! – povedala zrazu pani a položila bosoráka na pult rovno pred predavača. – Tá bábka má špinavé ponožky!
Nevravela som? Chlap je chlap.
A potom sa to stalo. Pani si všimla mňa! Dívam sa jej uprene do očí. Ešte chvíľu a môj malíček od toľkého kyvkania tuším odpadne.
– Táto bábka je akási iná než ostatné, – hovorí pani. – Vezmem si ju.
Nuž, presne takto sa v obchodoch vyberajú bábky. Presnejšie Dominiky.

Čo sa môže stať, keď sa zaľúbi pavúk

Moja metla dopredu počula také veci, ako že o chvíľu zazvoní telefón a podobne. Dona nám napokon musela uveriť. Trochu som jej pochválila čuch, aby nebola smutná, a tak sme teraz najlepšie kamarátky. Ani s rodinou, v ktorej bývam ako rodinný talizman, to nie je až také zlé. Ale je tu nuda, že až. Tak veľmi zívam, že sa bojím, aby som si neprehltla hlavu. Už sa mi to raz stalo. Len skúste lietať s prehltnutou hlavou! Moja metla mala vtedy čo robiť. Lietala som tak bezhlavo a rýchlo, že som predbehla vlastný nos. Hneď som sa musela vyzívať naspäť, aby som si náhodou neušla celá.
Musím niečo urobiť. Au! Čosi ma chytilo za nohu! Malíčkom som zavadila o pavúčiu sieť!
– Páči sa ti môj dom? – zacilingal mi pri uchu akýsi pavúk.
– Páči. Aj ty sa mi páčiš, lebo cilingáš. V kvetinárstve, kde som ešte včera visela, všetky pavúky len zlostne prskali.
– Keď dotkám svoj najnovší dom, vždy cilingám. Obyčajne robím len tik tak alebo cik cak. Pri tkaní, vieš? Keď robím tik tak, súkam hrubšie pavučiny, a keď počuješ cik cak, vtedy ozdobujem pavučinu maličkými mašličkami.
– To musíš?
– Nemusím, ale chcem.
– A prečo chceš?
– Vidíš ten roh oproti pri okne? Tam býva ona… – vzdychol si pavúk a potom sa rozcilingal  a už si ma ani nevšimol. Až mi nohu ofukovalo, tak rýchlo prilepoval mašličky na svoj ľahučký palác. Keď mal domček hotový, stalo sa čosi strašné: letela okolo obrovská mucha a hups! rovno do domčeka.
– Veď mu zničí celý domček! – vravím metle, ale tá sa len smeje.
– Vôbec ničomu nerozumieš, – krúti hlavou.
– Akože nerozumiem? Veď mu zničí vymašličkovaný domček a okrem toho sama zahynie!
A tu som stratila reč: v strede pavučiny si spokojne sedela mucha, okolo nej pobehoval zaľúbený pavúk a práve pre ňu súkal tú najkrajšiu mašličkovú svadobnú kyticu!
– Nevravela som, že nerozumieš? – chichotala sa metla a ja by som jej najradšej prisadla krk. Teda takto je to s muchami a pavúkmi naozaj!

Ako sa z nudy stal boj o život

 Už dlho sa nič neprihodilo. Naša rodina sa rozrástla o myšku Valentínku, takže ak poriadne počítam, spolu s Donou a so mnou všetkých je nás sedem. Mucha s pavúkom do našej rodiny nepatria, sami sú rodina. Sedem je pekné číslo. Nikoho nového nepotrebujeme, stačíme si sami. Nebyť tej nudy niekedy. Presnejšie dnes.
– Je mi smutno, – povedala Dona a vyšla na balkón, aby si trochu prevetrala hlavu. O chvíľu sa vrátila a zakričala na celú izbu:
– Oproti na balkóne majú takú istú Donu ako ja!
– A to už ako? Dve rovnaké Dony? Prepáč, ale ani dve rovnaké muchy nenájdeš… – krútila hlavou mucha a odštipkávala z cukrovej vaty, čo jej natkal pavúk. Mala pravdu. Bola už taká tučná, že nájsť ešte jednu takú vypasenú muchu by bolo úplne nemožné.
– Poďte rýchlo von! – poskakovala Dona a skákala dovtedy, kým sme všetci nevyliezli na balkón. Okrem muchy. Tá sa nevládala pohnúť, a tak si radšej ďalej sedela v pavučine a oblizovala cukrovú vatu.
– Aha! Teraz dávajte pozor! – šepla Dona a zaštekala mocným hlasom: hav–hav–hav–hav! Hav–hav! Hav–hav! Hav–hav–hav–hav!
To v psej reči znamenalo: Ahoj, Dona, moja nová kamarátka! Z paneláka oproti sa ozvalo presne také isté: Hav–hav–hav–hav! Hav–hav! Hav–hav! Hav–hav–hav–hav!
– Zdá sa, že to prostredné hav–hav bolo akési inakšie, – povedala mucha.
– Dona má pravdu! Je to také isté brechanie! To znamená, že na balkóne  oproti musí byť taká istá Dona! – hral sa na detektíva pavúk.
Moja metla prevracala očami a chcela si poklopkať na čelo. Našťastie má iba krk, takže sa nedalo.
– Ozvena! – vykríkla nakoniec. – Čo nepočujete, že je to ozvena?
– Nemusíš sa robiť, vieš? Keby sme my ostatní mali také dobré uši ako ty, aj my na to prídeme, – hneval sa pavúk.
Mala som toho všetkého dosť. Spomenula som si, ako sme sa kedysi dohodli, že keď nám bude nanič, budeme si rozprávať príbehy.
– Kedysi ste sľúbili, že si raz porozprávame príbehy, ktoré o nás nik nevie. Kto začne?
– Ja by som mohla, ale moje príbehy budú o jedle. Nepomôžem si, som už taká. Stavím sa, že vôbec neviete, kde je zmrzlinový ostrov, – ozvala sa mucha.
– Takého niet, – povedala Valentínka.
– Akože by nebolo, – sladko si vzdychla mucha.  – Zmrzlinový ostrov narastie vždy na začiatku prázdnin. V noci. Chodia naň deti z celého mesta. A muchy, samozrejme, tiež. Maškrtia na zmrzline, ktorá sa nikdy nemíňa, lebo vždy dorastá nová a nová. Najlepšia zmrzlina je kokosová. A kto sa na zmrzlinovom ostrove prelíže až k angíne, ten pije teplé kokosové mlieko.
– Prepáč, mucha, ale zdá sa, že si vymýšľaš, – povedala Dona. – Kto to videl, aby tu v meste bol akýsi zmrzlinový ostrov?
– No, trošku som si pustila fantáziu na prechádzku, ale to ty nikdy nepochopíš.
– Môj príbeh je iba taký obyčajný, lebo nemôžem lietať ako mucha. Vlastne je tiež o jedení. Chcete ho počuť? – ozvala sa ticho Valentínka.
– Ak je o jedení, tak áno, – odhrýzala si z cukrovej vaty mucha.
– Tak teda počúvajte: vždy som túžila po obrovskom syre, aký majú v obchode na poličke. Predstavovala som si, ako by som si v strede vyhrýzla dieru a pár dní by som v nej možno aj spávala. Tuším som o tom niekomu povedala, najskôr Picovi, to je myšiak od susedov, lebo onedlho sa stalo toto: Sedím si doma a tu zrazu cŕŕŕn! Pred dverami stál poštár s velikánskym balíkom. Z balíka najprv vyskočila syrová vôňa a potom sa zaleskol obrovský syr. Bol previazaný mašľou a na nej bolo venovanie: Valentínke od Pica. Začal sa najkrajší deň môjho života… Zahryzla som sa do syra. Prehrýzala som sa ním asi dve hodiny. A potom som sa tak zväčšila, že som sa skoro nemohla dostať zo syra von! Našťastie to bol ementál s veľkými dierami. Viete si predstaviť, že by to bol oštiepok? Dnes tu s vami nesedím!
– To by ma mrzelo… – brechla Dona. – Valentínka má pravdu. Nemali by sme toľko jesť. Ani ty, mucha. Som zvedavá, či ešte vládzeš lietať!
– Samozrejme, – povedala mucha, ale na hlase sme jej všetci poznali, že to také samozrejmé nebude.
– Tak teda zaleť k oknu a naspäť! – povedal zrazu pavúk, lebo ako všetci vedeli, zaľúbil sa do muchy iba preto, lebo vedela nádherne lietať.
– Radšej vám poviem o tom, ako chcel lietať slon, dobre? – potila sa mucha. – Chcel lietať a ja osobne som mu povedala, nech neblázni, lebo ak si sadne na strom alebo na kvet, bude to hotová pohroma. Ale on len nie a nie, že by chcel na lietanie dorásť. Keď som mu povedala, že by nedokázal tak rýchlo mávať ušami, upokojil sa…
– Mucha! – zdvihol sa od tkania ďalšej cukrovej vaty pavúk. – Priznaj sa, že nedokážeš zaletieť ani po kľučku na dverách!
Všetci sme stíchli, lebo išlo do tuhého. Dívali sme sa na muchu, ako si zastala na kraj pavučiny, s námahou si pripravila krídla, smutne sa pozrela na nás všetkých a pokúsila sa letieť. Nuž, letieť je silné slovo. Padala dolu ako ťažký kameň. Keď som videla, ako sa potí a zúfalo máva stŕpnutými krídlami, keď som videla, ako sa pavúk začína mračiť, vedela som, načo som tu. Možno som do tejto rodiny prišla práve preto. Neviem. Rýchlo som pokyvkala malíčkom, najprv tri razy, potom sedemkrát a nakoniec dvanásťkrát. Už dlho som nekyvkala malíčkom. Trochu som sa aj bála, či som nevyšla z cviku, ale podarilo sa! Mucha sa zrazu vzniesla, radostne zabzučala a trikrát, aby pavúk dobre videl, trikrát obletela celú izbu. Keď letela okolo mňa, žmurkla na mňa oboma očami. Môj malíček nemohla nevidieť! Napokon pristála na kraji pavučiny. Pavúk hneď pribehol a zaľúbene jej zložil k nohám ďalšiu cukrovú vatu.
– Ďakujem, – povedala sladko, – ale ja už nevládzem. Čo keby si ponúkol Dominiku, Donu a Valentínku?
Odvtedy tkal pavúk cukrovú vatu pre nás všetkých. Mucha schudla a už nikdy som nepoužila malíček na to, aby som niekoho oklamala, ako vtedy pavúka.

 Ako sa pomocou čaju dá naučiť angličtina

 Dnes sú polročné prázdniny. Trvajú jeden deň. Podľa mňa by mali trvať aspoň mesiac, ale ja o tom nerozhodujem. Možno sa riaditeľ školy na žiakov nahneval, lebo sa neučia. Niečo také v tom asi bude, lebo ocko s mamou  sa tvárili prekvapene, keď sa pozerali do Miškovho vysvedčenia.
– Ja som nikdy na vysvedčení trojku nemal! – zvýšil hlas ocko, aby ho všetci dobre počuli.
– A z angličtiny! – zalomila mama rukami. – Celá Európa sa učí cudzie jazyky a môj syn má trojku z angličtiny!
– Pomýlil som si sugar a salt, čo znamená soľ a cukor.
– Ako si to povedal? – poškriabal sa po hlave ocko. – Sugar je soľ a salt je cukor?  A nie náhodou naopak?
– Nie, – povedal Miško a odišiel sa hrať, lebo prázdniny treba využiť na oddych. Tak im povedali v škole.
– No toto! Dám mu stokrát napísať, že sugar je cukor a  salt je soľ! – zlostil sa ocko a vyťahoval pero a papier. Ale mama sa zrazu rozosmiala, schovala papier a pero a povedala: – Idem pripraviť raňajky.
Metle som pošepla, aby ma zaniesla do kuchyne. Trochu som sa aj bála, ale ocko bol taký nahnevaný, že sa prechádzal dookola po obývačke a nevšimol si, že už nevisím hore pod plafónom, ale že sa nenápadne vznášam v kuchyni. Viem, že mama urobí niečo nezvyčajné. Svrbí ma malíček, a to je spoľahlivý signál. Ale mama nerobí nič zvláštne, len pripravuje všetkým čaj a chlebík so syrom a paprikou. Pritom si spieva, akoby vyhrala milión. Potom poukladá taniere na podnos a všetko to nesie do obývačky. Kladie taniere na jedálenský stôl a stále si spieva. Tu niečo nesedí! Opatrne odlietam do obývačky, zavesím sa na nitku a čakám. Prichádza Miško, potom Lucka, všetci si sadajú za stôl a začínajú raňajkovať. Zrazu Miško vyskočí a skríkne: – Fúúúúj!
– Miško? Čo to má znamenať? – hovorí ocko.
– Fúúúúúj! Ten čaj je slaný!
– Akože slaný? Dala som doň predsa salt. Ty si povedal, že salt je cukor, či nie?
– A na chlebe mám cukor!
– To je čudné. Veď som ho solila. Sugar je soľ, sám si vravel. Vieš, že mám koreničky s anglickými nápismi…
V obývačke zavládlo ticho, bála som sa, čo bude ďalej, ale našťastie to dobre dopadlo: Miško najprv odišiel nahnevaný do detskej izby. Potom prišiel k stolu a povedal:
–  Pozrel som sa do slovníka. Cukor je sugar a soľ je salt.
– Naozaj?
– Naozaj.
Mama vstala, doniesla pre Miška ešte jedny raňajky a už sa o tom viac nehovorilo.
Som rada, že som sa naučila dve anglické slová. Keď si budem chcieť zamaškrtiť, viem, že mám nazrieť do cukorničky a nie do soľničky.

Ukážky ilustrácií:

pavuky 1

pavuky 2

pavuky 3

FacebookmailFacebookmail