Životopis

http://www.spolok-slovenskych-spisovatelov.sk/products/hlusikova-marta/

http://www.murovacitaren.sk/index.php?option=com_content&view=article&id=315:hluikova-marta&catid=19&Itemid=36

http://www.litcentrum.sk/slovenski-spisovatelia/marta-hlusikova

Ľudia, bez ktorých by som nebola tam, kde som

Narodila som sa v Leopoldove, ale vyrástla som v Trenčíne. Mesto pod starodávnym hradom Matúša Čáka bolo mojím domovom až do roku 1971. Tu som navštevovala základnú školu a Strednú všeobecnovzdelávaciu školu, dnešné Gymnázium Ľ. Štúra.

Základná škola Za mostami, ako našu „odevácku“ zédeešku volali, mala veľa výborných učiteľov: pani učiteľka Vašíčková ma naučila systém poznámkovania. Vydržal mi dodnes. Pán učiteľ Sýkorčin bol vynikajúci výtvarník, nedalo sa nenavštevovať jeho výtvarný krúžok. Získali sme pre našu školu plno ocenení. Prísny pán učiteľ Bende síce mlátil zlých žiakov sláčikom po hlave, ale ja som rada chodila do jeho speváckeho zboru. To, čo nás naučil, sa nedá zabudnúť. Môj triedny učiteľ v deviatom ročníku, pán Zubček, nám medzi riadkami dával rozumy, ktoré sa vtedy zišli – veď sa písal rok 1968…

Stredná všeobecnovzdelávacia škola, dnešné Gymnázium Ľudovíta Štúra… Nikdy nezabudnem na pána profesora Buriana, ktorý nás učil ruštinu. Nešlo tu ani tak o ruštinu, my sme chceli vedieť to, o čom sa neučilo. A tak sa niekedy vzácne stalo, že síce už zazvonilo, no my sme počúvali ako bez dychu. Samozrejme, znovu to, čo bolo schované medzi riadkami. Navždy mi zostanú v pamäti manželia Kubalovci. Pán profesor ma učil latinčinu. Bol k nám veľmi láskavý a mal nádherný hlas. Jeho manželka viedla tanečný súbor Trenčan, ktorého členkou som sa stala aj ja. Trenčan mal aj svoju ľudovú hudbu. Primášom bol vtedy Peter Zajíček, pán profesor Kubala hral na basu. Zlaté časy! Koľko vystúpení! Domácich i zahraničných. Nádherná atmosféra spolupatričnosti.

Od roku 1971 do roku 1976 som bola poslucháčkou Filozofickej fakulty UK v Bratislave, odbor slovenský jazyk – latinčina. Chodila som na prednášky a semináre ľudí, ktorých veľkosť človek vtedy až tak nevnímal – na podstatu sa vždy prichádza neskôr. Boli to „páni vedci“: Ján Stanislav, Šimon Ondruš, Eugen Paulíny, Jozef Mistrík, Konštantín Palkovič, Ábel Kráľ, Štefan Peciar, Milan Rúfus, Pavel Bunčák, Ján Števček, Milan Pišút, Rudolf Krajčovič, Miloslav Okál, Július Špaňár, Etela Šimovičová, Ján Žigo, Peter Kuklica, Daniel Škoviera a mnoho iných. To je sila! Som šťastná, že som chodila po chodbách, ktoré inšpirovali človeka už len svojou atmosférou.

V rokoch 1976-1977 som zakotvila v meste pod Zoborom. Nitra bola sídlom Archeologického ústavu SAV, kde som začala pracovať ako odborná redaktorka. Aj tu som mala šťastie: mojím prvým vedúcim bol pán Štefan Hrebíček. Spočiatku na mňa zazeral: hneď na úvod mi podal akýsi text a dal mi v ňom opraviť všetky chyby. O chvíľu som mu doniesla opravený text a on sa spýtal: koľko je v ňom chýb? Vyše sto, povedala som mu. Vtedy sa pánu Hrebíčkovi zablysli oči. Stali sme sa veľmi dobrými priateľmi. Ako mi neskôr povedal, najviac chýb, ktoré mu novozverení redaktori v jeho preverovacom texte opravili, bolo 27. Nuž, tam bol skrytý ten „zázrak“, ktorý nás zblížil. Pán Hrebíček bol perfekcionalista. Naučil ma toho toľko, koľko sa za jeden rok len dalo naučiť (neskôr, keď som robila jazykové korektúry pre niektoré vydavateľstvá, sa mi poznatky získané v redakcii parádne zišli). Pán Hrebíček odchádzal do dôchodku. Prezradil mi, že si želá, aby som redakciu po ňom prevzala ja. Ja som však z Nitry odchádzala. Vydala som sa a spolu s manželom sme sa usadili v Banskej Štiavnici.

1977-1982. Päť rokov v malebnom kraji pod Sitnom. Konečne som sa postavila za katedru ako triedna profesorka Strednej školy pre pracujúcich pri Lesnom odbornom učilišti. Moji žiaci mali od osemnásť do štyridsať rokov. Panebože! Ľudia, z ktorých niektorí, tí starší, videli prvýkrát azbuku až na prijímacích skúškach. Bola to otročina. Pre mňa aj pre „žiakov“. Učila som ich slovenský jazyk a ruštinu (nebol to môj predmet, ale čo si navyberáš?). Jeden zo starších žiakov v triede si deň pred maturitou zbalil kufor v panike pred nastávajúcim peklom. Ale zvládli sme to. Bolo mi nesmierne smutno, keď moja prvá trieda opúšťala Lesnícke učilište. Ale aj na ostatných chlapcov si pamätám dosť živo. Mnohí z nich boli dosť zlí žiaci, ale nikdy zlí ľudia. Chlapci mi dôverovali a ja som ich nikdy nesklamala.

Keď sa nám narodil syn a potom dcéra, presťahovala sa naša rodina v roku 1982 do manželovho rodiska, do Rimavskej Soboty.

V rokoch 1982-1991 som sa stala stredoškolskou profesorkou na Strednej ekonomickej škole, dnešnej Obchodnej akadémii, v Rimavskej Sobote. Spočiatku som sa trochu bála: z chlapčenskej školy do dievčenskej! Ale dopadlo to dobre. Moje kočky boli zlaté žaby. Čo sme sa nahrali bábkových divadielok! Vždy si na to spomeniem, keď stretávam svoje herečky ako mamy mojich dnešných žiakov. Neskôr sa naše divadielko celkom slušne rozbehlo. Založila som na pôde školy časopis, prispievali dokonca aj vyučujúci. Boli to pekné časy. Okrem slovenského jazyka som učila aj dejepis a občiansku náuku, no na svoj druhý predmet, latinčinu, som nemala priestor. A hľa! Ako deus ex machina prichádza ponuka riaditeľa tunajšieho gymnázia Mgr. Jána Čemana učiť latinčinu. V školskom roku 1990-1991 to teda skúšam ako externistka: niekoľkokrát týždenne dochádzam do gymnázia na hodiny latinčiny. Treba sa však rozhodnúť. A tak sa rozhodujem: od školského roka 1991-1992 nastupujem na tunajšie gymnázium ako stredoškolská profesorka slovenského jazyka a latinčiny. Moje pedagogické domino začína do seba zapadať: maturuje u mňa žiak, otcovi ktorého som bola kedysi v Štiavnici, na svojom prvom učiteľskom pôsobisku, triedna. A postupne maturujú ďalšie deti „mojich detí“. Kapitola sa uzatvára: 24 rokov učiteľovania na Gymnáziu Ivana Kraska sa končí.

V súčasnosti pôsobím v Súkromnej strednej odbornej škole v Rimavskej Sobote, kde učím v študijnom odbore hotelová akadémia. Moja učiteľská profesia sa pomaly uzatvára a ja väčšinu svojho voľného času trávim pred počítačom a pripravujem texty pre svojich čitateľov a poslucháčov.

Niekoľko obrázkov vysokoškolských pedagógov, ktoré som si robila počas prednášok:

Vpravo podpis Jána Stanislava

Vpravo podpis Jána Stanislava

 

 

 

 

 

 

Milostav Okál, u ktorého som robila štátnice z latinčiny

Milostav Okál, u ktorého som robila štátnice z latinčiny

 

 

 

 

 

 

Eugen Paulíny

Eugen Paulíny

 

 

 

 

 

 

 

 

Konštantín Palkovič

Konštantín Palkovič

 

 

 

 

 

 

Etela Šimovičová

Etela Šimovičová

 

 

 

 

 

 

 

 

 

buncak

Pavel Bunčák

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Rozhovor (Leopoldov, 2011, roč. 25, október, č. 4)

rozhovor Leopoldov

 

 

 

 

 

 

 

rozhovor Leopoldov 2

 

 

 

 

 

 

 

rozhovor Leopoldov 3

 

 

 

 

 

 

FacebookmailFacebookmail