Jiří Holub

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Ocenenie IBBY: Najkrajšia kniha leta 2013 (ilustrácie: Juraj Martiška)

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Ocenenie IBBY: Najkrajšia detská kniha leta 2014 (ilustrácie: Juraj Martiška)

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Z čitateľského maratónu v Krompachoch (5. júna 2014):

 

 

 

 

 

 

 

 

ukážky:

Jiří Holub

Koľko váži Matilda

(úryvok)

 I.

 Slniečko zasa svieti ako šibnuté, holuby pijú vodu zo studne na našom námestí a na tej studni sedím ja s Hermínou, kývame nohami a lížeme tú najlepšejšiu zmrzku, čo sme si kúpili u starého Bôčika.

Hermína si už dáva kornútik a tie holuby majú naň asi tiež chuť, pretože sa tu okolo nej pletú a robia také to vrkú, vrkú. Ja mám holuby rád. Sú celé popolavé a stále majú okolo seba hŕbu kamarátov.

Zrazu sa na mňa Hermína pozrie, oblizne si prst, kde má trošku zmrzky, a spýta sa: „Ty, Otruba, koľko asi môže vážiť Matilda?“

Ja sa na ňu najprv škaredo pozriem, lebo nemám rád, keď mi hovorí Otruba a pritom vie, že sa volám Karči. Najmä odvtedy sa mi to nepáči, čo viem, čo je to otruba.

Už v druhej triede na mňa Hermína vymyslela takú sprostú básničku, že:

Keď som bola u Otrubu,

rozbila som si tam hubu,

psi sa na mňa vrhli

a potom si zdrhli.

Alebo tak nejako. Ako hovorím, sprostá básnička.

A s tým priezviskom – vraj to znamená nejaký zvyšok niečoho, čo sa sype kravám. Hovorila to Janáčková a to je učka, tak to asi bude pravda.

Ináč mám ale Hermínu fakt rád. Ona sa so mnou kamaráti, ale v lavici sedí s Leontínou Borievkovou, lebo by bolo hlúpe, keby sedela so mnou. Chlapec totiž sedí s babou iba vtedy, keď vyrušuje. To nie je výmysel, u nás v tretej triede je to fakt. Keď učka vidí, že niekto robí kraviny, vyťahá ho za ucho a posadí k babe. Teda, keď je to chlapec.

Ale naspäť k tej Matilde. Ako som sa na Hermínu najprv pozrel naštvane za toho Otrubu, tak potom som sa pozrel zasa srandovne. Skoro som sa tým kornútikom od zmrzliny zadusil. Ty brďo! Koľko vraj váži Matilda. To je teda dobré!

 

Vy vlastne Matildu nepoznáte, tak ani nemôžete vedieť, že  toto je teda fakt husté.

Matilda je strašne tlstá. A k tomu sa ešte volá Tučná ako ten spevák, čo spieval pesničku o syroch a už je mŕtvy.

No a táto Matilda sedí u nás v škole. Nie je to úplná spolužiačka, ona totiž nie je iba tlstá, ale aj stará. A zlá. Predstavte si, že ona aj mláti deti. Úplne bez dôvodu. Ona napríklad ráno príde pred školu a tam stojí nejaký chalan, čo sa na ňu hlúpo pozrie. Tá megera mu treskne takú, že chalan preletí cez zábradlie! Alebo raz skoro zabila babu zo šestky len preto, že jej nedala prednosť vo dverách. Chápete to? Tá baba musí byť nebezpečný šibnutý blázon, ináč neviem. Ona už chodí do sedmičky. Nohy má také veľké ako stromy. Raz sme boli na školskom výlete v Šúrskom pralese a tam také tlsté stromy práve boli.

Nad tými nohami má veľký zadok a potom hlavu. Áno, a tiež veľké brucho. Keď ide ráno do školy, úplne duní chodník.

Chalani zo šestky jej hovoria Maskodont, ale tajne, pretože nahlas by ich to mohlo stáť úraz sánok. Netuším síce úplne, čo slovo Maskodont znamená, ale určite je to vtipné, pretože sa vždy smejú a hovoria – a teraz to slovo musím napísať, hoci by mi zaň doma určite vynadali. Hovoria: „Ty kokso! Videl si dnes Maskodonta? Keď ti tá jednu bachne, tak ti zlomí sánky!“ alebo tak nejako.

Už sa teším do šestky, tiež budem môcť hovoriť Ty kokso! A to aj dievčatám.

 

Tak práve túto Matildu Hermína myslela, keď jedla tú zmrzlinu.

Premýšľal som o tom ešte aj vtedy, keď mi povedala „čauko!“ a išla domov, do toho pekného domu na námestí, čo v ňom býva.

Ja som sa šuchtal do nášho paneláka a premýšľal som, ako to všetko urobiť. Hermína je fakt najlepšejšia kamoška, tak kvôli nej tú Matildu nejako odvážim. Ale budem si musieť dávať dobrý pozor, ono pochytiť sa s Matildou je fakt veľmi nebezpečné.

Nerád by som dopadol ako tá baba, čo ju Matilda zamkla na záchode a zvrchu je celú obliala. A to nie je všetko – tie záchody totiž boli chalanské! Ako hovorím, budem musieť byť opatrný, veru hej.

IV.

 Keď sa skončila škola, vyhádzal som všetkých zo šatne a utekal som sa pozrieť, ako sa má Hermína. Ale dnes bol fakt hlúpy deň, pretože ako som bežal, aby som tam bol čo najskôr, vrazil som pred bránou v plnej rýchlosti do Matildy. Bolo to ako naraziť na hromadu traktorových duší. Iba ma to odperovalo, ale Matildu som nejako prevrhol alebo čo. Zrazu začala padať dozadu, bolo to ako v spomalenom filme. Prevrátila sa a žuchla na chrbát. Rozleteli sa jej nohy veľké ako stromy, čo som vám o nich už hovoril, a ja som uvidel niečo hrozné! Ako padala, tak sa jej asi roztrhlo všetko, čo na sebe mala, a ja som uvidel to, čo by som podľa ocka mal vidieť, až budem veľký. Úplne ma to vydesilo! Musel som sa roztriasť. Cítil som fakt veľkú galibu a tá nebola zaslúžená, pretože keby Hermínu netresol do hlavy ten odkvap s vodou, toto sa nemuselo stať. Kým som tam stál úplne stuhnutý, pregúľala sa Matilda na brucho a začala hrozne fučať, skoro ako ten ježko, čo ho ocko raz priniesol domov. Tiež fučal a mľaskal a bol úplne slepý, tak nechápem, prečo sa hovorí, že ježkove oči.

Matilda sa z toho brucha začala dvíhať na všetky štyri a ja som vedel, že je najvyšší čas zdúchnuť.

„Vráť sa!“ počul som za sebou. „Zabijem ťa!“

Už nesmiem nikdy chodiť do školy, ak chcem zostať náš!

„Vráť sááá!“ počul som ešte za rohom. Ty brďo! Nechal som tam vrecúško s cvičkami! No čo, aj tak ich už nikdy nebudem potrebovať, keď už tam nesmiem.

Dobehol som až na námestie k Hermíninmu domu. Hneď som si všimol, že tam fakt chýba kus odkvapu! Ty brďo! Len či nie je úplne zabitá? Hneď som u nich zazvonil a srdce mi tak búchalo, ako keby som mal infrak alebo také niečo.

Infrak, to je taká choroba, keď sa veľmi nepije. Alebo pije? Nesmie sa jesť ani behať, lebo potom sa človek čapne za srdce a pich! je po ňom. Ako po Kardinálovej. Ty brďo, tak mi napadá, či sa ona tiež nepichla do srdca, Kardinálka jedna.

„Ahoj, Karči,“ povedala mi Hermínina mama, keď konečne otvorila. Pohladkala ma a povedala, že som dobrý, že som prišiel, a že Hermína spí, ale nech idem ďalej a počkám, až sa zobudí.

„Jasné,“ povedal som na to ja, ale potom mi došlo, že sa hovorí „áno, prosím,“ teda aspoň matkám, čo nie sú naše. To je predsa jasné.

Zaviedla ma do izby, kde ležala Hermína a mala úplne obalenú hlavu. Raz som videl obrázok múmie a toto mi to hrozne pripomenulo. Bola jej vidieť iba tá hlava a tiež tie zatvorené oči, ako spala. Tak som si sadol a čakal. Furt sa nič nedialo, až na to, že mi Hermínina mama priniesla kakao a kúsok štrúdle. Tú mám hrozne rád. Mama vždy hovorí, že sa za ňou môžem umlátiť, ale ja si to nemyslím. Prečo by som sa mlátil, keď jem, nie?

Potom mi priniesla ešte jednu, keď videla, ako rýchlo som tú prvú zjedol. Aj tak som mal čas, pretože tá obalená Hermína sa ani nepohla. Začal som sa trochu báť, aby to tiež nevzdala ako Kardinálová! Napadlo mi, že by som jej mohol napríklad dať pred ústa zrkadlo a skúsiť, či akože dýcha. Videl som to v jednom filme o jednej panej. Tiež ju zabili do hlavy a vyzerala taká mŕtva, že ju chceli normálka zakopať, ale ten chlap, čo s ňou chodil, jej dal pred ústa zrkadlo a potom sa vzali. Lenže – zrkadlá chlapci nenosia. Mal som iba dve koruny, sklenú guličku a angličáka. Našťastie v izbe viselo veľké zrkadlo, tak som ho zvesil a dal som ho Hermíne pred tvár.

Kto mohol vedieť, že sa práve zobudí a keď sa uvidí, tak sa zľakne?

Ako zrevala, zľakol som sa aj ja a to zrkadlo som pustil Hermíne na hlavu. Ešteže ju mala obalenú! Ani sa nerozbilo. A mohlo, lebo Hermíne z obväzov trčal nos. Našťastie sa rozbil iba ten, ale to už bolo fuk, pretože bol už rozbitý predtým, alebo nie?

Hneď priletela Hermínina mama, ale Hermína je fakt kamoška, pretože povedala, že sa na seba chcela pozrieť a ako sa videla, tak sa zľakla, že sa jej spustila krv. Fakt je skvelá, to ja by som sa rozplakal a všetko povedal.

Keď mama odišla, rozprával som Hermíne o Matilde, ako som ju zvalil a čo z toho bolo. Hermína sa začala tak smiať, až jej zasa tá krv začala tiecť a zasa prišla jej mama a čudne sa na mňa pozrela a povedala, aby som už radšej išiel.

„Čau, Karči,“ povedala moja kamoška. „A prines mi úlohy.“

Pri dverách mi pani Hermínová povedala, nech úlohy radšej prinesie Leontína Čučoriedková. Tak toto teda bolo brutálne. Leontínu ani nezaujíma, ako sa Hermína má, a vraj nech prinesie úlohy. Nič jej nepoviem. Ešte sa sem dosype a zožerie im štrúdľu a vylochce všetko kakao!

 

 

Jiří Holub

Ako skrotiť Drzú Soňu

(úryvok)

 

     Všetko bolo u nás v Žabykláčove úplne v poriadku, kým k nám neprišla Drzá Soňa. Sme malé mestečko a naša babka hovorieva, že tu vidí do taniera každý každému. Máme jedno námestie, radnicu, na vŕšku hrad a našu slávnu školu. Práve tam chodím ja, Čalabúnová, Žuvačková, Vreteno alebo slabinger Vášnivý a všetci sme žiakmi piatej triedy. Nie je nás veľa, asi pätnásť, pretože ako hovorím, Žabykláčov je malé mestečko medzi kopcami a lesmi a je dosť možné, že ste o ňom nikdy nepočuli. Učitelia nás veľmi radi nemajú, vraj všetci skončíme v polepšovni, ale my si to nemyslíme. Možno trošku hneváme, ale kto nie?

Je pravdou, že dve triedne učiteľky to s nami vzdali. Jedna ufujazdila autobusom ani nie štrnásť dní nato, čo do mestečka celá nadšená prišla – a to si myslím, že nám krivdila, pretože my sme nechceli tú kopu sena zapáliť, iba sme skúšali, či bude naozaj horieť, a ona naozaj horela. Kto mohol vedieť, že si tam bude naša učka vylihovať a ešte k tomu nie sama?

Tá druhá učka neskočila do autobusu, ale podeň, a to zasa omylom, pretože Žliabok práve vtedy skúšal vybuchovacie guľôčky a Čalabúnová práve vtedy odhodila banánovú šupku. A ako sa učka zľakla, tak poskočila a priamo sa na tej šupke šmykla pod ten autobus. Našťastie parkoval, takže sa jej vlastne tiež nič nestalo, ale zasa bolo haló a zasa sme počúvali, ako rastieme pre kriminál. Učku sme už nevideli, pretože ju ten istý autobus, ktorému predtým skontrolovala výfuk, odviezol nevedno kam.

Lenže potom ten istý autobus, čo tie dve učky odviezol, vypľul na námestí Drzú Soňu!

Ona sa volá Tichučková, ale priezvisko klame, pretože táto babizňa je hotový tajfún! Len čo prvý deň prišla do školy, zaviedla taký poriadok, že to v poriadku vôbec nebolo! Je vraj nejako špeciálne vyštudovaná, čo aj dáva okamžite najavo a hneď si myslí, že o nás všetko vie. Tak napríklad Žliabok len tak zo žartu robil, že je námesačný, lenže Tichučková ho nielen hneď a zostra prebrala, ale ešte všetkým urobila prednášku o tom, že Žliabkova mama nejedla v tehotenstve jogurty, a teraz je dieťa blázon. Medzi nami, ja som s ňou tajne súhlasil, pretože Žliabok je naozaj čudný. Veď uznajte, chodiť k rybníku bez plaviek, skákať zo skaly brušáky tam, kde je plytčina, zjesť pavúka alebo podpaľovať hnoj, to nemôže robiť normálny človek.

Lenže potom sa raz Drzá Soňa pustila do mňa, že vraj stále klamem a že je to preto, lebo dedovi vlani umrela mačka, na ktorú som bol vraj fixovaný! Chápete to?

Tichučková je jednoducho tiež čudná, strašne gúľa očami a na všetko má hneď odpoveď. Takto si to rozhádzala nakoniec s celou triedou, až ju všetci začali nenávidieť.

 

 

Jiří Holub                        Jednoducho na mňa zabudli

(úryvok)

 

Nele, ktorá to vždy vedela…

 …a babičke, ktorá mi

o tom všetkom chcela rozprávať

a už to nestihla…

 

PROLÓG

 „…všetkých Nemcov vypovedajte z územia historických hraníc. Na udržanie chodu poľnohospodárstva a priemyslu (papier, sklo, textílie atď.) ponechajte dostatočný počet robotníkov a zamestnancov, ktorí sa ponechávajú na mieste ako cudzí robotníci bez občianskych práv…“

Rozkaz veliteľstva „Alex“ z 15. 5. 1945

Ubehlo sedemdesiat rokov od okamihu, čo sa toto všetko stalo. Nikto z tých, o ktorých tu píšem, už pravdepodobne nežije. Ani jeden. Všetkých si vzala zem, tých mladších oheň, náhrobné dosky do jednej stratili svoju farbu.

Dohnala ma staroba. Ktovie? Zajtra už možno nevstanem, nezakúrim, nedám sliepkam a mačke, neotvorím okno, nepozriem sa na západ slnka tam – nad Wolfgangom.

Zmiznem, zabudnutá a sama. Každým dňom som si viac a viac istá, že to bude onedlho.

Ale dnes ešte nie. Nechcem. Nemôžem. Potrebujem ešte urobiť jednu vec, povedať niekomu o nej. O Helge. A o tom, čo sa stalo ani nie pol roka po vojne.

Nikdy som nič z toho nerozprávala živej duši.

Poznala som Helgu chvíľočku, preletela mojím životom asi ako letná búrka, prudká a krátka – ale aj tak nikdy na ňu nezabudnem.

Aby som odišla čistá, musím sa ešte raz vrátiť na valník…

Najväčšmi si z tej cesty pamätám práve tú cestu. Voz, ktorý sa drgáňa medzi zlatistými poľami, kontrast tej žlte s temnotou zelených lesov, prach a vôňa dozrievajúceho obilia, sviežosť leta, prvého slobodného, ako hovorí mama. Vo voze je so mnou práve ona, malý Jakub, brat, čo sa narodil iba nedávno – a Swing.

Swing je pes, kríženec s čiernymi ušami a vždy sa usmievajúcou papuľkou, stále ho vidím, ako sa díva z voza, labky opreté o bočnicu, a nasáva pre neho nové pachy. Pes, ktorý rovnako ako ja a moji rodičia celý život prežil v meste, teraz nedočkavo číta túto novú psiu knižku plnú neznámych vôní donedávna nemeckých Sudet, pes, ktorý dostal meno po matkinom obľúbenom tanci, pes, ktorý rovnako ako my prežil tých šesť rokov vojnových hrôz, ktoré zmietli všetko, čo sme do tej doby mali.

Náš dom, našich známych, náš predchádzajúci život.

Voz ťahajú dva kone, grošovaný a hnedák – ich pot sa mieša s vôňou leta, idú pokojne a ticho, vedie ich skúsená ruka najatého kočiša, ktorý nás vezie za naším novým životom do Svätého Wolfganga.

Otec nás čaká tam. Odišiel o mesiac skôr, aby zabral dom po Nemcoch, aby všetko pripravil na príchod rodiny, ktorá nemá poňatia, kam ju najatý konský povoz odváža.

 

Jiří Holub

Vzbura strašidiel

(úryvok)

I.

Nad Červenou Lehotou práve zapadalo májové slniečko, voda v rybníku sa ľahučko dotýkala brehov a kastelán Pivonka vytancoval po schodoch, ktoré viedli na prvé poschodie zámku. Medzi piruetami, výskokmi, prískokmi a nadskokmi stihol vyrovnať papuče, pozametať prach a pozatvárať okná po celej prehliadkovej trase. Tadiaľto v dňoch určených pre verejnosť totiž chodili turisti.

„Á dva tri, hop dva tri, voalá!“ poletoval po miestnosti, akoby mal dvadsať a nie šesťdesiat. Určite mal už vek na to, aby chodil pomaly a rozvážne, aby plával životom ako takmer každý dedko v jeho veku. Ale či sa to dalo? Veď len naučte bývalého baletného majstra, hviezdu svetového formátu, ktorý celý život pretancoval, aby začal z ničoho nič obyčajne chodiť!

Je pravdou, že Pivonka kariéru majstra skončil a nastúpil do baletného dôchodku vo chvíli, keď zistil, že sa na rolu princa v Labuťom jazere až tak úplne nehodí. Nikdy však neprestal tancovať.

A pretože nevydržal iba tak sedieť doma, čítať si alebo v parku klebetiť s holubmi, pátral deň čo deň v novinách a hľadal nejakú prácu, ktorá by bola preňho ako ušitá.

Trvalo to dosť dlho, ale nakoniec sa to predsa len podarilo. Pivonka si všimol inzerát, ktorý oznamoval, že sa hľadá kastelán malého zámku. Platové podmienky dobré, služobný byt a pekná príroda. Značka: Súrne.

Napísal teda na uvedenú adresu a úrady mu pridelili miesto kastelána na zámku, ktorý sa schovával v hlbokých lesoch a pre istotu sa ešte obklopil vodou. S pevninou ho spájal iba starý kamenný most.

Práve tu sa bývalý baletný majster Pivonka usadil.

Zámoček vtedy ešte nebol taký známy, skôr by sa dal nazvať zabudnutý a zastrčený. Občas sem zablúdil nejaký cyklista, rodinka na výlete alebo zájazd, ktorý sa o tomto mieste dozvedel zo sprievodcu po českých pamiatkach.

Prevádzka zámku nebola náročná, a tak si pán kastelán obstarával všetky veci sám. Nebol iba správcom, ale aj upratovačkou, údržbárom, nočným strážcom, pokladníkom a sprievodcom.

Keď sa na moste pred zámkom náhodou niekto objavil a prejavil záujem pozrieť sa dovnútra, Pivonka mu najprv predal lístok, potom vzal kľúče a odviedol záujemcu na prvé poschodie, kde sa začínala prehliadková trasa.

V baletných cvičkách potom pretancoval celé historické predstavenie plné vrážd, nevery, vojen a zmierenia, ako to už na takých hradoch a zámkoch býva. Návštevníci boli fascinovaní nielen jeho výkladom, ale aj baletnými kreáciami, ktoré pri prehliadkach predvádzal.

Elegantne sa vznášal nad povrazmi, za ktorými boli vystavené cenné exempláre, pred dôležitým výkladom vystrúhal zložitú piruetu a hovoril pritom tak zasvätene a pútavo, až mal občas problém dostať návštevníkov po prehliadke zo zámku von.

Tí boli prekvapení nielen jeho výkonom, ale tiež občasnými javmi, ktoré sa nedali, ako to len decentne zaonačiť, dobre vysvetliť. Dedkovi napríklad stačilo ukázať na dvere a tie sa z ničoho nič samy otvorili. Alebo stará harfa bez akejkoľvek pomoci zabrnkala niekoľko tónov či vzácny obraz, na ktorom bola zámocká pani, na návštevníkov zrazu veselo žmurkol.

„Má to všetko prepojené drôtikmi! Videl som to!“ upokojoval jeden z návštevníkov ostatných, keď už sedeli vonku v zámockom parku a rozbalili si chleby so salámou a rezne, ktoré si na sobotňajší výlet pripravili.

Kto by už len v dnešnej rozumnej dobe pripustil, aby za všetkým tým tajomstvom a pohybom stáli naozajstné strašidlá? Lepšie a bezpečnejšie bolo jednoducho uveriť, že sa stali svedkami akéhosi trikového čísla, a nechať to tak.

Ale…

Raz, bolo to tuším v utorok, dorazil do zámku objednaný zájazd bývalých učiteľov na dôchodku.

 

 

Jiří Holub

Kristína sa nevzdáva

(úryvok)

I.

      Nad Červenou Lehotou práve zapadalo popoludňajšie slniečko. Jemne sfarbovalo zámok aj rybníček, ktorý dostával mäkučký ružovkastý nádych. Kastelán Pivonka, bývalý baletný majster, ktorý kariéru baletníka vymenil za pokojnejšiu prácu správcu malého zámku v južných Čechách, práve šantivo dvoma premetmi zoskákal po schodoch do zámockého prístaviska, kde si už svoje polopriesvitné nohy máčal vo vode nevľúdny zámocký duch Edmund. Okolo neho sa lenivo povaľovala celá jeho priesvitná dušia rodinka.

„Dobrý večer všetkým!“ pozdravil sa Pivonka prízrakom.

„Dobrý večer, pán Pivonka,“ odpovedala priezračná spoločnosť.

„Tá horúčava ma zničí!“ zafufnal Edmund. „Kebyže nie som mŕtvy vyše tristo rokov, určite by toto leto bolo po mne!“

„Ale na vás, ako tak pozorujem, horúčava veľmi nepôsobí,“ ozvala sa  Eulália, „ste akýsi šantivejší ako obyčajne, pán Pivonka!“

„Akoby nie, milá Eulália,“ odpovedal dáme Pivonka. „Som totiž plný dojmov, o ktoré sa chcem s vami podeliť!“

No medzi duchmi vzbudil iba vlažný záujem.

„A čože sa stalo?“ spýtala sa tentoraz Filoména, šenkárka zo zámockej krčmy, toho času mŕtva rovnako ako jej ďalší priesvitní kolegovia.

„Keby vám neprekážalo chvíľočku počkať, až budeme všetci,“ povedal ospravedlňujúco Pivonka, ale to už sa zo schodov do prístavu ozvalo „Mňau!“ a Pivonkova obézna spoločníčka, mačka Matilda, práve zdolávala jeden z posledných schodíkov, aby sa pripojila ku skupinke.

„Tak už sme všetci, ako sa zdá,“ ozval sa duch Konrád, Edmundov brat. „Tak o čo sa s nami chcete podeliť?“ oslovil Pivonku.

„Nikdy už nebudeme všetci,“ povzdychla si Filoména a smutno sa zadívala na hladinu rybníka. Až do vlaňajšieho roku sa tam vždy ticho vznášal a krauloval veľký fialový klobúk s pštrosím perom a hlavou. Tá nepatrila nikomu inému ako ďalšiemu členovi veľkej rodiny duchov – zakliatej Kristíne z rybníka, ktorá sa za života starala o vybíjanca Teodora, Edmundovho synáčika. No po toľkých storočiach v rybníku majiteľka klobúka za dramatických okolností asi pred rokom odišla diaľkovým autobusom do Prahy. Kristínu tam vlastne odviezol istý ministerský úradník Jozef Krúpa, aby s ňou žil iba tak na voľno v byte druhej kategórie nad potokom Čertovka v pražskej štvrti zvanej Kampa. To aby Kristína nemala do novej práce v Podolí ďaleko.

Pivonka, ktorý si nemohol nevšimnúť smútku šenkárky Filomény, sa opäť chopil slova.

„Keď už spomíname na Kristínu, niečo som vám priniesol,“ šibalsky sa usmial a z pracovného plášťa vytiahol dosť pokrčenú a trochu vlhkú pohľadnicu, na ktorej sa v celej svojej kráse vypínal Pražský hrad. „Kristína nám poslala pozdrav!“