Samko má mamu v nemocnici, preto sa poteší psíkovi Macovi. Keď babka odcestuje na liečenie, o Samka sa stará ujo Roman. Konečne niekto, kto pochopí Samkovu túžbu stať sa námorným kapitánom. Svedomito ho pripravuje na to, aby dokázal zvládnuť morskú chorobu, aby sa dokázal plaviť okolo ľadovcov a mnoho iných užitočných námorníckych fígľov.
Vydavateľstvo Slovart, spol. s r. o., Bratislava 2015. (Ilustrovala: Veronika Klímová; grafická úprava: Vojtech Ruman; 93 strán)
Príbeh Samka bol odvysielaný ako večerná rozprávka v r. 2014 v piatich častiach pod názvom Až raz budem kapitánom (Rozhlas a televízia Slovenska, réžia: Eugen Tomajko; číta: Daniel Výrostko). Reprízy v rokoch: 2017, 2020
Rádio Regina, 23. decembra 2015, 17,00 hod. – Krajina kníh
Milé deti, milí rodičia 😷 keď pondelok, tak ROZPRÁVKA Z KARANTÉNY 📖 Prajeme vám príjemný čas strávený pri knihe. Dovidenia a dočítania o týždeň 👋Za spoluprácu ďakujeme všetkým zúčastneným 🙏
Uverejnil používateľ Knižnica Mateja Hrebendu Rimavská Sobota Pondelok 15. júna 2020
Kniha existuje aj vo zvukovej podobe (číta Peter Olejár)
Čítanie s Miškou – Marta Hlušíková: Až Raz Budem Kapitánom – Zázračná Kaša
Bologna, 10. apríl 2017, Kapitán sa vyškiera na poličke 🙂
Recenzia
Z nudy dobrodružstvo, z osamelosti kapitánom
Všetky sú rovnaké v tom, že neobsedia. Alebo v tom, že by chceli, aby veci a ľudia okolo nich boli viac než len veci a ľudia. Mali by to byť veci čarovné a ľudia zázrační a keď nevdojak musia pripustiť, že to asi tak nebude, všimnú si, že psovi v tme svietia oči a nadšenie sa vráti, pretože to nemôže byť len tak a pes má určite v očiach blesky. Také sú všetky. Deti.
Najnovšiu knihu Marty Hlušíkovej Až raz budem kapitánom som, ani celkom neviem, prečo, dlhšie odkladala a nechávala ju ležať na polici. Nedokážem presne pomenovať, prečo som sa jej vyhýbala, ale pustila som sa do nej, až keď ostala ako posledná neprečítaná čučať na polici. Možno som čakala, že v nej nájdem vyfantazírované príbehy chlapca na mori, ku ktorým ktovieako neinklinujem. Skrátka som sa zrejme úplne prvoplánovo nechala strhnúť obálkou. S o to lepším pocitom som neskôr knihu zatvárala.
Samko, hlavný hrdina, má 7 rokov, je prvák, učí sa čítať a ešte nepozná všetky písmená. Má najlepšieho kamaráta Adama, s ktorým vedú „vedátorské“ debaty, akých sú schopní len chlapci v tomto veku. Žije s babkou a okrem nej a spolužiakov v škole sa zo začiatku zdá, že iní ľudia v jeho živote nefigurujú. Až neskôr nám Samko, ktorý svoj príbeh rozpráva v prvej osobe, prezradí, že je s babkou preto, lebo mamu má v nemocnici. Vážne sa zranila, keď havarovala na motorke, ktorú šoféroval ujo Roman. Aj keby babka za tú motorku uja Romana najradšej prepichla svojou paličkou, ujo Roman a mama sa asi budú brať.
Až raz budem kapitánom je celkom obyčajný príbeh obyčajných ľudí z obyčajného života. Aj jeho hlavný hrdina je celkom obyčajný chlapec bez neobyčajných schopností. Osamelý chlapec, ktorý čaká na návrat mamy z nemocnice, intenzívnejšie spoznáva vďaka jej neprítomnosti vzťahy v rodine. Tak, ako to vie len dieťa, povie o svojom biologickom otcovi, že ho nepozná bez toho, aby z jeho slov bolo cítiť zášť alebo smútok. Vie, že jeho otec tu nie je. Bodka. Ale keď mame predĺžia pobyt v nemocnici a babke sa blíži termín liečenia, je tu ešte ujo Roman. A ten na čas babkinej neprítomnosti vezme Samka k sebe. Z uja Romana je odteraz len Roman a ten sa s ním chce rozprávať o tom, ako sa stať lodným kapitánom. Dokonca spolu absolvujú výcvik na predchádzanie morskej choroby a vyhýbaniu sa ľadovcom. Roman je tu. Bodka.
Je dôležité, aby deti čítali o iných deťoch. Príbehy zo života im dajú nielen iný uhol pohľadu na svet okolo nich, ale naučia ich aj to, že nič nie je len čiernobiele. Moje deti netušili, že sú iné deti, ktoré žijú s niekým, kto nie je ich rodičom. Rozmýšľali o Samkovi a Romanovi, rozprávali sme sa o nich a prikývli, že je možné, aby sa mali ľudia radi aj vtedy, keď nie sú ockami a synmi. Pokúšali sa vcítiť do Samka a jeho úplne prirodzenej schopnosti poskladať si z ľudí okolo seba, ktorí sa navzájom ľúbia, rodinu.
Môj syn sa našiel v Samkovi a jeho schopnosti si všetko vylepšiť a pretvoriť na svoj obraz. Moja dcéra sa v ňom zase našla preto, že Samko si vydobyl možnosť spať so psíkom Macom v jednej posteli, keďže aj ona by si najradšej do postele nasťahovala celý náš zverinec. Samko je jeden z tých knižných hrdinov, ktorého akceptovali a rozumejú mu, pretože je ako oni – celkom normálny a obyčajný.
Kniha Až raz budem kapitánom je prispôsobená čitateľom od cca 6 rokov dĺžkou príbehov a prítomnosťou menších ilustrácií, zato sa objavujúcich na každej jednej strane. Ich autorkou je Veronika Klímová. Všetky sú trojfarebné – modro-čierno-biele, sú vtipné a dynamické.
Skúsená autorka pre deti, Marta Hlušíková, je výbornou pozorovateľkou života. Hlášky jej Samka sú také prirodzené a uvoľnené, akoby mal z knihy každú chvíľu vyskočiť a pokračovať v debate s malým čitateľom. To, z čoho si v živote dospelí robia veľké starosti, vnímajú deti síce citlivo, ale bez dospeláckych skúseností. Zachytiť to tak, aby to bolo uveriteľné, chce vnímavé oči a načúvajúcu dušu.
Zuzana Štelbaská
Až raz budem kapitánom
V poslednom čase na mňa pozerá z prvých pultov každého kníhkupectva. Najnovšia kniha pre deti od Marty Hlušíkovej a jej nápadná pásikavá, námornícka obálka.
Titul Až raz budem kapitánom mi znel na prvé počutie jasne. Bude to príbeh o chlapcovi, ktorý isto vyrastá pri mori alebo pri rieke a chce sa stať kapitánom, skúša sám plávať alebo kormidlovať. Aké bolo moje prekvapenie, keď som začala knihu čítať a zistila som, že je to celkom „obyčajný“ príbeh o 7-točnom chlapcovi Samkovi, vyrastajúcom v jednom úplne „obyčajnom“ meste. Spomínam si, ako bol pred pár rokmi problém s textom o mame, ktorá sama vychováva syna a má priateľa. Šlabikár s týmto príbehom nedostal zelenú, ale kníh o hľadaní šťastia a detí, túžiacich po skutočnej rodine, keď už tá pôvodná nevyšla, je viac. Som rada, že sa píšu aj takéto príbehy. Lásku predsa hľadá každý a tá sa nemení, lebo mama má Samka, Samko má Maca. Mama má Romana. A babka má Mateja. A všetci sú jedna veľká rodina.
Samko svojím milým a naivným detským pohľadom pozoruje svet. Je prvák a má rád krupicovú kašu. Vlastne: špeciálnu pufkanú kašu, ktorú mu robieva babka. A sníva o tom, že raz bude námorníkom. Samkova mama leží v nemocnici, pretože mala s ujom Romanom haváriu na motorke, a keďže jemu sa skoro nič nestalo. Babka ho chce prepichnúť palicou. Ale iba „akože“. Keď odíde na liečenie, o Samka sa začne starať Roman. Ten vie o Samkovej túžbe stať sa námorníkom a pripravuje ho na morskú chorobu tým, že ho zoberie na kolotoče. Rozpráva mu námornícke príbehy a ukazuje hviezdy, pretože skutočný námorník sa musí vedieť orientovať podľa hviezd. A tiež musí byť zvyknutý na plavbu v krutých zimách, a tak chlapec líže čo najviac zmrzliny, aby bol pripravený. Roman učí Samka nielen námorníckym trikom, ale hlavne plní sľuby a ukazuje mu, že je pre neho dôležitý a miluje jeho mamu.
Ako som povedala: celkom „obyčajný“ príbeh. Bez námorníka, ale s námorníckou odvahou a hľadaním pevného bodu pod nohami. Krásne ilustrácie od Veroniky Klímovej bravúrne dopĺňajú text. A keby ani to nestačilo, na poslednej strane nájdete recept na pufkanú kašu! Tak dobrú chuť a pekné čítanie.
Natália Dukátová
(Knižná revue, ročník XXVI., č. 06 z 30. 6. 2016, str. 22-23)
Ukážka
Kapitánsky rozhovor
− Roman?
− Mhm…
− Dnes som sa rozprával s Adamom. Aj on by chcel byť námorníkom. Povedal som mu, že ja budem kapitán, a on mi potom povedal, že bude prvý dôstojník.
− To je celkom múdra myšlienka.
− A že či by mohol trénovať s nami, aby sa aj on mohol stať tým námorníkom.
− A prečo nie?
− Veď aj ja si myslím, že prečo nie. Len som chcel vedieť, či aj ty s tým súhlasíš. A ešte som sa rozprával s Adamom o tom, že mame mali odrezať nohu.
− A to vieš odkiaľ? – posadil sa Roman, lebo sme už ležali aj s Macom v posteli.
− Viem, lebo Adamov otec je taký lekár, ktorý to hocikedy dokáže.
− Neboj sa. Neodrežú jej ju, viem to. Najhoršie je už za nami, − pohladkal ma Roman po hlave a znova si ľahol. Mám rád, keď večer takto ležíme a rozprávame sa o všetkom, o čom sa nám chce. Roman sa vždy na mňa díva ako na veľkého, hoci som len prvák a ešte ani neviem všetky písmená. A dovolí, aby bol Maco v posteli s nami, čo je úplne najlepšie zo všetkého.
− Roman?
− Mhm…
− Ty si mamu zoberieš za ženu?
Roman sa zasa posadil. Asi sa mu takto lepšie hovorí.
− Chcel by som.
− A vieš, že naša babka ťa chcela prepichnúť svojou palicou?
− Naozaj? A prečo?
− Za tú haváriu. A za to, že tebe sa nič nestalo a mame áno.
− Nečudujem sa jej, − povedal Roman ticho. – Keby som bol na jej mieste, tiež by som ma chcel prepichnúť palicou. Ale ty vieš, že nám vtedy na ceste nedali prednosť, však?
− Viem.
− Aj mňa to trápi. Ale neboj sa, už bude dobre.
− Roman?
− Áno?
− A zobral by si si mamu aj vtedy, keby jej tú nohu odrezali?
− Jasné.
− Hneď som si myslel.
− Bola by taký náš kapitán, − povedal Roman.
− Presne to som hovoril Adamovi aj ja! – skríkol som. – A ešte by mala aj takú výhodu, že keby ju napríklad pohrýzol pes do tej umelej nohy, ktorú by musela nosiť namiesto svojej, tak by nič necítila a mohla by sa tomu psovi smiať do očí!
Roman sa chichotal a potom zvážnel:
− Na to ani nemyslime, kapitán. Som šťastný, že sa z toho dostala.
− Roman?
− Nie je tých Romanov dnes večer akosi veľa? Chcel by som si ešte trochu čítať.
− Posledná kapitánska otázka. Keď sa zoberiete za muža a za ženu, budete mať aj deti?
− Určite, − povedal Roman.
− Lebo my sme sa učili, že keď sa žena a muž majú radi, narodia sa im deti.
− Dobre ste sa učili. Tak to je.
− A nemohli by sa vám narodiť okrem detí aj nejaké psíky, aby Macovi nebolo smutno?
Neviem, čo je na tom smiešne, lebo Roman sa začal veľmi smiať. Híkal ako somár. Raz som videl v televízii jedného somára presne takto híkať. Nechápem, prečo to Roman robí. Veď chcel čítať.
Deti čítajú Kapitána (Košice, LitPark. 2. jún 2016)
