Ladislav Grosman

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Ladislav Grosman: NEVESTA

Vydavateľ: SNM – Múzeum židovskej kultúry, edícia Judaica Slovaca, vydanie prvé, Bratislava 2017

Ladislav Grosman

Nevesta

(úryvok)

POVRÁVALO SA, že Lízinka sa zmenila. Že sa veľmi zmenila. Že už nie je taká, aká bola, že je inakšia. V čom to je, nikto nevedel. Iba sa šípilo, že okolo Lízinky sa čosi tutle. Niečo zvláštne, ak nie závažné.

Tutlalo sa to tak dôkladne, že nikto z Lízinkiných súrodencov, ktorých bolo sedem, ani jedna z tiet, ktorých mala Lízele jedenásť, nikto zo strýkov, ktorých bolo dvanásť, jeden zo strýkov je totiž oddávna vdovcom, nikto zo susedov, ktorých bolo viac, než koľko by sa ich bolo vošlo do pekárovho obydlia, naozaj teda nikto nevedel ani to, čo sa tutle, ani prečo sa to tutle, vedelo sa iba, že sa niečo tutle. A keď sa niečo tutle, potom sa s tým dievčaťom niečo deje, a keď sa s ním niečo deje, tak nech sa nikto nečuduje, že sa Lízinka zmenila…

Iná vec je tá, že čo svet svetom stojí, ešte sa nestalo, aby okolo starých dievok nevznikali reči. Raz sú to slová chvály, inokedy slová hany. A najčastejšie klebety, ktoré namiesto toho, aby dievča postrčili dopredu, tlačia ho ešte dozadu.

Lízinka sa však naspäť tlačiť nenechá. Bohužiaľ, nenechá sa tlačiť ani dopredu. Lízinka je starosť ťažká ako balvan; ani ťažkým balvanom nepohneš tak ľahko z miesta. Matka kvôli Lízinke nemôže spať a pekár nevie, čo si má počať so ženou, ktorá namiesto toho, aby pokojne ležala v posteli, chodí v noci po izbe a oka nezažmúri.

Matkini bratia radia každý ináč. Matkin mladší brat Samuel, ktorý je mäsiarom, hovorí, že keby bol on otcom, prehol by dievča pekne cez koleno, vôbec by sa neobzeral na jeho vek, a zmlátil by ho ráno namiesto raňajok a večer namiesto večere. Starší brat Dávid si myslí, že sa musí počkať a že treba dať veciam voľný priebeh. A Natan sa prihovára za zdatného dohadzovača stoj čo stoj a bez ohľadu na to, že dohadzovači Lízinke zatiaľ šťastie nepriniesli.

Každý, kto vie rozprávať, každý pomáha; každý, kto je schopný ľutovať, ľutuje pekára a všetkých jeho blízkych aj vzdialených susedov, ktorí chcú tiež pomôcť rodičom starej dievky. Priamo aj nepriamo robí každý, čo môže, a z toľkej starostlivosti je otcovi niekedy úzko a matke ešte viac.

Iba Lízinka žije bez starostí. Buď tie reči nepočuje, alebo ich nechce počuť. Správa sa, ako by sa vôbec nič zvláštne nedialo, a ty sa pýtaš: To že je to nešťastné dievča? Prečo? Vari preto, že jej nebesá nedopriali bujné boky a hojné rozmery? Veru, aj škaredšie dievčatá urobili šťastie. A aké! A či by vari pekár Jonáš, pýtaš sa, uživil bez Lízinkinej pomoci takú početnú rodinu? Lízinka má dielňu, v ktorej sa každý deň vystrieda také množstvo zákazníkov, že ich nespočítaš. V skrini má Lízinka také krásne šaty, že by sa za ne nemusela hanbiť ani staviteľova dcéra Melánia. A čo je hlavné – Lízinka je stále v  nálade; smeje sa a švitorí od rána do večera. Utáraná je, že sa zákazníčky môžu uchichotať. Je múdra, vtipná a veselá. S takou dcérou, povedal by nezasvätený, si pekár Jonáš nemusí robiť starosti. Možno iba ľutovať, že Lízinka je dosiaľ sama, že je stále panna a že sa pre ňu ešte nenašiel ženích, dobrý ženích, hodný toho, aby sa s ním Lízinka podelila o šťastie…

Strýko Samuel, ten strýko, ktorý je sám bezdetný a ktorý vravieva, že byť jej otcom ráno by ju zmlátil namiesto raňajok a večer namiesto večere, strýko, ktorého nemožno považovať za nezasväteného, hovorí niečo úplne iné. Strýko Samuel tvrdí toto: „Lízinka je chvalabohu tvrdohlavá, akoby mala päť. Vystrája, akoby mala desať a je taká neposlušná ako v pätnástich… kto chce, nech si tie roky spočíta, a má ako na dlani… prečo je Lízinka taká, aká je, a prečo nemá nikto záujem… o to, aby sa jej vek vytruboval do sveta…“

Jedna vec je to, čo vidia oči zasvätených, druhá, čo sa javí očiam nezasväteným, a ešte iná vec je to, čo zostane utajené očiam všetkých, ktorí nežijú priamo v dome pekára Jonáša, a nemajú teda poňatie o tom, že všetko sa začalo sťahovaním.

Lízinka neurobila nič viac, akurát to, že zbalila svoje šaty do kufra a kufor odniesla do dielne. Práve vypranú, nakropenú a ešte nevyžehlenú bielizeň poskladala do prúteného koša a tiež ho tam odniesla. Na tretí deň odsťahovala do dielne truhlicu, úplne obyčajnú staromódnu truhlicu, v ktorej mala zvyšok svojich vecí. Na štvrtý deň Lízinka riekla:

„Je najvyšší čas, aby chlapec nespal s rodičmi v jednej izbe. Bertík,“ povedala, „už nie je žiadne dieťa. Desaťročné dieťa už všeličomu rozumie a otec s matkou tiež potrebujú svoje pohodlie…“

Bolo zbytočné sa brániť alebo niečo namietať. Čo v tomto dome Lízinka raz povie, to platí. Líza rozhodla, Bertík smoklil a proti vôli šiestich sestier putoval do ich spoločnej spálne. Odtiaľ sa potom Lízine matrace sťahovali do dielne, do ktorej je vchod zo spoločnej nevľúdnej a pochmúrnej chodby.

Stačilo presťahovať zvršky a pohnúť niekoľkými kusmi nábytku z miesta a pomohlo to všetkým, predovšetkým dobrej veci. Lízinkine zákazníčky sa ponáhľajú. Sú aj nervóznejšie zákazníčky, ktoré tlačia na Lízinkin čas tak naliehavo, že Líza, ak chce vyhovieť, musí – nedá sa nič robiť – musí pracovať po nociach…

Líza začala pracovať po nociach a matka sa znepokojila. Ani v mladosti nemala pekárova žena Golda bohvieako zdravý spánok, ale teraz nespala vôbec. Ležala na posteli a bdela. Bdela a premýšľala. Premýšľala a načúvala. Počula ticho a počula, ako bzučí šijací stroj vo vedľajšej miestnosti, kde je dielňa. Hoci má sama málo času, nie raz sa ponúkla dcére, že jej pomôže, keď má toľko práce, že musí pracovať aj v noci. Dcéra nechcela.

Bolo po polnoci, šijací stroj striedavo bzučal a striedavo mlčal, napokon zmĺkol úplne. Matka sedela na posteli a čakala, že sa stroj opäť rozozvučí. Čakala, že to bude každú chvíľu, a keď sa tak nestalo, namiesto toho, aby zaspala, znepokojila sa ešte viac. Matkin strach preskočil na otca, pekár sa na chvíľu prebral zo sna a zachrčal:

„To si ty, mamka?“

„Ja,“ zašepkala. „Prečo nespíš?“

„Ako už len môžem spať, keď stále brúsiš po izbe?“

Matka nič nepovedala a otec pokračoval:

„Ak ma nenecháš spať, vezmem si prikrývku a usteliem si v pekárni… Toto sa už nedá vydržať,“ povedal. Obrátil sa k stene a v tom momente zaspal.

Matka zostala stáť uprostred izby. Načúvala hlasom zvnútra aj zvonka, ako to odjakživa robia všetky mamy, keď ich niečo – je jedno čo – znepokojí. Bola by prisahala, že to, čo počuje, je pieseň. Bola by prisahala, že to, čo počuje, sú kroky, drobné dievčie kroky…

Matka – ináč múdra a uvážlivá – sa neudržala. Vyletela na chodbu, z chodby priamo do dielne, a nemala to robiť…

 

FacebookmailFacebookmail