Jiří Holub

Jiří Holub

Zádušná omša za barónku

(úryvok)

 

JAR 1945

 

Johanka

Mám osem rokov. Je takmer polnoc a hoci by som mala, nespím. Nikto nespí. Celý zámok je na nohách, všetci horúčkovito pobiehajú a pokrikujú, voz na nádvorí sa plní najčudesnejšími predmetmi, truhlicami, obrazmi a každú chvíľu doň niekto pridá nejakú novú vec. Odvšadiaľ sa ozývajú hlasy, lomoz, šúchanie a ťahanie nábytku a občasný výkrik –

„Rýchlo, tak sa už ponáhľajte, preboha živého!“

To nahlas pokrikuje Doubek, môj otec, majordómus a správca.

Je po vojne. Noc je jasná, mesiac v úplnku, odráža sa vo vode, na streche zámku bocian, ktorého ten lomoz prebudil, rozčúlene otvára zobák. Je jún, len pár dní pred veľkým, slobodným letom.

Adela v kuchyni plače a balí do obrúskov jedlo na dlhú cestu. Tomáš a Beta pomáhajú kdesi v zámku, staručký Vaculík láska kone a ticho sa im privráva. To preto, že sa tá nervózna noc preniesla aj na tieto ináč pokojné tvory. Stará Klára, hausfrau k deťom, čičíka v pristavenom kočiari troch potomkov pani Sofie.

Všetko sa začalo tým, že popoludní dorazil rýchly posol s telegramom, ktorý odštartoval celý tento zhon. Neviem, čo v ňom bolo, iba som videla, ako pani Sofia po jeho otvorení celá zbledla a nariadila náhlivý odchod. Do polnoci je všetko takmer hotové. Vybehnem po schodoch na prvé poschodie a pri prechádzaní cez tie čudné odcudzené miestnosti narazím na pani Sofiu. Grófka pôsobí pokojne. Rozvážne chodí z miestnosti do miestnosti, jej pohľad je hlboký a plný, akoby sa snažila zapamätať si každý detail, občas niečo pohladká, raz svoj stolček na šitie, raz vypchatého medveďa, tichého spoločníka po prapredkoch, ktorý slúži ako držiak tácky na odkladanie pošty. Potom si pristrčí stolček, postaví sa naň a zadíva sa na obraz svojho svokra.

„Tak vidíš, Juliánko, toto je koniec. A tak som sa snažila.“

Potom už len plače, zložený obraz postaví na zem, chytí sa za brucho, potom akoby chcela objať sama seba, celá sa schúli a rozvzlyká tak, že sa rozplačem s ňou.

Až teraz si ma všimne.

„Johanka,“ ticho ma osloví a roztvorí náruč. Okamžite sa k nej rozbehnem. Zovrie ma pevne a pritom nežne. „Johanka, Johanka moja zlatá.“

Keď sa pani Sofia predsa len trošku upokojí, zdvihne mi bradu a pozrie sa mi do očí.

„Sľúb mi, Johanka, že mi to tu postrážiš, áno?“

Prikývnem na súhlas a znovu sa objímeme.

Prichádza otec.

„Pani Sofia, myslím, že je najvyšší čas!“ Sklopí zrak, akoby sa hanbil, a dodá: „Bol tu Hanys – vraj sú už za lesom.“

„Ak to zapália, ak to tu zapália…!“ Grófka Sofia sa znova chytí za brucho.

Otec k nej pristúpi.

„To nedovolím. To sa nestane!“ povie pevne, schytí pani Sofiu a vlečie ju preč.

„Poďte, pani, nech sa neprihodí ešte niečo horšie.“

Sofia sa naposledy obráti k obrazu svokra a nechá sa odviesť preč.

Cupitám za nimi.

FacebookmailFacebookmail