Kniha ocenená Prémiou Literárneho fondu za pôvodnú tvorbu v roku 2021
Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, Bratislava 2021, 150 strán
Marta Hlušíková je skúsená autorka, ktorá ovláda umenie poviedky. Jej ústredná poviedka Tvár v dlaniach nie je iba posolstvom fyzického zániku, má v sebe aj nádej pokračujúceho života. Autorka dokáže navodiť atmosféru nádeje a dôvery v ľudí okolo nás. Niekedy nás dokážu vyniesť z duševnej priepasti ľudia, o ktorých by sme to najmenej predpokladali. Hlušíková v poviedkach dokáže túto ubíjajúcu všednosť nečakaným koncom pozdvihnúť do vyššej filozofickej roviny. Postavy z jej próz prežívajú nielen prítomnú chvíľu, ale majú aj svoju minulosť, nevdojak sú aj nositeľmi kontinuity ľudského rodu. Podľa autorky nešťastia vedú človeka k „našívaniu záplat“ na plachte vlastného životného príbehu.
Anton Hykisch
Autorka zameriava pozornosť na „malých“, „obyčajných“ ľudí, cez ich príbehy chce rozkrývať čosi univerzálne, prítomné v každom ľudskom živote, a tým naznačiť aj istú podobnosť a blízkosť zdanlivo odlišných osudov, a takisto chce spochybniť pevné hranice medzi veľkými“ a „malými“, dokonca banálnymi okamihmi či situáciami ľudského života.
Etela Farkašová
Úryvok (poviedka)
Hľadanie
More bolo nariasené ako obrovská plisovaná sukňa. Zdalo sa, že priteká smerom k pobrežiu posiateho mušľami. Takto zrána tu páchlo ako po varenej kukurici, najmä pri betónových pilieroch obrastených čiernymi slávkami. Pláž bola vyľudnená, len muž a žena pravidelne chodili sem a tam. Hľadeli do plytkej vody, zdalo sa, že niečo hľadajú, ale len vtedy, keď išli od ľavého móla k pravému. Keď sa otočili naspäť, žena pravidelne zdvíhala ruky, zhlboka dýchala a žmúrila do slnka. Asi bola presvedčená, že aj muž dvíha ruky a z plných pľúc vdychuje slané morské povetrie, lebo ani raz sa za ním neobzrela. Mužovi kráčajúcemu za ňou sa nechcelo opakovať smiešne ženine pohyby, občas iba ledabolo mávol raz ľavou, raz pravou rukou. Keď sa blížili k mólu, žena zastala a obrátila sa. Od ľavého móla k pravému muž zasa kráčal vedľa nej. Ako tak obaja hľadeli do vody, chudí a bieli, hlavy zohnuté v rovnakom uhle, pripomínali dva opustené bociany. Keby hľadali lastúry, boli by sa občas zohli. Takto len systematicky prebodávali pohľadmi vodu, muž si občas napravil okuliare, občas odhodil z nohy zelenú chaluhu, ktorú priplavili vlny. Akoby boli títo dvaja starí ľudia osudovo pripútaní k malému kúsku pobrežia medzi dvoma mólami.
Možno by tieto dva biele vtáky hľadeli do vĺn nekonečné hodiny, keby ich stereotypné pochodovanie podfarbené šumom mora nenarušila nová žena. Kráčala ľahko, hoci piesok bol dosť hlboký. Ťahala skladacie ležadlo na kolieskach. Zložila sa v strede medzi mólami, šikovne poskladala ležadlo s malou plôškou v záhlaví, na ňu si postavila termohrnček s kávou a do jej tieňa fľašu s vodou. Vyzliekla si ľahké šaty a zostala len v plavkách. Veci si poskladala do veľkej plážovej tašky a napokon do nej položila aj horný diel plaviek. Potom si vlasy zopla vzadu štipcom a začala sa systematicky natierať opaľovacím krémom. Keď sa dostala k prsiam, bolo vidno, ako mužove oči zašibali spoza skiel okuliarov, no hlavu k nej neobrátil. Práve kráčal so ženou od ľavého móla k pravému. Bolo vidno, že sa už nevie dočkať, kedy sa pohnú naspäť. Žena bude cvičiť, on pôjde za ňou, iba občas pohne rukou, pričom si bude tajne dopriavať pohľad na opaľujúcu sa ženu na ležadle.
Neznáma však neležala dlho, po pár minútach sa zodvihla, postavila sa na breh mora do mokrého piesku obmývaného vlnami, nastavovala slnku svoje rovnomerne opálené hnedasté telo a keď ju míňala dvojica bielych starých dôchodcov hľadiacich do vĺn, kontrast medzi ňou a nimi bol očividný. Muž by bol radšej, keby žena ležala a opaľovala by sa, ľahšie by ju mohol nenápadne pozorovať. Takto si akurát môže pustiť na prechádzku svoju fantáziu, ktorú má bohatú. Predstavuje si, ako sa neznáma začne prechádzať po pobreží, podľa možnosti tak, aby mohol obdivovať jej nádherné telo. Zrazu sa cíti ukrivdene, že mu v živote nebolo dopriate viac. Jeho Selma je dobrá žena, len jej chýba fantázia. Je ako na kľúčik. Veď aj teraz: od ľavého móla k pravému hľadajú tú nešťastnú zlatú retiazku a keď idú opačným smerom, jeho systematická Selma si precvičuje ramená a dýcha morský vzduch, aby za ten týždeň, čo sú tu, nabrala do seba čo najviac zdravia. Aspoň tak mu to povedala. Všetko má presne vypočítané, verí dokonca, že tú retiazku po mame nájdu. Keby žila Selmina matka, kyprá bodrá žena, určite by dnes nad kúskom kovu mávla rukou. No Selma je tvrdohlavá. Keď sa do niečoho zahryzne, tak nepustí. Vždy sa čudoval tejto ženinej povahovej črte. Bola presná, nič zbytočné nevyhodila, nikdy si nedopriala do kávy viac mlieka, skrojky z chleba vždy opiekla na masle, posolila a tvrdila, že nič lepšieho v živote nejedla. Muž uvažoval, či to možno nazvať lakomosťou, ale napokon lakomosť prehodnotil na šetrnosť. Áno, jeho Selma bola šetrná, aj keď musí pripustiť, že vydeľovanie toaletného papiera je trochu silná káva. Toto všetko by však muž hádam aj prežrel. Viac ho trápilo to, že nikdy si nevyšli spolu do spoločnosti. Že sa neobliekli aspoň trošku, trošičku výstrednejšie. On by si dal toho modrého motýlika s bielymi bodkami, ktorého si schovával od študentských čias medzi svojimi osobnými vecami, lebo racionálna Selma by takú zbytočnosť už dávno vyhodila. Vlastne si Selmu ani nevie predstaviť v nejakých ženských rafinovaných šatách. Vždy je triezvo a fádne oblečená. Napríklad táto žena na pláži, uvažoval muž. Vyzerá, že je sama a vyhovuje jej to. Ako zmyselne kráča! A to je iba chôdza. Prišla v ľahkých a trochu priesvitných šatách. Vtom mu došlo, že jeho Selma by aj v takýchto šatách vyzerala
sivo a nenápadne. Celé tajomstvo spočíva v prsiach, uvedomil si a pozrel sa na neznámu ženu, okolo ktorej práve prechádzali. Má ich výstavné, pomyslel si a zároveň sa zľakol, lebo oči sa mu stretli s pohľadom neznámej. Rýchlo ich sklopil a rozmýšľal, aký pohľad to vlastne bol. Dívala sa naňho tak akosi chápavo a možno aj pobavene. Práve pre ten jemný záblesk v očiach si muž dovolil ďalej predstavovať situáciu, ktorá by mohla nastať: takže neznáma by sa prechádzala po pláži. Najlepšie by bolo vtedy, keď by práve kráčal za svojou Selmou. Tá by bola zaujatá svojím cvičením a dýchaním. Vtom by zrazu zbadal, že neznáma sa zohýna, prekvapene hľadí do dlane a tam by bola Selmina retiazka. Pery neznámej by sa roztiahli v príjemnom úsmeve, ešte raz by sa zohla, preplákla by retiazku v morskej vode a zavesila si ju na krk. Na chvíľu by mal dojem, že je to jeho Selma, lebo by zdvihla ruky k slnku, zacvičila by nimi a spokojne by sa nadýchla. Otočila by sa a išla by si ľahnúť na svoje ležadlo. A to by bol môj čas, pomyslel si muž. Išiel by som za ňou a skúsil by som jej najprv po anglicky povedať, že práve našla retiazku mojej ženy. Jasné, že by som sa snažil pozerať jej do očí, aby si nemyslela, že som prišiel iba preto, aby som si obzeral jej prsia. Najlepšie by bolo, keby po anglicky nerozumela, aby som mohol ešte chvíľu zostať a pokúšal sa vysvetliť jej situáciu v taliančine. Určite je Talianka. Ona by sa trošku podvihla na lakťoch, aby mi rozumela, lebo vlny šumia čoraz silnejšie, a ja by som ukazoval na tú retiazku. Akoby som tak na ňu ukazoval a ona by sa zdvíhala ešte vyššie, nechtiac by som sa jej rukou dotkol pŕs… asi som už zašiel priďaleko, pomyslel si muž, napravil si okuliare a uvedomil si, že neznáma ho naďalej pozoruje a usmieva sa tak akosi s porozumením. Na chvíľu sa zahanbil, že jeho Selma je taká obyčajná, plochá a neatraktívna, potom kráčal dve dĺžky medzi mólami vedľa nej a za ňou, až sa znovu opatrne začal ponárať do svojich predstáv. Snažil sa pokračovať tam, kde skončil. Presne tam, pri tom dotyku. Uvažoval, či by sa dotkol jej pŕs iba tak zboku, alebo rovno by sa šuchol o bradavku. Asi by bral tú bradavku. Za ten dotyk by sa, samozrejme, ospravedlnil. Nakoniec by vysvitlo, že je to Talianka, ako predpokladal, ale vie celkom dobre po anglicky.
Povedal by som teda tej neznámej, že práve našla retiazku mojej ženy, uvažoval muž. Že je to pamiatka po jej matke. Možno by pochopila a dovolila by mi retiazku vzadu odopnúť. Trošku by sa predklonila a ja by som jej tú retiazku odopínal dosť dlho, lebo by som našťastie nemal na nose okuliare. Nádherne by voňala niečím medzi ľahkou letnou vôňou a jemným korenistým nádychom. Bolo by to zaujímavé, ale čo so Selmou? Najlepšie by bolo, keby sa ešte predtým, ako neznáma nájde tú retiazku, konečne prestala venovať svojím dýchacím cvikom a vytrepala sa na skaly pri móle. Povedal by som jej, že idem na potrebu, usmieval sa ďalej muž a predstavoval si, ako neznámej žene odopína retiazku. Možno by ju aj veľmi jemne pohladkal po šiji. Ale naozaj len jemne, aby si nebola istá, či ju pohladkal alebo nie. Rozmýšľal, čo všetko by stihol, kým by jeho Selma vystavovala na móle svoje kostnaté telo slnečným lúčom. A keby sa ešte mohol trošku k neznámej pritisnúť, k jej teplému hnedastému telu! Ak by mu to dovolila, nechal by jej tú retiazku a Selme by nič nepovedal. Muž sa nahlas zasmial nad príjemnou predstavou, až si zrazu uvedomil, že narazil do Selminho špicatého zadku. Bola zohnutá a práve čosi vyťahovala z plytkej vody. Obrátila k nemu svoju bielu pehavú tvár a dlaň s retiazkou mu strkala rovno pod nos.
Vedela som, že ju nájdem! zvýskla.
Ideme!
Muž sa opatrne poobzeral po pláži.
Neznáma ležala na bruchu, dokonca sa mu zazdalo, že je to úplne iná žena.
