Modré srdce s kečupovým fľakom, Slovart, 2021, ilustrácie Alexandra Just
Príbeh deväťročnej Laury, pre niekoho obyčajný, pre niekoho neobyčajný. Lebo mať najväčšiu nohu v triede, malého geniálneho brata, susedku Sibylu, ktorá tvrdí, že Fínsko neexistuje, a pritom vzdorovať nepriateľstvu, to je veľa aj na dospeláka. Ako si s tým všetkým má poradiť Laura, ktorá aj srdce dostane pokvapkané od kečupu?
Úryvok
Mám problémy, no krpca zaujíma aljašská žaba
Keď som kráčala domov zo školy, hlavu som mala ako balón. Nevedela som, ako doma poviem, čo sa mi zasa podarilo. Vtom ma dobehol Lukáš, podal mi bielu obálku a zmizol za rohom. Fíha! Oproti modrému srdiečku s kečupovým fľakom je toto už iná káva, povedala by Sibyla Pavúková. Tá na všetko hovorí iná káva. A ešte apukalopsa. Asi sú to jej najobľúbenejšie slová.
Otváram obálku. Je v nej poskladaný papier a na ňom:
Milá Laura, som do teba!!! Okolo toho malé zlaté hviezdičky. Neviem, či aj ty do mňa. Ďalšie hviezdičky. Ak si aj ty do mňa, podčiarkni ľavé srdiečko. Ak nie si do mňa, tak pravé. Pod tým boli nakreslené dve srdiečka, obidve červené. Vidím, že si Lukáš dal záležať. Dokonca aj srdiečka nakreslil červené. A nikde ani fliačik kečupu!
Opatrne som papier schovala do obálky a tú som strčila do bočného vrecka na taške. O srdiečkach budem rozmýšľať doma. Teraz ma trápi iné: ako poviem našim, že treba prísť kvôli mne do školy? Začnú sa ma vypytovať a ja vlastne ani neviem, čo im poviem. Že som mala dnes katastrofický deň? Lebo môj výbuch na hodine nebol jediný… V školskom klube, keď som urobila úplne najkrajšiu stojku na rukách a špičkami nôh som sa dotýkala okraja nástenky, sa objavil jeden šibnutý béčkar a podrazil mi ruky. Našťastie sa mi nič nestalo, iba som spadla. Chcela som toho béčkara trafiť papučou, ale on sa uhol a papuča buchla Vikinu, učiteľkinu dcéru, ktorá je o rok mladšia. Prečo musím byť ja vždy tá zlá? Prečo?
Och, pri bráne stojí mama s Tomášom. Dúfam, že krpec bude vo forme. Že ho bude plná ulica a ja budem mať ešte chvíľku času na to, aby som si premyslela, ako našim poviem, že majú prísť do školy.
„Laura! Laura!“ kričí Tomáš. „Vieš, že Dudov pes u nich doma prehltol pavučinu? Dudov ocko povedal, že im zjedol babské leto!“
Nesklamal ma, braček zlatý.
„To znamená, že baby už nebudú mať leto? Ani ty nie?“ obracia sa na mňa.
„Ahoj, mami,“ tvárim sa veselo, ale dlho mi to určite nevydrží, lebo neviem dobre klamať. A našej mame už vôbec nie. Ona je ako detektív. Zatiaľ však nič na mne nezbadala, lebo sa venujem Tomášovi:
„To sa len tak hovorí tým pavučinám, že babie leto.“
„Aha. Ale aljašskej žabe to môže byť aj tak jedno.“
„A čo má s letom spoločné aljašská žaba?“
„To je taká žaba, čo v zime zamrzne a na jar rozmrzne. A potom má stále leto.“
„To ti kto povedal?“
„Hugo. Jeho sestra to našla v počítači. Ale ešte neviem, akú farbu má tá žaba…“
„Nie je to jedno, akú má tá žaba farbu?“
„Nie. Ja by som to chcel vedieť!“ bojovne zdvihol bradu a stíchol.
„Niečo sa stalo?“ pozrie sa na mňa mama tými svojimi prieskumníckymi očami. Chcem sa naširoko usmiať a povedať, že nič, ale zmôžem sa len na akúsi čudnú grimasu a zvesím hlavu.
Ideme mlčky až domov. Keď sme už pred dverami, krpec povie:
„Tá aljašská žaba je určite červená, aby som ju v tráve mohol nájsť.“
