Tvoji kamaráti v tejto knihe sa často ocitnú v situáciách, v ktorých by bolo síce pohodlnejšie mlčať, ale… Prekonať samého seba? Tváriť sa, že je všetko v poriadku a nestrkať nos do problémov? Koľko ráz si sa ty, čitateľ, ocitol na rázcestí? Určite nebolo ľahké premôcť vlastný strach. Ťažkosti sa vyskytnú okolo každého z nás. V rodine, škole, medzi kamarátmi. Nie je jednoduché zažiť posmech, dôležité je ukázať všetkým, že niečo dokážem. Napríklad pomôcť niekomu, kto to potrebuje. Neveril by si, koľko ráz ti lepšie poradia tvoji najbližší – napríklad starí rodička. Neveríš? A yyskúšal si to už?
Vydavateľstvo Perfekt s. r. o., ilustrácie Viliam Slaminka, 112 strán
Na druhý deň som sa zobudil plný odhodlania stať sa futbalovou hviezdou.
„Čo je s tebou? Čo sa tak hlúpo usmievaš?“ spýtal sa ma otec pri raňajkách. No ja som sa nedal vyprovokovať, lebo futbalista musí mať pevné nervy. Chcel som mu povedať, že som sa rozhodol vytrhnúť rodinu z biedy a stať sa útočníkom slávneho európskeho klubu (asi to bude tá Barcelona), ale kým by som otcovi vysvetlil, že práve hovorí s budúcim Rooneym, zmeškal by som do školy. Na druhej strane by mali moji rodičia vedieť, s kým práve sedia za jedným stolom. A preto som povedal trochu priškrteným hlasom, akým sa niekedy oznamujú dôležité správy, na ktorých nám záleží:
„Budem futbalistom!“
Otec však čítal svoje noviny, mama si maľovala oči a sestra hľadala v mobile akési číslo. Ako keby som ani neotvoril ústa!
„Možno v Barcelone alebo v Interi,“ upresnil som a hrdo som sa zdvihol od stola. Ešte oľutujú, že nepočúvali svojho jediného syna!
(z poviedky Srdce v ofsajde)
Všetkých nových spolužiakov ešte nepoznám, ale oni ma už zaregistrovali. Stoja pred obchodom a smejú sa mi. Vlečiem na chrbte tonový batoh s knihami, v oboch rukách sieťovky pre sovu pálenú a tvárim sa, že je to normálne. Ako taký haluzák! Čo iného mi zostáva? Baba jedna! Nemohla mi dať obyčajné igelitky? Každý by si myslel, že v nich nesiem úbor na telocvik alebo niečo podobné. Ale takto? Všetci vidia cez oká sieťovky, ako som starostlivo nakúpil múku, cukor, soľ, fľašu minerálky, zemiaky, cibuľu, karfiol a sto gramov šunky pre Sýriu. Tvárim sa, že je to normálne, popiskujem si a naschvál pohojdávam taškami, aby nikto nevidel, aké sú ťažké. Najradšej by som si ich položil a trochu si oddýchol, ale tú radosť spolužiakom neurobím. A zrazu do toho všetkého začína voňať šunka pre Sýriu. Kto to kedy videl, dávať hnusnej namyslenej mačke šunku? Ja by som jej hodil granuly a bolo by. Dostal som na tú šunku takú strašnú chuť, až som začal pregĺgať. Po dnešnom školskom obede pre samovrahov sa nič iné ani robiť nedalo. Mali sme totiž mliečnu polievku s ryžou a pajšlovú omáčku. Keď som si predstavil, ako do seba pchám prasacie pľúca, radšej som obed vrátil. Asi sa ma kuchárke uľútostilo, lebo mi podala tanier s lekvárovými rezancami. Keď mám problém, vyberiem si béčko, nie? poučila ma. Ani som nevedel, že si môžem na obed vybrať z dvoch chodov… Lenže dalo sa z dnešného obeda vôbec vybrať? A tak som zašiel za roh, aby ma nikto nevidel, položil som si sieťovky na lavičku, vybral večeru pre Sýriu a šunku som zlikvidoval ako prvotriedny šrotovník.
(z poviedky Lož má sovie nohy)
„Priprav si dve eurá!“ a tváril sa akoby nič.
Prečo chce odo mňa dve eurá? Veď ja mám pri sebe len dvadsať centov, ktoré mi zostali z desiatej. Už som sa vôbec nemohol sústrediť na školníčkin boľavý krik. Rozmýšľal som, čo bude, keď Kamil pôjde po koncerte za mnou a bude si pýtať tie dve eurá. Minule si po vyučovaní pýtal aj od Peťa Smeliaka, ale neviem, ako sa to skončilo, lebo sme radšej odišli. Čo ak dnes všetci odídu a ja zostanem s Kamilom sám? Prečo by som mu tie dve eurá musel dať? A ak ma zbije? Celý koncert som rozmýšľal len o Kamilovi a o tom, ako by som mu mohol ujsť.
(z poviedky Milujem lodné sirény)
