Slovart, Bratislava 2026 (ilustrovala Adela Režná), 108 strán
Súrodenci Noro a Anabela spoznávajú pri mori svojráznych Chrtovcov, natrafia na usušenú jaštericu, zaujmú ich Uwe a Hans, ktorí sú takmer celé dni zahrabaní v piesku, či muž s „trumpetovým“ syndrómom. No najviac ich prekvapia vlastní rodičia: Chcú, aby hľadali OLIARKI! Odmena je lákavá – návšteva múzea, kde uvidia kostru v hlinenej nádobe, bohyňu plodnosti, obrie sekery a lebo maličké hlavy pankáčov na hlinenom disku. Na dovolenke sa však dajú robiť aj iné veci. Napríklad sa rozprávať pantomímou…
Úryvok
Náš predpisový ocko pípal
Čakáme už tri hodiny na letisku, lebo náš let mešká. Predavač v bufete povedal, že minulý týždeň sa jeden raňajší let presunul až o dvanásť hodín. A to sme sem prišli ešte v noci, lebo lietadlo malo odletieť o piatej! O piatej je fajn, tešila sa mama. Vychutnáme si aspoň východ slnka. To však už dávno vyšlo, začal sa nový deň, a my sme stále v hale letiska. Všade hučí klimatizácia, a tak nám mama vybalila pulóvre a sama je zakrútená do akejsi deky.
S Norom (to je môj starší brat) stojíme pri sklenenej stene a pozorujeme, ako odlietajú lietadlá. Poletíme prvý raz. Nie, nemám strach. Vraj je to mega zážitok, keď sa lietadlo zdvihne a vtlačí človeka do sedadla. Tak na túto chvíľu sa teším.
„Pozri sa dolu na to biele auto pri lietadle. Aké je malé…“ drgá do mňa Noro.
„Minule som čítala na nete, že srdce modrej veľryby je veľké ako malé auto. Možno práve ako to biele. A že buchne iba pár ráz za minútu a ten buchot počuť v mori až na vzdialenosť niekoľkých kilometrov,“ vravím.
„Myslíš si, že aj my budeme počuť v mori, ako búchajú veľrybám srdcia?“ pozrie sa na mňa Noro akosi vyplašene. Akoby som zrazu staršia bola ja.
Zdvihnem plecia. Ako to mám vedieť?
Nuda. Neskutočná nuda! Ešteže sa na letisku dejú aj zaujímavé veci. Napríklad keď ocko pri rámovom skeneri pípal. Musel si dať dolu aj topánky, ktoré mu skontrolovali v akomsi prístroji. Možno sa chceli zamestnanci letiska presvedčiť, či v nich nepašuje teroristickú zbraň. Potom upažil ruky a liezli po ňom akýmsi prístrojom. Neviem, či čakali, že mu spod pazuchy vypadne nôž alebo čo. Všetci sa pozerali, akoby bol náš ocko podozrivé indivíduum. Nenašli nič. Veď čo by aj mohli? Ocko je predpisový, určite v živote žiaden zákaz neporušil.
„Možno pípali moje plomby,“ zasmial sa, keď sa obúval.
„Kdeže! Dnes už plomby nie sú amalgámové,“ povedala mama a privrela oči. To robí vždy, keď je presvedčená, že má pravdu. Je zubárka, asi vie, čo hovorí…
„Možno majú ten skener iba pokazený,“ povie Noro.
Konečne hlásenie, že lietadlo je pristavené!
Poslušne sa radíme do húfu ľudí, ktorý začína ožívať a ako veľká živá húsenica sa posúva dolu k vchodu. Zrazu vidím pred sebou obrovské lietadlo, ktoré z letiskovej haly vyzeralo menšie, ale že fakt menšie.
Lietadlo vonia ako misa rezňov
Jasné, že Noro si vybojoval miesto pri okne.
„Let trvá dve hodiny, takže po hodine sa vymeníte,“ určila lietadlové pravidlá mama. Upokojila som sa. Aspoň budem vidieť, ako pristávame na Kréte a blížime sa k Heraklionu. Dovolenku na Kréte vymyslel ocko, ktorý sa teší na slávne Archeologické múzeum. On vie o Kréte toľko, že by v tom múzeu mohol robiť sprievodcu.
Keď máme batohy uložené bezpečne v skrinkách nad hlavou, do uličky sa postaví letuška a začne názorne ukazovať, čo urobíme, keby došlo k najhoršiemu. Kde máme záchranné vesty, ako si ich pripneme a ako ich nafúkať.
„A je tam namontovaný aj padák?“ vykríkne malý chlapec, ktorý sedí v rade predo mnou. Ktosi sa zasmeje, nikto však nič nepovie a letuška vysvetľuje cestujúcim ďalej to isté v angličtine.
Rozmýšľam nad tou otázkou. Veď ten chalan má pravdu. Ak by sa stala katastrofa a my by sme napríklad vypadli z lietadla na pevninu, načo by nám tá vesta bola?
Chlapec sa dožaduje odpovede, no matka mu odvrkne:
„Prestaň! Radšej sa teš na rezne!“
Nechápem jej poznámku. Na rezne?
Konečne sedíme pripútaní a lietadlo sa pohýna pomaly po dráhe.
„Roluje. Tomu sa vraví, že lietadlo roluje,“ ozve sa ocko. Klasika. Vždy nás poučí, keď môže. Naši bratanci Dominik a Oskar majú podobného ocka. Keď sa ich ocko a ten náš bratsky stretnú, radšej sa všetci pomaly vytrácame.
Lietadlo občas zastane, zasa sa posunie, no zrazu zrýchli. Paráda! Ide rýchlejšie ako naše auto!
„Rýchlosť vzletu je…“ ide nás vzdelávať ocko, ale hneď zmĺkne, lebo lietadlo sa zdvihne, nosom mieri dohora, a my sedíme vtlačení v sedadlách. Držíme sa s Norom za ruky a ani nedýchame. O chvíľu je lietadlo opäť vo vodorovnej polohe.
„…stopäťdesiat až stoosemdesiat kilometrov…“ dodá ocko.
„Prosím?“ pozrie sa na neho mama.
„Vravím o rýchlosti, pri ktorej lietadlo vzlietne…“ vysvetľuje ocko, no nevnímame ho veľmi, lebo pod nami je krajina malá ako mravenisko. Asi takto sa pozerám na chrobáky v tráve. Veľakrát som si predstavovala, aké by to bolo, keby som bola chrobákom a tráva by bola vysoká ako mrakodrap v Bratislave. Celý svoj chrobačí život by som prežila v krajine tráv, ktorá by nebola väčšia ako dvor medzi našimi bytovkami. V malom lietadlovom okienku je teraz strčený Noro, tak sa dívam von len občas, podľa toho, ako mi to dovolí jeho hlava. Čosi predsa len vidím. Nemám však predstavu, kadiaľ letíme. Jasné, viem, že okolo našej republiky nie sú nakreslené žiadne hranice ako na mape, ale v duchu som to trochu čakala. Čo ak ich tam zhora uvidím? Určite sme už nad Maďarskom.
Asi o štvrťhodinu sa v lietadle šíri vôňa rezňov. Celkom milé prekvapenie. Noro až pregĺga, dobre vidím. O chvíľu však zisťujeme, že rezne nie sú pre všetkých cestujúcich, ale iba pre rodinu pred nami. Noro to nesie dosť ťažko, je mi ho trochu ľúto, lebo on by jedol stále. Je úplne rovnaký ako bratanec Oskar. Letušky tým rezňovým prinesú ešte aj misky s ovocím, štyri burgre, pečivo a dokonca fľašku šampanského.
„To predsa nemôžu pojesť,“ vraví ticho mama a pozerá sa na ocka. Všetci okolo stíchnu, každému tá rezňová vôňa vzala reč. A možno by si aj ocko rád zahryzol. Vtom sa do ticha ozve matka tej hladnej rodiny:
„Keď som si to zaplatila, tak si to aj zjem! Aj keby ma malo roztrhnúť…“
Moji rodičia sa pozreli na seba, no ja by som možno takým rezňom nepohrdla. Ako sa tak dívam na Nora, on by zlikvidoval hravo aj dva.
