
Slovart, spol. s . r. o., 2024; ilustrácie: Alexandra Just, 112 strán
Aj v tretej časti voľného triptychu Modré srdce s kečupovým fľakom – Kam zmizol môj brat – Nenápadní sú vždy naj pôjde o srdce. No nie nakreslené modrou farbičkou so škvrnami od kečupu. Je drevené, ručne vyrezávané a darované z čistého priateľstva. Príbeh Laury a Lukáša je zasadený do rôznorodej spoločnosti. Raz je to trieda plná spolužiakov, z ktorých niektorí vidia iba seba, inokedy je to ulica, domov seniorov a pod. Laura sa konfrontuje so svetom, v ktorom žije – obdivuje rodinu priateľky Olivy, ktorá sa vymyká z priemeru rodín okolo nás, učí sa akceptovať svet tých, ktorí sú inakší ako my (Sofka so slúchadlami na ušiach), uvažuje, čím raz bude. Tomáš, Laurin mladší brat, je dieťa plné otázok a vtipných nápadov. Dobré srdiečko rodiny, ktoré by raz chcelo byť dlaňovým tlmočníkom tých, ktorí sa dorozumievajú iba hmatom. Príbehy videné detským pohľadom nezaťažené optikou dospelých, sú plné situačného humoru a prekvapivých zvratov.
úryvky:
Zvyšujeme si pohybovú gramotnosť
Konečne sa aj naša trieda dožila plaveckého výcviku!
Telocvikár je celý nabudený, lebo tento rok prišla do školy nová učiteľka, ktorá nás bude učiť biológiu a dievčatá budú mať s ňou aj telocvik. Je to fakt krásna baba, vyzerá ako Angelina Jolie s ryšavými vlasmi ako vodopád. Je najkrajšia zo všetkých učiek. Volá sa Tarasovičová a teraz ide s nami na plavecký. Aj družinárka, ktorá má zdravotnícky kurz, ide ako dozor. Vraj keby sa niekomu niečo stalo.
Kráčame do plavárne na kraji sídliska. Telocvikár v strede medzi ryšavou megastar a družinárkou. Vidno, ako to prežíva. Celý je vystretý, ramená drží pevne, dokonca sa učesal. Máme sa na čo tešiť. V bazéne sa určite bude pred novou učkou predvádzať, dúfam že to predýchame.
V šatniach sú našťastie aj kabínky, podarilo sa mi do jednej dostať. Ale kabínok je iba dvanásť, a tak sa ostatné baby prezliekajú v spoločnej šatni. Som nervózna z toho, že každý deň budem bojovať dvakrát o kabínku. Asi by som sa mala na to vykašlať. Nič sa mi nestane, keď sa normálne začnem prezliekať do plaviek. Nebudem sa na nikoho dívať. Najprv si vyzlečiem nohavice a potom aj nohavičky. Rýchlo si natiahnem do polovice plavky a keď si dám dolu aj vrch, za dve sekundy budem v plavkách celá. Urobím to rýchlo, aby na mňa nikto nezízal. No aj tak si myslím, že nie som celkom v poriadku, veď by to malo byť normálne medzi dievčatami. To už na nudistickej pláži, to je iná šupa! Minulé leto, vtedy, keď sme našli v piesku tú nádhernú veľkú mušľu, išli naši aj s Tominom medzi naháčov a ja som zostala na vedľajšej pláži, z ktorej bolo na tých nudistov vidieť. Boli síce ďalej, ale ich zadky a všetko okolo nich sa nedalo prehliadnuť. Nechápem, ako sa mohli naši prechádzať úplne nahí. Ani som sa tam nechcela dívať, bolo mi to trápne, ale občas som sa pozrela. Možno som nejaká pokazená. Dnes po plávaní sa skúsim prezliecť s ostatnými a nejsť do kabínky. Niečo už musím so sebou urobiť.
Keď sme sa zhromaždili pri bazéne, čakal nás tam už plavecký inštruktor. Vyzeral trochu smiešne v zelenej gumenej čiapke s plaveckými okuliarmi navrchu hlavy. Vrchná polovica hlavy vyzerala ako žaba a spodná ako on. Vtedy sa náš telocvikár primkol k megahviezde Tarasovičovej, aby bolo vidno, odkiaľ pokiaľ. Inštruktor najprv rečnil čosi o tom, že si budeme zvyšovať svoju pohybovú gramotnosť, naučíme sa rôzne plavecké štýly a poslal nás najprv do spŕch. Potom nás otestovali a zistili, že všetci vedia plávať, dokonca aj Burger sa cez prázdniny naučil. Vidno, ako telocvikárovi odľahlo. Keby Burger nevedel plávať, musel by sa mu on alebo Tarasovičová venovať. Takto sa všetci venovali všetkým. Zistila som, že plávam celkom dobre, dokonca som predbehla aj niektorých chalanov.
A potom sa to stalo. Najprv sme sa pokojne prezliekali, dokonca aj ja som dokázala rýchlo strhnúť zo seba dolu plavky a bleskovo sa zabaliť do uteráka. Prezliecť sa do nohavičiek a tielka sa tiež dalo za pomoci uteráka zvládnuť. Do šatne zrazu vbehla Kristína a strašne sa smiala.
„Baby, to nemá chybu! Keď som sa ako posledná sprchovala spolu s telocvikárkou, vbehol do spŕch Viktor, čosi zakričal, ale nepočula som čo, lebo som bola pod sprchou. Keby ste videli Viktora, ako sa vyjavene díval na Tarasovičku! Normálne mal otvorené ústa! Potom zmizol. Mňa ani nevidel! Baby, Tarasovička má takú postavu, že ak neoslepol doteraz, tak oslepne.“
Nahá telocvikárka a takmer skolabovaný Viktor
„Prosím ťa, čo sa to stalo dnes v ženských sprchách? Vraj tam vbehol Viktor,“ spýtala som sa pri obede Lukáša. Ten sa začal smiať, takmer mu zabehla haluška.
„Viktor sa s Burgerom stavil, že vbehne medzi baby do spŕch. Že budú pišťať a bude to strašná haluz. Vymyslel si špeciálny prepadový plán. Vraj vbehne do spŕch a zakričí: „Už ide vlak do Blavy?“ a zmizne. Chceli sme ísť počúvať k dverám, ale potom sme nemohli, lebo nás telocvikár poslal do šatne.“
„Aj my sme vtedy už boli v šatni. V sprchách zostala len Kristína. No a Tarasovička. Kristína vravela, že Viktor naozaj čosi zakričal, ale nerozumela, čo, lebo bola pod sprchou.“
„Veď to! Viktor vravel, že skočil dnu, vykríkol to o tom vlaku a v sprchách nikto, pozerala sa na neho akurát holá telocvikárka…“ smial sa Lukáš.
„Keby sa na mňa pozeral holý telocvikár, tak asi odpadnem.“
„Viktor sa vrátil úplne bledý, že to bude strašné, že nová učka ho na biológii zničí, že ho určite poznala, aj keď sa mu zdalo, že sa možno mýli, veď mala namydlenú hlavu, tak mohla mať aj zatvorené oči. Možno iba vyzerala, že sa pozerá. A potom dodal, že takú krásnu holú babu nevidel ani na obrázkoch.“
„Myslíš si, že ho poznala?“
„Podľa mňa asi nie, lebo jeho krik vraj nebolo veľmi počuť, vravela Kristína. A možno mala Tarasovička naozaj zatvorené oči a doteraz ani netuší, že ten magor tam vbehol.“
„Chalani Viktora upokojovali, že v tej jeho strašnej žltej kúpacej čiapke a plaveckých okuliaroch ho nemala šancu poznať. Okrem toho sme mali len pár hodín biológie. A veď vieš, že Viktor má vlasy čierne, kučeravé a dlhé. Podľa mňa ho nespoznala,“ dojedal Lukáš halušky. Po dnešnom plávaní mu veľmi chutilo. A tak som mu dala polovicu z obeda. Ja nie som veľmi halušková.
Zato v cukrárni som celá veterníková. Sedeli sme tam s Lukim aj Olivou, lebo sme museli zabiť hodinu do odchodu Olivinho autobusu. Rozprávala som im o Sofke, o tom, ako si išla vypýtať od zástupkyne čokoládu. Dohodli sme sa, že Sofke pomôžeme, keby sa jej niekto posmieval pre slúchadlá.
„Urobím jej bábiku zo šúpolia. Bude mať na hlave slúchadlá,“ povedala Oliva a mne bolo tak dobre na duši, že Oliva je taká fajn baba. Myslím, že z triedy na ňu nikto nemá.
„Ozaj, nezabudli ste, že v pondelok budeme mať Deň bielej palice?“ spýtal sa Luki.
„Neučíme sa?“
„Od tretej hodiny už nie.“
„To som teda zvedavá, čo bude na biológii s Viktorom, či si ho Tarasovička podá,“ smejem sa a zároveň je mi Viktora trochu ľúto.
„Podľa mňa nie. Zdá sa, že nová učka je super. Prečo by si to s Viktorom kazila?“ zdvihla hlavu Oliva.
„Aj tak by som v pondelok nechcel byť Viktorom,“ povedal Luki a tak ako vždy vylízal tanier so zvyškami veterníka.
Nech žije Sovička
Po druhej hodine pôjdeme všetci do telocvične, ale nikto na to teraz nemyslí, lebo práve zazvonilo a o chvíľu vstúpi Tarasovička. Jasne sa ukáže, či Viktora zničí, alebo či si naozaj nič v tej šatni nevšimla. Minule sme si uvedomili, že Tarasovičová je fakt dlhé meno. Keď sme ho skrátili na Tarasovička, bolo to lepšie, ale keď sme ďalej skracovali a vyšla z toho Sovička, bolo to ešte lepšie. Nakoniec z toho bola Sova, čo bolo úplne najlepšie.
„Ide!“ vykríkol Burger, ktorý hliadkoval pri dverách.
Učka prišla do triedy akoby nič, sadla si za katedru a zapísala do triednej knihy hodinu. Dnes nechýba nikto. Kto by si aj dal ujsť historické stretnutie Sovy a Viktora? Nehovoriac o tom, že Viktor sa volá Myšička.
„Dnes sa niečo naučíme o rybách,“ usmiala sa Sova a napísala na tabuľu: Zmyslové orgány stavovcov. Ryby.
Vyzerá, že Sova je pokojná a o piatkovom prepade v sprchách nič netuší. Keď písala na tabuľu jednotlivé zmyslové orgány, stavím sa, že všetci chalani si ju predstavovali bez šiat. Iba Viktor, ktorý ju jediný bez šiat videl, sedel ako pripečený. Ešte stále nemohol uveriť, že Sova oň neprejavuje žiaden záujem. Dokonca zadržiaval dych, aby dal najavo, že tu vôbec nie je. Potom Sova priložila na magnetickú tabuľu šesť farebných papierov, na ktorých bolo napísané: čuch, chuť, sluch, zrak, hmat, bočná čiara.
„Pani učiteľka…“ hlásila sa Nina. „Ako môže fungovať rybe čuch? Ja pod vodou nič necítim!“
„To bude asi tým, že nie si ryba,“ povedala Sova. „Ty predsa cítiš rôzne vône vo vzduchu. Ryby zasa cítia, či sú vo svojich domovských vodách. Vlastne im fungujú všetky zmysly, akurát zrak je slabší, vidia len maximálne do pol metra na obe strany. Ale cítia vnútri v sebe napríklad chvenie vody.“
„A čo cítia tou bočnou čiarou?“
„Prúdenie vody, teplotu, tlak… Napríklad keď stojíte v sprche…“
Stuhli sme. Tak je to tu! Viktora teda videla. Ten sedel najprv prikrčený a potom sa pre istotu zohol a predstieral, že sa prehrabáva v taške.
„… aj v sprche cítite, aká teplá je voda, aký prúd ste si nastavili, či tlak vody nie je silný a tak. Lenže vy to vnímate celou plochou tela. Chcem povedať tými časťami tela, na ktoré voda zo sprchy dopadá. No a ryba má takéto senzory práve v tej bočnej čiare.“
Nie, nevidela Viktora. Usmieva sa a púšťa nám film o pstruhoch. Sme prekvapení, že rybári nečučia s udicami pri jazerách, ale chodia v horských bystrinách a pripínajú si na háčiky akési muchy či čo.
„To je muškárenie a tie mušky si niektorí rybári sami vyrábajú. Mám doma plnú krabičku takýchto nádher.“
„Vy ste rybárka, pani učiteľka?“
„Nie, mušky mi zostali po mojom dedkovi. Je mi ľúto dať ich preč. Teraz si ešte otvorte učebnice a poznačte si, z čoho si doma urobíte poznámky. Potom všetci pôjdeme do telocvične. A ozaj, Viktor, vlak do Blavy naozaj nechodí zo spŕch v mestskej plavárni…“
Bach!
Zostalo ticho, bolo počuť iba to, ako Viktor pregĺga. Bol červený, vyzeral ako čerstvo vyúdený kus šunky.
„Pozri sa, Viktor, nebudem z toho robiť problém. Chcel si byť vtipný a trošku si to prešvihol. Len dúfam, že to, čo si videl, nezanechalo stopy na tvojom duševnom zdraví…“
Začali sme sa smiať a s nami aj naša Sovička. Akurát Viktor sa stále pozeral kamsi mimo. Boli sme radi, že naša učka je správna baba a že nás namiesto Raka učí biológiu práve ona.



