Leto s Marge, Slovart, spol. s. r. o., 2024; ilustrácie Adela Režná
V lete sa pri mori dejú zvláštne veci. Dominik a Oskar sú obyčajní chlapci, no babka, ktorú pod vedľajším slnečníkom stretnú, je neobyčajná. Farebná ako vianočné svetielka s motýľmi v oranžových vlasoch. Dedko, ktorý sa o ňu stará, vyzerá ako Homer Simpson. To nemôže byť nik iný, ako Marge! Nemá síce modré vlasy, zato sŕka každý deň piňakoládu, má aspoň sto rokov a chce zistiť, ako je to, keď človeka zahrabú do teplého plážového piesku. Kto je tá zvláštna babka? Policajtka? A čo si zapisuje do žltého zošita? Vypátrajú Dominik s Oskarom Margino tajomstvo?
úryvok:
„Pozri sa na stolík,“ drgá do mňa Oskar. Spoza bráničky vidím, že na stolíku pod slnečníkom Simpsonovcov leží žltý zošit, v ktorom skrýva Marge svoje tajomstvá.
„Ale je tam aj káva,“ vravím. „Marge je niekde blízko.“
„Vidíš ju? Ja nie. Ideme!“ povie Oskar a otvorí bráničku. Našťastie nevŕzga. Ticho ideme až k stolíku.
„Vitajte, chlapci!“ ozve sa spod kríka.
Až sa mi nohy podlomili! Marge…
„Pozrite, čo robím! Ten slimák sa, chudák, nejakým spôsobom dostal až sem, k stolíku. Vidíte tú striebornú čiaru, ako sa plazil? Úplne chaoticky! On zablúdil! Tak som ho preniesla tuto pod oleander, do tieňa. Aj som sem vyliala trochu vody, aby mal vlhko…“
„To by sa vám malo v budúcom živote vrátiť,“ povedal Oskar. Obdivoval som ho, aký bol zrazu duchaplný.
„To by sa mi mohlo,“ prikývla Marge. „Veď ja po daždi prenášam aj dážďovky do trávy. Ešte by ich na asfalte prešiel bicykel.“
Oskar už úplne ožil:
„V budúcom živote napríklad prídete do obchodu a bude vám chýbať päťdesiat centov. A tu na vás žmurkne predavačka a povie: To je v poriadku! Potom vám zašepká do ucha: Ja som tá dážďovka, ktorú ste preniesli do trávy…“
Marge už sedela za stolíkom a smiala sa tak, že sa jej ligotalo všetkých sto zubov. Vlasy s motýľmi (teraz mala dva, jedného modrého a jedného červeného) sa jej natriasali a slnečné okuliare sa jej od smiechu úplne zahmlili.
„Chlapci, vy ste bomboví! Ozaj, doteraz ma ešte nezahrabali,“ smiala sa.
To má byť čo? Preskočilo jej z toho tepla? Asi sme museli vyzerať príšerne, lebo hneď skríkla:
„Myslím do piesku! Na pláži! Vždy som si predstavovala, ako sa vyvaľujem taká zahrabaná v teplom piesku. Skoro ako v tej rozprávke o hlúpej žene. Muž ju zahrabal do lesa, lebo mal jej hlúposti plné zuby. Trčala jej len hlava. A ona tam iba čušala, až prišli zbojníci a v tej tme si nevšimli, že sviečku položili na jej hlavu. A keď si delili nakradnuté peniaze, žene začal vosk kvapkať na nos a začala jajkať. Zbojníci sa tak naľakali, že ušli a všetky peniaze nechali tam. Keď sa ráno muž vybral ženu vyhrabať, lebo sa mu to predsa akosi rozležalo v hlave, našiel okolo nej plno dukátov. Rýchlo ženu vyhrabal, dukáty zobral a už mu ani neprekážalo, že má hlúpu ženu. Nepoznáte tú rozprávku?“
Nepoznali sme.
„Myslím si, že sa aj tak volá: O hlúpej žene. Je medzi rozprávkami, čo zozbieral Dobšinský.“
„O Dobšinskom sme sa učili. Že bol farár a zbieral rozprávky.“
„A ktorú ste si čítali?“
„Nečítali sme si.“
„To už ako?“
„Neviem, možno aj čítali a zabudol som. Ale túto o hlúpej žene si prečítam,“ povedal Oskar. „Aj vy píšete rozprávky?“ ukázal zrazu na žltý zošit.
Zatajil som dych.
„Nie, nie, to nie sú žiadne rozprávky,“ povedala Marge a rýchlo položila na zošit šálku s kávou.
„Tak čo? Keby ma zahrabete?“
„Zajtra?“
„Dobre. Dnes z toho už nič nebude, lebo dnes v podvečer, ako mi prezradil váš ocko, ideme do Jesola na zmrzlinu a… nie, to neprezradím, to je tajomstvo,“ a zasa to bola stará Marge. Veselá a usmiata.
***
Dnes teda zahrabeme Marge do piesku.
„Mali by sme ju zahrabať trochu ďalej od brehu, aby ju neodniesol odliv,“ povedal Oskar.
„Ale zasa nie veľmi, aby ju náhodou neprešiel ten voz s občerstvením,“ pripomenul som mu. Veď len nedávno prešiel voz po hrade z piesku a zostala z neho len placka.
„Podľa mňa by sme ju mohli zahrabať v podvečer, keď už nebude chodiť ten voz. Piesok bude prehriaty od slnka, bude jej v ňom teplo.“
„Neviem. Ona by asi chcela ležať v piesku doobeda, aby tam bolo veľa ľudí a aby mohla pozorovať ruch okolo seba…“
Napokon sme sa išli Marge spýtať, kedy chce byť zahrabaná.
„No predsa teraz,“ povedala. „Už ste raňajkovali?“
Prikývli sme.
„Aj ja, takže teraz je najvhodnejšia chvíľa. Cez obed bude veľmi horúco. Ideme?“
„A čím vyhrabeme jamu?“ spýtal som sa.
„Poradíme si,“ mykol plecom Oskar a tak sme vyrazili.
Našli sme celkom pekné miesto neďaleko móla. Tade našťastie nechodí ten voz s občerstvením.
„Tu!“ povedala Marge. „Tu sa mi bude najlepšie vyhrievať. Vy len dávajte pozor, aby neprišiel odliv a neodnieslo ma more. To vtedy, keby som napríklad zaspala, viete?“ pozrela sa na nás Marge spoza okuliarov (dnes mala srdiečkové). Oskar len prikývol a pustili sme sa do diela. Rukami sme vyhrabali plytkú jamu, ale to nestačilo. Museli sme ju rozšíriť. Marge je síce chudá ako trieska, ale až taká chudá nie je. Potom sme objavili v piesku detskú lopatku z umelej hmoty a onedlho mala Marge jamu pripravenú. Vlastne to ani nebola jama, iba také korýtko.
„Nie sú tam kúsky z lastúr? Nebude ma to pichať?“ pýtala sa, a tak sme ešte raz poprezerali piesok, aby sa Marge v ňom náhodou nepoškriabala.
Chvíľa, na ktorú sme čakali, prišla! Marge sa poskladala do priehlbiny, ktorú sme vlastnými rukami vyhrabali a teraz zasa zahrabávali.
„Pod hlavu mi prihrabte piesok, aby som ju mala vyššie a všetko dobre videla,“ ozvala sa. Bolo to také čudné, že sa ozvala zdola, ale odkiaľ sa aj mala, ak nie zdola. Na hlavu sme jej položili klobúčik a napravili okuliare.
„Počkajte, ja chcem mať prsty na nohách a na rukách vonku,“ povedala. „Musím mať kontakt so svetom,“ dodala. A tak sme jej odhrabali prsty na nohách a na rukách. Jej nechty s červeným a modrým lakom trčiace z piesku vyzerali ako farebné mušle.
„A občas mi prinesiete pitie so slamkou,“ povedala nakoniec.
Presne ako naša mama. Nie, že by povedala: A mohli by ste mi priniesť občas trochu vody? Alebo: prosím, nenechajte ma zomrieť od smädu, ale rovno rozkáže. Prinesiete mi pitie so slamkou. Pozrel som sa na Oskara, ale jemu sa oči usmievali ako dve iskričky. Hneď som vedel: pôjde zobrať fľašku s pitím a zároveň potiahne zo stolíka ten žltý zošit.
Sadol som si na kamennú fotelku pri móle a dával som pozor na Marge, aby jej náhodou niekto nestúpil na hlavu. Oskar sa stratil za kríkmi oleandrov pri cestičke, išiel po to pitie pre Marge.
O chvíľu sa vrátil s fľaškou a slamkou a pokrútil hlavou.
„Vonku sedel Homer, nemohol som ten zošit zobrať,“ zamrmlal.
Sadol si vedľa mňa a obaja sme pozorovali more a Marge.
***
Bolo zaujímavé pozorovať Marge a ľudí, ktorí okolo nej chodili. Najviac som sa bál, aby o ňu niekto nezakopol. No Marge si to užívala. Usmievala sa, občas zamrvila prstami na rukách. To bol signál, že jej treba priniesť pitie. Sedeli sme s Oskarom na kamennom tróne, ako sme volali zvláštne vytvarovanú skalu pri móle. Boli sme teraz Margini bodygardi.
„Veď by sme sa jej mohli rovno spýtať, či je bývalá policajtka. Teraz to nemôže zahovoriť, ani nám utiecť,“ povedal som. Čakal som, že Oskar si poklopká po čele alebo také niečo, ale on povedal: „Dobre teda.“
A tak sme sa vybrali k zahrabanej Marge. Prišli sme práve včas, lebo nejaké malé dieťa si k nej čuplo a lopatkou ju buchlo pár ráz po klobúku. Marge povedala iba bu-bu-bu a to malé sa zľaklo. Revalo ako turbína, kým neprišla akási teta a neodviedla ho. Radšej sme si sadli vedľa Marginej hlavy z oboch strán. Oskar jej dal napiť a potom sa rovno spýtal: „Boli ste policajtkou, teta Marge?“
Čakal som, že Marge bude mlčať alebo sa zahrabe ešte viac do piesku, ale ona sa iba zasmiala a spýtala sa:
„A na to ste ako prišli?“
„Raz ste povedali, že ujo Jozef beží ako ten zlodej, ktorého ste ho naháňali,“ povedal som.
„To je pravda. Vy ste ešte nikdy nenaháňali zlodeja?“
Pokrútili sme hlavou.
„Tak počúvajte: po dôchodku som brigádovala v jednom butiku s dámskymi šatami. Prišiel tam raz jeden zákazník a obšmietal sa okolo slávnostných šiat. Obsluhovala som akúsi pani a veru som dobre videla: ten chlapík si jedny šaty šupol pod pazuchu a normálne z predajne vyšiel! Vtedy ešte neboli tie pípacie štítky na tovare. Zlodej si myslel, že ho nikto nezbadal, veď som tam bola iba ja a tá druhá zákazníčka. A viete, chlapci, čo som urobila? Vybehla som z butiku, bežala som po chodníku, akože nič, ten zlodej si vykračoval predo mnou, ani sa neunúval skryť tie šaty do tašky. Stále ich mal pod pazuchou. Obiehala som ho, akože bežím za niekým iným, potom som sa zrazu zvrtla, rovno pred ním, vydrapila som mu šaty spod pazuchy a vykríkla som: Ľudia, toto je zlodej! Ukradol nám z butiku šaty! Mali ste vidieť, ako kľučkoval! Ako postrelený zajac!“
„Ako ujo Jozef s tými džúsmi, keď bežal minule po piesku,“ povedal som a všetci sme sa zabávali na Homerovi.
„Tuším ide,“ povedal Oskar. Naozaj. Homer otváral bráničku, ktorou sa chodilo na pláž.
„Chlapci, neprezraďte ma, trochu ho nastraším,“ povedala Marge a potom stíchla. Homer sa blížil.
„Ahojte, chalani, neviete, kde je Margita?“ spýtal sa a sadol si vedľa Oskara.
Iba sme zdvihli plecia.
„Na ležadle nie je, vo vode ju nevidím, určite si išla dať piňakoládu,“ povedal Jozef a zdvíhal sa, že pôjde za ňou do reštaurácie. V tom sa ozvalo z piesku dutým hrobovým hlasom:
„Tu som, Jozef…“
Homer stuhol. Vytreštil oči a vzadu na hlave sa mu postavilo tých pár vláskov.
„Počuli ste to?“
„Nie.“
„Nie.“
„Tu som, Jozef, to som ja, tvoja sestra Gitka…“
A vtedy Homer zbadal Margin klobúčik a nalakované nechty na jej vystrčených rukách a nohách.
„Gita! Takmer ma porazilo! Blázniš?“
„No dobre, tak ma už vyhrabte, naozaj by som si mala dať piňakoládu,“ zachechtala sa Marge. Lenže to nebolo také jednoduché. Marge stuhla v tom piesku či čo, veľmi ťažko sme ju spolu s Homerom dostávali z jej pieskovej postele von. Napokon si Marge kľakla, potom sa oprela o ruky, mrmlala „ja sama, ja sama“ a postavila sa. Chvíľu sa ometala od piesku a potom sme zbadali jej výraz. To predsa nebola Marge! Akoby jej ten piesok vycucol tvár alebo čo. Vyzerala úplne ináč! Čo sme sa ocitli v nejakom horore a z Marge sa stal zombík?
„Veď ty nemáš zuby!“ vykríkol Homer.
A tak sme všetci najprv odprevadili nešťastnú Marge k nej domov a potom sme sa vrátili s Oskarom hľadať v piesku jej zuby.
