Každé dva roky sa stretávajú v piešťanskej knižnici tvorcovia detskej literatúry, ktorí spolupracujú aj s Rozhlasom. Tento rok som nemala súťažnú prácu, prišla som ako autorka na niekoľko besied v dňoch 21. a 22. mája 2024. Celý Zázračný oriešok sa niesol v duchu nedávneho úmrtia Janka Uličianskeho (+3. mája 2024). Nechcem teraz písať o svojich besedách na tomto podujatí, chcem si pripomenúť, ako ma Janko Uličiansky ovplyvnil v mojej spisovateľskej práci.
Písal sa rok 1996, keď Slovenský rozhlas vypísal súťaž na rozprávkový seriál. Slávilo sa totiž 70 rokov rozhlasového vysielania na Slovensku. Poslala som do anonymnej súťaže cyklus rozprávok pod názvom Obrázkové rozprávky. Akosi čudne som si verila. V časoch, keď som publikovala len časopisecky a nemala som vonku ešte ani jednu knihu. Moja predtucha ma nesklamala: získala som 3. miesto. Keď som prišla do budovy v obrátenej pyramíde, na poschodí ma vítal príjemný mladý muž, podali sme si ruky a on povedal: Prišla hviezda slovenskej literatúry pre deti. Obliala ma červeň, nevedela som, čo povedať. Bol to Janko Uličiansky. Povedal to možno naľahko, aby odľahčil môj stres, no jeho slová dodnes vo mne sedia, pretože mi už vtedy veril. Pri vyhlasovaní ocenených príspevkov som sa zoznámila aj Beátkou Panákovou.
Onedlho sa do éteru dostali moje prvé rozprávky, ktoré načítala pani Zdena Grúberová. Takto som začala spolupracovať s rozhlasom. S Jankom Uličianskym som sa v roku 2022 zhruba po štvrťstoročí stretla na Zázračnom oriešku v Piešťanoch. Obaja sme boli ocenení autori. Mojej próze Čo baby nedokážu pomohla obliecť rozhlasový šat monologickej rozprávky pod názvom Piata mušketierka práve Beátka Panáková.
Bez povzbudivých slov v roku 1996 by som to možno s detskou literatúrou až tak vážne nemyslela a viac energie by som dávala do prózy a veršov pre dospelého čitateľa. Tou magickou vetou ma Janko Uličiansky pripútal k tvorbe pre deti naozaj pevným lanom. Vďaka.
