Rozprávky sú všade okolo nás. Nech mi ruka odpadne, ak klamem. Stačí len ticho sedieť a počúvať. Ja som si do svojej zázračnej tašky pár z nich schovala. Niektoré ma síce uprosili a uleteli do rozhlasu, niektoré išli na výlet do časopisov pre deti, ale nakoniec sa ku mne vrátili. Teraz občas nenápadne hľadám ich kamarátky. Niekedy vám ich pošlem v novej knižke.
Mladé letá, Bratislava 2010 (Ilustrovala: Katarína Ilkovičová; výtvarný redaktor: Svetozár Mydlo; 93 strán)
Niektoré z rozprávok boli odvysielané Slovenským rozhlasom v roku 1996 (More za domom mojej babky, Rečová choroba, Cirkus pre prvého zákazníka).
Ukážky:
Tajomné okno
Kedysi dávno, keď som bola ešte malá, čítavala som rozprávky svojej myške Ferde a dedkovi. Ten mi povedal, že písmenkové rozprávky vie čítať každý, ale obrázkové málokto. A tak som sa začala učiť čítať obrázkové rozprávky. Medzi nami – keď je človek nahnevaný, čítať obrázkové rozprávky je poriadne ťažké. Ale vtedy, keď sa na človeka usmieva ešte aj ten kameň v tráve, je také prečítanie obrázkovej rozprávky ľahké ako pierko. Stačí sa zahľadieť na nejaký obrázok alebo predmet a rozprávka je na svete. Aj minule. Všimla som si jedno okno. Počúvajte, akú rozprávku skrývalo…
… za oknom v jednom nájomnom dome plnom babiek býval tajomný nájomník. To babky hovorili, že je tajomný. Aj by sa ho spýtali, kto je, čo robí, no akosi sa hanbili. Čo ak sa to nepatrí?
Tajomný nájomník odchádzal vždy v podvečer a prichádzal až v noci, keď všetci spali.
– Každý večer kamsi odchádza, – vyhlásila babka z prízemia ostatným babkám. Tie hmkali, pokyvovali hlavami a radili sa dlho do večera.
– Hádam to len nebude zlodej? – zalomila rukami babka z druhého poschodia.
– Zlodej by sa tak slušne nezdravil, – bránila tajomného nájomníka ďalšia babka.
– Okrem toho máva vždy pekný čierny oblek, motýlika a vyleštené topánky. Zlodeji nemávajú vyleštené topánky.
Babky sa rozchádzali zvedavé, poriadne ani zaspať nemohli. Na druhý deň bolo počuť z bytu tajomného nájomníka tajomné zvuky.
Bum-bum! Cink! Bum-bum-bum! Cink-cink!
Ako keby si dali v dome rande všetky hromy z okolia. Babky sedeli vonku na lavičke a pohoršene sa pozerali na tajomné ono:
– Aspoň to okno by si mohol zatvoriť! Kto má taký rámus vydržať?
– Možno sa ešte celkom nezariadil a zatĺka klince do steny. Na obrazy a tak… –obhajovala tajomného nájomníka babka z prízemia.
– To by nebýval v byte, ale v národnej galérii, – pochybovala ďalšia babka z neviemkoľkého poschodia.
– Ako keby búchal do rytmu, počujete?
Naozaj. Z okna sa ozývalo pravidelné bum-bum! Cink! Bum-bum-bum! Cink-cink!
– A nie je to náhodou morzeovka? – spýtala sa babka z najvyššieho poschodia, ktorá mala kedysi muža námorníka.
– Ako keby sme boli niekde v africkom pralese. Neprivoláva tým buchotom dážď? Aj by sa veru zišlo, – ťažkala si ďalšia babka.
Zrazu len buchot prestal a všade zavládlo ticho.
– Aké ticho, začudovala sa babka z prízemia. – Som celá nervózna, keď tak zrazu prestal. Nestalo sa mu niečo? – znepokojovala sa.
Kým sa babky radili, ktorá z nich sa pôjde pozrieť, či sa tajomnému nájomníkovi nič nestalo, nájomník sa zjavil vo dverách v elegantnom čiernom obleku, s čiernym motýlikom a vo vyleštených topánkach.
– Dobrý večer, dámy, – pozdravil sa babkám, pekne sa uklonil a zmizol za rohom.
– Povedal nám dámy! To nemôže byť zlý človek…
– A bol elegantne oblečený.
– Už viem! – vyskočila babka, čo mala kedysi muža námorníka. – Bude to hazardný hráč! Každý večer chodí hrať ruletu a určite vyhráva veľké peniaze! Odkiaľ by vzal na taký oblek, motýlika a topánky?
– Nuž, naozaj… cez deň do práce nechodí… – a babky sa rozchádzali so strašným podozrením: bývajú v jednom dome s hazardným hráčom!
Na tretí deň sa babky poschádzali už ráno. Sadli si na lavičku a čakali, či budú vyliezať z bytu tajomného nájomníka buchoty a cinkoty. Dočkali sa. Tajomné okno sa otvorilo, nájomník sa pozrel von, uklonil sa babkám a stratil sa izbe. O chvíľu sa ozývalo celým domom: bum-bum! Cink! Bum-bum-bum! Cink-cink!
– Mne to trochu pripomína pokrievky. Najmä na konci, počujete? Nie je to nejaký kuchár? – spýtala sa babka, ktorá sa tak trochu hanbila za to, že nájomníka včera označila za hazardného hráča.
– Kuchári tak netrieskajú pokrievkami, viem to, robila som tridsať rokov v školskej kuchyni – a tam sú teda už riadne pokrievčiská, – tvrdila babka z prízemia.
Buchot a cinkot stíchol až v podvečer a babky stále neboli múdrejšie. Potom do ticha vstúpil vyobliekaný nájomník.
Išiel rovno k babkám.
– Dobrý večer, dámy, – uklonil sa. – Dovolím si pozvať vás, – usmial sa a podal babke z prízemia päť vstupeniek do opery. Ešte raz sa uklonil a zmizol za rohom tak ako včera.
Babky neverili vlastným očiam. Vstupenky do opery!
– Veď to je zajtra! – zhíkla prvá babka. Za ňou zhíkli aj ostatné. Ešte nikto ich nepozval do opery!
– A čo ak nás chce odlákať z domu a potom vykradnúť? – zapochybovala o nájomníkovi babka z najvyššieho poschodia.
– Povedal nám dámy, čo si nepočula?
– A dal nám vstupenky!
Bolo rozhodnuté. Do pery sa pôjde.
Na druhý deň sa babky už od rána chystali ani na svadbu. Popoludní ich ani sedenie na lavičke netešilo. Len sa motkali a čakali na večer. Keď boli konečne všetky babky vychystané, zavolali si taxík.
– Kam to bude dámy? – spýtal sa taxikár.
– Do opery! – povedalo naraz päť babiek.
Keď sa babky usadili v lóži, celé divadlo videli ako na dlani.
– Toľko ľudí!
– Viac ako u nás na dvore.
– Čo na dvore! Viac ako v samoobsluhe!
– A všetci sú vyparádení ako my, – tešili sa babky.
Zrazu sa svetlá stlmili, opona sa roztvárala, dirigent zamával dirigentskou paličkou a orchester začal hrať.
Bum-bum! Cink! Bum-bum-bum! Cink-cink! bolo počuť vzadu spoza bubnov.
Babky sa dobre prizreli a zbadali ho: bol to on! Tajomný nájomník. Sedel vážne za bubnom, raz buchol, ako keby klince do steny zatĺkal, raz cinkol úplne pokrievkovo. Narobil buchotu za piatich hudobníkov, ale všetkým sa to veľmi páčilo. Bez bubna by to nebolo ono. Keď orchester skončil a speváci dospievali, babky sa pridali k mohutnému potlesku.
– Len či vie, že tlieskame práve jemu?
– Nemali by sme mu zamávať, aby nás videl?
A tajomný nájomník sa len usmieval a ukláňal.
Odvtedy sa babky na lavičke pred domom rozprávajú ticho ako myšky, aby nerušili svojho hudobníka. Môže bubnovať, koľko chce. Aj okno si môže otvoriť. Už dávno prestalo byť tajomné. Je to obyčajné okno na obyčajnom dome.
Rečová choroba
Ráno som si všimla, že kniha, ktorú som večer nechala otvorenú na strane tridsať, je otvorená o päť strán ďalej. Hneď sa mi to zdalo podozrivé. Kto číta v noci moju knihu? Čo vlastne robia knihy v noci? Ako žijú? Trochu som o tom rozmýšľala – a na svete je ďalšia obrázková rozprávka. Doniesla som vám ju úplne horúcu…
…kniha ležala na stole otvorená celý večer. Písmená čakali iba na to, kedy Vikino zaspí. Konečne. Povyskakovali z riadkov a prechádzali sa po stole ako po námestí.
– Au! Už dvakrát ste do mňa vrazili! – povedalo A a zrazilo malému i bodku z čiapky.
– Mám toho dosť! – skríklo E. – Zlomili ste mi spodnú nôžku! Teraz je zo mňa F, ani vysloviť sa poriadne neviem!
Písmená sa začali hádať, hovorili všetky naraz, až z toho bola menšia búrka.
– Ticho! Musíme si zvoliť starostu! Je tu neporiadok a môžeme si ublížiť! Potom z nás už nikdy nebude poriadna rozprávka! Navrhujem za starostu seba, lebo som prvé písmeno v abecede! – zakričalo jedným dychom A.
– Ja si myslím, že starostom musí byť také písmeno, ktoré vie obrániť pred nepriateľom celú abecedu! – povedalo O. – Keď bude chcieť niekto spraviť abecede niečo zlé, ja budem kričať POMOC! POMOC!
– Ja budem zasa kričať RATA! RATA! – povedalo A.
– Ja každého darebáka postraším! Aha, takto: BU-BU! BU-BU! – začalo strašiť U.
– A ja budem kričať po cudzinecky: – HELP! HELP! – volalo E.
– Ja zakričím ZMIZNI! ZMIZNI! – zapišťalo I.
Všetci sa prekrikovali, jazyky sa im úplne pomiešali.
A vykrikovalo: RETE! RETE!
O sa nadúvalo: PIMIC! PIMIC!
I pišťalo: ZMUZŇU! ZMUZŇU!
U všetkých strašilo: BO-BO! BO-BO!
E úplne zabudlo po cudzinecky. Kričalo: HALP! HALP!
To už vôbec nevyzeralo na búrku, ale na poriadnu živelnú pohromu.
– Už toho mám dosť! – povedala kniha a zatvorila sa.
Zrazu sa všetko utíšilo.
Vonku zostali len budúci starostovia: A, O, E, U, I.
– Čo teraz? Kam sa schováme?
– Ja skočím Vikinovi do vrecka, – povedalo A.
I sa schovalo psovi Bobovi medzi srsť, O skočilo mame do zástery, U si sadlo ockovi na okuliare a E sa schovalo Kristíne do vlasov.
– Ďoťo, vstovojťo! – povedala ráno mama a nikto si nič nevšimol.
– Ňachťa sa ma, – zamrnčal Vikino, lebo nerád ráno vstáva.
– Ene mne, – zamrnčala Kristína, lebo aj ona nerada vstáva.
– Roňojko só hotovó! – volala z kuchyne mama.
– Ďakujem, – povedal oco a nasadil si okuliare. – Pružuňucu múm rúd, – a trošku z nej dal psovi Bobovi, lebo aj on mal praženicu rád. Bobo vrtel chvostom a vďačne havkal: Hif! Hif! Hif!
Prvý odchádzal do práce oco.
Potom výťah uniesol mamu a nakoniec sa pobrali do školy aj Vikino s Kristínou. Na ulici bolo už živo. Po chodníku kráčal starý učiteľ matematiky.
– Dabrá rána, – pozdravil sa Vikino.
– Ranu vždy treba ošetriť. Žiadna rana nie je dobrá, to si zapamätaj, chlapče, – povedal starý učiteľ. – A nezabudni sa druhýkrát pozdraviť!
– Niektorí žiaci sa nevedia poriadne pozdraviť, že, Vikino? – povedala učiteľka Sláviková, len čo vstúpila do triedy.
– Ja sam sa zdraval, – začudoval sa Vikino, – ala pán ačaťaľ ma ňapačal.
– Vikino!
– Prasám?
– Aké prasa? Vikino! – a učiteľka Sláviková vybehla z triedy. O chvíľu priviedla so sebou riaditeľa školy Múčku.
– Tu je, prosím, ten drzý žiak, – povedala.
– Hm… hm… tak ty si Vikino, však? – pohladkal riaditeľ Vikina po hlave. – A kto som ja? – spýtal sa, lebo sa mu to s Vikinom akosi nezdalo. Drzý žiak by predsa tak vzorne nekýval hlavou!
– Pán riaďaťaľ Máčka, prasám, – povedal Vikino.
– Vidíte? Mačka a ešte a prasa! – skríkla učiteľka Sláviková a chytala sa za čelo.
Ale riaditeľ je predsa len riaditeľ. Tak ľahko ho nikto nedostane.
– S tebou sa niečo robí, chlapče. Poď len ty pekne so mnou, – a odviedol Vikina k školskej lekárke.
Keď školská lekárka popočúvala Vikinovo dýchanie a pozrela sa mu do hrdla, povedala:
– Je to úplne zdravý žiak.
– Ešte vám však nepovedal, kto ste. No, Vikino, kto je táto pani? – spýtal sa riaditeľ.
– Daktarka, – povedal Vikino.
– Hádam doktorka, nie? – zasmiala sa školská lekárka. – Nemáš ty náhodou nejakú rečovú chorobu? Povedz oko!
– Aka.
– Lebo!
– Laba.
– Čo som hovorila? Rečová choroba! Také dačo tu ešte nebolo! Myslím, že som úplne prvá lekárka, ktorá objavila rečovú A-vadu, latinsky A-morbus linguae! – a lekárka sa šťastná prechádzala po ordinácii, lebo také niečo sa nestáva každý deň.
– Mám A-marbas, – povedal Vikino, keď sa vrátil zo školy.
– Je mém E-merbes, – fňukala Kristína, lebo bola na tridsiatich štyroch vyšetreniach a už si necítila nohy.
– Jo móm O-morbos, – povedala mama, na ktorú sa bola podívať polovica nemocnice, lebo práve nikoho neoperovali a mohli si to dovoliť.
– U-murbus, – povedal zamračene oco a vytiahol papier, kde to mal čierne na bielom.
– Ča baďama rabať? – spýtal sa Vikino.
– Dujmu su zupúsuť do Guunusuvuj kňuhu rukurduv. Mužnu dustuňumu vuľu puňuzú, – chcel z rodinnej choroby vyťažiť aspoň oco.
– Ňochópom to! – krútila mama hlavou, lebo naozaj nechápala: ako to, že im nik nerozumie, keď si doma rozumejú úplne normálne?
Radšej sa rýchlo najedli a šli spať, lebo možno, že chorobu majú iba z vyčerpania.
– Mama, pračátaj nám razprávka, prasám, – žobronil Vikino.
Mama vzala rozprávkovú knižku a začala čítať:
– Bl rz jdn krľ. Tn krľml trch snv.
– Voď to chóbojó pósmonó! – spľasla mama rukami, lebo knihu s bielymi medzerami miesto písmen ešte nevidela.
– Odňosiom jo do zboro, ňoch jo zošrotojó! – povedala nazlostene a odišla do kuchyne.
Keď si piati písmenkoví starostovia predstavili, že im v zbere zošrotujú knihu a oni sa už nikdy medzi písmenká nevrátia, bolo im všelijako. Najprv vyskočilo Vikinovi z vrecka A, potom sa vytriaslo z Bobovho kožúška I a nakoniec povyskakovali aj ostatné písmenká.
– Ponáhľajme sa, kým nám nezatvoria pred nosom, – povedalo A.
Písmená rýchlo vliezli medzi riadky a šťastne si vydýchli. Tak! A žiadne šrotovanie nebude.
Ešte zakývali Vikinovi, no ten si už sníval svoju vlastnú rozprávku a ticho odfukoval.
More za domom mojej babky
Jedna múdrosť hovorí, že kaluž máme obísť a nie do nej skočiť. To platí pre dospelákov. Deťom sa dupkanie v kaluži dovoľuje. No stratiť v kaluži obe topánky – to tuším ani deti nerobia. Dve takéto zelené topánky som videla v kaluži na dvore mojej babky. Neverili by ste, ale aj kaluže majú svoje rozprávky…
… more vôbec nemusí byť veľké a nemusí byť ďaleko. More za domom mojej babky vzniklo takto: raz, keď babka dávala sliepkam raňajky, padla na ňu kvapka. Potom druhá a za ňou celé more kvapiek.
– Čo to má byť? Kde je oblak? – čudovala sa moja babka.
Ako sa tak dívala do oblohy, zbadala dve zelené topánky. Vedľa nich ďalšie zelené topánky a ďalšie a ďalšie. Celý obchod zelených topánok.
– Joj, či som zábudlivá! Veď je dnes sobota – a to sa sušia vodníci!
Prizrela sa lepšie – a naozaj: z každej topánky si trčal vodník a pokojne kvapkal.
– Héj! Nemohli by ste sa sušiť o kúsok ďalej? Sú tu sliepky! – skríkla babka.
– A ľudia, – ticho dodala.
Vodníci sa pohli trochu doprava, presne a dom. Keď sa dosušili, kaluž za domom nebola už kaluž, ani jazierko, bolo to menšie more. Doteraz vedela o ňom iba moja babka a ja. A práve do tohto vodníckeho mora spadli pri sušení dve zelené topánky vodníka Pleska.
– Pretože každé poriadne more má svojho kráľa, jedna z nás by mala byť kráľovnou. Myslím si, že mi to pôjde celkom dobre, – ozvala sa ľavá topánka.
– Pravá noha je dôležitejšia. Mala by som to byť ja, – vyhlásila pravá topánka.
– Ťažko. Máš odtrhnutý jazyk, ledva ťa počujem.
– A ty si trčíš z mora von! Kráľovná, čo sa do kráľovstva nezmestí! – zasipela pravá topánka. Ale pretože sa pošmykla, spadla do vody, bublala a nikto jej nerozumel.
Aké ľahké je stať sa morskou kráľovnou, podupkávala si od radosti ľavá topánka. O chvíľu ju to však omrzelo. Predsa nebude šéfovať vlastnej rodine!
– Tak sa už toľko nezlosti. Budeme sa striedať, dobre? – povedala o chvíľu.
– Veď aj tak nemáme komu kraľovať…
Zrazu kde sa vzal, tu sa vzal, bol tu vodník Plesk. Vrátil sa po svoje spadnuté topánky.
– Prišiel som si po vás. Darmo, aj vodník má svoju hrdosť. Medzi ľudí bosý ísť nemôžem.
– Ale bez nás zostane z vodníckeho mora obyčajná kaluž, – jajkali topánky.
– Toto že je vodnícke more? – neveril svojim očiam Plesk.
– Je! – skríkli topánky.
– A vedia o tom vodníci?
– Nevedia, – vzdychali topánky a utrápene sa pozerali na Pleska.
Plesk si sadol na breh svojho mora.
– Takže mám aj ďalej zostať bosý?
– Máš… – povedali topánky a ľavá mu jazykom vďačne pohladkala nohu.
– No… Myslím si, že je najvyšší čas, aby sa o svojom mori dozvedel aj ostatný vodnícky svet, – zdvihol sa Plesk a čľupkal si to preč, presnejšie do babkinej studne.
Dlho stáli topánky vo svojom mori a striedavo kraľovali jedna druhej. Vymieňali sa až do soboty, kým sa znova neprišli sušiť vodníci.
A vtedy sa to začalo.
Cup! Plesk! Žblnk! Špľach!
– Vodníci nám posielajú poštu!
– A farebnú!
Naozaj. Okolo topánok padali žlté, červené a modré kvapky.
– My žltáčiky sme zo žltej rozprávky! – pišťali žlté kvapky.
–A my červenáčiky z červenej!
– My sme z modrej rozprávky a všetko zamodríme! – rozťahovali sa modré kvapky.
– Tak to teda nie, lebo my vám skočíme do vlasov, a hneď tu bude zelené more! – nadúvali sa žltáčiky.
– A keď vám my šliapneme na nohu, bude tu more fialové! – robili sa dôležité červené kvapky.
– Dosť! – skríkli obe topánky. – Nezdá sa vám, že ste tu na návšteve? Toto je vodnícke more a hotovo! Žiadne miešanie farieb tu nebude!
– A my by sme sa tak rady miešali… – vzdychali žltáčiky. – U nás je všetko žlté. Ako keby sa každý díval cez žlté okuliare. Keď sliepočka na jar vysedí kuriatka, v našej žltej rozprávke sa úplne stratia. Všetci ich počujú pípať sliepočke pod krídlom, ale nikto ich v tom žltom svete nevidí. Kohút im musí červenou farbou namaľovať hrebienky. Sliepočka by si deti inak nevedela spočítať. Tak je to u nás, – zosmutneli žltáčiky.
– V našej rozprávke je všetko červené! Preto v nej nevidno ani Červenú čiapočku…
– Vy nemáte Čiapočku? – zhíkli topánky.
– Máme. Zelenú. Je to výnimka z pravidla.
– Ešteže tak. A čo vlk? Toho máte?
– Máme, no čo z toho, keď ho naša Zelená čiapočka vždy ponúkne zelenými čerešňami? Vlkovi príde zle od žalúdka a k babke sa nikdy nedostane.
– Ani ju nezožerie?
– Nie.
– Ani ho poľovník nehodí do studne?
– Nie.
– Škoda peknej rozprávky. A čo u vás? – spýtala sa pravá topánka modrých kvapiek.
– V našej rozprávke je všetko modré. Ľahko sa stane, že sa prechádzaš a vôbec nevieš, či je ešte nad tebou modrá obloha, alebo si už v mori. Ryby sú z toho také dopletené, že sa pre istotu učia chodiť. Potom ich musia nosiť morské koníky na chrbte, lebo chodiť po plutvách je nezdravé. A môže sa stať, že nepozorné veľryby, čo rady striekajú vodu, začnú zrazu vyfukovať obyčajný modrý vzduch. A to tak píska, že najlepšie je z modrej rozprávky utiecť.
– Tak je to teda, – kyvkali šnúrkami topánky.
– Myslíme si, že sa trochu môžu pomiešať, čo povieme? – spýtali sa jedna druhej a hneď si aj prikývli.
Odvtedy sa v mori za domom mojej babky vždy fialovie, keď dozrievajú slivky. To sa miešajú červené a modré kvapky. Keď rastie tráva, more sa zelenie, lebo sa v ňom naháňajú žlté kvapky s modrými. A keď sa začnú pýriť paradajky, vtedy zoranžovie celé more aj so záhradou. To sa objímajú žltáčiky s červenáčikmi.
Nuž, takto je to s morom mojej babky. Ako dobre, že o tom viete, lebo moja zábudlivá babka medzitým dávno zabudla, že vôbec nejaké more vlastní.
Prečo nemajú prsty na nohách svoje mená
Verte – neverte, zmodernizovala som sa. Rozprávky odchytávam pomocou ďalekohľadu! Sedávam na balkóne pod žlto-bielym slnečníkom a pozorne sa dívam všade okolo seba. Raz do oblohy, raz do lesíka nad sídliskom, potom zasa na strechy a komíny, niekedy do parku a niekedy len tak, okolo seba po dvore. Keď príde tá správna chvíľa, otváram svoju zázračnú tašku, chvíľku ju tak držím a potom ju rýchlo zatvorím.
– Zasa jedna. Zbadala som ju ne streche. Si rada?– hovorím taške.
– Mhm, – kývne uchom moja zázračná taška. Mohla by kývať aj oboma uchami naraz, ale to robí len vo sviatok. Vtedy totiž za mojím chrbtom púšťa po sídlisku rozprávky, ktoré do nej starostlivo zbieram. Viem o tom, ale robím sa že nič, aby som jej urobila radosť.
Najľahšie sa posielajú rozprávky deťom, ktorým sa farebne sníva. Niekedy, keď sú ľudia príliš smutní alebo unavení, sama otváram svoju tašku a posielam do sveta rozprávky, okolo ktorých ľudia už raz chodili, ale nezbadali ich. Vtedy ticho sedím pri okne a čakám, kým rozprávka nepriletí a nesadne si mi na plece. Už som si ich nachytala celú hŕbu. Sedia mi na poličke ako farebné bublinky a cilingajú, cilingajú ako malý orchester. Počujete? Táto jedna, dúhová, zvoní ako strieborný zvonček. Čo zvonček! Ona vyzváňa aspoň päťhlasne. Nakoniec – aj má prečo. Je to totiž rozprávka o neposlušných prstoch. Mojich. Mimochodom, na túto rozprávku som ďalekohľad vôbec nepotrebovala, skočila mi do tašky úplne sama.
…keď sa pohádajú topánky, nie je to nič výnimočné: raz sa urazí pravá, raz ľavá. Raz sa hnevá moja čierna topánka, raz hnedá. Potom pár dní hundre moja teniska a pár dní moja teplá papuča. Podelia si víťazstvá a prehry pekne po kamarátsky. Keď sa mi však na nohe začnú hádať prsty, mám v topánke poriadne dusno. Palec, malíček a prostredník škriepky nevyvolávajú. Palec preto, lebo je najväčší a najmocnejší. Má prirodzenú autoritu, nepotrebuje škriepky na to, aby si ho každý všimol. Malíček čuší zas preto, lebo je zo všetkých prstov najmenší a netrúfne si ani pípnuť. Prostredník by niekedy aj nejakú tú škriepku vyvolal, no to by sa musel pridať k palcu, aby bol úspešný. Ale palec mlčí.
– Pekná spravodlivosť! – to začína každé ráno mrmlať prst medzi prostredníkom a malíčkom.
– My prsty na nohe sme obyčajní chudáci! Normálne sa nám krivdí! Keby ste videli môjho bratanca na ruke napríklad! Ten sa má! Vždy je samý prsteň. Čo som ja od neho horší?
– Upokoj sa! Na tebe by prsteň vôbec nebolo vidno – ozvala sa zrazu moja noha.
– Okrem toho máš tučnú hlavu a tenký krk. Som zvedavá, ako by si ten prsteň na seba vôbec dostal!
– To všetko preto, lebo nemám meno! Keby som sa aj ja volal prsteník, určite by mi narástla menšia hlava!
– Pozri sa, ty malý, – ozvala sa opäť noha pokojným hlasom, – traja z vás mená majú: palec, prostredník a malíček. Ak dobre rátam, je to väčšina. A búria sa? Sú ticho. Ja som tiež spokojná. Napokon – aj tak vás, prsty, v topánke nevidno.
– Aj keď nás nevidno, mená by sme mali mať, – ozval sa prst medzi palcom a prostredníkom.
– Čo nepovieš? – zasmiala sa noha.
– Môj bratanec na ruke sa volá ukazovák! Stavím sa, že môže na hocičo ukazovať, lebo sa tak volá. Som zvedavý, na čo môžem ukazovať ja… Celý deň v tme. Nevidím ničového nič! – skríkol rozčúlený prst, až sa zapotil.
– Kvôli tvojmu ukazovaniu nebudem hádam chodiť v sandáloch alebo šľapkách! Vonku je chladno, – urazila sa noha.
Ostatné prsty čušali. Veď nech si noha poradí. Im je zatiaľ dobre. Dlho však nebolo, lebo oba nespokojné prsty nedali a nedali pokoj.
Napokon to moja noha vzdala:
– Dobre teda! Počúvaj ty, druhý najmenší! Keď tak veľmi chceš, natianem na teba prsteň. Aby si sa vyrovnal svojmu bratancovi na ruke, vieš? A kvôli tebe, ty druhý najväčší, si obujem sandál. Aby si mohol sledovať okolie a všetkým nám ukazovať čo a ako. Tak!
A moja noha si naozaj natiahla na predposledný prst prsteň a kvôli druhému prstu si obula sandál.
Moje prsty boli spočiatku náramne spokojné. Okolo obeda sa však začali mrviť a večera sa nemohli už vôbec dočkať. Štvrtý prst mal od prsteňa odretý celý krk a druhému prstu cez dierku v sandáli tak tiahlo na kríže, že sa rozkýchal a nakazil mi celú nohu!
A tak sa stalo, že som prechladnutú nohu strčila do lavóra s horúcou vodou. Prsty v tom teple čušali, ani sa nehýbali. Moja nahnevaná noha sa vtedy zaprisahala, že mená prstom nevymyslí a nevymyslí. Dosiaľ ich nemajú.
No teda! Keby nebolo tejto rozprávky, skoro by som bol zabudla na svoj slávny výlet, keď mi prechladla celá noha. Aha! Prst vedľa malíčka má ešte stále ošúchaný krk! A tento tu vedľa palca? Ako ním myká. Žeby ešte kýchal od prievanu v sandáli? Priznám sa, trochu mi je ľúto tých mojich neposlušných prstov, lebo ich kamaráti v Amerike napríklad svoje mená majú. To viem určite, lebo mám odtiaľ priateľku Rodu, ktorá si vie pomenovať všetky prsty na nohách. Dokonca vie o nich pesničku. A čo ak vymyslím pre tie moje neposlušné prsty pekné prstové mená? A možno aj pesničku!
Priatelia, ak sa vám podarí pre tie moje neposlušné prsty vymyslieť mená, pošlite ich na túto adresu: naše sídlisko, balkón so žlto-bielym slnečníkom, rozprávková taška.
Knižnica v Krompachoch a Bublinkové rozprávky 🙂
Ukážky ilustrácií:
